Predseda parlamentného výboru pre európske záležitosti Ľuboš Blaha hovorí otvorene o Grécku i svojich ambíciách
Vy ste sa nedávno potešili z výsledkov gréckeho referenda.
Potešilo ma, že Gréci odmietli neoliberálne reformy. Grécka vláda však jasne vyhlásila, že chce ostať v eurozóne, a že chce splatiť dlhy. Práve to je dôležité. Všímam si totiž najmä geopolitické dôsledky situácie v Grécku. Ak by Grécko zbankrotovalo, rástla by hrozba extrémizmu. Spoločnosť, ktorá takto padne na dno, sa radikalizuje. Tak to bolo s Nemeckom po prvej svetovej vojne, čo umožnilo získať moc Hitlerovi. Po takýchto pádoch sa ľudia majú zle a volia extrémistov. Bojím sa, aby v Grécku, ktoré má svoju tradíciu fašizmu, sa opäť nedostali k moci fašisti. Môže z toho byť ďalšia vojna na Balkáne, čoho sa skutočne obávam.
Hovorí sa, že ak Grécku nepomôže únia, pomôžu mu iní.
Ak bude Grécko insolventné, niekto mu pomôcť musí. Môže to byť Moskva, alebo Peking. Aj Rusko aj Čína majú zdroje na to, aby mohli na území EÚ zakladať vojenské základne, alebo si robiť svoju politiku a svoj biznis. Európa prichádza v Grécku o strategické územie. Preto aj Američania odhovárajú Európu od odkopnutia Grécka zo svojej sféry vplyvu. Logicky. V Grécku predsa nejde len o finančnú otázku, ale o geopolitickú. Keď nebudeme mať vývoj v Grécku pod kontrolou, tak to ľahko využijú iné mocnosti.
Dôvodom je však nezodpovedné správanie Grékov.
To nie je výsledok práce ľavicovej Tsiprasovej vlády, ktorá vládne polroka. Syriza nikdy predtým v Grécku nevládla. Za tridsať rokov dlhov nesú zodpovednosť buď pravicová strana alebo sociálnodemokratická strana. V Grécku doposiaľ nikdy nevládla radikálna ľavica. Syriza sa z troch percent vďaka charizme Tsiprasa dostala na dnešných skoro 50 percent. Teda viniť Syrizu z toho, čo sa deje v Grécku, je nezmysel. Grécko je klientelistický štát, kde bohatí neplatia dane, ale ovládajú skoro všetko. Tento model však Syriza nevytvorila. Problém je, že nová grécka vláda nemá peniaze na riešenie situácie. Syriza musí chodiť prosiť do Bruselu o peniaze a Brusel ich chce dať len pod podmienkou, že Syriza nebude robiť svoju politiku, ale bude len ďalej nezmyselne škrtať. Toto Syriza odmieta, nemá na to mandát.
Európa od Grécka žiada reformy.
Ak by Grécku tieto reformy ekonomicky pomáhali, možno by som súhlasil. Ale nie je to tak. Za päť rokov reforiem, ktorá nadiktovala EÚ – teda to bol diktát únie a Medzinárodného menového fondu – za päť rokov nesociálnych neoliberálnych škrtov, je grécky dlh v pomere k HDP o 60 percent vyšší. Grécka ekonomika padla o 25 percent. To zapríčinila EÚ svojou nekompetentnou politikou. Únia sa tvári, že zachraňovala Grékov a nevďační Gréci sa vzbúrili. Ale to je nezmysel. Oni nanútili Grékom otrasný program, ktorí Gréci, unavení zo šetrenia, odmietli, pretože nikam neviedol.
Gréci predsa šetria podstatne menej ako Slováci. Sú z reforiem ubolení menej ako slovenskí občania. Ťažko preto slovenský občan pochopí, prečo má zo svojich daní, ktoré zaplatil z nižších príjmov, pomáhať Grékom, ktorí sú na tom podstatne lepšie.
Nepovedal by som, že Gréci šetria menej, majú primárny rozpočtový prebytok 3,5%, čo sa nepodarilo takmer nikomu v moderných dejinách. Ale je pravdou, že Slovensko si veľa vytrpelo neoliberálnymi reformami, ktoré odmietam a vždy som ich odmietal. Dobre to niekde vyjadril dnes už bývalý grécky minister financií Varufakis, keď povedal, že je škandál, že práve my, Slováci ako chudobný štát sme boli donútení k takejto miere solidarity. Euro je aj naša mena, preto sme si ju chránili. Podľa mňa by však mali zabrať najmä silné ekonomiky, ako je tá nemecká, ktorej projekt eura neskutočne ekonomicky pomáha. Nemecko je väčší hráč. Má geopolitické záujmy. Nemôžu svoju zodpovednosť delegovať na malé a chudobné štáty. A nemôžu rozmýšľať len úzko účtovnícky.
Čo by malo podľa Vás Grécko robiť?
To, čo robí sociálnodemokratická vláda na Slovensku. To znamená podpora sociálnych istôt, verejných investícií, rastu ekonomiky. Jedine tak je možné poraziť krízu a pomôcť ľuďom. Grékom sa zo strany EÚ paradoxne odporúča niečo iné. Pritom škrtanie udusilo grécku ekonomiku a ešte zvýšilo ich dlh. Grécko žiada peniaze na podporu ekonomického rastu. Popritom chce robiť reformy, ktoré pomáhajú ekonomike a konsolidujú rozpočet. Príkladom je výber daní. Syriza chcela buchnúť po prstoch oligarchom, ktorí dane neplatia. Tsiprasova vláda však nedostala šancu, Európa ju blokuje. Mimochodom, keby Gréci dnes nemuseli splácať dlhy, peňazí majú dostatok, majú rekordný rozpočtový prebytok. Preto žiadajú odloženie splátok, lebo dlh ich tlačí ku dnu. Treba tiež povedať, že ak by sa pred piatimi rokmi nezriadil euroval a keby sa nepožičalo Grékom, euro by padlo a vznikol by chaos. Dnes už sú vytvorené mechanizmy, aby odchod Grécka nebol taký citeľný. Ale pred piatimi rokmi to bolo inak. Ak by vtedy padlo euro, mohlo dôjsť ku katastrofe a v uliciach by boli aj Slováci, nielen Gréci. Čiže pred piatimi rokmi sa nezachraňovalo Grécko, ale euro. Navyše, všetky peniaze, ktoré dnes idú Grékom, nešli do Grécka, do ich sociálneho systému, ale francúzskym a nemeckým bankám, ktorým Gréci dlžili peniaze. Cez tieto peniaze si vlastne veľmoci refinancovali vlastné banky. Gréci z toho nič nevideli. To, že pomoc Grékom bola prejavom nejakej solidárnosti a dobroty, je teda mýtus. EÚ pomáhala sama sebe. Otázka je skôr pre Grékov, či do toho mali ísť. Iróniou je, že v tom čase asi bolo pre nich výhodnejšie vrátiť sa k drachme a naopak, bolo v našom záujme, v záujme zvyšných štátov eurozóny, aby sme udržali eurozónu pokope, aby nevznikol chaos.
Blaha by rád v parlamente zostal
Ste v politike tri roky, chcete v nej pokračovať aj v budúcom volebnom období?
Ja som mal vždy ambíciu byť v politike a vždy som politikou žil, aj pred vstupom do parlamentu. Od 14 rokov som sa venoval politike, politickej filozofii, ľavicovým knihám. Bol som občiansky aktivista, publicista, angažoval som sa v ľavicových združeniach. Skrátka, som homo politicus. Politiku vnímam ako poslanie, nie ako džob. Ak raz nebudem v parlamente, budem sa politike venovať inak. Možno ako novinár alebo v treťom sektore. Ďalej budem písať politologické knihy. A ďalej budem šíriť socialistické myšlienky. Ale bezpochyby mám ambíciu byť naďalej v parlamente a presadzovať svoje ľavicové ideály priamo vo veľkej politike.
Kandidovali ste ako nestraník. Tento status si zachováte?
Áno, napokon, túto tému nikto neotvára. Je sympatické, že nikto v Smere sa ma za celé štyri roky ani nepýtal, či nechcem vstúpiť do strany, jednoducho na tom nezáleží. Som súčasťou Smeru v politickom boji, a nijako sa od Smeru nedištancujem. Jednoducho je pre mňa ako vedca lepšie, keď nie som stranícky angažovaný priamo, pretože stranícke hierarchie vo mne vyvolávajú pocity určitého obmedzenia intelektuálnej slobody. Ale nie je to nič ultimatívne. Ak by prišla ponuka, zvažoval by som ju, ale naozaj sa ma na to nikto nepýtal, vôbec to nie je téma.
Hovorilo sa, keď odstúpil Pavol Paška, že vám volal premiér s tým, aby ste sa stali predsedom parlamentu.
Hovorí sa všeličo. Nebudem to komentovať a vyťahovať interné veci. Mám ale dobrý pocit z toho, že premiér má ku mne dôveru. Dôvera je vzájomná. Roberta Fica považujem za úprimného ľavičiara. Je to asi najľavicovejší politik Smeru, ak nerátam marxistu Blahu (smiech). Má moje veľké sympatie a úctu. Spolupráca je prirodzená, je tam určitá chémia, ktorú cítite, len keď ide o autentických ľavičiarov.
Ťažko predpokladať, že by Smer opakovane zostavoval vládu sám. Pre vás by bol, ktorý subjekt najvyhovujúcejší, ako potenciálny koaličný partner?
Úprimne? Komunistická strana Slovenska. Ale tá sa asi do parlamentu nedostane. Alebo, ak by vznikla nejaká radikálna ľavicová strana či aspoň sociálno-liberálna či zelená strana. Skrátka, bol by som rád, ak by sa Smer spájal s ľavicovými stranami. Hodnotovo sú mi najbližšie. Ja som ľavičiar a basta. Mám najbližšie k ľavicovým subjektom, pravicu fakt nemusím.
Ako riešenie sa skôr ponúka SNS.
To si viem predstaviť už ťažšie. SNS sa v Európe spája s krajnou pravicou. Niekedy možno trochu nespravodlivo, ale bezpochyby platí, že SNS je pravicová konzervatívna strana. Nemá blízko k sociálnej demokracii. S istým znepokojením by takéto spojenie mohli vnímať európski socialisti, tak ako v minulosti. Ale nevylučoval by som ani SNS, pretože už nie je to, čo bola za Jána Slotu. Necítiť v nej takú primitívnu, hulvátsku, krčmovú antimaďarskú a antirómsku rétoriku. Aj keď poslednú dobu som bol sklamaný vyjadreniami Andreja Danka, ktoré boli dosť xenofóbne. Pokiaľ by sa SNS dostala do akejsi štandardnej podoby vlasteneckej a konzervatívnej strany a zároveň by dokázala rozvíjať v ekonomickej oblasti ľavicové myšlienky, ktoré tam v poslednom čase prekvapivo vidím, tak by som tú spoluprácu vopred nezavrhoval.
Čo sa týka ostatných pravicových strán…
Určite by som sa neuzatváral pred žiadnou štandardnou programovou stranou. Politika je umením možného. Ani jedna pravicová strana mi ako ľavičiarovi nie je sympatická. Možno zo sociálno-ekonomického hľadiska sú mi sympatickejšie strany, ktoré majú silnejší sociálny rozmer, čo v západnej Európe býva typické pre kresťanskodemokratické strany. U nás však akýkoľvek sociálny rozmer pravicové strany stratili. KDH vo vláde poprelo celú koncepciu sociálno-trhového hospodárstva, ktorú kedysi vytvorili práve nemeckí kresťanskí demokrati na čele s Adenauerom, nehovoriac o sociálnej doktríne cirkvi. Úplne ich pohltil neoliberálny ekonomický program. Ak by sa KDH vrátilo k sociálnej náuke cirkvi a rozvíjalo myšlienky pápeža Františka v sociálnej oblasti, tak by som si spoluprácu s KDH vedel predstaviť. Most-Híd je pre mňa zaujímavý tým, že v kultúrnej a etickej oblasti zastáva relatívne občianske a skôr liberálnejšie postoje, ale v ekonomike tiež úplne odkopol sociálny rozmer. Podobne je na tom Sieť, od ktorej ani nevieme, čo môžeme očakávať. Zatiaľ počúvame len folklórnu rétoriku jej lídra, ktorý hlučne demonštruje svoje osobné ambície, ale neponúka žiaden zmysluplný program, nič sociálne, nič progresívne, iba zahmlievanie. Nestačí sa vyhlasovať za gazdu, ide o program a tam Sieť ponúka iba vatu..
