Na navodenie správnej nálady si v aute púšťame pesničku O solé mio v podaní slávneho talianskeho tenoristu Luciana Pavarottiho. To ešte netušíme, že ju budeme počuť nielen od obsluhujúceho v Grandhoteli a po tom ešte niekoľkokrát. A na záver aj v nezvyčajnej úprave s golfovým textom. Túto svetoznámu ľúbostnú pieseň skladateľa Eduarda di Capua na slová básnika Giovanniho Capurra, ktorá časom celkom zľudovela, totiž skvele využili pri propagácii golfového ihriska Bogliato. Zamilovaný popevok O solé mio, teda Slnko moje, pretvorili na O hole mio. Túto taliansko-anglickú slovnú hračku možno voľne preložiť: Jamka moja (milovaná)! A tak sme sa ju vybrali hľadať.
Klíma ako pri mori
K najväčšiemu talianskemu jazeru, domácimi nazývanému Lago di Garda, prichádzame zo severu od Trenta, teda z kopca. Vybehneme spoza zákruty a zrazu sa nám rozprestrie ako na dlani. Pohľad naň očarí vari každého. Už len tá poloha! Z dvoch tretín ho obklopujú strmé skalnaté chrbty trentských Álp vysoké až dve tisícky metrov. Máte pocit, že už-už padnú do vody a s nimi aj tie krásne vily a hotely, ktoré na nich vyrástli. Ale kdeže! Je to iba hra svetiel, tieňov a zrkadlenia na hladine jazera. Stoja tam pevne, ako mestečká pod nimi. Zásluhu na tvare tohto prírodného skvostu má ľadovec, ktorý si tadiaľ robil cestu na konci ľadovej doby. To, kadiaľ sa morény pohybovali, vidno dodnes.
Kde môžu byť v týchto skalách golfové ihriská, kladieme si otázku. Na prvý dojem však netreba dať. Jazero je dlhé takmer 52 kilometrov a na niektorých miestach široké aj 15 kilometrov. Stačí sa presunúť okružnou cestou Gardesana, vedúcou tunelmi a krivolakými cestami po pobreží zo severu k južnej strane jazera a ocitnete sa v celkom inom svete. Krajina sa otvára smerom k Stredozemnému moru, vlastne sa tam začína úrodná Pádska nížina. Vysoké kopce Dolomitov, medzi ktoré je Lago di Garda vtiesnené, sa postarali aj o inú zvláštnosť. Chránia ho pred chladnými vetrami z hôr, a tak si táto oblasť uchováva po celý rok príjemnú stredomorskú mikroklímu. Aj v čase, keď sú vrcholce okolitých hôr zavalené kopcami snehu, mestečká okolo jazera sú od neho ušetrené. A keď, tak sa rýchlo roztopí. Zá sluhu na tom má voda jazera, ktorá v studených mesiacoch odovzdáva okoliu svoje teplo naakumulované v lete.
Vďaka tejto zvláštnej hre prírody tam aj vo výške 1 300 metrov nad morom kvitnú a rodia subtropické stromy, kríky a iné rastliny, napríklad oleandre, citrónovníky, pomarančovníky či vinič, dozrievajú vynikajúce olivy, figy. Príjemná mikroklíma, vďaka ktorej tam letá nie sú nikdy úmorné a zimy zase príliš mrazivé, láka mnohých bohatých ľudí. Postavili si tam honosné paláce či vily. A k nim patrí už celé roky aj golf.
Začíname s klasikou
Na odohranie všetkých dvanástich ihrísk by sme museli pobudnúť pri Gardskom jazere trochu dlhšie. A tak si z bohatej ponuky vyberáme hrozienka, ktoré nám odporučili znalci domácich pomerov. Ako prvý sme sa rozhodli navštíviť 27-jamkový areál Garda Golf. Nielen pre jeho jasne znejúce meno, ale aj chýr výborne udržiavaného ihriska s krásnymi výhľadmi na jazero a s hradom Soiano ako hrdým strážcom za chrbtom. Veď asi nebude náhoda, že už dvakrát hostilo turnaj Italian Open. Tohto roku oslavuje Garda Golf štvrťstoročnicu. Ihrisko sme si zamilovali na prvý pohľad. Hoci sme boli nad jazerom, aj tam sme mali pocit, akoby sme sa túlali krajinou kdesi pri Stredozemnom mori. Naokolo sa týčili statné štíhle cyprusy, rozvoniavali oleandre a korunu nad hlavami nám často tvorili mohutné borovice s dlhočizným ihličím.
Na odporučenie domácich sme si zahrali majstrovskú osemnástku. Do flajtu sme dostali nemecký manželský pár, ktorý chodí k Lago di Garda pravidelne tráviť týždne skorej jari, keď doma ešte býva chladno a treba kúriť. Chvíľami sme sa cítili ako na Táľoch. Nielenže pre hustý lesnatý porast okolo úzkych fervejí bolo treba hrať presne, ale museli sme aj riadne stúpať do kopcov a potom zase z nich. Všimli sme si však, že hoci hra na tomto ihrisku si vyžaduje naozaj dobrú kondičku i pľúca, návštevníci aj tých najvyšších vekových kategórií, až na malé výnimky, kráčali pešo. Z finančného hľadiska patrí hra na tomto 72-parovom ihrisku (deviatka par 36) k náročnejším. Mimo sezóny zaplatíte za osemnástku cez týždeň 50 eur a cez víkend 85, v hlavnej sezóne (od 15. marca do 15. novembra) 50, resp. 100 eur.
Dve ihriská, dve stratégie
Rečiam o najkrajšom ihrisku netreba vždy veriť. Odborníci však tvrdia, že spomedzi gardských patrí primát ihrisku Palazzo Argaza. Do areálu vchádzame prísne stráženou honosnou bránou bez nápisu. Až vrátnik nás presvedčí, že sme na správnej adrese, ak ideme za golfom. Kvitnúca gaštanová aleja, ktorou prechádzame, vyzerá ako slávobrána.Na recepcii sa nás pýtajú, aký typ ihriska máme radi. V tomto areáli sú totiž dva a hrať treba dvoma rôznymi stratégiami. Osemnástka pochádza z tvorivej dielne Jacka Nicklausa. A ten, ako správny Američan, na pôde nešetril. Ferveje naprojektoval „po americky“, teda veľkoryso. Sú široké, drajver si užijete bohato. Ale pozor – dlhým odpalom ste ešte nič nezískali. Gríny bezpečne chránia obrovské bankre a najmä vodné prekážky, kvôli ktorým tam vybudovali päť umelých jazierok.
Pod susednou deviatkou, ktorá sa má v blízkej budúcnosti rozrásť na osemnástku, je podpísaný ďalší slávny golfista a dizajnér Gary Player. Pri hlbokých bankroch sa nesporne inšpiroval v Škótsku, vresoviská zase pripomínajú Anglicko. Ferveje sú úzke a vyžadujú si presnosť a hru s rozumom. Jamku číslo jeden s výhľadom na hrad Drugolo zaraďujú medzi najkrajšie v Európe. Samotná príroda je celkom iná ako na ihrisku Garda Golf, hoci oba areály sú od seba vzdialené len niekoľko kilometrov. Tu už stredomorskú vegetáciu príliš nevidíte. Ferveje obklopujú listnaté stromy, prevažne duby, liesky a gaštany, v ktorých tieni sa dá tak dobre skryť v horúcom dni.
Na obed sa vyberieme do tamojšieho päťhviezdičkového hotela a oceňujeme taliansku úctu k histórii. Hoci pozostatkov minulosti majú na každom kroku, vedia si vážiť každý historický detail. Aj v tomto prípade dokázali spojiť moderné objekty obsahujúce tie naj wellness a spa vymoženosti s pôvodnými objektmi patriacimi rodine baróna Lando Lanni della Quara. Na stenách schodísk nájdete staré fresky, v spoločenských miestnostiach pôvodné stropné trámy, podlahy i starožitný nábytok. Barón nielenže drží v rukách väčšinu akcií rezortu, ale aj prezidentuje tamojšiemu klubu. Otvorenie ďalšej deviatky je vraj otázkou krátkeho času. Cena za hru je v sezóne na osemnástich jamkách počas týždňa 74 eur a cez víkend 105 eur. Mimo sezóny je to 57 a 78 eur.
Značka v mene ihriska
Ďalší deň trávime v novom 27-jamkovom golfovom areáli s deväťjamkovou akadémiou Chervó Golf San Vigilio pri dedinke Pozzo lengo. Údajne však so známym talianskym výrobcom golfového oblečenia, ktorého meno je v názve, majú len platonický vzťah. Majiteľom tohto ihriska je známy právnik. Letmo sa mihol aj halou klubu a všetci ho z diaľky úctivo zdravili. Na svojej golfovej investícii evidentne nešetril. Miesto, kde sa golfový areál rozkladá, patril pôvodne tamojšiemu benediktínskemu kláštoru. Zrekonštruovaná kaplnka z 12. storočia, ktorá je súčasťou spoločenskej časti areálu, stojí za prehliadku. Samotný vzhľad kláštora bol aj v tomto prípade inšpiráciou pre architekta rezortu. Hotel, kúpele, wellness i klubový dom kopírujú jednoduché línie a farby historických stavieb. Ihrisko navrhol nemecký architekt Kurt Rossknecht. Využil kopcovitý terén, pridal množstvo vodných prekážok. Celkový dojem: Už teraz je ihrisko v skvelej kondícii a niet pochýb o tom, že o dva-tri roky, keď dorastú stromy a kríky okolo fervejí, bude patriť široko-ďaleko k najkrajším. Cena za hru v sezóne je na 18-jamkách počas týždňa 70 eur a cez víkend 85, mimo sezóny je to 60, resp. 70 eur.
Pšenica, aeroplány i basketbal
Na záver nášho pobytu si vyberáme ihrisko, ktoré si nás od prvej chvíle celkom podmanilo. Nazýva sa Bogliaco. Áno, to je to s O hole mio. Leží na západnej strane jazera, vlastne nad ním, a sú naň odtiaľ úchvatné výhľady. Zásluhu na tom má sto metrov hlboká morénová priehlbina na kopci. Príroda je skvelý dizajnér. Veď vďaka nej sú ferveje ukryté pred vetrami od jazera. Oleandrom, cyprusom či olivovníkom sa tam darí ako hocikde na
stredomorskom pobreží. A spolu táto vegetácia vytvára prekrásnu kulisu ihrisku. Aj tu sa vďaka príjemnému miernemu podnebiu dá hrať po celý rok. To, že golf môže byť výnosná investícia, si uvedomil už v roku 1912 tamojší podnikateľ Bogliaco. Keď sa hotel nazvaný podľa neho začal začiatkom minulého storočia napĺňať najmä britskými a nemeckými hosťami, pochopil, že im musí zabezpečiť aj ich obľúbené zábavky. A tak tam doputoval aj golf, na Lago di Garda dovtedy neznáma hra. Ba dokonca aj v celom Taliansku to bolo v poradí len tretie ihrisko. O rok bude oslavovať storočnicu.
Hru na tomto ihrisku sme absolvovali s bázňou, s úctou k histórii. Vedeli sme totiž, že väčšina fervejí kopíruje pôvodné spred sto rokov. Jamky vtedy pomenovali podľa svojich patrónov, ktorých by sme dnes nazvali sponzormi. Pochopiteľne, boli najmä z radov šľachty a bohatých podnikateľov. Ihrisko však zažilo podobný príbeh ako piešťanské. Cez prvú svetovú vojnu a po nej z pochopiteľných dôvodov chátralo. V roku 1928 ho tamojší sedliaci na príkaz vlády premenili na pšeničné pole a potom vďaka svojmu plochému tvaru slúžilo nemeckým vojskám ako pristávacia dráha pre ich bojové aeroplány. Nemcov neskôr vystriedali americkí vojaci a tí si tam zase urobili basketbalové ihrisko. Druhý golfový dych ihrisko chytilo až v roku 1953, keď sa ho ujal nový investor. Fíčko na tomto ihrisku s parom 67 dostanete v plnej sezóne v týždni za 52 eur a cez víkend za 63. Mimo sezóny je to o desať eur menej. Keď si sadáme s manažérom klubu Giorgiom Crescinim na pohár piva v klubovom dome, opäť dostávame lekciu z histórie. Veď bar, kde sedíme, patrí k dvom miestnostiam, ktoré sa zachovali ešte z pôvodného hotela z roku 1912.
O hole mio sa nám nájsť nepodarilo. Takých, ktoré nám učarovali, je okolo Gardského jazera toľko, že by bolo nespravodlivé dať absolutórium len jednej. A navyše, je to ako s mužmi. Darmo sa vám nejaký páči, keď u neho neuspejete. Za toho „naj“ potom vyhlásite niekoho celkom iného.
