BRATISLAVA 10. januára (WEBNOVINY) – Gustáv Husák patrí podľa historika Branislava Kinčoka z Ústavu pamäti národa (ÚPN) medzi najvýznamnejšie postavy slovenských dejín 20. storočia.
Ako povedal Kinčok dnes pre agentúru SITA, istým spôsobom je jeho život ich odrazom. „Bol turbulentný, plný vzostupov a pádov,“ uviedol. Ako študent patril Husák medzi ľavicových intelektuálov, vyhranene ateistického svetonázoru.
Medzi spolužiakmi vynikal prirodzenou inteligenciou a húževnatosťou. Jeho prehnaná ctižiadostivosť a ambicióznosť ho priviedli k politike a naplnili túžbou po moci.
„Postupne sa vypracoval na zdatného politického hráča a majstra manipulácie, ktorý ovládal všetky zákonitosti politického boja. V tomto prevyšoval takmer všetkých politických súputníkov,“ upozornil historik.
Obrazom: 100. výročie narodenia Gustáva Husáka
Prvýkrát zažiaril pri vypuknutí SNP
Prvýkrát Husák podľa Kinčoka zažiaril v roku 1944 po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP). Jeho politická dráha stúpala aj po skončení druhej svetovej vojny.
„Ako predseda Zboru povereníkov sa stal architektom neústavných mocenských zmien v r. 1947/1948 na Slovensku – tzv. jesennej krízy v r. 1947 a potom i februárového prevratu 1948. Bol iniciátorom prvých perzekučných opatrení voči svojim politickým protivníkom a neskôr aj proti množstvu nevinných občanov. V roku 1951 zažil prvý politický i ľudský pád a na takmer 10 rokov sa stratil v komunistických väzniciach, kde zažil nesmierne utrpenie,“ pripomenul historik s tým, že po opätovnom návrate na politické výslnie – už s gloriolou trpiteľa – sa v roku 1968 stal symbolom slovenského hnutia za federalizáciu ČSSR a podporovateľom dubčekovskej politiky.
Video: Zábery z vypuknutia SNP
Hnala ho najmä túžba po moci
„Jeho túžba po moci bola silnejšia ako národné ideály. Od roku 1969 bol symbolom normalizácie v Československu a prevodovou pákou moskovského neostalinského vedenia,“ zdôraznil Kinčok.
Husák sa stal 1. tajomníkom ÚV KSČ a v roku 1975 aj jediným Slovákom v histórii Československa, ktorý zasadol do prezidentského kresla.
„Normalizačný režim sa mu však vo viacerých smeroch podarilo udržať v znesiteľnej miere – najmä na Slovensku. Nemalou mierou sa v roku 1977 zaslúžil o zriadenie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie. Napriek tomu, že patril medzi najmocnejších politikov v Československu, žil pomerne skromne,“ povedal Kinčok.
Postupne však strácal reálnu moc a koncom 80. rokov mal v mocenskom systéme KSČ už len reprezentatívnu pozíciu. Po udalostiach z novembra 1989 abdikoval na funkciu prezidenta a stiahol sa do ústrania. Ideálom socializmu a komunizmu zostal podľa historika ÚPN pevne verný až do svojej smrti 18. novembra 1991.
Gustáv Husák patrí podľa Kinčoka medzi najvýznamnejších a najdlhšie pôsobiacich slovenských politikov, ktorý zanechal v slovenských dejinách 20. storočia výraznú stopu.
„Žiaľ, predovšetkým negatívnu, ako jeden z najaktívnejších strojcov totalitného systému, ktorý prenasledoval desiatky tisíc vlastných občanov, a ktorý neskôr zomlel aj jeho,“ dodal.
Video: Zostrih novoročných prejavov Gustáva Husáka
Osobnosť 20. storočia – Gustáv Husák
Gustáv Husák sa narodil 10. januára 1913 v Dúbravke v katolíckej rodine Nikodéma Husáka a jeho manželky Magdalény (rod. Fratričová). Po maturite na Masarykovom gymnáziu v Bratislave v roku 1933 študoval na právnickej fakulte Univerzity Komenského. Tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou režisérkou a herečkou Magdou Lokvencovou.
Pohyboval sa v kruhu ľavicovo orientovaných študentov a bol v kontakte s predstaviteľmi skupiny DAV, najmä s Vladimírom Clementisom. V roku 1929 vstúpil do Komsomolu a o štyri roky neskôr aj do KSČ. Po promóciách v roku 1938 sa zamestnal ako koncipient v advokátskej kancelárii V. Clementisa a neskôr vo Zväze špeditérov.
V rokoch 1939 – 1943 žiadnu významnú ilegálnu činnosť podľa historika nevykonával. Aktivizoval sa až v decembri 1943 v súvislosti so začiatkom zjednocovacieho procesu odboja na Slovensku. „Ilegálni pracovníci KSS mu nedôverovali, pretože bol priateľom V. Clementisa a intelektuálom.
Až po likvidácii 4. ilegálneho vedenia KSS vstúpil do odboja a spolu s Karolom Šmidkem a Lacom Novomeským tvoril jej 5. ilegálne vedenie. Bol významnou postavou SNP, členom SNR a povereníkom pre vnútro,“ povedal Kinčok.
Od roku 1946 bol predsedom Zboru povereníkov. V roku 1950 bol odvolaný z významných politických funkcií a o rok neskôr zatknutý, obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a tri roky vyšetrovaný. V roku 1954 bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na doživotie.
V roku 1960 bol amnestiou prezidenta Antonína Novotného prepustený a v roku 1963 aj stranícky rehabilitovaný. V roku 1968 bol súčasťou demokratizačného procesu v Československu. Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 opúšťa reformné pozície a stáva sa hlavným predstaviteľom normalizácie v Československu.
V roku 1969 je zvolený do čela KSČ a o šesť rokov neskôr zasadol aj do kresla prezidenta. Postupne strácal reálnu moc, čo sa prejavilo v roku 1987 jeho odstúpením z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ. Jeho posledným štátnickým aktom bolo podľa historika vymenovanie vlády „národného porozumenia“ 10. decembra 1989. Po tomto akte abdikoval na funkciu prezidenta a utiahol sa do ústrania. Zomrel 18. novembra 1991.
