Keď sa americká spisovateľka a režisérka Heather Dune Macadam stretla v roku 1992 s Renou Kornreich (1920-2006) z prvého transportu židovských žien a dievčat zo Slovenska do koncentračného tábora Auschwitz, ešte netušila, ako postupne sa jej podarí odhaliť aj ďalšie tragické príbehy.
Ako uviedla pre agentúru SITA, išlo o domino efekt. Tvrdí, že vždy ju zaujímali ľudské práva a odvaha a odolnosť preživších. V rámci svojho bádania niekoľkokrát navštívila aj železničnú stanicu v Poprade, kde sa od roku 2002 nachádza pamätná tabuľa pripomínajúca transport z 25. marca 1942.
Každoročne sa na tomto mieste v deň výročia konajú pietne spomienky. Aj v najbližší utorok tam o 14:00 položia vence predstavitelia samosprávy, mesta, zástupcovia diplomatických zborov z minimálne 15 krajín sveta za účasti predsedu Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike Richarda Dudu.
Aby sa na ne nezabudlo
Od prvého vydania knihy Renin sľub, u nás známej ako Sestrin sľub, ktorú napísala Macadam spolu s Renou Kornreich v roku 1995, uplynulo tridsať rokov. Rena prežila koncentračný tábor spolu so svojou sestrou Dankou.
„O 25 rokov neskôr som objavila Editu Grosman (1924-2020). Priviedla ma k ešte väčšiemu príbehu transportu, ktorý zahŕňal jej priateľky zo školy, a to ma následne priviedlo k ďalším preživším,“ vysvetlila americká spisovateľka a režisérka, ktorá navštívila Poprad i Osvienčim po prvýkrát v roku 2012.
Feld z Košíc bol dvorným maliarom Mengeleho, vďaka talentu prežil holokaust (video+foto)
„Rena utiekla z Poľska a skrývala sa na Slovensku. Editin príbeh zahŕňal komunitu v Humennom, kde sa Rena skrývala. Obe poznali Adelu Gross, ktorá predstavovala spojku. Adela neprežila, a práve jej zmiznutie bolo to, čo má skutočne inšpirovalo k bádaniu a túžbe objaviť ďalšie príbehy dievčat, ktoré sa vytratili z povrchu zemského,“ opísala začiatky Macadam.
Túžila nájsť ich fotografie a spojiť ich s menami na zozname a tak aspoň niektorým z nich dať na pamiatku opäť život. „Aby sa na ne nezabudlo,“ poznamenala. Vďaka informáciám uvedeným v spomínanej knihe sa napríklad Adelini rodinní príslušníci dozvedeli o tom, čo sa stalo s ich sedemnásťročnou sestrou a tetou, ktorá zmizla v roku 1942.
Zoznam z 25. marca 1942
Od roku 2012 Macadam postupne nachádzala aj ďalšie rodiny, ktorých matky, sestry či sesternice boli v prvom transporte s Renou.
Jedna z nich ju zaviedla aj k pôvodnému zoznamu dievčat a žien z 25. marca 1942 uloženému v archívoch múzea Jad Vašem v Izraeli. V historických záznamoch sa spomína 999 žien. „Bolo v ňom 999 mladých dievčat a slobodných žien vo veku od 16 rokov a jeden lekár,“ konkretizovali z Múzea holokaustu v Seredi.
Elon Musk zdieľal príspevok, podľa ktorého milióny ľudí nezabil Hitler ale jeho štátni zamestnanci
Americká spisovateľka sa ich príbehom venovala aj v rozsiahlejšom diele s názvom 999 – Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu, ktoré vyšlo v roku 2016.
„Hoci záznamy o úmrtiach žien neboli presné a záznamy o úmrtiach v Osvienčime boli čiastočne zničené, dnes už vieme, že takmer dvesto žien z prvého transportu umrelo počas prvých šiestich mesiacov svojho pobytu buď v Osvienčime, alebo v Brezinke,“ napísala ešte v poznámkach vo vydaní knihy Renin sľub z roku 2015.
Viac ako päťdesiatku z nich predstavovali podľa nej dospievajúce dievčatá. „Ako mladé dievčatá ich naložili do transportu a odviezli do Osvienčimu. Len veľmi málo sa ich vrátilo domov. To, ako prežili, je pocta ženám a dievčatám na celom svete,“ pripomenula americká autorka v knihe 999.
Prepísané historické poznatky
Z takmer tisícky dievčat z transportu vypraveného z Popradu prežilo vojnu podľa svedectiev len približne dvadsať. Keď v roku 2023 zomrela v Amerike vo veku 98 rokov Regina Pretter, hovorilo sa vtedy o nej ako o pravdepodobne poslednej preživšej.
Zomrela Oľga Grosz Lichtig z prvého transportu, v koncentračnom tábore prežila tri roky
V úvode marca tohto roka sa však objavila informácia, že nažive sú ešte ďalšie tri ženy z prvého transportu. Upozornil na to na sociálnej sieti vedúci Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok, ktorý sa vtedy odvolal na zistenia Macadam. „Na Slovensku sme žili v poznatku, že už žiadna preživšia tento transport nie je medzi nami. Dnes však prepisujeme svoje historické poznatky,“ napísal vtedy.
V súčasnosti už žijú len dve z nich. Ako pre SITA potvrdila Macadam, 11. marca 2025 zomrela vo veku sto rokov v Izraeli Oľga Grosz Lichtig. „Narodila sa v Prešove v roku 1924. V Poprade jej pridelili deportačné číslo 656 a po príchode do koncentračného tábora Auschwitz jej na predlaktie vytetovali číslo 1933,“ objasnilo pri príležitosti blížiacej sa pietnej spomienky na prvý transport Múzeum holokaustu v Seredi.
Svedectvá zaznamenané na nahrávkach
V Spojených štátoch amerických žije ešte stále Judita Spielbergerová, narodená v roku 1925. „Pochádzala z obce Lemešany v okrese Prešov. V Poprade jej pridelili deportačné číslo 646 a po príchode do koncentračného tábora Auschwitz jej na predlaktie vytetovali číslo 1800. Dnes žije v ortodoxnej židovskej rodine v Spojených štátoch amerických,“ informovali z múzea.
Druhou naďalej žijúcou je podľa neho Antónia Reichnerová, narodená v roku 1924. „Pochádzala z mesta Lipany v okrese Sabinov. V Poprade jej pridelili deportačné číslo 844 a po príchode do koncentračného tábora Auschwitz jej na predlaktie vytetovali číslo 1437. Dnes žije v Izraeli,“ uviedlo múzeum. Podľa Macadam sú ich svedectvá zaznamenané na nahrávkach.
Prvým transportom 25. marca 1942 začali predstavitelia vlády vojnovej slovenskej republiky deportáciu svojho židovského obyvateľstva. V prvej vlne deportácií, ktorá pokračovala do konca októbra 1942, bolo z územia Slovenska deportovaných v 57 transportoch takmer 58-tisíc Židov.
Za každého jedného z nich vláda vojnovej Slovenskej republiky zaplatila predstaviteľom nacistického Nemecka 500 ríšskych mariek. Židia prechodom hraníc na územie okupovaného Poľska stratili slovenskú štátnu príslušnosť. Prvú vlnu deportácií židovského obyvateľstva prežilo len niekoľko sto jednotlivcov.