Prečo prvá SR vyvoláva stále polemiky?
Je to spôsobené viacerými faktormi. Objektívnemu zhodnoteniu obdobia existencie Slovenskej republiky neprospeli dlhé desaťročia komunistickej ideológie, negujúcej objektívny obraz dejín, avšak ani atmosféra, aká sa vytvorila v spoločnosti v posledných rokoch. Namiesto hľadania historickej pravdy sa začalo skôr ideologické nálepkovanie názorových oponentov a útoky, najmä zo strany médií. Vlastná štátnosť ako taká je zaiste pozitívnym momentom, no nedemokratický politický režim, kroky, ktorých sa v danom období dopustil, sotva možno hodnotiť pozitívne. Na jednej strane sa vznikom Slovenskej republiky zavŕšil zápas Slovákov o vlastnú štátnosť, na strane druhej nesporný tlak nacistického Nemecka, ktorému Slovensko majúc na mysli stredoeurópske sféry vplyvu mocností – ak chcelo ako štát prežiť – nemohlo odolať, polarizovali a dodnes polarizujú výklad slovenských dejín rokov 1939 – 1945. Či už sú to otázky okolo „riešenia židovskej otázky“ či kooperácie s nacistami, každá z nich nájde v rozdielnych prácach svoj vlastný výklad. Jedna skupina historikov či laikov z týchto príčin vníma Slovenskú republiku ako prvý štátny útvar Slovákov v novodobých dejinách, poukazuje na relatívne dobrú hospodársku situáciu v porovnaní s okolitými štátmi, odporcovia na jej napojenie na nacistickú Tretiu ríšu, autoritatívne (nedemokratické) tendencie či najmä na neskoršie radikálne „riešenie židovskej otázky“. Obe skupiny si často na podoprenie svojich téz vyberajú selektívne argumenty, ktoré by mali poukázať na správnosť ich teórií a tým znemožňujú objektívny prístup k jej skúmaniu. Najväčšou dilemou nielen pre historika je, či uvedené pozitívne momenty môžu vyvážiť autoritatívne tendencie a ich praktickú realizáciu. Na túto otázku však historiografia nemôže dať jednoznačnú odpoveď. Tá sa pohybuje skôr v rovine morálnych hodnôt.
Prečo treba o nej hovoriť?
Práve z toho dôvodu, ktorý som načrtol v odpovedi na predchádzajúcu otázku. Dnes, viac ako 20 rokov po páde socializmu, ktorý diktoval len jeden názor nielen na uvedené obdobie, sa na slovenské dejiny môžeme pozerať oveľa triezvejšími očami. Každý národ, ktorý chce poznať vlastné dejiny, by sa nemal obávať bližšie pozrieť na časť svojej histórie z objektívneho pohľadu, akokoľvek by bolo a je toto obdobie vnímané časťou laickej či odbornej verejnosti rozporne. Netreba sa báť diskusie ani na túto tému, pretože práve v otvorenej diskusii sa môže pohľad na slovenské dejiny 20. storočia – a tým aj zástoj 1. Slovenskej republiky v nich – ktorému zostala historiografia v mnohom dlžná, zmeniť.
Každý národ, ktorý chce poznať vlastné dejiny, by sa nemal obávať bližšie pozrieť na časť svojej histórie z objektívneho pohľadu, akokoľvek by bolo a je toto obdobie vnímané časťou laickej či odbornej verejnosti rozporne.Peter Sokolovič, historik
Je vytvorená spoločenská klíma na diskusiu o tomto období? 40 rokov bolo na túto tému embargo.
Nepovedal by som, že bolo embargo na tému, skôr na jej uchopenie. O 1. Slovenskej republike sa písalo aj do roku 1989, vznikli mnohé zaujímavé a prínosné práce. Ide skôr o to, že Slovenská republika, resp. roky 1938 – 1945 boli vnímané len z jedného uhla pohľadu. Vysloviť opačný alebo čo i len poopravený názor bolo neprípustné. Dnes je však už možné na uvedené obdobie nazerať oveľa triezvejším pohľadom, aj keď určitá autocenzúra u mnohých autorov existuje z viacerých príčin aj dnes, napríklad z obáv z osočovania médiami, z lojality k zamestnávateľovi…
V roku 1938 sa Tiso stáva predsedom autonómnej vlády. Čo znamenala autonómia pre Slovákov?
Autonómia, ktorú Slovensko získalo v rámci Československa 6. októbra 1938 mala už isté atribúty štátnosti – vlastný zákonodarný snem či vládu, sčasti aj zahraničnú politiku. Úzke spojenie s Prahou vo viacerých citlivých oblastiach však stále pretrvávalo. Pre Slovákov však autonómia nesporne znamenala vyšší stupeň v rozhodovaní o vlastných veciach. Mnohí slovenskí predstavitelia sa v tomto čase nechali počuť, že je tým postavenie Slovenska na dlhé roky vyriešené. Presunutím časti právomocí na slovenskú vládu sa síce sčasti zamedzilo kritizovanému čechoslovakizmu, niektorí politickí, povedzme dnešným slovníkom, radikálnejšie zmýšľajúci predstavitelia však mysleli oveľa ďalej. Autonómia bola pre nich len stupienkom na ceste k úplnému samourčeniu, len nevyhnutnou a čo možno najkrajšou epizódou na ceste k samostatnosti.
Znamenala autonómia začiatok konca demokracie na Slovensku?
Už v tomto období sa začal formovať režim, ktorý na Slovensku pretrval so svojimi odtienkami až do roku 1945. Nesúviselo to však priamo so samotnou autonómiou, ale najmä s vtedajšou medzinárodno-politickou situáciou. Tradičné demokratické mocnosti, V. Británia a Francúzsko, prenechali totiž strednú Európu Hitlerovi. Tu existujúce politické systémy už preto nemohli byť demokratické, čo platilo aj pre Slovensko. Jeseň 1938 tak znamenala pre slovenskú politickú scénu začiatok formovania autoritatívneho systému založeného na vláde jednej strany. Je nesporné, že do spoločnosti boli už v tomto období vnášané i ďalšie nedemokratické prvky, bol napríklad vytvorený Úrad propagandy, prostredníctvom jednotných masových organizácií a ich protežovania sa vládna moc snažila „zglajchšaltovať“ spoločnosť, v platnosti však zostali aj mnohé demokratické prežitky z Československej republiky. Viacerí autori aj preto nazývajú politický systém na Slovensku „deravá totalita“. Ak vnímame toto obdobie komplexnejšie v nadväznosti na nasledujúce udalosti zistíme, že od totalitných režimov sa režim na Slovensku skutočne líšil v mnohých smeroch – justícia zostala na ňom relatívne nezávislá, režim nikdy plne neovládol svoje ozbrojené zložky, nebol tu vykonaný žiadny trest smrti, čo bola rarita vojnovej Európy. Akiste najväčším negatívom bolo, že už v počiatočnom období začali na Slovensku zavádzať protižidovské rasové opatrenia, ktoré vrcholili v nasledujúcom období deportovaním desaťtisícov židovských spoluobčanov do koncentračných táborov. Perzekúcie sa však dotkli aj niektorých iných skupín obyvateľstva, aj keď už v oveľa menšej miere a s menšou intenzitou. Nový režim sa teda vyformoval ešte počas existencie autonómneho Slovenska v II. ČSR a 14. marec bol potom už „len“ čisto štátoprávnou zmenou.
Ako sa podpísal Tiso pod vznik Slovenského štátu?
Niekedy sa stretáme s mylným názorom, akoby Tiso vyhlásil Slovenský štát. Pravdou však je, že nebol iniciátorom procesu, vycestoval do Berlína na stretnutie s Hitlerom až po tom, ako od vlády i strany dostal mandát svoju cestu. Sám neskorší prezident vznik Slovenského štátu nevyhlásil, pred poslancami len zreferoval obsah rozhovoru s Hitlerom a poukázal na to, čo mu bolo reprodukované v Berlíne ústami Ribbentropa a Hitlera, že maďarské vojsko sa už začalo aktivizovať na vtedy ešte spoločnej československo-maďarskej hranici. Poslanci, z ktorých veľká časť, azda väčšina, považovala autonómiu na dlhý čas za vrchol politickej správy na Slovensku, sa rozhodli v danej chvíli pre optimálne riešenie, ktorým uchránili zvyšné územie Slovenska pred rozdelením medzi Maďarsko, Poľsko a nacistické Nemecko. Nasledujúce snahy Maďarska o revíziu hraníc a nemecká aktivita na území severozápadného Slovenska boli jasným dôkazom o tom, že vznik Slovenského štátu z tohto pohľadu bol v danej situácii pre Slovensko najvýhodnejší.
Niekedy sa stretáme s mylným názorom, akoby Tiso vyhlásil Slovenský štát. Pravdou však je, že nebol iniciátorom procesu, vycestoval do Berlína na stretnutie s Hitlerom až po tom, ako od vlády i strany dostal mandát svoju cestu.Peter Sokolovič, historik
Aká bola jeho úloha?
Na základe rozhodnutia predsedníctva strany sa v Berlíne nemal zaviazať žiadnymi zárukami za budúcnosť Slovenska, čo aj učinil a odmietol napriek naliehaniu z Berlína vyhlásiť Slovenský štát. Pritom ako perličku možno spomenúť, že nacisti neskôr uverejnili pripravované Tisovo prehlásenie o vyhlásení samostatnosti, ktoré sa dokonca neskôr dostalo do oficiálnej nemeckej zbierky dokumentov. V danej situácii by preň bolo určite ľahšie tento krok vykonať, uvedomoval si však svoju zodpovednosť a možné následky takéhoto konania. Preto rozhodnutie nechal na postup zákonodarného snemu. Dal ho zvolať prostredníctvom československého prezidenta, a na zasadnutí potom informoval o aktuálnej situácii.
Prečo Hitler pozval do Berlína práve Tisa?
Do úvahy pre Nemcov prichádzali najmä dve mená – Karol Sidor a Jozef Tiso, ktorí po smrti Hlinku v ľudovej strane i v slovenskej verejnosti požívali najväčšiu autoritu. Karol Sidor však po návštevách nemeckých emisárov v Bratislave odmietol nimi navrhované riešenie na okamžité vyhlásenie samostatnosti, čo ho v nemeckých očiach značne zdiskreditovalo. V hektickom čase po vojenskej intervencii pražskej vlády na Slovensku, známej ako Homolov puč a v období, kedy nacisti plánovali obsadenie zvyšku Čiech a Moravy sa Hitler rozhodol po ďalšom Sidorovom odmietnutí obrátiť pozornosť práve na Tisa, v tom čase zosadeného zo stoličky predsedu autonómnej vlády a pozval ho do Berlína.
Aká bola reakcia Vatikánu na to, že vznikla SR a Tiso sa stal jej prezidentom?
Vzťah Vatikánu k Tisovi a Slovenskej republike je už viac témou pre cirkevného historika vyznajuceho sa v zložitosti vatikánskej diplomacie. Vo všeobecnosti ale Vatikán vznik Slovenskej republiky akceptoval. Už v priebehu júna 1939 s ňou nadviazal riadne diplomatické styky, hoci na začiatku boli poznačené diplomatickým konfliktom. Vatikán však súčasne SR aj najdlhšie uznával, až do roku 1945. Karol Sidor sa stal vyslancom Slovenského štátu pri Svätej stolici a aj Vatikán mal v Bratislave zastúpenie v podobe svojho nuncia. Pri voľbe Jozefa Tisa ako prezidenta Slovenskej republiky Vatikán zachoval spočiatku zdržanlivý postoj, zaiste podoprený aj tým, že dovtedy v novodobých dejinách žiaden kňaz nezastával funkciu hlavy štátu. Pápež Pius XII. však nevyslovil také námietky, ktoré by prinútili Jozefa Tisa funkciu prezidenta neprijať. V rozhovore s Dr. Buzalkom však vyslovil obavy, aby sa v prípade nepriaznivých okolností, ktoré boli v zložitej dobe o to viac prítomnejšie, nezniesla cez jeho osobu zodpovednosť na samotnú cirkev. Už v decembri 1939, len niečo viac ako mesiac po voľbe však osobitným listom s Tisovým počínaním vyjadril súhlas.
Je však prinajmenšom otázne, či jej hospodárske alebo politické úspechy dokážu zatieniť nedemokratické a totalitné prvky vtedajšieho režimu.Peter Sokolovič, historik
Mala SR medzinárodné uznanie?
Medzinárodné uznanie Slovenského štátu , resp. Slovenskej republiky, oficiálny názov od prijatia ústavy v lete 1939, bolo v niektorých prípadoch závislé najmä na postojoch jednotlivých štátov k Nemecku. Z rozhodujúcich veľmocí neuznali Slovenskú republiku napríklad USA, ktoré ho vnímali ako produkt nemeckej expanzie v stredoeurópskom priestore. Je ale tiež dôležité poznamenať, že napriek tomu uznalo Slovenskú republiku de facto alebo de iure 31 štátov, medzi inými aj mocnosti ako Francúzsko, Veľká Británia či ZSSR. Postupom vojnových udalostí sa však postoje niektorých štátov, najmä mocností antihitlerovskej koalície, k Slovensku zásadne menili, prestávali ho uznávať.
Aký bol Slovenský štát?
Slovenská republika mala, ako azda každý štátny útvar zaiste ako svoje svetlé, tak aj negatívne stránky. Je si treba uvedomiť, že trvala len niečo málo viac ako 6 rokov. Pre porovnanie 2. Slovenská republika po piatich rokoch existencie koncom 90. rokov zápasila taktiež s mnohými problémami, aj keď porovnanie vzhľadom na rozdielnu medzinárodno-politickú a historickú situáciu by nebolo úplne namieste. Za takýto krátky čas prešla búrlivým vývojom a dodnes v spoločnosti a historickej obci vyvoláva vášnivé diskusie. Smutnou skutočnosťou zostáva, že dvadsaťročný národno-emancipačný proces Slovákov vrcholil práve v dobe nacistickej expanzie v strednej Európe. To nieslo do budúcnosti isté negatívne vplyvy a dôsledky. Objektívne však treba skonštatovať, že Slovensko sa stalo v tomto čase subjektom medzinárodného práva a Slováci získali skúsenosti, ktoré im neskôr pomohli pri obnovení spoločného štátu s Čechmi v roku 1945. Je však prinajmenšom otázne, či jej hospodárske alebo politické úspechy dokážu zatieniť nedemokratické a totalitné prvky vtedajšieho režimu. To však už nie je primárne otázkou pre historika.
