Horváth: Ako člen starej generácie som zažil kadečo a to, čo sa deje teraz, určite nepovažujem za jednoduchú situáciu

Horvath
Aktuálna situácia podľa Emila Horvátha umeniu, vzdelaniu ani životu veľmi nesvedčí. Foto: SITA/Jozef Jakubčo

Slovenský herec Emil Horváth by sa podľa vlastných slov chcel dožiť doby, keď sa na Slovensku bude dbať na kultúrnosť a vzdelanie. Nervozite spojenej s pandémiou koronavírusu sa bráni optimizmom. Ako tvrdí, toto obdobie netreba len tak „prevegetovať“. Ideálne podľa neho je, keď človek žije vedome v prítomnosti a neustále na sebe pracuje.

Ako sa dnes máte? Ste napriek aktuálnej pandemickej situácii aspoň trošku spokojný?
Mám taký dojem, že kto hovorí, že je spokojný, nie je celkom úprimný. Môžeme si nahovárať, že sme spokojní, ale, bohužiaľ, situácia je taká, že nevieme, kedy bude koniec. Kvalita života je znížená a za podstatnú vec pokladám, že chýba spoločenský kontakt, pretože človek je tvor spoločenský. Mám pocit, že nás tá pandémia vtláča do akéhosi individualizmu.

Zrazu chodíme po uliciach anonymne v rúškach a musíme si vystačiť sami, všetko je to také zosekané, stručné. Nemôžeme sa tváriť, že to je to najoptimálnejšie, čo sme kedy zažili, ako člen starej generácie som zažil už naozaj kadečo a to, čo sa teraz deje, určite nepovažujem za situáciu jednoduchú. No treba, aby sme to zvládali ako nejaký údel, ktorý prišiel, ako keď je človek v nemocnici alebo ho postihne nejaká tragédia.

Dokážete život brať taký, aký je, bez prikrášlení, žiť tu a teraz?
Nie som retroaktívny typ, nevraciam sa často do minulosti, vždy som si svojím spôsobom plánoval nejakú aktivitu, takže som skôr človek, ktorý žije prítomnosťou v očakávaní určitej budúcnosti. To je pre mňa veľmi dôležité. Zmyslom života pre mňa žiť tak, aby som sa uplatnil a etabloval k spokojnosti predovšetkým svojej a potom aj k spokojnosti spoločnosti, v ktorej existujem. Keby som to zjednodušil, nikdy mi nebola vlastná taká životná situácia, že by som si povedal, že ‘toto obdobie treba prevegetovať‘, to si ani neviem predstaviť.

Venujete sa aj teraz nejakým spôsobom svojej profesii? Je to za aktuálnych okolností možné?
Mal som k dispozícii scenár aj ponuku hrať, no teraz je všetko odložené. V januári sme začali v SND skúšať Kuba, nakoniec bola premiéra v septembri, odohrali sme predpremiéru, dve premiéry a jednu reprízu. To bola krásna spolupráca, bol som veľmi spokojný. Popri tom som mal rozoskúšanú ešte ďalšiu vec, ktorú som mal robiť v L+S, no teraz je všetko stopnuté. Uvidíme, kedy sa podarí niečo zasa uviesť. Každé umelecké dielo, ktoré má vzniknúť, totiž potrebuje nejaký čas na prípravu.

Je to svojím spôsobom nekonečný príbeh. Momentálne sa veľmi fungovať nedá, v divadle určite nie. Malé divadlá nemôžu fungovať, lebo je to pre ne absolútne nerentabilné a SND, tam už keď máte maximálny počet ľudí v sále 50 a hrá ich dokopy 10 alebo 15, tak je nezmysel tú hru uvádzať. Opera je už úplne pasé a filmová tvorba je zas obmedzená tým, že tam je množstvo ľudí, ktorí to musia odsnímať, takže tam prídete do spoločenského kontaktu tiež.

Nie som ale z tých, ktorí by nariekali. Vždy som mal dosť práce a napokon, aj to zastavenie sa je na niečo dobré. A vôbec, človek uvažuje nad tým, ako sa uchrániť pred týmto nebezpečenstvom, ktoré určite nebezpečenstvom je, či sa to bude bagatelizovať alebo dramatizovať. Kde je pravda, to uvidíme až na konci tunela, ak k nemu všetci dôjdeme.

V septembri sa ešte stihla uskutočniť Divadelná Nitra, na ktorej ste sa mali ako pravý rodák z Nitry zúčastniť tiež. Tam to dopadlo ako?
Mali sme tam hrať Dnes večer nehráme, predstavenie k výročiu revolúcie, ktoré sme robili s režisérom Jirkom Havelkom. Na Divadelnú Nitru sme šli, technika tam cestovala ráno, postavili scénu, o tretej sme mali mať skúšku, všetci boli nastúpení, no jedno dievča, ktoré s nami hrá, bolo v styku s človekom, ktorý bol pozitívny, tak sme teda nehrali. Len sme sa vyfotografovali s riaditeľkou festivalu, že sme prišli. Aj toto je život. A na druhý deň sme zistili, že ten dotyčný, čo bol pozitívny, s nami hral aj v predstavení Pred západom slnka, tak sme šli ráno o 8:00 na testy.

S príchodom pandémie začali ľudia vo veľkom využívať rôzne moderné technológie, aby sa navzájom prepájali a komunikovali. Chytili aj vás alebo ste predsa len klasik a zástanca osobných stretnutí?
V niektorých prípadoch, napríklad v školách, je určite lepšie dištančné vyučovanie ako nijaké. Ale pri formovaní jednotlivca, keď sa človek vyvíja a postupne sa stáva osobnosťou, tam je ten osobný kontakt nesmierne dôležitý. Ak máte osobný kontakt s rodičmi a s fundovaným učiteľom, tak aj tie vedomosti, ktoré vám interpretujú, sú umocnené emocionálnym zážitkom zo stretnutia s nimi.

Pri divadle je tá potreba osobného kontaktu tiež nevyhnutná. Diváci idú do divadla preto, aby sa identifikovali s témou, s príbehom a s tými ľuďmi, ktorí to tam pred nimi hrajú. Knižka je iná vec, môžeme si zobrať rovnakú knižku, budeme čítať ten istý príbeh a každý ho bude chápať inak, pomôže si svojou fantáziou, pomôže mu jemu vlastné myslenie a jeho city, v divadle sa to nedá.

Tri desaťročia po Nežnej revolúcii by som sa rád dožil toho, že si vládna garnitúra pri zostavovaní svojho programu a vízie budúcnosti našej spoločnosti spomenie aj na slovo kultúra.

A niečo celkom iné je aj ísť na predstavenie do divadla a sledovať ho len doma na obrazovke...
To je niečo úplne neporovnateľné. Medzi hercom a divákom v divadle to funguje tak, že herec s divákom nadviaže kontakt, vzniká medzi nimi silná väzba. V SND aj uvažujú, že niektoré predstavenia nakrútia, my herci, naopak, stále veríme, že sa všetko nejako utrasie a začneme chodiť do divadla.

Ale uznávam, kedysi, keď neexistovali počítače, smsky, mobily, bola len televízia, zvykla aj celá republika pozerať televíznu inscenáciu doma a hercom písali listy do televízie, že: ‘Poznáme vás z mnohých inscenácií‘ a mysleli tým len televíziu. Tí, ktorých to zaujímalo viac, si potom zistili, že hráte v nejakom divadle a do toho divadla sa na vás prišli pozrieť. Fungovalo prepojenie televízie a divadla. Dnes je situácia celkom atypická, ktorá umeniu, vzdelaniu, ani životu veľmi nesvedčí.

Ako vníma, že divaldá zavreli napriek tomu, že hercov pravidelne testujú a nie je doteraz známy prípad nákazy koronavírusom v divadle?
Mám taký dojem, že to je pozostatok nejakej byrokracie a plošných zákazov bez toho, aby boli domyslené. A netrpíme tým len my herci, ale vôbec celá kultúrna obec a ľudia, ktorí v nej pracujú a z kultúry žijú, a tak isto športovci. Počúval som nejaké rozhovory o pripravovanej olympiáde. Napríklad všetky plavárne sú teraz zavreté. Čo by sa komu stalo, keby v tej chlórovej vydezinfikovanej vode trénoval jeden náš majster, aby sme mali konečne olympijského víťaza? A úplne najsmutnejšie pre mňa je, keď vidím hrať futbalistov na tom 50-tisícovom štadióne a je tam prázdno. Ono to potom stráca zmysel a aj tí ľudia strácajú motiváciu.

Bránim sa ale tomu, aby som hovoril, že ‘oni môžu a oni nie‘. A čo sa týka kultúry, napadá mi otázka, do akej miery sa kultúra pokladá za potrebnú. Tri desaťročia po Nežnej revolúcii by som sa rád dožil toho, že si vládna garnitúra pri zostavovaní svojho programu a vízie budúcnosti našej spoločnosti spomenie aj na slovo kultúra. Pekné slovo, no nejako sa naň zabudlo. Kultúra pritom súvisí so vzdelaním – umenie v podstate emocionálne, intelektuálne, jazykovo, osobnostne človeka kreuje, aby sa stal v tom dobrom slova zmysle intelektuálom. Mám pocit, že v tomto je v našej spoločnosti dosť veľká fúga, keď si zoberiete úroveň komunikácie, jazykovú vyspelosť, spôsob debatovania, dialógu. Chýba nám elementárna slušnosť, nahrádza ju vulgarita, absentuje morálka a etika. Je pravda to, čo o sebe radi tvrdíme, že sme „národ holubičí“?

A dá sa povedať aj ‘Bez kultúry sa na chvíľu zaobídeme…‘ V tomto období, beriem, nech sa páči, no neviem, či by sme sa mali zaobísť bez kultúry aj 30 rokov po revolúcii. Rád by som si od kompetentných prečítal, čo pre nich znamená kultúra, akú majú s ňou víziu a dal by som ju do jedného balíka so športom a so vzdelaním. Na kultúru a umenie sa stále nejako zabúda, a predsa sa od vzdelania nedajú oddeliť. Umením teraz nemyslím len to divadelné, ale aj knižky, ľudovú tvorivosť, folklór a tak ďalej. Prvou tézou revolúcie v ‘89 bola kvalita života jednotlivca a kultúra k tej kvalite predsa patrí.

Ocitli sa už niekedy umelci v podobnej situácii ako dnes? Napríklad počas komunizmu? Divadlá sa vtedy síce plošne nezatvárali, no bol ten čas pre vás predsa len v niečom podobný?
Na ospravedlnenie musíme povedať, že túto situáciu nikto nezažil. Ja som povojnový ročník, narodený v 45. Vo vojne sa bojovalo, verilo sa a trvalo to strašne dlho. Toto je veľmi špecifické, nepriateľa nevidíme, nevieme, kto to je. Povedal by som, že s prižmúrením jedného oka by som aj bol na tieto opatrenia láskavý, no mám pocit, že by mali byť zdeľované ľuďom jasne, zrozumiteľne, podporené určitými vedomosťami, znalosťami a dátami. Mám dojem, že plošný zákaz, a vôbec v demokracii niečo prikazovať a zakazovať, nemá zmysel. Dôležitý je konsenzus a dôvera jednej a druhej strany.

Čo hovoríte na plošné testovanie?
To musia vyhodnotiť naozaj odborníci, lekári, zdravotnícky personál, či to bude mať význam. My sme v tomto laikovia. Ja som bol na laboratórnych testoch dvakrát, musel som kvôli účinkovaniu v divadle, a tie sú dosť presné. O plošnom testovaní sa vedú úplne zbytočné debaty. Jediné, čo si myslím, je, že to nemôže byť nikoho politické rozhodnutie. Musí to byť rozhodnutie ľudí, ktorí tomu rozumejú a povedia, aký výsledok očakávajú a čo tým chcú docieliť. A tou myšlienkou a aktom si ľudí musí táto garnitúra získať, to je najdôležitejšie.

Vždy to tak bude, že tu budú tí múdri a slušní a potom tí hlúpi, vulgárni a zákerní, závistliví a zlí.

Vy ste si už zažili lockdown v plnej sile? Boli ste zavretý doma aj celkom bez vychádzania?
Od začiatku pandémie som sa zatiaľ doma úplne nezavrel. V strachu sa existovať pravdepodobne nedá, človek musí nejako žiť. Musíte ísť k lekárovi, bol som na operácii oka a ľudia majú aj ťažšie choroby. Ale inak som si lockdown zažil ako dieťa. Po vojne boli strašne nebezpečné choroby záškrt a šarlach a ja som ten šarlach ako trojročný dostal. Ešte nebol penicilín, a tak som bol zavretý v nemocnici, rodičia sa na mňa chodili mesiac pozerať len cez okno. To bolo svojim spôsobom hrozivé.

Otecko mi vtedy vyrobil také drevené bábkové divadlo, ktoré mi poslal a pamätám si, ako som po tom mesiaci, keď som sa vracal z nemocnice, strašne plakal. Šarlach je totiž dosť prenosná, infekčná choroba, takže mi to bábkové divadlo rodičia už viac nedali. Otec mi až neskôr povedal, že ho spálili, krásne bábkové divadlo. Ale vyrobil mi druhé. Takže zažil som to, aj keď to trojročné dieťa až takú pamäť nemá, ale to, že som bol na tom okne za mrežami, to je zážitok, na ktorý som nezabudol. Dúfajme, že to nebude aj teraz také, že to nedôjde až do takého štádia, že sa budeme môcť len cez zatvorené okná pozerať na ulicu.

Čo hovoríte na tie názory, že ‘umelci k lopate‘?
Po prvé, mňa názory hlúpych ľudí absolútne nezaujímajú. Vždy to tak bude, že tu budú tí múdri a slušní a potom tí hlúpi, vulgárni a zákerní, závistliví a zlí. S tým sa nič nedá robiť, je to vizitka našej spoločnosti, a súvisí to práve s tým vzdelaním, kultúrou a kultúrnosťou, o ktorej som už hovoril. Verím, že tých slušných je v spoločnosti viac.

Osobne mám taký pocit, že reagovať na niečo takéto ani nemá zmysel. Ja ani nemám Facebook, nechodím naň, len viem, že niečo také je a takéto veci a debaty ma ani nezaujímajú. Je úplne logické, že sú ľudia prajní aj neprajní, že sú medzi nami aj závistliví, postihnutí a chudobní. To je ďalšia výzva pre našu spoločnosť, pretože keď počujete, že u nás 870-tisíc ľudí žije na hranici chudoby, tak mám dojem, že až taká vizitka našej spoločnosti to nie je. Keď cestujete po Slovensku a vidíte, ako niektorí ľudia žijú, je to skutočne dosť zaujímavé, a nie je v mojej moci to ovplyvniť.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo by ste robili, keby ste nemohli hrať? 
Ja som nikdy neuvažoval nad zmenou povolania, no ako mladý som sa rozhodoval aj medzi medicínou. Vtedy bolo také obdobie, že ste mohli dať tri návrhy, akú vysokú školu chcete študovať. Mal som tam medicínu, pretože som bol celkom slušný v chémii a biológii. Potom som tam mal napísanú FAMU, chcel som skúsiť filmovú réžiu a k herectvu som mal zas blízko z domu. Talentové skúšky boli v predstihu pred tými ďalšími dvomi školami a z FAMU mi, keď som im poslal nejaké moje poviedky, odpísali, že by som najprv mal ísť do praxe k filmu a potom to študovať.

Tak som teda šiel na herectvo. Odkedy ma naň zobrali, už som nad tým, čo by som chcel robiť, nikdy neuvažoval. No keby som bol nútený, aj keď už som v takom veku, že nie som, určite by som robil takú prácu, v ktorej by som sa musel nejako snažiť. Tá povaha, ktorú mám, ma k tomu vedie. Určite by som len nenariekal a nezávidel, toto som v povahe nikdy nemal.

Na ČT24 som včera videl, že herec, ktorý hral hlavnú rolu v Shakespearovej hre Ako sa vám páči, mladý, ale už 20 rokov pôsobí v divadle, roznáša teraz jedlo po Prahe, aby sa uživil. Je to svojím spôsobom smutné a úbohé, ale takáto je situácia. Ale rozhodne, a to podčiarkujem, tie reči o hercoch a umelcoch, nad tým sa možno naozaj len pousmiať. Tak krivo sa pousmiať. Je to dosť veľká ľudská nízkosť tých ľudí, ktorí majú také výroky.

Mnohí si totiž nevedia predstaviť, koľko práce stojí za tým, niečo vytvoriť…
To je taká stará pravda, že ťažko bude dohovárať slávik hrochovi. Mám taký dojem, že to ani nestojí za reč, sa nad tým pozastavovať. Strašné ale je, že sú dnes takéto vyhlásenia robené z nevedomosti. Za socializmu to bolo celé trošku ideovo podkuté. Komunisti vedeli, že umelci spoločnosť veľmi ovplyvňujú, takže sme už v tom čase boli naučení na myšlienky a výroky typu: ‘Čo robíte celý deň, keď hráte až večer? A čo máme povedať my, baníci a my robotníci…‘ Veď v poriadku, ale mám pocit, že v živote má každý voľbu, aby si zvolil. Keby sa ten závistlivý snažil, nech sa páči, nech sa presadí, nech namaľuje obraz, ktorý sa predá potom ako Piccasov.

A keď sa na to pozrieme z ekonomického hľadiska, SND malo za marec, apríl a máj stratu na predaných lístkoch okolo 750-tisíc eur. Veď to je celkom slušná firma. A tí ľudia všetci platia odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne a nemôžu vystúpiť bez toho, aby o tom vedel daňový úrad, herectvo je verejné povolanie, a ujmu, keď herci nehrajú, cíti napokon aj ten štát.

A nie len štát, cítime ju všetci. V spoločnosti celkovo narastá panika, ako to ľudia ustoja, či bude za čo kúpiť jedlo a zaplatiť účty… Čo podľa vás robiť, aby sme si aj v takejto ťažkej situácii udržali nadhľad a dôstojnosť?
To je veľmi hypotetická otázka. Ja mám taký pocit, že sa o to môžeme len snažiť. Ale záleží na celej spoločnosti, aby k niečomu takému nedošlo. Každý by mal mať prácu a každý by mal svojím spôsobom existovať, tie existenčné problémy totiž neprospejú ani osobnostnému rozvoju, ani v rodine. Je to, dá sa povedať, ako začarovaný kruh.

A veľkú rolu zohráva aj to, či ste optimista alebo pesimista. V kríze sa najlepšie ubránite tým, že budete optimisti. Je veľmi dôležité, aby medzi ľuďmi fungovala kladná emócia, so zápornou nič neurobíte, s tým mám skúsenosti. Ja som teda stále mierny optimista.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Emil Horváth