BRATISLAVA 4. októbra (WEBNOVINY) – Slovenský Športovec roka 2005 Dominik Hrbatý neplánuje odísť z tenisového prostredia naraz. „Nebude to zo dňa na deň. Totálne seknutie by bolo šokom. Dávam tomu voľný priebeh, končím pomaličky, postupne sa preraďujem inam. Nie som už do toho ´zažraný´ 24 hodín 7 dní v týždni ako kedysi. Možno sa rozlúčim tento rok, možno sa ešte vyberiem na zopár turnajov aj v budúcej sezóne, ale už to bude viac – menej symbolické, aby som nestratil zápasový rytmus pred zahraničnými klubovými súťažami, ktorým sa ešte hodlám venovať. Nechcem v tých ligách potom byť vyvalený, že to okolo mňa lieta a ja nestíham. Predsa len ten ´level´ je trošku iný ako tréningový. Ak by som mohol, hral by som aj do štyridsiatky, ale dvakrát operovaná ruka, žiaľ, je taká, aká je. Po tých zákrokoch som bol okolo 130. miesta a ešte som dúfal, že by som sa niekam mohol dostať. Teraz som rebríček nevidel nejaké tri mesiace a vôbec ma nezaujíma. Netrápi ma, či som na pozícii 250, 300 alebo 400. Mne už to v tom tenise nič nepridá, ani neuberie,“ povedal Dominik Hrbatý, ktorý 22. novembra v Sibamac aréne NTC v Bratislave odohrá exhibičný zápas s Američanom Andrem Agassim, a dodal: „Tenis je môj život, hrám ho 25 rokov. Viac ako polovicu života som sa túlal po svete, striedal letiská, hotely a turnaje. Išiel som nedávno na debla do Kitzbühelu a hovoril som si: ´konečne doma´, pretože všetky tie dejiská akoby boli od štrnástich rokov mojím druhým domovom. Zvykol som si na určitý spôsob života a ten mi navždy zostane v srdci, ale prichádzajú iné priority, rodina, deti.“
Niekdajší 12. muž svetového rebríčka Hrbatý sa nedávno oženil, s manželkou Nelly čakajú prírastok do rodiny a aj z tohto dôvodu smeruje kariéra 32-ročného Bratislavčana ku koncu: „Vyšlo to úplne perfektne. Zhoda okolností sa postarala o to, že sa to takto stretlo v jednom období môjho života. Možno ak by som bol sám, nudil by som sa, ale teraz prichádza niečo, čo ma príjemne zamestná. Veľmi sa na dcérku teším a budem si to naplno užívať, hoci viem, že sa vyskytnú aj starosti – patrí to k tomu. Meno ešte nemáme definitívne vybrané. Veľmi som si želal Dominiku, ale manželke sa to príliš nepáči. Ani meno Nelly nie, vraj jedna stačí. Možno ju ešte prehovorím a napokon mi urobí radosť. Do mesiaca – dvoch určite budeme vedieť. Na mene však nezáleží – Dominika, Nelly, Zuzana či nejako inak, život je aj tak o inom. Dôležité je, aby dcérka i manželka boli zdravé, všetko ostatné je vlastne jedno. Zatiaľ po sobáši nepociťujem nejakú reálnu zmenu, pretože som stále pri tenise a žijeme rovnako. Nik však nemôže povedať, že ten papier nič nemení v hlave. Človek pociťuje záväzok. Keď už sú dvaja ľudia spojení aj formálne, rodina vždy bude na prvom mieste, nech by sa dialo hocičo. Je to predsa len iné ako voľný vzťah. Nedá sa prípadne len tak vstať a povedať: ´sorry, ale nemám chuť, odchádzam´. Nie každému manželstvo vyjde, ale ja som optimista a dúfam, že práve nám áno a budeme šťastní v jednom zväzku do konca života.“
Spoludržiteľ Svetového pohára ATP a dvoch Hopmanových pohárov a finalista Davisovho pohára Hrbatý je povestný svojím tímovým založením v inak prevažne individualistickom odvetví, takže bolo nielen vzácne, ale aj symbolické, že zavítal na slávnostne otvorenie i ukončenie celoslovenského finále Detského Davis Cupu a Fed Cupu 2010 s Nadáciou SPP v Bratislave pre vekovú kategóriu do 9 rokov. „Je to super! ´Decká´ majú zábavu, môžu sa lepšie spoznať, žiť tým družstvom, navzájom sa povzbudzovať. Je to veľmi prospešné. Takýmito turnajmi sa utužujú vzťahy a sú to zážitky a skúsenosti, z ktorých sa dá dlho čerpať. Ťažko povedať, z koho a či vôbec raz vyrastie nový Hrbatý, Kučera, Mečíř, Hantuchová či Cibulková, ale ide najmä o to, aby mladé talenty mali spestrenie – to je ten základ a princíp. Ak by deti len trénovali, možno by ich to prestalo baviť, vnímali by to ako fádne. Treba v nich v dnešnej dobe nákupných centier a iných lákadiel udržať záujem o šport. Takéto akcie sú na to vynikajúce,“ upozornil Hrbatý. Ochota pri rozdávaní autogramov a pózovaní na spoločné snímky mala jeho meno, nechýbal známy srdečný úsmev: „Sám som bol malý, sám som zbieral kartičky. ´Šanoval´ som si ich, nikto sa ich nesmel ani dotknúť. Mnohí tie podpisy vyhodia či zabudnú, ale podaktorí si ich odložia, vystavia, pochvália sa kamarátom. Možno ich to aj vďaka takémuto podnetu bude držať dlhšie než týždeň.“
Hrbatý síce nevylúčil, že sa v budúcnosti stane koučom, ale nebude to v dohľadnom čase: „Momentálne určite nie, ani najbližších desať rokov. Je to veľký záväzok a ja nechcem byť trénerom, ktorý je doma a nechá zverenca samého cestovať po turnajoch. S mojím kondičným trénerom Ivanom Gabovičom však zamýšľame už od budúceho roka rozbehnúť projekt diagnostických týždňových kempov pre deti. Často majú zlú techniku a nevedia, ako sa fyzicky pripravovať. U nás by to išlo už od vstupnej prehliadky u lekára, ja by som študoval ich hru a radil im tenisovo, Ivan kondične, vždy raz za pol roka by sme sa stretávali a vyhodnocovali pokroky. Niečo také zatiaľ na Slovensku chýba. Deti by sa chceli stať profesionálmi, rodičia ich v tom podporujú, ale nemajú možnosť využiť služby niekoho s mojimi skúsenosťami. Chcem ich odovzdávať ďalej v záujme napredovania celého slovenského tenisu.“
SITA
