Juraj Jakubisko vydal svoju prvú knižku Živé striebro a pripravuje sa na nakrúcanie celovečerného filmu Slovanská odysea. V rozhovore pre portál Webnoviny.sk slovenský režisér prezrádza, čo ho motivovalo k napísaniu knihy, odhaľuje prvotný zámer, ktorým sa necháva viesť pri tvorbe ďalšieho filmu a vzdáva poctu novému tisícročiu.
Čo vás motivovalo k napísaniu knižky?
Samému mi v živote nenapadlo písať pamäti. Motivoval ma nakladateľ, ktorý ma oslovil. Ja som v podstate lenivý človek a každá práca, ktorú robím, je vlastne spoločenská zákazka.
Ako dielo vznikalo?
Najprv som si hovoril, ‚To som už tak starý, že musím písať nejaké pamäti?‘ Potom som zistil, že ich vlastne ani písať nemusím.. že celkom stačí, keď napíšem nejaké príhody, nejaké zaujímavé čriepky.
Je tam veľa humorných príbehov aj veľa absurdných, to mám rád… Mnohí moji kolegovia písali memoáre, no často tak, že niekto prišiel, nahral si ich rozprávanie na magnetofón a pekne im to skrášlil. Ja som si to vyťukal sám.
Potom som síce trocha zapochyboval, či moje scenáristické, troška strohé vyjadrovanie a moja miestami špecifická slovenčina, že prehadzujem slovosledy, sú správne, tak som oslovil Filana a Feldeka, či by mi to nezredigovali. No a tí sa toho vzdali, nechali ma v tom. Urobil som si to teda celé sám.
Napokon sa knižka preložila aj do češtiny, tam už som bol na seba kritickejší a niektoré veci som vyhadzoval. V češtine je o 20 stránok kratšia. Preklad trval nejakých osem sedení. Prechádzali sme to, pretože sa mi nepáčil ten slovník. Prekladateľ mi to vylepšoval a skrášľoval, až som bol napokon aj celkom rád, že mi Feldek, ani Filan do toho nezasiahli. Skrášľovanie a intelektualizmus do toho totiž nejde. Hlavne do mladosti.
Nemôžem predsa ako šesťročný použiť slovo „sentencia“ alebo „delikvent“, keď ešte dlho potom neviem, čo tieto slová znamenajú. Až keď mám nejaký ten film za sebou, pochopím, že delikvent, to som vlastne ja..
O aké príbehy ide?
Sú to také drobné poviedky, ktoré ženú to živé striebro, ktoré som ja, tú ortuť, tú guľôčku, z poslednej dediny v horách až do Bratislavy, do Prahy a do celého sveta. Opisujem v nich pohyb a hlavnou postavou je moja pamäť.
A čo sa mi páči, že som nestratil humor. Aj v tých najkritickejších situáciách je tam ten záblesk niečoho recesného a to neprestáva.
Je zvláštne, ako to celé ten život vymyslel. On to tak vyfabuloval.. Sám si neviem predstaviť, že by som to urobil lepšie…
Nad čím sa napríklad dodnes pozastavujete?
Idem nakrúcať svoj prvý film, Kristove roky a prechádzam okolo pieskoviska, kde sa hrajú také polonahé dievčatká.. A jedno z nich sa volá Deana Horváthová, ešte o nej neviem. Ešte dobre, že neviem, pretože keby som ju vtedy bol oslovil, vyzeral by som možno ako pedofil. A zhodou okolností máme doma jeden obraz, na ktorom ma mamička od malička učila počítať husičky. Je ich 33 a mama mi prvýkrát hovorí o Kristových rokoch.
Naraz, keď sa sťahujem do Bratislavy a nesiem ten obraz so sebou, hovorím si „Kto ho vlastne namaľoval?“ Rozmýšľam, či nie náhodou aj niekto slávny, až napokon zistím, že jeho autorom je nejaký maďarský maliar Horváth. A ja ten obraz nosím celý život a ešte netuším, že tú Horváthovú stretnem a stane sa mojou osudovou ženou, nosím to meno ako dar alebo prekliatie furt so sebou, to nevymyslíte.
Viete, naraz zistíte, ako je všetko smiešne a malicherné. Ako sa niekam ženieme a život je iný a všetko sa v podstate určitým spôsobom vracia. A to vidíte aj v tej knižke. Ako tam ako náhodný človek stretám osudovú lásku a ako sa to vracia a znovu to prichádza v iných súvislostiach.
Veci okolo nás sa vždy dajú interpretovať rôznymi spôsobmi. Profesor Blümich, ktorý ma kedysi učil, vravieval: „Pamätajte si chlapci, všetci tí, čo sa vznášajú a lietajú vysoko, zdajú sa malí tým, ktorí nevedia lietať.“ A ja v knižke neskôr zisťujem, že dokonca i tento jeho výrok sa dá všelijako obrátiť..
Je to kniha pre všetkých?
Knižka je písaná populárnym, nie príliš intelektuálnym jazykom, takým aby ľudí, ktorí si ju prečítajú, oslovovala. Je písaná takou ich formou. Ide o rozprávanie o cestách života, ktoré sú absurdné, smiešne, zaujímavé a možno niekedy aj dojemné.
Filan mi povedal „Počúvaj, to je zvláštne, ale ja som tú knižku čítal znovu a znovu a vždy, keď som ju prečítal, objavil som niečo úplne nové.“ A ja chcem, aby tento pocit mali aj tí, čo si ju kúpia na prázdniny.
Sú to naozaj krátke kapitoly a vždy vypointované. A navyše, označil som ich aj číslicami, je ich okolo 300, takže čitateľ nemusí čítať text naraz a môže si v knižke nájsť presne to, čo ho zaujíma. Tie krátke kapitoly majú však sami o sebe aj takú nepríjemnú vlastnosť, že si poviete „Prečítam si len jednu“… ale tá vás navedie na ďalšiu a tak ďalej, takže vlastne čítate až do konca (smiech).
Avizovali ste, že napíšete pokračovanie… O čom bude?
Tá knižka je taký lakmusový papier, ktorý zachytáva čas tohto života. Keď som ju začal písať, povedal som si, že ak bude záujem, urobím aj druhý diel. A keď bude záujem o druhý, urobím aj tretí.
V tejto prvej knižke, ako som už spomínal, zohráva hlavnú úlohu moja pamäť. Tá druhá knižka, ktorú píšem teraz, je pokračovaním môjho príbehu od chvíle neviditeľnosti, keď ma prestali zdraviť kamaráti, keď ma nepočuli, ako som niečo hovoril a prechádzali cezo mňa ako cez vzduch, keď som sa stal neviditeľným. V druhej knižke budú hlavnou postavou moje oči, môj pohľad. A pôjde o pokračovanie ešte bizarnejších a absurdnejších historiek, miestami až takých neskutočných… O tom, kam vás ten život, tie koľaje zaženú…
Vtedy sa mi ani nesnívalo (i keď už som ho v tom čase raz stretol), že raz budem spať na posteli Federica Felliniho a že jeho manželka Giulietta, ktorú som miloval, bude hrať v mojom filme, v Perinbabe a tak ďalej.
V druhom diele by som sa chcel dostať na koniec tohto tisícročia, k prechodu revolúcie do zmien, ktoré na nás padli. A tretia knižka bude o tom, či sme naša generácia šťastní.
Dnes sa niekto narodí, dožije sa 70 rokov a nič. Nedožije sa prechodu storočia, viete aká veľká vec je storočie? A my sme prežili tisícročie, prežili sme socializmus, vojnu, ja sám osobne som prežil druhú svetovú vojnu, prežili sme príchod kapitalizmu, to sú obrovské zmeny. A tie sa odrazili aj v technológiách a vo filme.
Federico Fellini sa kedysi hneval na televíziu, že nám všetko z filmu kradne a ešte to aj premieta na nedokonalých obrazovkách. Televízia však dnes navracia digitálne kliky, takže teraz by mohol robiť aké chce sny. A to je veľká vec. Musím jednoducho vzdať hold novému tisícročiu, ktorého som sa dožil, a ktorého výdobytky si málokto z mladšej generácie uvedomuje. Keď hovorím Jorikovi príhody z jeho vekovej mladosti, pozerá na mňa, že mu rozprávam rozprávky.
Kam povedú vaše ďalšie kroky?
V blízkej budúcnosti, a kvôli tomu som aj vymenil to srdce, aby som mal na to silu, by som chcel robiť Slovanskú odyseu. Je to vlastne film o Veľkej Morave, ktorá trvala krátko, no stále je akási poučná.
Chcel by som v nej konfrontovať tisíc rokov dozadu s tým, čo o tisíc rokov ešte len príde. Dokonca si myslím, že je tam jeden odkaz, ktorý bude možno naozaj platiť aj o tých tisíc rokov neskôr. A tým, že film vzniká v koprodukcii s Američanmi, Francúzmi, Ukrajincami či Rusmi, dá sa tiež povedať, že tento kus našej histórie je dôležitý nie len pre nás, ale možno i pre svet..
Na svete sú len dva druhy filmov. Nie český a slovenský, nie západný a východný, ale film dobrý a zlý.Juraj Jakubisko
O čom bude tento film?
Film bude o tom, že každý môže povedať „tu sú nejakí Bulhari a tu sú nejakí Poliaci a Česi a Slováci“ a tak ďalej, a pritom nevie, že máme spoločné korene, že kedysi sme mali spoločnú reč a máme spoločné zvyky, dokonca nejakú spoločnú mentalitu, ktorá sa ani tými tisícročiami nemenila. A že teraz, keď sa dáme v Európskej únii opäť dohromady a vrátime sa k sebe, možno budeme zas mocní, možno že napokon vytvoríme i v tej únii jeden celok, o ktorý sa snažil Svätopluk.
A namiesto troch Svätoplukových synov budú len dvaja?
Svätoplukovi synovia sú v skutočnosti iba dvaja. Historici Vám povedia, že vedia iba o dvoch, o tom treťom nie. A nechcem prezrádzať, ale ja dokonca ukážem aj dcéru. A dokonca pohanskú.
Ako to?
Vychádzam z logiky, pretože je to koniec matriarchátu, je tam boj medzi pohanským a kresťanským. Historici sami nevedia, čo kde bolo, veľa vecí nevedia, len sa domnievajú. Oni sa dokonca vzájomne hádajú, každý si niečo vymyslí, tak ako ja scenár svojho filmu a obhajuje svoju pravdu. Nevedia sa dohodnúť. Ale to vôbec nie je dôležité.
Sú veci, ktoré sú historicky dané a ja si myslím, že tento film zviditeľní celkom samozrejmé miesta ako Devín, Nitra a tak ďalej. Územie, na ktorom žijeme my Slováci. Tu prebiehali naše dejiny, tu sa rozbiehali, a či sa naši predkovia volali Staroslováci alebo Staroslovieni alebo Sloveni a tak ďalej, vôbec nie je dôležité. My žijeme tam, kde sa odohrávala celá tá história a my sme kúsok tejto histórie a nesieme ju v sebe.
V akej fáze je príprava filmu?
No tak hlavne potrebujeme začať. V tomto momente je Deana väčší talent než ja a veľa sa od nej očakáva, pretože ona to celé v podstate dáva dohromady a to nie je jednoduché. Jednak to stojí veľa peňazí, keďže ide o projekt z 9. storočia, kde musíte vyrobiť ešte aj lyžičku, nie len kostýmy, ale všetko do posledného detailu a jednak sú v tom všetky tie štáty, sú tam koprodukčné zmluvy a všetky tie náležitosti a platby a tak ďalej..
Dostali ste ocenenia v rámci slovenskej aj v rámci českej kinematografie, sám sa považujete skôr za slovenského alebo za českého režiséra?
Teraz už tento rozdiel neexistuje. Existuje len to, či ten konkrétny film prekročí hranice a osloví. Ja mám oproti českým kolegom to veľké šťastie, že keď môj film, ktorý natočím v Prahe, prekročí hranice, všetci pochopia, že je to slovenský film, že mám divákov aj na Slovensku, čo sa českým filmom častokrát nestáva.
A mám ešte i to šťastie, že od mladosti balansujem na hranici medzi umením a komerčnosťou. Komerčnosť je v tom, že nakrúcam pre divákov. Tisícročnú včelu prijímali rovnako v Portugalsku, v Amerike, v Taliansku alebo kdekoľvek na svete, ako keby to bol príbeh ich dedov a otcov. Snažím sa film robiť tak, aby bol zrozumiteľný, lebo si myslím, že bez divákov je film mŕtvy.
Takže mňa ani tá nová situácia (rozdelenie Česko-Slovenska – pozn. red.) v podstate nezaskočila a napokon… Česi mi hovoria, že to sú slovenské filmy, možná, že Slováci tvrdia, že to sú filmy české, ale na tom nezáleží, pretože Na svete sú len dva druhy filmov. Nie český a slovenský, nie západný a východný, ale film dobrý a zlý.