Vedci z Univerzity Komenského v Bratislave, pod vedením Dr. Andreja Čerňanského, uskutočnili objav v Belgicku, ktorý posúva hranice poznania o migrácii pravekých plazov medzi Severnou Amerikou a Európou. Tento tím objavil fosílie, predtým známe len z Severnej Ameriky, v geologickom období eocénu, čo datuje späť 56 až 34 miliónov rokov.
Kedysi dažďový prales
Lokalita Dormaal, stará 56 miliónov rokov, predstavuje začiatok eocénu, obdobia, kedy dosiahli teploty historické maximum, známe ako paleocénne-eocénne termálne maximum. Počas tejto doby neexistovali polárne ľadovce, palmy rástli na Antarktíde a hladina oceánov bola vyššia. Európa bola v tom čase súostrovím a mnohé časti boli pod morom. Krajina sa podobala dažďovému pralesu s priemernou ročnou teplotou okolo 25°C.
Medzi objavenými fosíliami v lokalite Dormaal sú aj glyptosauridy, vyhynutá skupina plazov, pripomínajúca malé obrnené tanky s pancierom z kostných štítov s charakteristickou granulovanou štruktúrou. Tieto plazy, žijúce už počas obdobia kriedy, sa vďaka teplej klíme rozšírili v eocéne do Európy a Ázie.
Najstaršie jašterice aj na území Európy
Predpokladalo sa, že v Európe žil len obmedzený počet druhov glyptosauridov, zastúpených najmä rodom Placosaurus, známym z Francúzska z obdobia vrchného eocénu. Nová štúdia však odhalila, že v lokalite Dormaal sa našli stopy po najstarších glyptosauridoch v Európe, pričom žiadne fosílie Placosaurusa tu neobjavili. Namiesto toho tím objavil fosílie rodu Gaultia, známeho predtým len z obdobia spodného eocénu v Severnej Amerike (Wyoming, USA).
„Doteraz sme o paleocéne a spodnom eocéne vedeli pomerne málo, čo je spôsobené najmä nedostatkom lokalít z týchto období,“ vysvetľuje slovenský paleontológ. Glyptosauridy sa v paleocéne vôbec nevyskytovali. „Fauna bola druhovo pomerne chudobná a dominantnou skupinou boli lacertidy, teda skupina plazov, ktorá žije v Európe i dnes a stretnete ju i v našej prírode, patrí sem napríklad Jašterica zelená,“ dodáva.
Prevratný objav vďaka pevninskému mostu
Dr. Čerňanský v štúdii publikovanej vo vedeckom časopise Fossil Record spolu so švajčiarskym kolegom poukazuje na tzv. tuleánsku cestu. Tá umožnila na konci paleocénu a na začiatku eocénu, keď sa krátko objavil pevninský most v severnom Atlantiku, migráciu zvierat medzi Európou a Severnou Amerikou.
Gaultia je dôkazom takejto migrácie a osvetľuje faunistickú reorganizáciu v spodnom eocéne Európy. „Vzhľadom na fakt, že oteplenie v eocéne spôsobili skleníkové plyny ako CO2, štúdium a pochopenie eocénu nám pomáha pochopiť i súčasnú klimatickú zmenu a predikovať jej budúci vývoj,“ zdôrazňuje Dr. Čerňanský pred odchodom na vedeckú konferenciu na Špicbergy.
