Letná krajina Transylvánie ponúka pohľad, ktorý pripomína dávne časy. Na zelených kopcoch sa dodnes zachovali tradičné stohy sena – vysoké, starostlivo tvarované konštrukcie, ktoré sú nielen estetickou súčasťou vidieckeho koloritu, ale aj dôkazom storočiami overených poľnohospodárskych praktík. Tento spôsob sušenia a skladovania sena, kedysi bežný v mnohých častiach Európy, sa dnes stáva čoraz vzácnejším a symbolizuje zápas medzi tradíciou a modernizáciou poľnohospodárstva.
Stohy sena ako kultúrny poklad
Tri metre vysoké komíny sena, vytvárané s milimetrovou presnosťou, sú výsledkom týždňov spoločnej práce celej rodiny. Tráva sa kosí ručne, suší pod horúcim slnkom a potom sa precízne vrství na drevenú tyč. Každý prúd sena je vyčesaný smerom nadol – nie pre estetiku, ale preto, aby voda stekala a vietor ho nerozfúkal. A keď príde zima, slúži ako zásobáreň potravy pre dobytok.
Tieto stohy nie sú len o sene. Sú o ľuďoch. O deťoch, ktoré sa učia kosu držať skôr než mobil, o starých rodičoch, ktorí ešte poznajú názvy rastlín, ktoré už väčšina z nás videla iba na obrázku. O susedoch, ktorí si navzájom pomáhajú bez nároku na odmenu.
Živý raj pre prírodu
A práve tieto lúky, na ktorých vznikajú tieto stohy, sú pokladnicou európskej biodiverzity. Výskumy totiž ukazujú, že rumunské tradičné lúky patria medzi najbohatšie suchozemské ekosystémy na svete. Viac ako sto druhov tráv a kvetov – od lipnice lúčnej až po chrastavec roľný. Kobylky, motýle, pavúky, vtáky… všetci našli svoj domov na týchto lúkach obhospodarovaných tradičným spôsobom – kosením.
To, čo vedci v prírodných rezerváciách prácne chránia, tu vzniká prirodzene – vďaka ľudskej práci, ktorá ladí s rytmom krajiny.
Ekologický chov verzus priemyselné poľnohospodárstvo: Aké sú rozdiely?
No idylka má trhliny
Ale ako to už býva – aj ten najkrajší obraz môže časom vyblednúť. Moderné poľnohospodárstvo začína do rumunských kopcov prenikať ako potichu sa vkrádajúca zmena. Mladí ľudia odchádzajú za prácou do miest alebo do zahraničia. A s nimi odchádza aj vedomie, ako sa stoh stavia ručne. Prichádzajú traktory, kosačky, hnojivá – a s nimi rýchlosť, výnos a efektivita. Ale aj strata niečoho veľmi krehkého.
Sarig Attila, farmár zo vzdialenej dediny Ghimeş-Făget, hovorí smutne: „Za 300 alebo 400 rokov nenastala takmer žiadna zmena a teraz, za posledných 30 rokov, sa všetko mení extrémne rýchlo. Za posledných pár rokov sa to mení ako blesk.“ Jeho rodina obhospodaruje pôdu tradičným spôsobom celé generácie. No aj on už musí priznať – ručná výroba sena je čoraz náročnejšia. Nie pre ťažkú prácu, ale pre nedostatok rúk.
Mizne nám niečo viac než len seno
Vo väčšine západnej Európy zmizlo 97 % kvetnatých lúk od 30. rokov 20. storočia. Rumunsko bolo výnimkou – ostrovom tradícií v mori modernizácie. No tento ostrov sa zmenšuje.
Tento trend sa snaží zastaviť nadácia Fundația Adept – organizácia na ochranu biodiverzity a rozvoja vidieka so sídlom v Rumunsku. „Sedmohradsko je poslednou európskou krajinou, kde sa robí tradičné poľnohospodárstvo vo veľkom. No i tu preniká modernizácia. Chceme dať malým farmárom dôvod, aby zostali,“ hovorí riaditeľ Nat Page.
Ich cieľom je pomôcť poľnohospodárom získať financie, aby mohli obhospodarovať svoje lúky tradične a zároveň z toho aj žiť. V regióne okolo Sighișoary pomáhajú 5 000 farmárom udržať pastviny na ploche 30 000 hektárov. A to nie je málo.
Budúcnosť stohov – otázka pre všetkých
Zachovanie stohov sena v Rumunsku nie je len otázkou sentimentu či fotografie na Instagram. Je to otázka, ako sa postavíme k nášmu vzťahu k prírode. Budeme ju ovládať, alebo sa s ňou naučíme spolupracovať? Stohy sena nás učia práve to druhé – že človek môže byť súčasťou ekosystému, nie jeho pánom.
Ako hovorí Attila: „Vidím v tom obrovskú hodnotu, ale nová generácia nie.“ Je na nás, aby sme túto hodnotu znovu objavili – možno nie lopatou a kosou, ale vedomím, že nie všetko staré patrí do minulosti.
