Na Slovensku sme od roku 1998 nepostavili žiadnu vodnú nádrž, ich potreba pritom v súvislosti s klimatickými zmenami narastá.
V rámci Európy ich len od začiatku milénia bolo vybudovaných viac ako 500. V Španielsku napríklad 85, vo Francúzsku tridsať a v Nemecku trinásť. Upozornila na to profesorka Emília Bednárová zo Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave, ktorá je zároveň predsedníčkou Slovenského priehradného výboru.
O ich význame na Slovensku, ktoré je súčasťou hydrologickej strechy Európy, hovorila aj počas prednášky i panelovej diskusie v rámci 26. ročníka medzinárodnej konferencie o vodnej energetike Hydroturbo 2024, ktorá sa konala v Jasnej na konci septembra.
Zlatý vek priehradného staviteľstva
S výstavbou vodných nádrží vo svete sa podľa Bednárovej začalo 4-tisíc rokov pred Kristom. Už vtedy si ľudia uvedomovali, že voda znamená aj život.
„Na našom území bola prvá nádrž Veľká vodárenská postavená v Štiavnických vrchoch v roku 1510. Slúžila pre zásobovanie obyvateľov pitnou vodou. Zlatý vek priehradného staviteľstva však nastal v 18. storočí. V tomto období tu bolo postavených okolo 60 vodných nádrží, takzvaných Štiavnických tajchov, z ktorých je ešte dnes v prevádzke 22,“ priblížila profesorka STU pre agentúru SITA.
Leto 2024 bolo najteplejšie v dejinách, celý rok má šancu prekonať teplotné rekordy
Podnetom k ich výstavbe bol podľa jej slov banský priemysel, ktorý potreboval vodu nielen ako súčasť technológie pri ťažbe zlatých, strieborných a ďalších vzácnych kovov, ale tiež ako hnaciu silu pri čerpaní podzemných vôd z narastajúcich hĺbok banských štôlni.
„K tomuto účelu, v oblasti chudobnej na povrchové vody, bolo treba vybudovať nádrže. Ich celkový objem bol približne šesť miliónov metrov kubických,“ ozrejmila. K ich efektivite podľa nej prispel fakt, že boli navzájom poprepájané.
Unikátna vodohospodárska sústava
O ich výstavbu sa zaslúžili predovšetkým také osobnosti, akými boli Samuel Mikovíny, ale aj Matej Kornel Hell a jeho syn Jozef Karol Hell a ďalší. „Táto unikátna vodohospodárska sústava si nesporne zaslúži náš obdiv. Potvrdzuje to aj fakt, že v roku 1993 bola spolu s mestom Banská Štiavnica UNESCO-m zaradená na listinu kultúrneho dedičstva ľudstva,“ pripomenula Bednárová.
Ďalšie významné vodohospodárske stavby, takzvané klauzúry, slúžili podľa jej slov pri splavovaní dreva. „Neskôr, z obdobia po 1. svetovej vojne, v súvislosti s potrebnou elektrifikáciou krajiny, možno spomenúť energetickú vodohospodársku sústavu Motyčky – Jelenec – Staré hory. Dôležitým obdobím priehradného staviteľstva na Slovensku, ale aj vo svete, bola 2. polovica 20. storočia. Bola to požiadavka naštartovania životnej úrovne po 2. svetovej vojne. Potrebovali sme vodu pre obnovu a rozvoj priemyslu, poľnohospodárstva, energetiky, pre zásobovanie pitnou vodou a v neposlednom rade aj chrániť obyvateľstvo pred povodňami,“ opísala.
Bez nádrží by to podľa jej slov nebolo reálne. „Úroveň vodného hospodárstva je základný pilier úrovne spoločnosti,“ dodala.
Prínos v ochrane životného prostredia
Vodné nádrže zohrávajú v spoločnosti veľmi dôležitú úlohu, inak tomu nie je ani v období klimatických zmien. Naopak, ich význam v tejto súvislosti ešte narastá. Slovensko má vo svetovom registri veľkých priehrad evidovaných 50 takýchto stavieb, okrem toho máme približne 230 malých vodných nádrží.
„Ľudia vnímajú ako samozrejmosť, že voda v domácnostiach tečie, elektrina funguje a katastrofálne záplavy na Orave, Považí, či v oblasti východného Slovenska sú v porovnaní s obdobím pred ich výstavbou podstatne zriedkavejšie,“ poznamenala Bednárová.
Dôležité je podľa nej spomenúť aj pozitívny prínos v ochrane životného prostredia. „Vďaka vytvoreným objemom nádrží, akými sú napríklad Oravská priehrada, Liptovská Mara, Veľká Domaša a iné sme vedeli v príslušných tokoch Oravy, Váhu i Ondave zabezpečiť dostatok vody v období dlhotrvajúceho sucha, ktorého sme svedkami v ostatných rokoch,“ vysvetlila.
Horšie už hodnotí Hron. „Zoberte si takú Liptovskú Maru či Oravskú priehradu, ktoré majú dohromady viac ako 700 miliónov kubíkov. V období prebytku vody sa nádrže plnia, aby v období sucha zabezpečili v Orave či Váhu toľko vody, koľko potrebujeme, teda optimálne ekologické množstvo, či už čo sa týka priemyslu, poľnohospodárstva, energetiky, ale aj starostlivosti o ryby a podobne,“ opísala profesorka STU v Bratislave.
Vodozádržné opatrenia blízke prírode
Z veľkých vodných nádrží podľa jej slov dokážeme zabezpečiť dostatok vody do koryta pod priehradou v obdobiach sucha, ktoré sa v ostatných desaťročiach nebezpečne predlžujú. „Na druhej strane sú tu obdobia zrážok, ktoré sú veľmi krátke a opäť katastrofické,“ upozornila.
Voda zachytená v nádržiach pri veľkých vodách a vypúšťaná v období sucha do toku pod priehradou podľa nej jednoducho vylepšuje aj zásoby podzemných vôd. Významnú funkciu zastávajú vytvorené nádrže tiež pri zásobovaní pitnou vodou.
Veľká časť obyvateľov Slovenska vzhľadom na morfológiu, geológiu, ale hlavne hydrogeológiu nemôže byť podľa Bednárovej odkázaná na podzemné vodné zdroje. „Potrebujeme ľuďom zabezpečiť pitnú vodu z povrchových vodných zdrojov, a to bez vodných nádrží nejde,“ skonštatovala.
V súčasnosti sa veľa hovorí aj o vodozádržných opatreniach blízkych prírode. „Nemám proti nim nič, ale mali by byť urobené dobre, spoľahlivo, a ich životnosť by mala byť lepšia ako tých, ktoré boli realizované pred približne trinástimi až štrnástimi rokmi,“ zhodnotila slovenská profesorka.
Neexistujúce záložné zdroje
Zároveň opätovne poukázala na fenomén klimatických zmien a otepľovania. „Len týmito zelenými opatreniami nie sme schopní riešiť problém hydrologických extrémov, teda veľa vody s povodňami na jednej strane, alebo katastrofálne dlhotrvajúce obdobia s akútnym nedostatkom vody na strane druhej,“ poznamenala.
Na otázku, prečo sa za 25 rokov na Slovensku žiadna vodná nádrž nevybudovala, profesorka Bednárová odpovedala, že je za tým aj zanedbaná propagácia vodných stavieb a povedomie obyvateľstva.
„Masmédia a tlač sa viac venujú senzáciám. Ak obyvatelia nepochopia význam nádrží a priehrad a nebudú ich vnímať ako prospešné a nevyhnutné pre život, pretože voda je život a bez nej sa nezaobídeme, naše napredovanie bude také, aké je,“ skonštatovala.
Je tu podľa nej veľké riziko, že Slovensko bude čeliť vážnemu problému. „Faktom je, že tieto stavby starnú. Ich opravám, rekonštrukciám či sanáciám sa skôr, či neskôr nevyhneme. Bez vypustenia nádrží to nebude možné realizovať,“ avizovala profesorka STU v Bratislave.
Ako príklad uviedla vodárenskú nádrž Starina, ktorá má pri zásobovaní pitnou vodou miest Košice a Prešov mimoriadny význam. „A tu žiaden záložný zdroj neexistuje. Ak chceme predchádzať takýmto vážnym problémom, mali by sme si uvedomiť, že na realizáciu nového vodného zdroja od prieskumu, cez projekt, výstavbu až po jeho uvedenie do prevádzky potrebujeme minimálne pätnásť rokov,“ upozornila.
V tejto súvislosti označila za nepochopiteľné, akú váhu majú podľa jej slov rôzne malé občianske združenia pri riešení takýchto vážnych celospoločenských problémov a potrieb.
„Keď tieto problémy s nedostatkom vody nastanú, verejnosť sa nebude pýtať ľudí z občianskych združení, čo ste to urobili, ale kompetentných zložiek našej spoločnosti a vodohospodárov, prečo sme to dopustili,“ uzavrela Bednárová.
