Lídri Nežnej revolúcie sa podľa Milana Kňažka dohodli, že keď do nich komunistickí papaláši nestrieľali, oni ich nebudú vešať. Dnes je však presvedčený, že po novembri mal nasledovať akt spravodlivosti. „Oficiálne sme mali zaujať k tomu stanovisko, toto je minulosť, toto boli zločiny, tento zradil republiku, zaslúži si naše opovrhnutie a to je všetko.“
Rok 1989 bol prelomový. Politická situácia sa začala meniť v Poľsku, Nemecku, Maďarsku. Pravdepodobne bolo zrejmé, že aj v Československu sa schyľuje k zmenám. Aká panovala atmosféra v bratislavských disidentských kruhoch pred 17. novembrom?
Situácia bola taká ako celých 40 rokov. To, čo sa odohrávalo v Poľsku, v Nemecku, to, že Maďari otvorili hranice východným Nemcom, to že východní Nemci ostávali na západonemeckej ambasáde v Prahe, to zostávalo pred širšou verejnosťou skryté. Musíte si uvedomiť, že neboli slobodné médiá. My sme nevedeli, čo sa deje, čiastočne sme sa to mohli dozvedať zo Slobodnej Európy alebo Hlasu Ameriky. Nič nenasvedčovalo tomu, že to čoskoro padne. Rozbuškou bol až zásah polície 17. novembra v Prahe.
Ochranári či umelci ale vyvíjali nejaké protirežimné aktivity.
Vždy tu niečo bolo, vznikla Charta a boli demonštrácie, ale v najmä Prahe, povedzme na výročie Palacha. Pašovali sa rôzne noviny, ktoré vychádzali ako samizdat, zakázané knihy, ale to bolo percentuálne absolútne marginálne. Aj keď si zoberiete Chartu, bol to istý počet ľudí, možno 150, 200 a navyše ŠtB tam mala svojich ľudí a mali ich úplne pod kontrolou. Povedal by som, že všetky tieto výkriky do tmy nezasiahli, nemali širší spoločenský dosah. Napríklad Několik vět, ktoré napísal niekedy v júni Havel, to bola najmasovejšia akcia za celých 40 rokov a podpísalo to 35-tisíc ľudí. Dnes by ste v nákupnom centre tu v Bratislave zohnali toľko podpisov za štyri dni. Čiže keď si uvedomíte ten pomer – 15,5 mil. obyvateľov a 35-tisíc podpisov – to hovorí o všetkom. To je znak toho, ako bola spoločnosť izolovaná od disidentských „živlov“. Zaznamenali sme tiež Sviečkovú manifestáciu, kde pár sto ľudí – väčšinou katolíkov – zapálilo sviečky a modlilo sa. Ale to tiež bolo zavreté. To nebola súčasť pohybu, ktorý sa odohral po 17. novembri.
Ako ste sa cítili vy osobne? Boli ste frustrovaný? Mali ste odhodlanie niečo urobiť?
V 50. rokoch, v období justičných vrážd, bol môj otec bol politickým väzňom. Ako päťročný som teda veľmi intenzívne vnímal túto situáciu. Koncom 50. rokov už nebolo treba stínať hlavy, stačilo zdvihnúť prst a hlavy sa stiahli, bol tu poriadok. V 60. rokoch sa hľadala ľudská tvár zverského režimu, ale, žiaľ, takýto režim neznesie ľudskú tvár. Prišla tzv. normalizácia, konsolidácia, už sa nevraždilo, už len vymenili státisíce komunistov za „lepších“ komunistov, a tak došli tie najväčšie prasce. Všetci tí, čo nastúpili po reformných komunistoch, to bolo asi to najhoršie, čo tu kedy bolo. Vraždil sa totiž duch, ubíjala sa sloboda. To boli roky sedemdesiate až po rok 1989. To, čo vznikalo potom, bolo niečo iné. Bratislava nahlas hovorila, že by sme mali zdvihnúť hlavy. Mnoho ľudí, ktorí pracovali na Bratislave nahlas ako Jano Budaj, už hovorili o tom, že žijeme na dlh, že žijeme v strašnom prostredí. A potom tých sa Několik vět (dokument vypracovaný hnutím Charta 77 na jar v roku 1989, pozn. SITA) rozšírilo už medzi väčšiu skupinu ľudí.
V dokumente Několik vět autori vyzývali režim, aby prepustil politických väzňov a prestal s porušovaním osobných a náboženských slobôd. Prečo ste sa rozhodli podpísať ho?
Nedá sa povedať, že by som do tej doby bol nejaký disident, ale mal som svoje problémy. Keď som sa vrátil z Francúzska v 70. roku, tak som stále porovnával dva roky života tam a to, čo sa deje tu. Prežíval som taký vnútorný konflikt. V 75. roku som mal dosť vážny problém, pretože ma lámali na spoluprácu s ŠtB.
Ako sa v tom čase lámalo na spoluprácu s ŠtB?
V lete 1975 som nakrúcal v Bulharsku film Nevěsta s nejkrásnějšíma očima. Mal som tam konflikt v miestnom bare, do ktorého sa zaplietla polícia. Tak ma na jednu noc zatkli. V decembri toho istého roku si ma zavolali na Februárku (Ulica Februárového víťazstva v Bratislave, sídlila tam ŠtB, pozn. SITA) a pýtali sa ma, ako bolo v Bulharsku. Mali ste nejaké problémy? Povedal som, že nie, že bolo veľmi dobre. No a toto je čo? Ukázali fotodokumentáciu a spýtali sa ma, čo budú teraz so mnou robiť, keď sa neviem správať v zahraničí. Tak som im vysvetlil situáciu. Ale my vás nemôžeme púšťať von. Tak ma nepúšťajte do Bulharska, tam sa neviem správať, ale inde sa správam dobre. Len pre ilustráciu – ja som mal vtedy manželku Francúzku a dvoch bratov v emigrácii. Povedali mi, že keby som s nimi spolupracoval, tak by som mohol cestovať. My potrebujeme vedieť, čo si ľudia myslia aj v zahraničí, aj u vás v divadle, nie ste sám, nebojte sa, hovorili. Niekoľkokrát som sa s nimi stretol a už som sa zaoberal myšlienkou, ako opustím krajinu, mal som aj pripravené papiere. Ale v poslednom okamihu sa to zlomilo, lebo som sa rozprával s otcom a otec vedel, o čom to je. Po nejakom piatom stretnutí som sa ich pýtal, chlapci ako ste strávili Vianoce a akože som sa zaujímal o ich život. A pokiaľ ide o spoluprácu, tak nie, ale keby ste chceli lístky do divadla, však sa poznáme, kedykoľvek, zavolajte, máte na mňa kontakt., majte sa a odišiel som. Odvtedy sa neozvali, ale stretol som ich párkrát v meste, sklonili hlavu a ponáhľali sa preč. Týždeň nato mi zobrali pas. Keď som chcel potom v roku 1976 vycestovať, tak som zazvonil u ministra kultúry Válka. Prijal ma a druhýkrát v živote mi pomohol. Zaručil sa za mňa.
Kedy ste si uvedomili, že režim môže padnúť?
V júni som podpísal Několik vět. Situácia sa okolo mňa začala meniť. Niektorí mi blahoželali, keď ich nikto nevidel. Tak som pre istotu ešte podpísal petíciu za oslobodenie politických väzňov, Bratislavskú päťku. Toto bolo v auguste 1989. Potom v septembri bol festival československých filmov v Madride a Barcelone. Ja som tam mal dva filmy, ktoré som natočil v Prahe – Dobří holubi se vracejí a Papilio. Nepustili ma tam, keďže nebolo v záujme socialistickej republiky, aby som vycestoval. Tak som sa hlásil u ministra kultúry Koiša, ten ma neprijal. Po niekoľkých týždňoch som mu teda odniesol titul zaslúžilého umelca, to bolo niekedy v prvej polovici októbra. Ešte stále som netušil, že bude 17. november. A vtedy som sa stal definitívne disidentom, ale osamoteným. Spojil som sa s ľuďmi z Bratislava nahlas, Havla som poznal od roku 1972 a už som prestal skrývať, čo si myslím o tomto režime.
Bývalý generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš v nedávno zverejnenom rozhovore pre Reflex povedal, že „päťdesiate výročie 17. novembra 1989 zneužilo niekoľko vysokopostavených členov strany, aby spolu s ŠtB a za pomoci KGB zvrhli vedenie strany. Menovite to boli generál Alojz Lorenc a Rudolf Hegenbart (vedúci oddelenia štátnej administratívy ÚV KSČ). Lenže sa im to vymklo z rúk.“ Vy ste boli od samého začiatku v centre diania. Zdalo sa vám niekedy, že to bolo riadené zhora? Že v skutočnosti nešlo o spontánnu reakciu ľudí?
To je absolútna hlúposť. Nepochybne, keď Gorbačov dal ruky preč od svojich satelitov, tak komunisti začali riešiť, čo budú robiť, lebo doteraz to stále chránil Sovietsky zväz a my sme tu mali pol milióna sovietskych vojakov. Ale ak chceli niečo urobiť, tak sa stalo niečo iné, než čo chceli. A len pre ilustráciu, ja som bol v Prahe 18. novembra, kde som sa stretol s Václavom Havlom a on mi navrhoval, aby sme sa pripravili na 10. decembra, že na Palackého námestí bude manifestácia a že tam možno príde aj 40-tisíc ľudí. Desiateho sme už ale strihali drôty a okolo 200-tisíc ľudí bolo len tak v Rakúsku na návšteve, na Devíne bolo okolo 20-tisíc ľudí. Čiže situácia sa dostala do úplne inej fázy a vymkla sa z rúk komukoľvek, kto si myslel, že tu bude opäť nejaká obroda komunistov. Nakoniec dialógy, ktoré sme viedli v bratislavskej televízii, jednoznačne hovorili o tom, že s komunistami nechceme takýto druh dohody, že nechceme socialistickú demokraciu, ale bez prívlastkov, a že chceme škrtnúť v ústave článok číslo štyri, ktorý garantoval vedúcu úlohu komunistickej strany. Takže sú to hlúposti.
Napriek tomu v prvej ponovembrovej vláde boli komunisti – federálnu vládu viedol Marián Čalfa – komunista, slovenskú viedol Milan Čič – tiež komunista. Nebolo by lepšie, keby tam boli ľudia z Verejnosti proti násiliu (VPN)?
Bolo by. To bola naivita. My sme nechceli byť politici, nechceli sme byť vo vláde a v parlamente. Každý mal svoju prácu. Ja som točil filmy a robil v divadle. Nikto nechcel zobrať funkciu, to bol problém.
Prečo to takto dopadlo? Vám sa to vtedy zdalo v poriadku?
Principiálne sme sa dohodli, že to nebude krvavé. Ja to zjednoduším, keďže oni do nás nestrieľali, prevládlo rozhodnutie, že my ich nebudeme vešať. A dohodli sme na rekonštrukcii vlády do slobodných volieb s tým, že 60 percent v parlamentoch budú mať zastúpenie noví ľudia – nekomunisti a 40 percent necháme komunistom. A takto sa stalo, že my sme do slovenskej vlády nominovali jedine Ondruša (Vladimír Ondruš, podpredseda prvej ponovembrovej vlády SR, pozn. SITA). Inak aj on bol bývalý komunista. Vybrali sme si nakoniec Čiča a nechali sme Schustera, ktorý sa stal čerstvým predsedom parlamentu a ktorý sa ma každý deň pýtal, či má ešte zostať. A potom odrazu prešiel týždeň, dva, tri, štyri a v rozhlase a televízii, kde vysielali relácie, čo si myslí premiér, už som počul Čiča hovoriť, že „naša“ revolúcia nám priniesla slobodu. Povedal som si, že niekde je chyba. A títo ľudia sa stali veľmi populárni, pretože oni zosobnili to, čo sa stalo na námestiach a predstavovali novú moc.
Ak by postup voči komunistickým pohlavárom bol vtedy radikálnejší, myslíte si, že by bolo Slovensko teraz inde?
Určite ich nebolo treba vešať, ale niektorých bolo treba odsúdiť. Ja som napríklad navrhoval, aby sme Biľaka (Vasiľ Biľak, člen ÚV KSS, pozn. redakcie) odsúdili na 150 rokov a po dvoch mesiacoch aby sme ho prepustili. To nemal byť akt pomsty, ale mal nasledovať akt spravodlivosti. Oficiálne sme mali zaujať k tomu stanovisko, toto je minulosť, toto boli zločiny, tento zradil republiku, zaslúži si naše opovrhnutie a to je všetko. Nech si ďalej okopáva paradajky v tom svojom skonfiškovanom baraku. Toto sa nestalo. Doteraz nevieme, čo je správne a čo nie, žijeme v takej právnej dezorientácii. Na to nadväzujú ďalšie veci, ktoré deštruujú právne vedomie. Niekto unesie prezidentovho syna, potom sa omilostí z pozície svojej dvojfunkcie. Ja nechcem, aby sme sa niekomu išli mstiť. Ale je pre mňa neprijateľné, že eštebáci, ktorí terorizovali ľudí, sú dnes starčekovia s niekoľkonásobne vyššími penziami, ako majú prenasledovaní. A súčasná kamarila sa na to pokojne díva. To je strašne nespravodlivé, ale to sa dá napraviť.
Vaše začiatky v politike sa spájajú s menom Vladimíra Mečiara, ktorého vlády negatívne zasiahli do mnohých oblastí vývoja spoločnosti.
Do vlády národného porozumenia nenašli ministra vnútra. Tak ktosi našiel Vladimíra Mečiara. Údajne ho priviedol Dubček. Stal sa ministrom vnútra a vraj si veľmi dobre počínal. Keď mi ho predstavovali, hovorili o ňom, že je génius, tak som mal k nemu patričnú úctu. Prečo VPN pozvalo do svojich radov aj týchto politikov? VPN malo sedem percent a KDH sa blížilo k štyridsiatke. VPN tak pred voľbami mobilizovalo všetkých – Budaj, Dubček, Čič, Čalfa. Vyhrali sme, mali sme nejakých 35 percent. Po voľbách sme riešili, kto bude premiér. Padlo asi deväť návrhov, premiérom sa stal Mečiar, ale s náskokom kilometrov pred ostatnými, pokiaľ išlo o víziu, predstavu správy štátu.
Potom nasledoval rozchod s VPN.
Mečiar mal prejav každý piatok v televízii, prihovoril sa ľuďom, čo sa za týždeň stalo. Prestalo sa to páčiť chlapcom z koordinačného centra VPN, chceli vedieť vopred, čo bude hovoriť. Dostal sa tak do sporu s vedením VPN. A keď títo ľudia chceli Mečiara odvolať, ja som povedal, so mnou nerátajte. Potom sa stalo to, čo sa stalo, založili sme HZDS. Prvý konflikt medzi mnou a Mečiarom nastal v roku 1991 pred Vianocami. Uchlácholili to, že do volieb sa to musí vydržať a potom sa to vyrieši. Potom sme si však už necelý rok na to len písali listy. Už so mnou nekomunikoval a vo vláde mi sedel otočený chrbtom. V marci 1993 som odišiel oficiálne aj so siedmimi poslancami. Mečiarizmus začal v roku 1994, keď som ja už bol mimo rok a pol a bol som ostro proti nemu. Mečiara ako džina vypustil z fľaše niekto iný, nie ja. Ja som len nesúhlasil s tým, že ho chcú strčiť naspäť. To je moja „vina“.
Časť historikov hovorí, že Mečiarovi nemožno uprieť, že sa zaslúžil o štát.
To mu teda nemôžeme uprieť. Máme štát, malo to zmysel. Mečiar je dávno preč, štát tu je a aký je a bude, to už nezáleží na ňom, ale na nás. Nechcem velebiť Mečiara, ale rozdelili sme sa kultivovane hádam ako jediná postkomunistická republika. Porovnajte si Sovietsky zväz, Juhosláviu a Československo. Naše rozdelenie bolo obrovskou devízou vo vzťahu k zahraničiu. Bol som vtedy minister zahraničných vecí, v jeden deň nás prijala drvivá väčšina všetkých krajín. A čo je podstatné, vďaka rozdeleniu máme také vzťahy s Čechmi, aké máme.
Ste spokojný s tým, čo Slovensko dosiahlo za 21 rokov samostatnosti?
Čiastočne som spokojný, ale čiastočne som veľmi nespokojný.
A je aj toto dôvod, prečo sa neustále verejne angažujete?
Je to jeden z dominantných dôvodov. Ja už som sa rozhodol, že to nechám v roku 2002. Povedal som si, že veľké veci sú za nami. Do politických strán už nevstupovali oduševnení ľudia, ale len ľudia, ktorí z toho chceli mať prospech alebo ľudia tretej kategórie, ktorí mentálne mali na omnoho menej ako na nejakú politickú činnosť.
Ako podľa Vás dospieva a vyvíja sa slovenský občan?
Mentálny prerod bude trvať možno 60 rokov. Všetci sme postihnutí, aj mladí kvôli ich rodičom a starým rodičom. Chce to chvíľu času. To pritom nezávisí na tom, či to boli aktívni komunisti alebo nie, to kdesi v tom podvedomí zostane. Ľudia predovšetkým nepoznajú svoje práva. Nevedia, čo majú a že to treba chrániť, pretože o to prídu.
Kde treba začať, aby sa to zmenilo?
Už na školách. Žiaci vôbec netušia, čo je to byť občanom. Už keď majú aspoň 15 rokov, mali by ich učiť, ako sa tvorí nejaký produkt, čo je to politická strana, čo to je demokracia, sloboda, pravda. Lebo ich učia tí, ktorí sú samí postihnutí. Preto hovorím, že ten prerod trvá 60 rokov, preto si ešte aspoň 35 rokov počkajme, kým sa to dostane niekde inde.
V tomto roku ste zvládli dve volebné kampane. Baví vás to ešte?
To nie je otázka, či ma to baví. Viete, vrátim sa 25 rokov späť, do obdobia, keď sme nechceli ísť do politiky. Po tých prvých voľbách v máji 1990 som videl asi 250-tisíc krúžkov za svojím menom a teraz som mal na výber – mohol som oznámiť, že všetko to, čo som vám sľuboval, keby ste chceli nejaké riešenia, príďte za mnou na vrátnicu do divadla. To sa dalo urobiť, ale ja som to pociťoval ako záväzok. Tak som prijal funkciu, z ktorej som mohol aspoň časť toho plniť. A toto je to isté.
Prečo tentoraz komunálna politika?
Politika je len jedna, je to služba verejnosti. A na akej úrovni to robíte, to je otázka pomenovania. Ale hlavne kiežby v tej vysokej politike robili komunálnu politiku v tom zmysle, že by robili dobro pre ľudí. Lebo to sa zjavne nedeje, ako vidíte, sú to len hry. Moje bližšie kruhy ma podnietili k tomu, že som na základe svojho životného príbehu kandidoval za prezidenta. Urobil som to takticky zle, dva mesiace je málo na kampaň, keď niektorí poldruha roka obchádzali Slovensko a iní boli na obraze každý deň, lebo boli vo funkcii. Ja som stále čakal na Roberta Fica, lebo som tých ostatných kandidátov nepovažoval za pripravených uchádzať sa o niečo také. Voľby skončili ako skončili, stalo sa ale, že v Bratislave som vyhral. Znovu sa mi to vrátilo ako ten záväzok z 90. roka. Mohol som Bratislavčanom povedať, ďakujem, veľmi si to vážim, príďte do štúdia L+S, tam väčšinou hrávam. Ale znovu ma podnecovali ľudia, pozri sa, ako to mesto vyzerá. A ja sám mám otrasné skúsenosti, ako verejná správa funguje.
Zhovárali sa Zuzana Devera a Tomáš Kyseľ.