Konkláve počas stáročí menilo svoju podobu. Nie vždy bolo spojené s Vatikánom, často politicky ovplyvňované, ale aj plné kuriozít. V snahe zjednodušiť výber nového pápeža prešlo najmä v 20. a 21. storočí zmenami. V minulosti mohlo konkláve trvať celé týždne, predchodca pápeža Františka, Benedikt XVI., však zaviedol jeho časový limit. Zaujímavosťou je, že za pápeža môže byť zvolený ktokoľvek, nemusí byť ani kardinálom, ani kňazom. Viac v rozhovore pre agentúru SITA prezradil univerzitný profesor, cirkevný historik Peter Olexák.
Voľba nového pápeža: Kardináli rozhodli, kedy sa začne konkláve
Svet sa po smrti a pohrebe pápeža Františka sústredí na voľbu jeho nasledovníka. Kedy bolo zavedené konkláve a akým spôsobom boli vyberaní pápeži v dávnej minulosti?
Termín konkláve označuje v kánonickej oblasti jednak zhromaždenie kardinálov, ktoré sa zvoláva za účelom voľby nového pápeža, jednak uzamknuté miesto „cum clavis“, kde sa toto zhromaždenie koná. Hoci tu nie je možné podať úplný historický prehľad o voľbe pápeža, je užitočné spomenúť niektoré základné údaje, aby sme pochopili, čo viedlo k zavedeniu konkláve v 13. storočí.
V prvých storočiach života Cirkvi bol pápež, podobne ako ostatní biskupi, volený klérom a ľudom svojej, teda v prípade Ríma rímskej diecézy, za spoluúčasti okolitých biskupov, ktorí zvoleného biskupa následne aj vysvätili. V 4. storočí, v súlade s praxou zaužívanou po Nicejskom koncile v roku 325, pri výbere biskupov bol pápež volený výhradne klérom, pričom úlohou ľudu a aristokracie bolo len vyjadriť svoj súhlas.
Medzitým, po konverzii rímskych cisárov na kresťanstvo, začal narastať vplyv svetskej moci na voľbu pápeža. Táto prax pokračovala aj za vlády barbarských kráľov, byzantských cisárov a neskôr, v rôznych formách, pod nadvládou Frankov a karolínskych i nemeckých cisárov. Tak sa stalo, že hoci bol pápež zvolený klérom a so súhlasom ľudu, ale na to, aby mohol nastúpiť do úradu, musel čakať na potvrdenie cisárom.
Pohreb pápeža Františka: Prevoz rakvy do Baziliky Santa Maria Maggiore sprevádzal potlesk - VIDEO, FOTO
Kedy sa to zmenilo?
Aplikovanie cirkevnej slobody pri voľbe rímskeho biskupa, teda pápeža, sa začalo presadzovať s pápežom Mikulášom II., ktorý na Lateránskom koncile v roku 1059 vydal konštitúciu „In nomine Domini“. Ňou zrušil výsady cisárov a vyhradil voľbu pápeža výlučne kardinálom, pričom iniciatíva mala vychádzať predovšetkým od kardinálov-biskupov. Kléru a ľudu Ríma ponechal iba právo vyjadriť súhlas. Pápež Alexander III. neskôr, vďaka konštitúcii „Licet de vitanda“, dokázal odstrániť nielen cisárske výsady, ale aj posledné zvyšky starobylého kolektívneho postupu pri voľbe pápeža.
Konštitúciou „In nomine Domini“ určil, že celé kolégium kardinálov, teda bez ohľadu na ich hodnosť, malo byť zodpovedné za voľbu pápeža. Konštitúcia zároveň stanovila, že ak sa nedosiahne jednomyseľnosť, má sa stať pápežom ten, koho v riadnom hlasovaní zvolí dvojtretinová väčšina prítomných. Tieto opatrenia odstránili mnohé problémy pri voľbe pápeža, no nedokázali zabrániť dlhému obdobiu uprázdnenia pápežského stolca.
Najčastejšou príčinou bolo zasahovanie zo strany svetskej moci, najmä cisárskej, keď cisár neraz väznil kardinálov, ktorí odporovali jeho zámerom. Takto sa dospelo k zavedeniu konkláve, no jeho pôvod súvisí s kurióznymi udalosťami v dejinách Cirkvi.
Pápež František bol zvolený zhruba za 27 hodín počas piatich skrutínií, teda kôl, a Benedikt XVI. v priebehu jedného dňa, keď prebehli štyri skrutíniá.
O akých udalostiach konkrétne hovoríte?
Napríklad v roku 1216 po smrti Inocenta III. občania Perugie prinútili kardinálov k voľbe pápeža tak, že ich zatvorili v pápežskom paláci v Perugii a obmedzili im kontakty s vonkajším svetom, čo sa považuje za prvé konkláve.
V roku 1241 po smrti Gregora IX. rímsky senát zas zatvoril desať kardinálov v „Septizonium“ na úpätí Palatína, pretože sa nedokázali dohodnúť, napokon zvolili nového pápeža v priebehu jedného mesiaca. V roku 1268 sa po smrti Klementa IV. osemnásť kardinálov zhromaždených v pápežskom paláci vo Viterbe nedokázalo ani po osemnástich mesiacoch dohodnúť. Počas tejto najdlhšej pápežskej sedisvakancii v histórii musel zasiahnuť francúzsky kráľ Filip III., ktorý osobne prišiel do Viterba a prosil kardinálov, aby ukončili príliš dlhé obdobie bez pápeža.
Na základe rady generála františkánov sa rozhodlo zopakovať „metódu“ Perugie a Ríma, teda zavrieť kardinálov do paláca, aby boli odstrihnutí od vonkajších vplyvov. Vtedy však ani izolácia nepomohla, preto mestská rada spolu s veliteľom stráží nechali z paláca odstrániť strechu a kardinálom ponechali iba chlieb a vodu.
Až po dvoch rokoch, deviatich mesiacoch a dvoch dňoch bol konečne zvolený nový pápež Gregor X., a práve on na Lyonskom koncile v roku 1274 vydal konštitúciu „Ubi periculum“, ktorou formálne ustanovil konkláve v jeho dnešnom zmysle, s podrobne popísanou disciplínou a jasnými pravidlami.
Benedikt XVI. však v roku 2007 zaviedol časový limit, podľa ktorého, ak sa po deviatich dňoch, respektíve 34 skrutíniách, nedosiahne dohoda, pristúpi sa k jednému záverečnému hlasovaniu medzi dvoma kardinálmi, ktorí získali najvyšší počet hlasov v poslednom kole. Títo kandidáti však už nemajú aktívny hlas, teda nehlasujú, no potrebná je dvojtretinová väčšina.
Nie vždy teda bolo konkláve späté so Sixtínskou kaplnkou vo Vatikáne. Prečo sa miesto jeho konania menilo a odkedy je centrom tejto udalosti práve Vatikán a osobitne Sixtínska kaplnka?
Sixtínska kaplnka v skutočnosti pochádza z druhej polovice 15. storočia. Bol to pápež Sixtus IV., ktorý nechal prestavať starú Veľkú kaplnku a v roku 1483 ju zasvätil Nanebovzatiu Panny Márie.
Prvé konkláve sa tu konalo v roku 1492, avšak stabilným miestom všetkých ostatných konkláve sa stala kaplnka až po roku 1878. Príčinou zmeny miesta voľby pápežov boli rôzne historické okolnosti. Napríklad Napoleon v roku 1799 deportoval pápeža do Francúzska, kde aj zomrel, takže kardináli sa v roku 1799 na popud rímsko-nemeckého cisára Františka II. zišli v Benátkach. To bolo zároveň posledné konkláve, ktoré sa konalo mimo Ríma.
Miesto konania konkláve nebolo isté ani po obsadení Ríma v roku 1870. Pápež vtedy udelil dišpenz od tradičnej klauzúry. Rovnaké obavy viedli Leva XIII. k vydaniu konštitúcie „Praedecessorum nostrorum“ z 24. mája 1882, v ktorej upravil pravidlá týkajúce sa konkláve. Tieto opatrenia, prijaté po zániku pápežskej svetskej moci, boli inšpirované obavami z možného obsadenia vatikánskych palácov talianskou vládou a najmä zasahovaním vlády do voľby pápeža.
Pokiaľ ide o vek, Pavol VI. priniesol jednu z najzásadnejších noviniek, obmedzil aktívne volebné právo kardinálov len na tých, ktorí ešte nedosiahli vek 80 rokov. Zároveň stanovil maximálny počet voličov na 120, ale po Františkových menovaniach je počet voličov vyšší, a to 135.
Spomenuli ste už 33-mesačné konkláve, o akých ďalších kuriozitách v súvislosti s konkláve by sme ešte mohli hovoriť?
V roku 1378 bol zvolený pápež Urban VI., ktorý nebol kardinálom, no bol výborným teológom, takže jeho voľba bola veľmi rýchla a jednohlasná.
Avšak, krátko po nástupe do úradu začal s reformou kardinálskeho kolégia a zrušil kardinálom staré privilégiá. Tí sa po štyroch mesiacoch zišli znova, predchádzajúcu voľbu vyhlásili za neplatnú, a zvolili protipápeža Klementa VII. To bol počiatok takzvanej Veľkej západnej schizmy, ktorú nevyriešil ani koncil a od roku 1409 boli v úrade naraz traja pápeži, ktorí sa navzájom exkomunikovali. Tento stav trval do roku 1417, čo výrazne oslabilo pápežskú autoritu.
Alebo takmer storočie pred ním kardináli v roku 1294 po 27-mesačnom konkláve zvolili 85-ročného benediktínskeho mnícha a pustovníka, ktorý prijal meno Celestín V. Bol prekvapený, keď traja kardináli prišli k jeho pustovni a oznámili mu výsledok voľby. Po niekoľkých mesiacoch však na svoj post abdikoval a stal sa väzňom svojho nástupcu.
V 20. storočí sa obdobie trvania konkláve skrátilo, aké zmeny teda prinieslo toto storočie?
Dvadsiate storočie prinieslo niekoľko úprav konkláve. Napríklad dovtedajšie pravidlá o voľbe pápeža zrušil pápež Pius X., ktorý 25. decembra 1904 vydal konštitúciu „Vacante Sede Apostolica“. Táto konštitúcia, uverejnená ako príloha ku Kódexu kanonického práva z roku 1917, predstavovala začiatok systematickej kodifikácie pravidiel konkláve.
Nasledujúci pápež Pius XI. vo svojom motu proprio z 1. marca 1922 ešte viac spresnil tieto normy. Reagoval tým na vlastnú skúsenosť pri jeho voľbe, a preto predĺžil lehotu vstupu kardinálov do konkláve z 10 na 15 dní, s možnosťou pridať ďalšie 2 až 3 dni, aby sa vyšlo v ústrety aj kardinálom zo vzdialených krajín, aby mohli prísť na voľbu pápeža.
Ale aj Pius XII. vo svojej konštitúcii z 8. decembra 1945 zreformoval voľbu tým, že zaviedol požiadavku jednoznačnej väčšiny – teda, aby zvolený kandidát získal o jeden hlas viac ako dve tretiny hlasov. Tým sa odstránila potreba overovania, či kardinál nehlasoval sám za seba. Zároveň reagoval na rozvoj médií. Zaviedol prísny zákaz používania akýchkoľvek komunikačných zariadení v konkláve, ako sú telefóny, telegrafy či kamery. Všetky hlasovacie lístky a dokumenty sa po voľbe musia spáliť.
V roku 1962 pápež Ján XXIII. upravil pravidlo o skartácii dokumentov a zveril ich dočasné uchovanie kardinálovi komorníkovi, kamerlengovi, ktorý ich mal neskôr odovzdať do Vatikánskeho archívu. Úpravy urobil i Pavol VI., týkali sa veku, Ján Pavol II., ale aj Benedikt XVI., keď v roku 2013 vydal motu proprio „Normas Nonnullas“, kde stanovil, že bez ohľadu na to, či pápež zomrie alebo abdikuje, voľba jeho nástupcu sa musí začať najneskôr do dvadsiatich dní od momentu, keď sa Apoštolský stolec uvoľní.
Ako vyzerali zatiaľ posledné voľby pápežov už v 21. storočí?
Pápež František bol zvolený zhruba za 27 hodín počas piatich skrutínií, teda kôl, a Benedikt XVI. v priebehu jedného dňa, keď prebehli štyri skrutíniá. V minulosti mohlo konkláve trvať týždne, ba aj celé mesiace. Benedikt XVI. však v roku 2007 zaviedol časový limit, podľa ktorého, ak sa po deviatich dňoch, respektíve 34 skrutíniách, nedosiahne dohoda, pristúpi sa k jednému záverečnému hlasovaniu medzi dvoma kardinálmi, ktorí získali najvyšší počet hlasov v poslednom kole. Títo kandidáti však už nemajú aktívny hlas, teda nehlasujú, no potrebná je dvojtretinová väčšina.
Prísahu mlčanlivosti skladajú kardináli na začiatku procesu hlasovania v Sixtínskej kaplnke. Ten sa oficiálne začína slávnostnou vetou ‚Extra omnes!‘, teda ‚Všetci von!‘, ktorú vyhlasuje majster pápežských liturgických slávení. Od tohto momentu sa dvere Sixtínskej kaplnky zatvárajú a kardináli zostávajú sami v kaplnke, v ktorej je slávna freska Posledného súdu od Michelangela Buonarrotiho.
Konkláve sprevádza mnoho pravidiel, kardináli musia prisahať prísnu mlčanlivosť, je tiež stanovená veková hranica „volebného práva“ kardinálov…
Áno, pokiaľ ide o vek, Pavol VI. priniesol jednu z najzásadnejších noviniek, obmedzil aktívne volebné právo kardinálov len na tých, ktorí ešte nedosiahli vek 80 rokov. Zároveň stanovil maximálny počet voličov na 120, ale po Františkových menovaniach je počet voličov vyšší, a to 135. Opatrenia Pavla VI. potvrdil aj Ján Pavol II. v konštitúcii „Universi Dominici Gregis“. Hoci sa počas príprav nového Kódexu kánonického práva v roku 1983 viacerí kardináli pokúšali zrušiť vekové obmedzenie, ich snaha bola zamietnutá s odvolaním sa na to, že ide o ustanovenie podľa motu proprio pápeža, teda osobitné a záväzné rozhodnutie.
V súčasnosti sú všetci kardináli voliči zároveň aj biskupmi, ako to ustanovil pápež Ján XXIII. v motu proprio z roku 1962 a ako to potvrdil Kódex kánonického práva z roku 1983. Existujú však zriedkavé výnimky z tohto pravidla. Napríklad český kardinál Tomáš Špidlík, ale aj kardinál Raniero Cantalamessa, bývalý kazateľ Pápežského domu, boli vymenovaní za kardinálov bez prijatia biskupskej vysviacky. Stalo sa tak na základe výnimky, ktorú im udelil pápež vzhľadom na ich pokročilý vek.
A čo sa týka prísahy mlčanlivosti?
Tú skladajú kardináli na začiatku procesu hlasovania v Sixtínskej kaplnke. Ten sa oficiálne začína slávnostnou vetou „Extra omnes!“, teda „Všetci von!“, ktorú vyhlasuje majster pápežských liturgických slávení. Od tohto momentu sa dvere Sixtínskej kaplnky zatvárajú a kardináli zostávajú sami v kaplnke, v ktorej je slávna freska Posledného súdu od Michelangela Buonarrotiho.
Po prerušení všetkých kontaktov s vonkajším svetom kardináli skladajú prísahu, v ktorej sa zaväzujú dodržiavať ustanovenia konštitúcie „Universi Dominici Gregis“, ale aj verne plniť úlohu pápeža, ak by boli zvolení, a zachovávať mlčanlivosť o všetkom, čo sa počas voľby odohrá. Následne všetci kardináli-volitelia skladajú ďalšiu prísahu na evanjeliá, v ktorej prosia Boha o pomoc, aby svoju úlohu čo najlepšie naplnili. Konkláve aj dnes patrí medzi najutajenejšie a najsilnejšie symbolické momenty v živote Katolíckej cirkvi.
Práve jeho tajomnosť, dôslednosť a sakrálny charakter dodávajú celému procesu výnimočnú vážnosť. Už od čias Tridentského koncilu Cirkev venuje tejto udalosti osobitnú pozornosť a ako ukazuje vývoj pravidiel, ani dnes nezostáva bez pozornosti a neustáleho prehodnocovania. Voľba pápeža nie je len právnym aktom, je to duchovná udalosť, v ktorej sa snúbi tradícia s modlitbou, rozum s vierou a ľudská zodpovednosť s vnímaním Božieho vedenia.
Paradoxne, pápežom sa môže stať aj nekardinál, a pokiaľ viem, nemusí to byť ani kňaz. Z vášho pohľadu, prečo bol vždy za pápeža vybraný kardinál?
Teoreticky môže byť za pápeža zvolený ktokoľvek, kto spĺňa tri základné podmienky: je muž, je pokrstený v Katolíckej cirkvi a je celibátny. Nie je nevyhnutné, aby bol kandidát kňazom, biskupom ani kardinálom.
Preto, aj keď nie je výslovne požiadavkou byť biskupom, v praxi ide o implicitnú potrebu, pretože pápež je zároveň rímskym biskupom. Dnes všetci kardináli voliči sú biskupmi a voľba niekto mimo tohto kolégia by bola veľkým prekvapením, no nie je to nemožné. Navyše, Cirkev stanovila, že každý, kto bude zvolený za pápeža a nie je biskupom, musí pred prevzatím úradu rímskeho veľkňaza prijať biskupskú vysviacku.
Ak nemá ani diakonské a kňazské svätenie, hneď po voľbe musí prijať diakonskú, kňazskú a biskupskú vysviacku, aby mohol zastávať úrad rímskeho biskupa, a teda pápeža. Teoreticky by mohli zvoliť aj osobu staršiu ako 80 rokov. No s veľkou pravdepodobnosťou bude zvolený niekto spomedzi kardinálov prítomných na konkláve. Ak by to tak nebolo, išlo by o kuriózny fakt, ale dejiny sú plné zvláštností.