Pri pohľade na populárnu košickú herečku Beátu Drotárovú sa aj u mladších žien objaví náznak závisti. Večný optimizmus a nevyčerpateľnú energiu rozdáva na javisku, filmovom plátne, televíznej obrazovke, ale aj v živote.
Hoci je to pri pohľade na ňu na neuverenie, pred pár dňami oslávila sedemdesiatku a pri tej príležitosti si želala najmä to, aby ešte bola pre niekoho užitočná: „Aby som bola užitočná pre toto divadlo, lebo sa môže stať, že zo dňa na deň prestanem byť herečkou. Postihlo to mnohé, aj veľké hviezdy. Stane sa niečo, čo vám zabráni, aby ste ešte mohli stáť na javisku. Určite by som sa nevedela odtrhnúť od divadelného prostredia, či by som zostala ako vrátnička či šepkárka. Patrím sem, do tohto divadla ako nejaká rekvizita či kostým, ktorý v ňom, hoci aj v archíve, stále je.“
O životnom jubileu Beáty Drotárovej informovalo v tlačovej správe Štátne divadlo Košice (SDKE).
Prácu mala aj počas lockdownu
Na takmer ročný lockdown divadiel sa Beáta Drotárová pripravovala „v predstihu“. „Ja som už posledný rok pred pandémiou mala taký prázdnejší, bola som obsadená len do jednej novej hry a tak som sa pripravovala na pandemickú situáciu,“ smeje sa. V prebiehajúcej sezóne stihla pred stopkou odohrať jediné predstavenie, aj to v operete.
Ale ako vzápätí dodáva, bez roboty samozrejme nebola. V spolupráci s knižnicou pre nevidiacich v Levoči načítala počas pandémie dvadsať kníh a na čiastočný úväzok dištančne vyučovala študentov konzervatória.
Košické divadlo sa po lockdowne a núdzovom režime vrátilo do normálu
Hoci na divadelných javiskách stvárnila viac ako sto postáv, ešte aj dnes ju ľudia spoznávajú najmä vďaka kultovému filmu Juraja Jakubiska Nevera po slovensky, kde si zahrala mladú lazníčku Terku.
„V živote by mi nenapadlo, že z jedného storočia do druhého ma prenesie práve táto postava. A že ma po viac ako štyridsiatich rokoch ľudia spoznajú, hoci som tam mala čiernu parochňu. Ešte aj dnes sa mi stáva, že keď sa ozvem, hneď nasleduje otázka: Nehrali vy ste v Nevere po slovensky? To je úžasné. Keď som to vtedy robila, bola som tesne po pôrode a predstavovala som taký typ ženy krv a mlieko. Možno tým som zaujala. Postava možno nebola ani tak veľká, ale bola výrazná, aj fyzicky. A ľudia si ma v nej zapamätali,“ smeje sa Beáta Drotárová.
Jakubiskovi sa klania po zem
Ako dodáva, režisérovi Jakubiskovi sa dodnes klania až po zem. „Bolo to niečo neobyčajné ako s nami pracoval, aký pokoj a istotu vlieval aj do mňa. Bola som neokukaná a nevyhratá. Predsa len filmové herectvo je úplne niečo iné ako divadelné. Ale predovšetkým atmosféra, ktorú dokázal na pľaci vyčariť bola úžasná. Vždy sme sa deň pred tým stretli, myslím, že sa tam aj popíjalo nejaké to vínečko, a v dobrej atmosfére sa každý oboznámil s tým, čo bude robiť, kedy bude robiť a ako bude robiť,“ hovorí herečka, ktorá má vo filmografii viac ako šesťdesiat titulov, predovšetkým televíznych.
K svojmu želaniu, ktoré vyslovila pri sfukovaní narodeninových sviečok, pripája želanie aj pre divákov. „Aby sme všetci spolu nadviazali na tie úžasné časy pred pandémiou, kedy ľudia do divadla naozaj chodili a nemali sme problém naplniť hľadisko. Myslím, že im ponúkneme mnoho titulov, ktoré by ich mohli zaujímať. Jednoducho si želám, aby prišli do divadla, aby sme ich pobavili, možno poučili, rozplakali či rozosmiali.“
Beáta Drotárová
je rodáčka z Gelnice. Na javisko veľkého divadla sa dostala ešte ako študentka VŠMU v Bratislave. Ako dvoranka v inscenácii Hviezdoslavovho Herodesa a Herodiasa na javisku Slovenského národného divadla.
Život a osud ju cez bratislavskú Poetickú scénu, martinské Divadlo SNP vrátil pred vyše štyridsiatimi rokmi na východ, do Košíc.
Počas štyridsiatich sezón v košickom divadle vytvorila vyše 80 postáv predovšetkým v činohre, ale aj v operete či muzikáli. Podľa nej nie je ani tak dôležité, čo hráte, ale s kým hráte a kto vás režíruje.
V Košiciach si našla aj ďalšieho životného partnera, herca Milana Drotára. Osud k nej bol krutý a prednedávnom uplynulo už tridsať rokov od chvíle, keď ovdovela a ostala sama s dvoma deťmi.
Beáta Drotárová hrala napríklad aj v poetickom filme Štefana Uhera z roku 1972 Javor a Juliana či v seriáli Bocianie hniezdo z roku 1981, ktorý natáčala nielen ako herečka, ale aj ako asistentka réžie v košickom štúdiu Slovenskej televízie.