Koaličná štvorka akoby nemohla nájsť spoločný jazyk. Kým si premiér Matovič a predseda SaS Sulík posielajú odkazy, Boris Kollár čuší a koná. Samozrejme, vo svoj prospech. Pomáhať im v tom určite bude Robert Fico, ktorého stolička v Smer-SD sa asi začína triasť.
Najmilšie koaličné dieťa Kollár vie, ako na Matovičovo ego
Predseda rodinnej strany, multiotecko Boris Kollár, hneď po nástupe do koalície ukázal, že vie ako na premiéra, ktorý si zatiaľ nezvykol, že niekto môže mať odlišný názor. Kollár na verejnosti mlčí, pálčivé problémy súvisiace s koronavírusom nekomentuje, ale potichu koná.
Kádrovačky na ministerstvách mu prešli bez problémov, porušenie ešte stále neschválenej koaličnej zmluvy si u Matoviča obhájil. Uvidíme, aké ďalšie prekvapenie nám prinesú najbližšie dni.
A čo Matovič? Ten vyhlasuje, že práve Kollár je jeho najbližším partnerom. Veď prečo by na neho nadával, keď nijako neškodí jeho vlastnému egu? To, že občas poruší dohodu, že sem-tam niekoho z koaličných partnerov donúti opustiť dohodnutý post, Matovičovi asi neprekáža. Hlavne nech je ticho.
Sulík sa akoby nepoučil
Opakom Kollára je Richard Sulík. Pred takmer desiatimi rokmi už raz výrazne prispel k pádu vlády, podľa mnohých ho priamo spôsobil. Tentoraz si je vedomý vlastnej slabosti a vie, že jeho odchod z koalície by nič neriešil. Preto len nadáva, ale nekoná.
Jeho základným cieľom je udržať si vlastných voličov a možno aj pár ďalších štipnúť od niekoho iného. Dosiahnuť to zrejme chce predstieranou nebojácnosťou povedať, čo si myslí. Ale zatiaľ zostal iba pri rečiach. Keď bolo treba, stiahol chvost a do ostrejšieho súboja nešiel.
A to ani vtedy, keď dvaja jeho štátni tajomníci ani nie za mesiac od volieb opustili posty na ministerstvách na ktorých vládli práve ľudia Borisa Kollára. Kde je teraz Sulíkova hrdosť, ktorú tak vehementne prejavil v roku 2011 počas vlády Ivety Radičovej? V roku 2020 je zásadový len rečami, ale už nie činmi. Percenta získané vo voľbách nepustia.
Kde je Za ľudí?
Strana Za ľudí to pod súčasným vedením Veroniky Remišovej akoby vzdala. Bez predsedu, ktorý by dal akú-takú silu pri vyjednávaniach asi usúdili, že si na svoju chvíľku počkajú. Veď tri percentá, ktoré im prisúdil aprílový prieskum Focusu, sú obrovskou hrozbou.
Ak nič nezmenia, skončia ako Procházkova Sieť a po pár mesiacoch sa všetci rozbehnú do iných strán.
Samotný Andrej Kiska by si to mal uvedomiť a rýchlo odovzdať žezlo niekomu inému. Niektoré osoby by možno dokázali stranu reštartovať po volebnom sklamaní. Len na tto musia mať mandát.
Fico poškuľuje po moci, musí si to najprv vyriešiť doma
A komu takáto situácia v koalícii najviac vyhovuje? Nikomu inému tak, ako predsedovi Smeru-SD Robertovi Ficovi.
Pravdepodobne dúfa, aby to ešte niekoľko mesiacov vydržalo, lebo predtým si musí vyriešiť veci vo vlastnej záhrade. A musí presvedčiť vlastných členov, že len on im môže zabezpečiť blahobyt, aký mali za ostatných osem rokov.
Do popredia sa totiž tlačí volebný líder Peter Pellegrini, ktorý už verejne prejavil záujem popasovať sa s dvadsať rokov neohrozeným predsedom. Čím bude čas väčšmi ubiehať, tým sú šance predsedu na primát v strane stále väčšie.
Fico to vie, a preto jeho súčasné verejné výstupy majú skôr ukázať, že žije, ako to, že by chcel čím skorší koniec súčasnej vládnej koalície. Handrkovanie sa v jej radoch mu pomáha presvedčiť vlastných, aby na nadchádzajúcom sneme vybrali istotu, ktorú im núkal dve desaťročia, a nie iba úsmev mladého politika, ktorý by bez neho doteraz aj tak nič nedokázal.
