Kedy a prečo sa pri liturgii začali používať rúcha?
V prvých storočiach neexistoval zvláštny liturgický odev. Požadoval sa pekný čistý odev, avšak bol to bežný profánny odev vtedajšej neskoro-rímskej spoločnosti. Jednotlivé odevy vznikali z antických odevov – kazula /ornát/ vznikla z paenuly, alba z tuniky atď. Liturgické rúcho sa začalo na plno rozvíjať až po Konštantínovskom obrate, kedy biskupi získavali postavenie štátnych úradníkov. Časti a zloženie liturgického odevu sa vyvíjali až do 9. storočia, kedy nadobudli svoju ustálenú podobu. Po tomto období už nepribúdali žiadne súčiastky, menila sa iba forma, rozmer a spôsob výzdoby jednotlivých odevov a insígnií.
Čo je to vlastne bohoslužobné rúcho a akú má úlohu?
Liturgické rúcha slúžia na označenie úloh, ktoré vykonávajú rôzne osoby v rímskokatolíckej cirkvi. Ako synonymum pre liturgické odevy sa používa aj termín paramenty. Rozmanitosťou posvätných rúch sa navonok prejavuje „rozdielnosť úloh pri slávení Eucharistie“. Liturgické odevy slúžia v prvom rade ako rozlišujúce znamenie pre jednotlivé stupne svätenia.
Dajú sa teda nejako rozdeliť?
Liturgické rúcha sa delia na vrchné, spodné a insígnie, tiež delia sa podľa toho, akú liturgickú funkciu zastáva každý účastník bohoslužby. Zvláštnu skupinu tvoria biskupské a pápežské rúcha, ktoré upravujú zvláštne predpisy.
Aké sú pravidlá používania liturgických odevov?
Pravidlá používania liturgických odevov sú obsiahnuté vo Všeobecných smerniciach rímskeho misála (VSMR) a inštrukcii Redemptionis Sacramentum (RS). Podľa VSMR čl. 298 platia pre liturgické rúcha nasledovné pravidlá: „Posvätné rúcho, spoločné všetkým posluhujúcim akéhokoľvek stupňa, je alba prepásaná na bedrách cingulom. Cingulum však netreba používať, ak je alba priliehavá. Ak alba nezakrýva obvyklé šaty okolo krku, treba si vziať najprv humerál. Albu nemôže nahradiť superpelícia, ak si treba obliecť ornát, dalmatiku či tuniku, alebo keď sa berie iba štóla namiesto ornátu alebo dalmatiky.“ Používanie liturgických odevov je pre celebrantov záväzné. Avšak nie je konštitutívne. Sú situácie kedy je nemožné používať predpísané rúcho – napríklad vo väzení a pod. V takýchto chvíľach nie záväzné používať rúcha.
Platia pre výrobu liturgických odevov nejaké pravidlá?
Pravidlá pre výrobu liturgických rúch prakticky neexistujú. Čo existuje, sú určité indície na vzhľad liturgických rúch. Tie upravujú, podobne ako ich používanie, VSRM a RS. Čo sa týka vzhľadu, sú zadefinované iba liturgické farby. V minulosti boli napríklad predpísané používané materiály, pre spodné liturgické rúcha ľan, a pre vrchné – kazulu, dalmatiku a pluviál hodváb. Inak neexistujú žiadne špeciálne požiadavky na liturgický odev. Opäť môžem citovať dokumenty: RS čl. 121: „Rozdielnosť farieb posvätných rúch má za cieľ v priebehu liturgického roku aj navonok účinnejšie objasniť jednak osobitný ráz slávených tajomstiev viery, jednak zmysel rozvíjajúceho sa kresťanského života“. Čo sa týka tvaru rúcha, nie je predpísaná žiadna záväzná forma: SC 122: Cirkev vždy pripúšťala „také zmeny v materiáli, vo forme i výzdobe, ktoré v priebehu čias prinášal rozvoj techniky.“
Aké sú nároky na tvorbu liturgických odevov?
Cirkevné predpisy sa vyjadrujú veľmi sporo a stroho pri formulovaní kritérií tvorby bohoslužobných rúch. Avšak čo naznačujú, má zásadný význam pre ich tvorbu. SC v bode 124: poukazuje na „vznešenú krásu než číru pompéznosť“. Jednoduchosť by mala byť základným znakom rúcha. Na inom mieste požaduje „krásu“ RS 121: „Treba, aby posvätné rúcha prispievali ku kráse samotných posvätných úkonov“. Alebo: SC 122: „S osobitnou starostlivosťou dbala Cirkev o to, aby posvätné predmety boli svojou dôstojnosťou a krásou na ozdobu bohoslužby.“ Cirkev sa nevyjadruje, akého „druhu“ by mala byť táto krása. Tu je opäť priestor pre výtvarných umelcov a kreatívne výrobne paramentov. V histórii liturgické odevy vždy odrážali vkus a dobovú módu. Ľudia všetkých čias sa snažili priniesť pred oltár to najlepšie, najcennejšie výtvory ľudského ducha a zručnosti.
Z akých materiálov sa vyrábajú liturgické odevy?
Liturgické odevy sa dnes vyrábajú zo všetkých moderných materiálov, najčastejšie zmesových – vlna/PES, bavlna/PES a iné, ale aj z pravého hodvábu a iných prírodných materiálov. Aj túto stránku upravujú cirkevné dokumenty, avšak nie v záväznej forme, skôr vo forme odporúčania. SC 122: Cirkev vždy pripúšťala „také zmeny v materiáli, vo forme i výzdobe, ktoré v priebehu čias prinášal rozvoj techniky.“ Pre výber materiálu platí pravidlo praktičnosti a dôstojnosti zároveň. Tenké a ľahké materiály nie sú vhodné. Vhodným materiálom je ťažší splývavý materiál, ktorý vytvára nádherné monumentálne riasenie a pri tom sa nekrčí, je jednoduchý na údržbu, napr. čistenie a pod.
Aká náročná je výroba liturgických rúch?
Tvorba a výroba liturgického rúcha sú dve odlišné veci. Pri tvorbe nového modelu výtvarník zužitkováva všetky doterajšie skúsenosti, znalosti a do každého artefaktu vkladá jedinečné a neopakovateľné úsilie a nasadenie celej svojej osobnosti. Samotná realizácia odevu môže byť potom otázkou hodín, dní, týždňov alebo aj mesiacov – záleží na náročnosti zvolenej techniky. Preto podobne, ako sa nedá hodnotiť výkon hudobníka, ktorý zahrá alebo zaspieva skladbu za pár minút, tak isto, otázka času realizácie výtvarného diela je veľmi individuálna, a nezohráva úlohu pri hodnotení úrovne diela. Pri sériovej výrobe je produkcia iste jednoduchšia a nie tak zdĺhavá. Avšak aj na Slovensku existujú výrobne paramentov, ktoré sa usilujú o vysokú úroveň čo sa týka použitia materiálu, po technickej stránke, ale aj celkového dizajnu. Mám na mysli napríklad výrobňu Parta Detva, kde pod vedením pani Jany Kucbeľovej vznikajú prekrásne rúcha ozdobené tradičnou detvianskou výšivkou krivou ihlou.
Je liturgický odev v bohoslužbe dôležitý? Čo symbolizuje, čo znamená?
Ako sme už povedali, liturgické rúcho slúži na odlíšenie jednotlivých liturgických služieb. Má teda praktický význam. Avšak nejeden liturgický a cirkevný dokument pripomína aj ďalší význam liturgického rúcha, vzhľadom na to, že liturgické slávenie je prísľubom nebeskej liturgie, je účasťou na nej. Pre bežného návštevníka bohoslužby, alebo osobu s rezervovaným vzťahom k náboženstvu, je ťažké akceptovať takúto predstavu. Avšak pre pochopenie významu rúcha je obraz „účasti na nebeskej liturgii“ základným vodítkom, ako pochopiť liturgické rúcho a jeho zvláštne postavenie v dnešnom uponáhľanom svete, svete bez fantázie a hry, vo svete, v ktorom nemáme čas sa zastaviť, nadýchnuť a možno trochu aj snívať… Liturgické rúcho sa podieľa na „Ars celebrandi“ – umení správne sláviť bohoslužby. Nie je preto samoúčelným pozostatkom minulosti. Má výraznú úlohu pri sprostredkovaní slávnostnej atmosféry prítomným zhromaždeným veriacim. A tu je práve miesto pre umenie, pre kreativitu v oblasti liturgického umenia. Na druhej strane treba poznamenať, že otázka miesta bohoslužobného rúcha nemá v liturgii primárny význam. Ide o sekundárne liturgické znamenie. Avšak nie je možné ho ani zanedbávať.
Dá sa teda výroba rúch nazvať umením?
Treba rozlišovať „výrobu“ a „tvorbu“ liturgických rúch. Na Slovensku aj v Európe a na svete existuje množstvo výrobní a produkcií paramentov, ktoré takmer masovo produkujú liturgické odevy. Popritom však v mnohých krajinách existuje prúd, alebo hnutie, ktoré sa snaží vtlačiť podobe rúch mimoriadny charakter. Organizujú sa súťaže, sympóziá a výstavy. Na Slovensku táto oblasť zatiaľ zostáva nepokrytá. Na tomto mieste by som vyzdvihla dve osobnosti slovenskej kultúry, ktoré sa dlhodobo podieľajú na zvyšovaní úrovne tvorby liturgického rúcha. Jednou je Mons. František Rábek, biskup Ordinariátu Ozbrojených síl SR, ktorý dlhodobo podporuje a podnecuje v tvorbe omšových rúch nejednu slovenskú výtvarníčku. Ďalšou osobnosťou je aj Eva Cisárová-Mináriková, ktorá pôsobila v rokoch 1990-2008 na VŠVU v Bratislave v Ateliéri voľnej textilnej tvorby. Počas tejto doby vychovala celú generáciu textilných výtvarníkov, ktorí neraz pod jej vedením realizovali artefakt so sakrálnych zameraním, alebo priamo liturgické rúcho.
V Bratislave sa otvára výstava liturgických rúch, v čom je mimoriadna?
Výstava podobného druhu sa na Slovensku koná po prvý krát. V 90. rokoch tu boli snahy o oživenie záujmu o liturgické umenie – napríklad súťaž Ars Liturgica (organizátori: Slovenské design centrum, VŠVU, asociácia FORMA SVÚ, Asociácia kritikov a teoretikov SVÚ, združenie tovarišstva svätého Gorazda v spolupráci s Liturgickou komisiou pri Konferencii biskupov Slovenska.) Avšak tieto aktivity nenašli väčšiu odozvu ani v odbornej ani v laickej verejnosti. Výstava „Ars liturgica – liturgické rúcha“ sa snaží nadväzovať na aktivity 90 rokov a je dôležitá aj v tom, že prezentuje snahy jednotlivých výtvarných umelcov o hodnotné spracovanie na vysokej výtvarnej úrovni, ktoré doteraz neboli verejnosti známe. Zvýšenie úrovne tvorby liturgických rúch na Slovensku je cieľom tejto výstavy, ako aj senzibilizácia slovenskej verejnosti voči tomuto pozoruhodnému liturgickému symbolu.
