Na prvú medailu v terčovej lukostreľbe z významnej európskej či svetovej súťaže museli Slováci čakať takmer sedem desaťročí! Veľmi dlhý medailový pôst minulý rok na ME juniorov v Ľubľane ukončila 20-ročná rodáčka z Bratislavy Alexandra Longová. Dcéra známeho slovenského reprezentanta v karate Jána Longu, ktorá od šiestich rokov žije v mekke slovenskej lukostreľby – vo Viničnom.
Na vlaňajšom juniorskom európskom šampionáte v slovinskej Ľubľane ste sa ako prvý slovenský lukostrelec v histórii postavili na stupeň víťazov. Aký to bol pre vás pocit?
V prvom rade sa musím priznať, že to bolo pre mňa veľké prekvapenie. Veľmi milé, lebo medailu z majstrovstiev Európy juniorov som vôbec nečakala (smiech). Nemala som ju v pláne. Netušila som, že budem mať v rozhodujúcej chvíli také pevné nervy a istú ruku.
Koho ste tou cennou bronzovou medailou z ME juniorov najviac prekvapili? Seba alebo svojho trénera?
Ako som už povedala, najväčšie prekvapenie to bolo pre mňa. Môj tréner Daniel Kraváček má so mnou určité zámery. Pripravuje ma na súťaže, pred nimi má svoje plány a ambície… Lenže nehovorí mi o nich všetko, aby ma zbytočne nedostával pod veľký tlak ešte pred súťažou. Aj on bol z môjho bronzového úspechu v Ľubľane prekvapený, lenže asi menej ako som bola ja. Aspoň po súťaži to tvrdil (krátka odmlka). Po nej ma ubezpečil, že na šampionáte mi veril. Vraj vedel, že urobím veľký výsledok. Nehovoril síce priamo o nejakej medaile, ale čakal odo mňa veľký výsledok. Som veľmi rada, že som ho v tomto smere nesklamala (smiech).
Tvrdíte, že medailu z juniorského šampionátu Európy ste nečakali, no medailu z 2. kola Európskeho pohára juniorov v Moskve už údajne áno. Čo vám pred EP juniorov v Moskve vnútorne našepkávalo, že v metropole Ruska by sa to mohlo podariť? Prečo ste si pred seba vytýčili taký odvážny cieľ?
Kým medailu na európskom juniorskom šampionáte v Slovinsku som nečakala, medailu z Európskeho pohára juniorov v Moskve som chcela získať. Do Ruska som cestovala s cieľom, že ju v Moskve vybojujem. Vedela som, že to budú pre mňa posledné veľké preteky v juniorskej kategórii, tak som sa chcela rozlúčiť najlepšie, ako sa len dalo. Aby som na tie posledné juniorské preteky mala peknú spomienku. Preto som z nich chcela medailu (krátka odmlka). Nakoniec z toho bolo víťazstvo v celých moskovských pretekoch. Som veľmi rada, že mi to takto ideálne vyšlo. Aj to celkové prvenstvo bolo vlastne nad plán. Teší ma však, že triumfom v 2. kole Európskeho pohára juniorov v Moskve som všetkým dokázala, že 3. miesto na ME juniorov v Ľubľane nebola žiadna náhoda…
Je obdivuhodné, že ako juniorka ste pri svojom debute medzi ženami dôkladne zamiešali karty aj v oveľa skúsenejšom štartovnom poli. Čo podľa vás rozhodlo o tom, že ste svoju premiéru medzi ženami senzačne premenili na cennú piatu priečku?
To keby som vedela (smiech). Ale teraz vážne… Obrovsky mi pomohla medaila z juniorského šampionátu. Po nej som si začala viac veriť. Zistila som, že spolu s trénerom kráčame v príprave na veľké preteky po dobrej ceste. Úspech v Slovinsku ma tak ´nakopol´ do tréningu, že dokážem trénovať aj úplne sama. Podľa svojho tempa a záujmu. Rodičia ma naučili oddanosti športu, sebadisciplíne i pokore. Viem, že bez tvrdej driny na tréningu by takéto pekné výsledky určite neboli. A neboli by ani bez trénera Daniela Kraváčka. Jeho hľadajte za každým mojim úspechom. Vždy cítim jeho podporu, čo je pre športovca veľmi dôležité. Je to perfektné, keď viete, že váš tréner vám pomôže, že on vám poradí.
Na vás a vaše lanské úspechy je presne ušité staré slovenské príslovie, že s jedlom rastie chuť. Po výbornom výsledku v Slovinsku a v Rusku ste sa minulý rok nestratili ani medzi ženami na európskom šampionáte dospelých v Arménsku. Svoju premiéru medzi ženami ste vyšperkovali senzačným 5. miestom. Ako sa s odstupom dlhšieho času pozeráte na tento váš prienik do Top 5 seniorského európskeho šampionátu?
Máte pravdu. Bola to hotová senzácia z mojej strany (krátka odmlka). Prvýkrát v kariére som na veľkom medzinárodnom podujatí súťažila medzi ženami. Vedela som, že mám za sebou veľmi tvrdý a náročný tréning. Tušila som, že som dobre prichystaná, no nevedela som, čo s mojou streleckou formou dokážem. Nevedela som, na čo si môžem v silnej európskej konkurencii najlepších lukostrelkýň trúfať. Fakt som pri mojom debute nemala veľké oči (smiech). Nakoniec z toho bolo krásne 5. miesto a postup na historické Európske hry, ktoré budú v Baku. V hlavnom meste Azerbajdžanu budem prvou lukostrelkyňou, ktorá na veľkých pretekoch bude reprezentovať Slovensko. Som veľmi šťastná, že môj debut medzi ženami na ME bude mať také výnimočné pokračovanie. Na I. európske hry v Baku sa veľmi teším.
Všetky tieto vydarené minuloročné preteky, ktoré máte za sebou, vás druhý raz v kariére vyniesli na slovenský lukostrelecký trón. Druhýkrát v živote ste sa stali najlepšou športovkyňou Slovenského lukostreleckého zväzu. Čo bolo ťažšie? Stať sa najlepšou lukostrelkyňou v roku 2013, alebo tento prestížny post o rok neskôr úspešne obhájiť?
Minulý rok to bolo pre mňa náročnejšie. Nie darmo sa predsa hovorí, že obhajoba úspechu je oveľa ťažšia. Ľahšie je niečo získať prvýkrát, než to potom úspešne obhájiť, zopakovať, dať si repete.
Potrebuje lukostrelkyňa aj fyzickú silu, aby mohla byť úspešnou vo svojom športe? Alebo úspechy v lukostreľbe sú skôr záležitosťou pevných nervov a dobre trénovanej psychiky?
Bez dobrej fyzickej kondície by to určite nešlo. Lukostreľba je predovšetkým časovo náročný šport. A keďže pri nej najviac trpia svaly rúk a chrbta, musím okrem streleckého tréningu robiť aj rôzne kompenzačné cvičenia, musím posilňovať a plávať. Aby som mala aj výdrž. Môj luk má na ´náťah´ približne dvadsať kilogramov. Ak by som to mala k niečomu prirovnať, tak si pomôžem cvičením s činkami. Pri jednom natiahnutí luku ´odcvičím´ cvik s dvadsaťkilovou činkou. Počas tréningu vystrelím približne tristo – tristopäťdesiat šípov, čiže tristo – tristopäťdesiat razy si zacvičím s 20 kg zavážim! Za tie roky, čo sa venujem lukostreľbe, mi cez ruky prešli tony železa (smiech). A ešte k tomu pripočítajte dobrú mentálnu prípravu, na ktorú ste sa tiež pýtali. Päťkrát v týždni trénujem minimálne hodinu a pol. Teraz pred odchodom do Baku trénujem dvakrát denne. Prípravu mám rozdelenú na strelecký tréning, mentálnu prípravu a posilňovanie. Je teda toho naozaj dosť (smiech).
Koľko rokov sa venujete lukostreľbe? Aké boli vlastne vaše začiatky s týmto športom?
Lukostreľbe sa venujem už jedenásť rokov. Keď som mala deväť rokov, išla som sa pozrieť na tréning lukostrelcov. Členovia oddielu nás boli nahovárať v základnej škole, tak som sa išla na nich pozrieť. Iba tak zo zvedavosti (krátka odmlka). Lukostreľba sa mi zapáčila, tak som začala trénovať. V tých začiatkoch som svoj voľný čas ešte delila medzi náš ´rodinný´ šport, ktorým je u nás karate – a lukostreľbu. Keďže neskôr sa to už nedalo dosť dobre kombinovať, rozhodla som sa čisto pre lukostreľbu. Aktuálne výsledky, ktoré v ostatnom období dosahujem, ukazujú, že som urobila veľmi dobre (smiech).
Narodili ste sa v Bratislave, s karate ste určite začali vo svojom rodisku… Kedy ste sa vlastne presťahovali do Viničného, kde už dlhých 55 rokov pôsobí jeden z najúspešnejších slovenských lukostreleckých klubov?
Do Viničného sme sa presťahovali, keď som mala šesť rokov. Otec bol úspešným pretekárom Rapidu Bratislava v karate. Bol aj slovenským reprezentantom. My sme vlastne taká karatistická rodina (smiech). Karate robila v mladosti aj moja mama, slovenskou reprezentantkou v tomto športe je aj moja sestra Katka, a karate sa voľakedy intenzívne venoval aj môj brat Martin. Ten teraz holduje rekreačným behom. Ja som tiež cvičila karate. Rodičia ma na tento šport dali ešte v predškolskom veku (smiech).
Nemá otec na vás ťažké srdce, že ste od karate už ako deväťročná ušli k lukostreľbe? Vie vám ako skúsený dlhoročný pretekár a tréner karate dobre poradiť aj vo vašom – pre Slovákov dosť exotickom športe – v lukostreľbe?
Nie, nemá. Ba práve naopak. Otec je mojim veľkým podporovateľom. Veľmi často sedí v hľadisku a sleduje ma pri súťaži. On mi po vydarených súťažiach zvykne povedať, že to odo mňa čakal, lebo vidí ako celé týždne poctivo trénujem. Vždy mi hovorí, že dobre urobená robota v tréningu sa musí zákonite prejaviť aj na súťažiach. On vie, o čom hovorí, lebo sám bol špičkovým športovcom, ktorí neoklamal tréning. Všetci, čo ho poznajú, hovoria, že on je maximalista, že ním vždy bol. Ak mi on povie, že som niečo dobre urobila, viem, že to tak naozaj muselo byť (krátka odmlka). On nemá dôvod mi lichotiť a utešovať ma. Je aj mojim prvým veľkým kritikom. Pravda, ak si tú kritiku od neho zaslúžim (smiech).
Rodičia sú moji veľkí fanúšikovia. Oni ma vo všetkom, čo robím, neuveriteľne podporujú. Vôbec mi nezazlievajú, že som porušila rodinnú tradíciu a odišla od karate. Keď som sa rozhodovala, čo budem robiť ďalej, nechali na mňa, aby som si vybrala šport, ktorý ma bude baviť. Som im za to veľmi vďačná.
Čo vás karate ako malú žiačku naučilo? Čo ste si z tohto športu zobrali pre lukostreľbu?
Karate ma naučilo systematickej robote, naučilo ma disciplíne a tiež sebaovládaniu. Pri ňom som získala vytrvalosť a cieľavedomosť, bez čoho sa nedajú robiť dobré výsledky ani v iných športoch. Ani v lukostreľbe. Podľa mňa, karate bolo pre mňa veľmi dobrým základom. Naučilo ma aj pokore. Naučilo ma zvládať prehry a úprimne sa tešiť z výhier. Ale na karate mi najviac prekážali rozhodcovia. Najmä ich subjektívne rozhodovanie. Často hovorím sestre, že ju obdivujem, že ju to ešte stále baví (smiech). Pri lukostreľbe však platí: čo netrafíte, to nemáte. Ak ten šíp nie je v deviatke, tak to nie je deviatka. Čo si nestrelíte, to nemáte… Žiadne prižmúrené oko arbitra, žiadny subjektívny názor alebo jeho verdikt. V tomto smere je lukostreľba objektívnym športom. Je to šport, ktorý vyhovuje môjmu naturelu (smiech).
Vďaka minuloročnému 5. miestu, ktoré ste vybojovali na európskom šampionáte žien v Arménsku, budete reprezentovať Slovensko na historických I. európskych hrách v Baku. S akými ambíciami pôjdete do Azerbajdžanu? Čo tam chcete v terčovej lukostreľbe dokázať?
Nerada dopredu hovorím o svojich ambíciách a cieľoch. Ja stále totiž tvrdím, že na každé preteky nastupujem s cieľom odovzdať na strelnici všetko, čo som natrénovala, čo viem. Aj teraz môžem sľúbiť iba to, že sa v Baku budem usilovať zo všetkých síl, aby tréner, funkcionári i priaznivci nášho športu boli s mojimi výkonmi maximálne spokojní. A aby som s nimi bola spokojná aj ja. Verím, že spolu s Borisom Balážom urobíme slovenskej lukostreľbe v Baku dobré meno. Ideme tam s tým predsavzatím, že práve cez súťaže v Baku chceme náš šport oveľa viac zviditeľniť (krátka odmlka). Chceme ľuďom na Slovensku ukázať, že u nás sa darí aj takému, v úvodzovkách, exotickému športu, akým lukostreľba v očiach mnohých Slovákov určite je. Preto máme veľké ambície a veľké plány aj v tímovej súťaži, v ktorej sa predstavíme spolu s Borisom Balážom.
Aký program vás čaká v roku 2015? Na ktoré veľké preteky okrem blížiacich sa Európskych hrách v Baku sa bude orientovať váš záujem? Objasnite dôvod, prečo vaša voľba padla práve na vami vybrané športové súťaže?
Tento rok ma okrem už spomínaného Baku čaká niekoľko veľmi dôležitých podujatí. Hneď po Baku by som mala súťažiť na Svetovej univerziáde v Kórejskej republike, pretože tretí rokom študujem systematickú biológiu na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave. A celá sezóna 2015 vygraduje na prelome júla a augusta svetovým šampionátom v Dánsku, ktorý bude zároveň aj kvalifikáciou na budúcoročnú olympiádu v Rio de Janeiro. A okrem toho ma v škole čaká písanie bakalárskej práce a štátnice. Dosť veľa na jednu mladú hlavu (smiech). Tú bakalársku prácu si pravdepodobne odložím minimálne o rok, keď bude po olympiáde.
V súvislosti s majstrovstvami sveta v Dánsku sa čoraz viac hovorí o možnosti, že by ste po premiére na Európskych hrách v Baku práve vy mohli byť prvou zástupkyňou slovenskej lukostreľby na olympiáde. Ako sa staviate k týmto správam? S akými pocitmi vnímate fakt, že funkcionári slovenskej lukostreľby spájajú olympijský štart práve s vaším menom?
Samozrejme, je to pre mňa veľká česť, ale zároveň aj veľký záväzok. Bolo by to krásne, keby sa nám to podarilo. Ale cesta do Ria nebude pre nikoho z nás ľahká. Určite sa pokúsim o túto veľkú príležitosť aspoň zabojovať. Ak by sa letenka udeľovala prvým ôsmim na minuloročnom európskom šampionáte, už by som bola do Brazílie nominovaná (smiech). Lenže situácia je úplne iná. O nomináciu sa budeme musieť usilovať jednak na ME 2015 v Nottinghame ako trojčlenný tím žien, resp. mužov. Ešte nevieme, či v Anglicku budeme strieľať ako družstvo žien, alebo iba jednotlivci. A potom je tu spomínaná Kodaň.
Takže idete sa usilovať dostať na olympiádu 2016 v Brazílii ako trojčlenný ženský tím? Máme okrem vás ešte dve kvalitné strelkyne, ktoré by sa dokázali presadiť v silnej medzinárodnej konkurencii na tých najvýznamnejších lukostreleckých akciách?
To je momentálne veľmi ťažká otázka, ktorú mi kladiete. Fakt neviem, či dokážeme do Kodane poslať tri dospelé ženy, alebo troch dospelých mužov. Neviem, či to tí ľudia budú môcť absolvovať popri štúdiu, resp. popri zamestnaní. Lukostreľba je športom, ktorému sa dospelí môžu venovať iba popri štúdiu, resp. iba popri zamestnaní. Profesionálnych lukostrelcov medzi nami nemáme. A nájsť u nás troch perspektívnych strelcov, ktorí sa môžu s takou vervou venovať tréningu ako napríklad ja, je veľmi ťažké. Určite však máme ambíciu poslať do Kodane aspoň pár jednotlivcov, ktorí sa pokúsia o vybojovanie letenky do Brazílie pre individuálnu súťaž. V Kodani bude v hre až 64 miesteniek na olympiádu do Brazílie. Posledná šanca na vybojovanie práva štartovať na budúcoročnej olympiáde by potom ešte mala byť na niektorom kole seriálu Svetového pohára. Takže možnosti ako sa dostať na olympiádu, je hneď niekoľko. Len neviem, či ich dokážeme aj využiť (krátka odmlka). Ja osobne som však odhodlaná využiť všetky svoje doterajšie skúsenosti pre to, aby som v Brazílii štartovala. Olympijského sna sa bez boja určite nevzdám. Idem do toho (smiech).
Aké veľké medzinárodné súťaže ste stihli absolvovať tento rok, kde všade ste sa stihli predstaviť?
Mám za sebou preteky Európskeho pohára žien v gréckom Marathone, kde som skončila na 17. mieste. Smerom k augustovým MS v Dánsku je to dosť silné povzbudenie. Lebo, ak chcem ísť na OH 2016 v Rio de Janeiro, mala by som v Dánsku skončiť do 16. miesta. Teraz som sa v ťažkej konkurencii 150 lukostrelkýň ocitla na 17. mieste. Začínam si zvykať na to, že sa v rebríčku posúvam vyššie (smiech). Osobne si myslím, že je to veľmi dobrý signál pred najdôležitejšími podujatiami tejto predolympijskej sezóny (krátka odmlka). Tak isto mám za sebou úspešnú premiéru na Svetovom pohári medzi ženami. Z toho mám tiež veľkú radosť. Nedávno som sa vrátila z tureckej Antalye, kde som v konkurencii 140 súťažiacich obsadila 31. miesto. Medzi ženami! Pri svojom debute. V Turecku sa súťažilo vyraďovacím k. o. systémom. V prvom kole som zdolala reprezentantku Grécka, v druhom domácu Turkyňu, no v 3. kole bola nad moje sily pretekárka z Kórey, ktorá bola druhou nasadenou na tomto veľkom turnaji. Výsledok v Turecku je však pre mňa veľkým povzbudením do ďalšej časti sezóny, lebo v tejto silnej konkurencii som výkonom 639 bodov utvorila nový slovenský rekord. Aj z toho mám veľkú radosť.
Zhováral sa Štefan Žilka
