Kedy vám na Dakare 2011 bolo najťažšie a prečo?
Každý deň boli chvíle, keď to bolo ťažké. Veľmi ťažké. Každý deň bol na Dakare náročný niečím iným. Boli to galeje, ktoré treba prežiť, aby človek pochopil, čo je vlastne Dakar. Dakar to nie je krátkodobé vozenie sa na motorke, na aké som bol zvyknutý z endura alebo country crossu (smiech). Dakar je ozajstná skúška ohňom, počas ktorej najmä v púšti Atacama ešte aj slnko svieti inak ako u nás v Európe. Každý deň som sa niečo nové naučil.
Môžete uviesť jeden – dva príklady, čo sa môže 39-ročný pretekár, ktorý v živote štrnásťkrát štartoval na Medzinárodnej šesťdňovej motocyklovej súťaže ISDE a 25 rokov v jednom kuse chodí po motoristických súťažiach, ešte naučiť na Dakare?
Napríklad to, že pred každou etapou by si každý jazdec mal dôkladne skontrolovať stav paliva nie iba v hlavnej nádrži , ale aj to koľko benzínu má so sebou v rezerve. Mal by vždy vedieť, koľko paliva nesie so sebou… To je pre účastníkov Dakaru mimoriadne dôležité. Na Dakare som videl desiatky pretekárov, ktorí do cieľa prišli iba zásluhou toho, že im niekto po ceste daroval palivo, alebo ho ochotní domorodci dotiahli a doviezli do miesta bivaku všetkými možnými prostriedkami. Videl som aj motocyklistov, ktorí svoje motorky museli na posledných päťsto až osemsto metrov namáhavo tlačiť pred sebou. Nebol to povzbudzujúci pohľad. Skôr to bol signál, aby človek aj v tom raňajšom chaose a neuveriteľnom zhone, keď ešte nemá ani poriadne rozlepené oči, nezabudol na kontrolu paliva. V tých juhoamerických končinách sa takáto zábudlivosť neraz dokázala riadne vypomstiť.
Stalo sa aj vám, že ste zostali bez paliva na trati niektorej etapy a nebyť pomoci domorodcov, respektíve súperov, museli by ste motorku do cieľa s vypätím všetkých síl iba dotlačiť?
Ale áno. Ja som v tomto smere nebol žiadnou výnimkou. V jednej etape som si to vyskúšal veľmi dôverne. Stačilo, aby som niekoľkokrát na trati zablúdil alebo zle odbočil a musel sa vracať. Alebo, aby som včas nenašiel povinné kontrolné body – waynponty – a pri tých rôznych obchôdzkach a manévrovaní v púšti som spálil viac paliva ako som pôvodne plánoval – a veľký problém bol na svete. Aj mne raz kvôli hľadaniu kontrolného bodu, ktorý tam napokon údajne ani nebol … Alebo lepšie povedané pôvodne bol, ale organizátori ho dodatočne zrušili, lebo tí najlepší motocyklisti ho predo mnou tiež minuli…A oni sa už kvôli nemu – na rozdiel od nás menej skúsených – nevrátili. Žiaľ, aj takéto veci sa na Dakare pre veľké peniaze robili a robia. Najlepší továrenski jazdci z bohatých nadnárodných firiem predsa nemôžu na Dakare blúdiť (smiech). Ale, aby som sa vrátil k tomu benzínu… Ak by mi poľský kolega, s ktorým sa poznáme z majstrovstiev Európy v enduro, nebol dal päť litrov, aby som prišiel do najbližšej tankovačky, tak beznádejne zostanem visieť na trati. Aj tak ma tamojší domorodci na tých ich pionieroch od výmyslu sveta ťahali vo vleku až na najbližšiu tankovačku. Neskôr mi rukami a nohami ukázali smer, kadiaľ mám ísť a nebyť toho, že nad bivakom už vtedy lietali vrtuľníky, tak by som do neho ani nepotrafil. Aj tak som do neho prišiel úplne z inej strany, ako ma organizátori čakali… Bola to však spojovačka, nemalo to žiadny vplyv na výsledok, iba ja som sa ukrátil o dlhší oddych v bivaku. Lebo som tam prišiel medzi poslednými. Ale svoje som si v Argentíne a Čile pri blúdení zažil. Bez pomoci miestnych motoristov by som pravdepodobne do cieľa Dakaru v Buenos Aires nedošiel. Tí ľudia boli fantastickí. Priaznivci motorizmu nám pomáhali na každom kroku. Boli radi, že môžu byť niekomu osožní.
Koľkokrát ste počas tých dvoch týždňov v tohoročnej edícii Rely Dakar blúdili?
To sa ma teraz nepýtajte. To vám aj tak nepoviem (smiech). Veľakrát a nechcel by som sa s tým teraz chváliť. To by bola beseda na veľmi dlho. Zoberme to tak, že som úspešne prišiel do cieľa – a neriešme moje blúdenia (smiech). Kto vám bude tvrdiť, že na Dakare neblúdil, neverte mu, klame. Tam, v tých pustatinách musel zablúdiť každý. Minimálne raz, ak nie aj desaťkrát za sebou… Orientácia v tých terénoch je veľmi zložitá. Stačí, ak v noci na trať padnú nejaké kamene a v tom prachu ich nezbadáte a už sa váľate po ceste aj s motorkou. Najhoršou vecou na tohoročnom Dakare boli veľké horúčavy a najmä obrovské mračná prachu, pre ktoré ste poriadne nevideli ani terén, po ktorom ste jazdili. Orientácia v tom prachu, ktorý je absolútne všade, je veľkým rébusom.
Po Jaroslavovi Katriňákovi, Ivanovi Jakešovi a Štefanovi Svitkovi ste iba štvrtým Slovákom, ktorý úspešne dokončil Rely Dakar. Aký je to pocit? Ako sa na tento úspech s odstupom času dívate? Ako svoj výkon v Južnej Amerike hodnotíte?
Inak ako slovenskí novinári… Ja teraz vôbec neriešim to, či som štvrtý, piaty alebo desiaty Slovák, čo úspešne došiel do dakarského cieľa. To ma vôbec nezaujíma. Ja sa na tento moment pozerám inak. V prvom rade som nesmierne šťastný, že som dokázal splniť úlohu, s ktorou som koncom minulého roka do Južnej Ameriky cestoval. Bolo to síce veľmi ťažké, ale podarilo sa to. Podarilo sa mi úspešne dopratať do cieľa motorku i seba. A obaja sme do Buenos Aires dorazili v relatívne dobrom zdraví (smiech). To je pre mňa alfa a omega môjho snaženia na tohoročnom Dakare. Prísť až do cieľa v Buenos Aires je pre mňa veľkým úspechom. Som šťastný, že som to všetko počas tých dvoch týždňov vydržal. Najviac ma teší, že sa moja motorka – aj keď s veľkými problémami – dotiahla do cieľa. Aj so mnou (smiech). Je zázrak, že druhýkrát za sebou prešla trasu slávneho Dakaru. Minulý rok so Števom Svitkom, tento rok so mnou. To je výkon, ktorý si zasluhuje pozornosť motoristických odborníkov.
Čo vám prvé prišlo na um vo chvíli, keď ste úspešne dorazili do cieľa tohoročného Dakaru v Buenos Aires?
Bol som nesmierne šťastný, že to mám úspešne za sebou a že sa konečne po návrate z Argentíny do sýtosti vyspím. V mojom veku taký veľký nedostatok spánku okamžite vidieť (smiech). Po Dakare som bol uťahaný ako kôň a navyše som sa bál, či som si za tie dva týždne v bojových a poľných podmienkach juhoamerickej pustatiny neodvykol od normálnej postele… Či budem vedieť v nej zaspať… Ale teraz vážne. Veľmi som sa tešil domov. Myslel som na manželku Zuzku a na deti Filipa a Radku, ktoré ma v mojom športe stále podporovali a podporujú. Bol som rád, že po dvoch týždňoch som zdravý v cieli týchto ťažkých pretekov. Tešilo ma, že prídem domov celý. Do cieľa som došiel, takže môžem byť spokojný.
Čo vás na tomto púštnom dobrodružstve ako debutanta najviac prekvapilo?
Na Dakare ma najviac prekvapilo to, že som dva týždne nebol poriadne vyspaný. V Argentíne a Čile som bol sústavne unavený a nevyspatý, pretože na etapy sme z bivaku odchádzali už o piatej, pol šiestej ráno. Preto sme vstávali o štvrtej, niekedy aj o polhodinu skôr. Od ôsmej do pätnástej, šestnástej hodiny sme jazdili merané úseky a večer sme sa spojovacím úsekom presunuli do ďalšieho bivaku. Po šťastnom dojazde do cieľa etapy sme mechanikom rýchlo povedali, čo treba na motorke opraviť, išli sme sa umyť a osprchovať, navečerať a pred spaním sme sa ešte chystali na ďalšiu etapu. Robili sme si poznámky na rolbooku a uvažovali sme nad ďalšou etapou. Keď sme s tým boli hotoví, mnohokrát až tesne pred polnocou, aspoň mne to vždy tak dlho trvalo (smiech), tak sme sa pokúšali zaspať. Ak sa nedalo spať, tak sme iba tak ležali v spacáku, bdeli a čakali, kedy zazvoní budík, aby sme sa zasa vychystali na ďalšiu etapu. A tak to išlo stále dokola celé dva týždne bez zastavenia. Úprimne povedané, boli to galeje, aké som pri tomto športe ešte nezažil.. Bola to drina, ktorú ťažko pochopí ten, čo to neskúsil na vlastnej koži.
Takže platí tvrdenie, že Dakar nie je iba skúška nervov, fyzickej a psychickej odolnosti, ale aj obetovania, odriekania a odhodlania niečo veľké v živote vo svojom športe dokázať…
To sú všetko iba slová. To je pohľad ľudí, ktorí naše mordovanie v piesku a púšti Atacama sledujú z pohodlia svojich obývačiek a ešte tomu aj z veľkej diaľky… Dakarská realita je však taká, že dva týždne som bol v kuse nevyspatý. Každé ráno na Dakare sa mi veľmi ťažko vstávalo, veľmi ťažko sa mi motivovalo do ďalšieho dňa… A k tomu ešte predstava, že celý deň strávim na motorke niekde v púšti, bez tieňa pod páliacim slnkom, v štyridsať – štyridsasťpäťstupňovej horúčave a zošnurovaný v pretekárskej kombinéze… Už len pri tejto predstave mi bolo zle od žalúdka (smiech). Bola to tvrdá skúška toho, čo človek musí obetovať pre splnenie svojho veľkého sna.
V čom bol Dakar pre vás inou súťažou v porovnaní s tými akciami a podujatiami, ktoré ste za 25 rokov aktívnej činnosti v motoristickom športe zažili?
Dakar bol pre mňa vo všetkom totálnou novinkou. To je úplne iná disciplína. Bolo to pre mňa všetko nové. Za pochodu som sa učil navigovať, orientovať sa v neznámom teréne, jazdiť v pieskových dunách a hľadať spôsoby ako tú motorku presvedčiť, aby došla do cieľa každej etapy. Nebolo to jednoduché. Dobrí a skúsení pretekári, ktorí pravidelne jazdia na Dakar, sa navigáciu učia štyri – päť rokov. Aj tak dokážu pri hľadaní kontrolných bodov urobiť chybu. Ja som sa to učil doslova za pochodu. Ako úplný nováčik! Ako človek, ktorý stále celkom dobre nevie, ktorý gombík na čo vlastne slúži. Čo a kedy treba na tej navigácii stlačiť (smiech). Ak som išiel svojim tempom a podľa svojich poznámok, ktoré som si večer pred etapou urobil – a v ktorých som sa potom totálne nevyznal (smiech), dokázal som nájsť všetko, čo som potreboval. Ak som sa spoľahol na nejakého známejšieho pretekára, ktorý jazdil predo mnou, vždy sa to skončilo zle. Vždy sme sa s motorkami dostali tam, kde sme nechceli byť. Tak som si potom jazdil svojím tempom, svojím štýlom a Dakar som aj so šťastím došiel. Niektorí síce tvrdili, že by som vzhľadom na svoje skúsenosti a schopnosti mal jazdiť razantnejšie a rýchlejšie, ale ja som nechcel motorku pretrhnúť. Ja som chcel prísť do cieľa. To bola moja hlavná méta. Najmä po tom, čo som s motorkou zažil hneď v prvej etape…
Ako je to možné, že hneď v prvej etape sa vám podarilo motorku takmer vyzuť, že vám hrozilo, že prídete do cieľa bez mouse, čiže bez špeciálnej výplne pneumatiky, ktorá sa na takýchto náročných pretekoch používa ako prevencia proti defektom?
Teraz sa už nechcem k tomu vracať. Všetky tieto problémy súviseli s tým, že som sa pre štart na Dakare rozhodol v podstate až totálne na poslednú chvíľu. Povolenie zúčastniť sa na Dakare za iného pôvodne prihláseného jazdca zo Slovenska som dostal až v novembri. Tak som začal zháňať materiál na motorku všade, kde sa dalo. Možno som si kúpil staršiu výplň, ale inak si to vysvetliť neviem. Je naozaj pravda, že v tej prvej etape som posledných 150 km išiel bez tejto výplne a pneumatiku som niekoľkokrát musel drôtmi a rôznymi lankami upevňovať k rafiku kolesa. Na upevnenie som používal rôzne veci, ktoré som mal so sebou alebo ktoré našiel pri ceste. Dokonca som mocný drôt musel strihať aj z oplotenia, ktorými si tamojší farmári chránia svoje polia a lúky. Boli to nervy, ale podarilo sa tú nešťastnú prvú etapu dokončiť.
Mali ste počas Dakaru 2011 aj takú chvíľu, keď ste to celé chceli vzdať a zabaliť? Prišla vám na um aj takáto myšlienka? Povedzme vtedy, keď ste sa museli trápiť s výplňou pneumatiky a hneď v prvej etape ste nazbierali trojhodinové manko na vedúceho motocyklistu?
Nie. Ani raz. Veď ja som nešiel na druhý koniec sveta preto, aby som pri prvých väčších problémoch vzdal. To som tam ani nemusel chodiť… To som mohol sedieť doma a mudrovať z domu. Vždy, počas celých dvoch týždňov som robil všetko pre to, aby som ten Dakar dokončil. Aby som splnil ten cieľ, pre ktorý ma Ivan Figura na Dakar do tímu Hant Logomotion Slovakia pozval. Ak ma oslovil, aby som štartoval namiesto neho, tak mi asi dôveroval. Ako by som sa mu pozrel do očí, keby som to hneď na začiatku zabalil? Problémy sú predsa na to, aby sa prekonávali, nie aby sa obchádzali a podliezali… Ja som si na Dakare odtrpel svoje, ale hlavnú úlohu som splnil. V konečnom hodnotení som obsadil 34. miesto medzi motocyklistami. A to je v tejto chvíli podstatné. Ostatné veci už teraz musia ísť bokom. Aj moje chyby, ktorých som sa pred Dakarom a na ňom dopustil… Teraz som skúsenejší, po tých skúsenostiuach by som asi niektoré veci riešil inak. Ale po boji je každý múdry. Po boji je každý generálom…
Dostali ste veľa pozdravov z domu, od kamarátov a priateľov, keď ste úspešne dorazili do cieľa v Buenois Aires? Ktorý z nich bol najkrajší a prečo vás najviac potešil?
Samozrejme, pozdravov a blahoželaní k tomu, čo som dokázal, som dostal veľa. To je pravda. Celý tím sme sa v prvom rade tešili z toho, že sme to úspešne dokrútili až do cieľa v Buenos Aires. Aj touto cestou by som chcel pozdraviť všetkých, ktorí nám z domu posielali pozdravy, a ktorí nám na diaľku držali palce. Samozrejme, SMS-správy mi chodili a stále chodia, ale nedá sa každému odpisovať. To by som nič iné nerobil, len písal esemesky. A to sa v Južnej Amerike nedalo… Ja som musel naozaj riešiť veľa oveľa dôležitejších problémov a najmä hľadať priestor ako si v tom závere Dakaru čo najlepšie oddýchnúť. Ako načerpať posledné zvyšky síl, aby som poslanie úspešne splnil. Som rád, že mnohým z mojich priaznivcov, ktorí ma podporovali, sa teraz budem môcť poďakovať osobne. Že si teraz môžeme v pokoji sadnúť a porozprávať sa o všetkom, čo som v Argentíne a Čile za tie dva týždne zažil. A ktoré pozdravy boli najkrajšie? Najkrajšie pozdravy som dostal od mojej Zuzky a od Filipa s Radkou. Prečo boli najkrajšie? Lebo boli od mojich najbližších, ktorí ma doma čakali – a ktorí mi fandili nie iba vtedy, keď mi bolo dobre, ale aj vtedy, keď sa mi nedarilo. Aj vtedy stáli pri mne, keď som musel sám riešiť rôzne krízové situácie, o ktoré na Dakare nikdy nebolo núdza.
Hovoríte, že sám ste museli riešiť problémy. To vám nikto v rámci tímu Hant Slovakia nepomáhal?
To ste ma zle pochopili. Na samotnej trati boli jazdci odkázaní na svoje schopnosti a schopnosti kolegov, ktorí boli ochotní pomôcť. V bivaku, v cieli etapy, to však bolo iné. Technici nášho tímu Hant Logomotion Slovakia , konkrétne otec František a syn Thomas Hostinskí, odviedli perfektnú robotu. Urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby motorky došli do cieľa. Žiaľ, Števova mašina to nevydržala, moja áno. Technici boli perfektní. Keď vypadol zo súťaže Števo Svitko, robili všetko pre to, aby som Dakar dokončil aspoň ja. Každý deň mali veľa roboty, ale za každej situácie sa snažili tie naše motorky dať do poriadku. Robili všetko pre to, aby sme vždy ráno o tretej – štvrtej mali motorku prichystanú na ďalšiu etapu. Aj pre nich to boli náročné dva týždne. Celý deň išli autom z jedného bivaku do druhého. Potom si v cieli museli rozložiť veci a robiť na motorkách dlho v noci. Za tú obetavosť im chcem verejne poďakovať. Zaslúžia si to. Na tom, že som došiel do cieľa majú obrovskú zásluhu. Dakar je aj o riadnom chlapskom kamarátstve a o nezištnej pomoci a kolegiálnej spolupráci.
Tento rok ste na Dakare úspešne debutovali. Na vlastnej koži ste si vyskúšali, čo je to za súťaž. Budete sa usilovať dostať sa na Dakar aj budúci rok? Chcete si účasť zopakovať?
V tejto chvíli je to ťažká – a podľa mňa – aj predčasná otázka. Ja si musím v prvom rade dôkladne vyhodnotiť to, čo mi tohoročný Dakar dal. Musím sa o tom všetkom poradiť s manželkou a deťmi, ktorí ten Dakar – aj keď na diaľku – so mnou prežili a pretrpeli. Navyše štart na Dakare je aj vecou ponuky a pozvania. Ja som zatiaľ žiadnu ponuku na ďalšiu spoluprácu od nikoho nedostal. Keď ju dostanem, potom sa rozhodnem. Teraz by každá odpoveď – záporná i kladná – bola unáhlená a predčasná. Všetko chce svoj čas. Aj pozvanie na ďalší ročník Rely Dakar. Takže, hovorím úprimne, teraz ešte neviem, či o rok budem opäť na Dakare alebo nie. Mám už aj svoje roky a v prvom rade mám rodinu. Ona má právo hovoriť do mojich ďalších športových plánov. Veď pre motorizmus som už celé desaťročia prakticky každý víkend od marca do októbra bol preč z domu. Teraz by k tomu obdobiu pribudol aj celý január. To by už asi bolo veľa aj na moju benevolentnú Zuzku a celú našu rodinu.
Takže v tejto chvíli neviete povedať rozhodné slovo, či chcete aj o rok štartovať na Rely Dakar 2012?
Nie, neviem.
Zhováral sa Štefan Žilka
