BRATISLAVA 10. mája (WEBNOVINY) – V stredu 11. mája si svet pripomenie 30. výročie úmrtia legendárneho jamajského hudobníka Boba Marleyho, ktorý sa počas svojho krátkeho života postaral o celosvetové spopularizovanie hudobného štýlu reggae a taktiež o rozšírenie náboženského hnutia zvaného rastafariánstvo. Bol frontmanom kapely Bob Marley & The Wailers a medzi jeho najznámejšie hity patria skladby ako napríklad I Shot the Sheriff, Get Up, Stand Up, No Woman, No Cry, Could You Be Loved, Stir It Up, Jamming, Redemption Song, One Love, Three Little Birds, Buffalo Soldier alebo Iron Lion Zion. Kompilácia Legend (1984), ktorá vyšla tri roky po jeho smrti, je vôbec najpredávanejšou reggae nahrávkou na svete. V USA získala desaťkrát platinovú platňu a na celom svete sa jej predalo viac než 25 miliónov kópií.
Nesta Robert Marley sa narodil 6. februára 1945 v dedine Nine Mile v jamajskom okrsku Saint Ann. Pri vybavovaní cestovného pasu mu však úradníci vymenili prvé a druhé meno a preto je jeho vlastné meno známejšie v podobe Robert Nesta Marley. Marleyho otec Norval Sinclair Marley bol beloch, ktorého rodina pochádzala z anglického Essexu. Bol kapitánom Kráľovského námorníctva a taktiež dozorca na plantážach. Tam sa zoznámil s Marleyho matkou, Afro-Jamajčankou Cedellou Booker, ktorú si neskôr vzal. Norval Sinclair Marley zomrel na infarkt v roku 1955 vo veku 60 rokov. Napriek tomu, že bol Bob Marley mulat, celý život sa považoval za Afričana. Medzi jeho najväčšie vzory patrili jamajský žurnalista a propagátor panafrikanizmu Marcus Garvey a etiópsky cisár Haile Selassie I. Hlavnou témou Marleyho skladieb bol návrat černochov do Zionu, ktorý v jeho vnímaní predstavovala predovšetkým Etiópia a v širšom význame celá Afrika.
Ešte ako tínedžer sa Marley zoznámil s Nevilleom „Bunnym“ Livingstonom, ktorý sa neskôr stal známy ako Bunny Wailer. Marley ako 14-ročný opustil školu, aby sa spolu s Wailerom a Joeom Higgsom mohol venovať hudbe. Počas jedného zo spoločných jamov sa Marley zoznámil s Petrom McIntoshom, ktorý sa neskôr preslávil pod pseudonymom Peter Tosh. V roku 1962 Marley nahral svoje prvé dve skladby Judge Not a One Cup of Coffee, ktoré produkoval Leslie Kong. Tieto piesne vydal pod menom Bobby Martell prostredníctvom vydavateľstva Beverley’s a neskôr nanovo vyšli ako súčasť kompilácie Songs of Freedom (1992). V roku 1963 Marley, Bunny Wailer, Peter Tosh, Junior Braithwaite, Beverley Kelso a Cherry Smith vytvorili spoločnú skupinu, ktorú nazvali The Teenagers. Tento názov neskôr zmenili na The Wailing Rudeboys a potom na The Wailing Wailers, pričom pod týmto názvom vydali v roku 1965 aj eponymný debutový album. Ten produkoval Coxsone Dodd. O rok neskôr kapelu opustili Braithwaite, Kelso a Smith a zvyšní traja členovia premenovali skupinu na The Wailers.
V roku 1966 sa Marley oženil so speváčkou Ritou Anderson a na krátku dobu sa presťahoval do Wilmingtonu v americkom štáte Delaware, kde žila aj jeho matka. Počas svojho pobytu v USA pracoval pod menom Donald Marley ako asistent v laboratóriu chemickej spoločnosti DuPont a pri montážnej linke v automobilke Chrysler. Po návrate na Jamajku Marley konvertoval na rastafariánstvo a nechal si narásť svoje tradičné dredy. Následne Marley, Wailer a Tosh ukončili spoluprácu s Doddom a začali nahrávať s Leem „Scratch“ Perrym a jeho kapelou The Upsetters. Napriek tomu, že ich spolupráca trvala menej než rok, mnoho kritikov a priaznivcov považuje skladby z tohto obdobia za vôbec najlepší materiál The Wailers. Spolupráca The Wailers s The Upsetters sa skončila po hádke medzi Marleym a Perrym ohľadom nahrávacích práv, obaja však nakoniec zostali priateľmi a neskôr znova spolupracovali. Perry produkoval aj v poradí druhý a tretí album kapely, ktoré už vyšli pod názvom Bob Marley & The Wailers. Išlo o nahrávky Soul Rebels (1970) a Soul Revolution (1971). V roku 1971 vyšiel aj ich tretí album s názvom The Best of the Wailers, ktorý produkoval Leslie Kong. Ten zomrel na srdcový infarkt iba týždeň po tom, čo nahrávka vyšla.
Ešte v roku 1968 Marley aj so svojou manželkou Ritou odletel do newyorského Bronxu, kde sa stretol s Jimmym Normanom, ktorý skladal piesne pre Johnnyho Nasha. Spolu s ďalšími muzikantmi strávili v štúdiu tri dni, ktorých výsledkom bola 24-minútová nahrávka ovplyvnená viac popom než reggae. Marley na tejto nahrávke experimentoval s viacerými štýlmi, pričom jeho snahou bolo stať sa známym aj mimo Jamajky. V roku 1972 žil Marley istý čas v Londýne, kde sa zoznámil s producentom a zakladateľom vydavateľstva Island Records Chrisom Blackwellom. Keďže tesne predtým toto vydavateľstvo opustila jeho hlavná reggae hviezda Jimmy Cliff, Blackwell sa rozhodol spraviť novou hviezdou labelu práve Marleyho a jeho The Wailers. Kapela sa následne vrátila do jamajského Kingstonu, kde nahrala album Catch A Fire (1973). Išlo o vôbec prvú štúdiovku, ktorú reggae skupina nahrávala v rovnako kvalitne vybavenom štúdiu ako rock’n’rollové kapely. V tom istom roku vydali The Wailers aj svoj ďalší album Burnin‘, ktorý obsahoval hity Get Up, Stand Up a I Shot the Sheriff. Blackwell následne venoval Marleymu svoju rezidenciu v Kingstone, ktorá taktiež slúžila ako sídlo Island Records. V tomto dome, ktorý obyvatelia jamajskej metropoly nazývali Island House, sa nachádzali Tuff Gong Studios a Marley v ňom aj žil.
The Wailers sa rozpadli v roku 1974 a následne sa všetci traja členovia vydali na sólovú kariéru. Dôvod rozpadu nie je presne známy, niektoré zdroje tvrdia, že kapela ukončila činnosť pre nezhody medzi jednotlivými členmi, podľa iných sa jednoducho Tosh a Wailer chceli sústrediť na sólovú tvorbu. Aj napriek rozpadu Marley naďalej nahrával a vydával skladby pod názvom Bob Marley & The Wailers. Členmi jeho novej kapely boli bratia Carlton a Aston Barrettovci, Junior Marvin, Al Anderson, Tyrone Downie, Earl „Wya“ Lindo a Alvin „Seeco“ Patterson. Marleyho okrem toho sprevádzala aj vokálna skupina I Threes, ktorú tvorili Judy Mowatt, Marcia Griffiths a jeho manželka Rita. Prvý medzinárodný úspech získal Marley v roku 1975 s hitom No Woman, No Cry z albumu Natty Dread (1974). Po tejto nahrávke nasledovala štúdiovka Rastaman Vibration (1976), ktorá bola v USA štyri týždne na vrchole rebríčka Billboard Hot 100.
V decembri 1976, dva dni pred koncertom organizovaným vtedajším jamajským premiérom Michaelom Manleym, Marleyho, jeho manželku Ritu a manažéra Dona Taylora postrelili v hudobníkovom dome neznámi útočníci. Predpokladá sa, že útok bol politicky motivovaný, pretože spomínaný koncert mnohí ľudia vnímali ako súčasť Manleyho predvolebnej kampane. Taylor a Rita utrpeli vážne zranenia, nakoniec sa však plne uzdravili. Marley, ktorého postrelili do hrudníka a ruky, sa aj napriek týmto zraneniam na koncerte zúčastnil, pričom jeho vystúpenie si prišlo pozrieť 80-tisíc ľudí. Keď sa ho po koncerte pýtali, prečo na podujatí vystúpil, aj keď bol postrelený, hudobník odpovedal: „Ľudia, ktorí sa snažia spraviť tento svet horším, si neberú voľno nikdy. Tak ako by som si ho mohol zobrať ja?“
Koncom roka 1976 Marley opustil Jamajku, pričom najprv strávil mesiac na Bahamách, odkiaľ sa presunul do Londýna. Tam nahral svoje ďalšie dva albumy Exodus (1977) a Kaya (1978). Z prvého spomínaného pochádzajú hity Exodus, Waiting in Vain, Jamming a One Love. Počas jeho pobytu v britskej metropole ho zatkli a uznali vinným z držby menšieho množstva marihuany. Marley sa na svoj rodný ostrov vrátil v roku 1978, aby sa zúčastnil na ďalšom politickom vystúpení s názvom One Love Peace Concert. Krátko pred ukončením Marleyho vystúpenia na hudobníkovu žiadosť vyšli na pódium líder vtedajšej vládnucej strany Michael Manley a jeho opozičný rival Edward Seaga a potriasli si rukami.
V nasledujúcom roku vydal Marley album Survival, ktorý vyjadroval predovšetkým jeho podporu Afrike. V tom istom roku sa zúčastnil aj na Amandla Festivale v Bostone, kde dal najavo svoj odpor voči apartheidu v Juhoafrickej republike. V roku 1980 vyšiel Marleymu posledný štúdiový album Uprising obsahujúci napríklad skladby Redemption Song alebo Forever Loving Jah, ktoré patria medzi jeho najviac nábožensky zamerané nahrávky. Posmrtne mu vyšla ešte kompilácia Confrontation (1983) obsahujúca nevydané skladby vrátane hitu Buffalo Soldier a nové verzie singlov, ktoré predtým vyšli iba na Jamajke.
Marleymu ešte júli 1977 diagnostikovali rakovinu, konkrétne akrálny lentiginózny melanóm. Aj napriek tejto diagnóze však hudobník pokračoval v prípravách na svetové turné naplánované na rok 1980. Marley s kapelou absolvoval turné po Európe vrátane koncertu pred 100-tisíc priaznivcami v Miláne a potom odletel do New Yorku, kde odohral dve vystúpenia v Madison Square Garden. Krátko na to sa jeho zdravotný stav výrazne zhoršil, pretože rakovina sa mu rozšírila do celého organizmu. Hudobník musel preto zrušiť zvyšok turné a odletel do Nemecka, kde ho začal liečiť Josef M. Issels. Ten bol známy svojou kontroverznou alternatívnou liečbou rakoviny, ktorá bola založená na prísnej diéte, nekonzumácii alkoholu a kofeínu a odstránení všetkých zubov obsahujúcich kovové plomby. Marley sa u Isselsa liečil osem mesiacov, avšak terapia nepriniesla žiaden úspech. Hudobník sa preto rozhodol vrátiť na Jamajku, pričom už bol zmierený s faktom, že tam ide umrieť.
Počas letu z Nemecka na Jamajku sa však jeho životné funkcie zhoršili a po pristátí v Miami ho okamžite museli hospitalizovať. Legenda reggae skonala 11. mája 1981 ráno v Cedars of Lebanon Hospital v Miami (v súčasnosti University of Miami Hospital, pozn. SITA). Príčinou úmrtia bolo rozšírenie rakoviny do pľúc a mozgu. Poslednými slovami, ktoré povedal svojmu synovi Davidovi „Ziggymu“, boli: „Život sa nedá kúpiť“. Marleyho pochovali 21. mája 1981 v kaplnke neďaleko miesta, kde sa narodil, pričom do hrobu s ním uložili aj jeho červenú elektrickú gitaru Gibson Les Paul.
Po Marleym zostala manželka Rita a ich tri spoločné deti – Cedella, David „Ziggy“ a Stephen. Hudobník taktiež považoval za svojich potomkov aj Sharon, ktorú mala Rita z predchádzajúceho vzťahu, a Stephanie, ktorej otcom bol istý muž menom Ital. S tým mala Rita pomer počas manželstva s Marleym, napriek tomu je aj Stephanie na spevákovej oficiálnej webstránke počítaná medzi jeho deti. Marley mal okrem toho nemanželských synov Roberta s Pat Williams, Rohana s Janet Hunt, Juliana s Lucy Pounder, Ky-Maniho s Anitou Belnavis a Damiana so Cindy Breakspeare a taktiež dcéru Karen s Janet Bowen. Podľa niektorých zdrojov bol Marley otcom ďalších dvoch dcér – Makedy a Imani Carole. Makedu priviedla na svet Yvette Crichton 30. mája 1981, len deväť dní po pohrebe jej údajného otca. Matkou Imani Carole bola Cheryl Murray.
Bob Marley získal viacero významných pôct a ocenení, väčšinu z nich mu však udelili až posmrtne. Prvým veľkým Marleyho úspechom bolo vyhlásenie jeho kapely The Wailers za skupinu roku 1976 podľa časopisu Rolling Stone. V tom istom roku mu Organizácia spojených národov (OSN) udelila Mierovú medailu tretieho sveta a vo februári 1981 dostal tretiu najvyššiu poctu na Jamajke – Rád za zásluhy. Posmrtne ho v roku 1994 uviedli do Rock’n’rollovej siene slávy, o päť rokov neskôr magazín Time vyhlásil jeho album Exodus za nahrávku storočia, vo februári 2001 mu odhalili hviezdu na hollywoodskom Chodníku slávy a taktiež mu udelili cenu Grammy za celoživotné dielo. V roku 2004 ho časopise Rolling Stone vyhlásil za 11. najlepšieho umelca histórie, následne BBC vyhlásila jeho skladbu One Love za pieseň tisícročia a vlani jeho album Catch a Fire uviedli do Siene slávy cien Grammy. Niekoľko cien Grammy získal aj dokument o Marleyho živote s názvom Rebel Music (2000). Okrem toho mu v Kingstone, hneď vedľa národného štadióna na Arthur Wint Drive, postavili sochu a v roku 2006 premenovali časť Church Avenue v newyorskom Brooklyne na Bob Marley Boulevard. O dva roky neskôr mu postavili sochu aj v srbskej obci Banatski Sokolac.
Spracované podľa: www.bobmarley.com, unitedreggae.com, en.wikipedia.org.
