Od nízkeho plota sa vzďaľovali rovnobežky spevnených cestičiek a rezali precízne zastrihnutý trávnik na úzke pásy. Dve do garáže, jedna k dverám. Prízemný dom o sebe z tohto pohľadu viac tajil, než prezrádzal. „K ulici chrbtom, k záhrade čelom,“ zavelila totiž dvojica architektov domčeku ešte v čase, keď stál len v ich predstavách a mohol sa vrtieť ako na stračej nôžke. A od ulice pár metrov ďalej. Na každé z týchto rozhodnutí mali architekti Silvia a Pavol Husárovci dobré dôvody.
Ako sa našli
Ale poďme pekne po poriadku. Lindini rodičia kedysi kúpili jeden z tých typických starých, úzkych a dlhých pozemkov. Bol tu starší dom, záhrada a vinohrad. Neskôr, keď na konci záhrad začala vyrastať nová ulica, rozhodli sa Linda a Zsolt, že si tu postavia dom. Mal byť moderný, s plochou strechou a prízemný, v tom mali celkom jasno. Bolo im však jasné aj to, že na úzkom pozemku si bez architekta neporadia. Zo začiatku nemali veľmi šťastie – žiaden z oslovených architektov im neukázal dom, ktorý by ich presvedčil. Až si raz Linda všimla neďaleko ich pozemku rastúcu novostavbu: „Neviem, čím to bolo, ale ten dom ma zaujal. Bol taký iný. Na tabuli boli mená architektov, tak som im zavolala… a dobre to dopadlo,“ usmeje sa. „Mali sme šťastie, lebo so Silviou a Pavlom sme si výborne sadli.“
Manželia Husárovci sú zástancami jednoduchej modernej architektúry, dobre však vedia, že v malom slovenskom meste sa minimalizmus len tak ľahko neujme: „Na to sú tu ľudia pomerne konzervatívni,“ hovorí architekt Husár. „Nejaké lastovičky zaujímavej modernej architektúry sa tu však už objavili. Aj my musíme postupovať trpezlivo – začali sme takými medzistupňami, na ktorých mohli ľudia sami vidieť modernejšiu architektúru. Takto si postupne získavame dôveru aj na progresívnejšie projekty,“ vysvetľuje. Za to, že je tento dom naozaj celkom iný než ostatné na ulici, si však Husárovci všetky zásluhy nepripisujú.
Celý článok si môžete prečítať tu.
