Ivan Kamenský si obdobie protižidovských opatrení, prenasledovania a holokaustu nepamätá. Narodil sa koncom augusta v roku 1941. Prežil v úkrytoch, rovnako ako jeho rodičia.
Viac ako päťdesiat členov jeho rodiny také šťastie nemalo a bolo zavraždených v koncentračných táboroch. Aj po sestre jeho mamy ostala iba malá fotografia.
Dvadsaťdvaročnú Jolanu Friedmannovú odvliekli z obce Lubeník na Gemeri a 25. marca 1942 bola súčasťou prvého transportu Židov z Popradu do Osvienčimu. Tam sa stopa skončila, nič viac sa o nej podľa Kamenského nevie.
Aj jej je teda venovaný Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, ktorý pripadá na 27. január. Viac o príbehu svojej rodiny porozprával Ivan Kamenský v rozhovore pre agentúru SITA.
Odchod do dediny Chyžné
Vládne nariadenie, ktoré obsahovalo súbor protižidovských predpisov, takzvaný Židovský kódex, bolo vydané 9. septembra 1941. O pár mesiacov sa začalo s deportáciami do koncentračných táborov.
„Moja mamka bola už vydatá a ja som bol na svete. Otec mal ako zubár dostať výnimku. Teda 22. marca 1942 sme boli ešte v Lubeníku. Potom sa však otec rozhodol, že pôjdeme preč. Nikto nevedel, kam. Rodine povedal, že ideme za ďalšou rodinou do Tornale, ktorá vtedy patrila pod Maďarsko,“ začal rozprávanie Kamenský.
Rodina však odišla do dediny Chyžné (okr. Revúca), kde ju ukryl gazda Gregor. Podľa pamätníka išlo o pravú ruku predsedu Demokratickej strany Martina Kvetka za prvej republiky, ktorý pochádzal z vedľajšej dediny, Muránskej Dlhej Lúky.
„Mal som vtedy osem mesiacov. Podmienky v pivnici, kde sme sa ukrývali, boli len také, aké sa podarilo vytvoriť. Mamka stratila mlieko a nebola perspektíva, aby som to tam vydržal. Gazda napokon zavolal evanjelického farára Mačuhu. Bol zasvätený do celej problematiky, chcel ma umiestniť niekam inam, aby som rodičov neprezradil. Ešte skôr, v období, keď sme boli v Lubeníku, ma chcel zobrať do sirotinca v Martine, ktorý patril cirkvi. Keď zistil, že mám urobenú obriezku, nemohol, bál sa, že sa to tam prezradí,“ opísal.
Neskôr, keď už boli v úkryte u gazdu, ho Mačuha zobral preč. „Mamka s tým zo začiatku veľmi nesúhlasila, ale otec ju presvedčil, že je to jediná šanca, ako ostať pri živote. Rodičia však z dôvodu bezpečnosti nevedeli, kam presne idem. Mačuha nechcel, aby to vyzradili v prípade, že ich nájde gestapo. Paradox je, že ani ja do dnes neviem, kde som bol, pretože tento kňaz sa v 1945 po vojne zabil na motorke,“ poznamenal Kamenský.
Úkryt u gazdu Gregora
Rodičia odhadovali, že ich syn bol ukrývaný niekde na lazoch. „Zrejme ma tam preobliekli za dievčatko. Keď ma priniesli naspäť, mal som asi sedemnásť mesiacov, dlhé kučeravé vlasy a bol som veľmi plachý,“ zaspomínal si.
Ivanov otec ešte pred svadbou žil a pracoval v Banskej Bystrici ako zubár. „Otec mal v roku 1940 svoju ordináciu, a mal tam aj asistentku. Tá sa do neho zaľúbila, no on bol v tom čase už zasnúbený s mojou mamkou. Keďže ju odmietol, udala ho tajnej službe. Hrýzlo ju však svedomie, preto, keď vedela, že prídu urobiť domovú prehliadku, povedala mu to,“ priblížil.
Ivanov otec bol totiž asi od roku 1931 členom komunistickej strany v Banskej Bystrici, a keď vznikol Slovenský štát, vystúpil z nej. „Otec tak stihol ešte vybehnúť hore na poschodie, kde mal byt a všetko ku komunistickej strane sa snažil zlikvidovať. Nestihol však zničiť všetko, legitimáciu musel zjesť,“ opísal Ivan Kamenský.
Neskôr sa jeho otec presunul do spomínaného Lubeníka, odkiaľ pochádzala jeho budúca manželka, Ivanova mama. Po svadbe, ešte pred prvým odchodom do úkrytu ku gazdovi Gregorovi, pracoval ako zubár v ordinácii ďalšieho zubára v Revúcej.
„Volal sa Wajvur. Mal manželku Nemku, ktorá pre otca vybavila výnimku, no neskoro. Keď výnimku dostal, boli sme už v úkryte a až vtedy, keď sme sa z neho vrátili, si ju uplatnil a začal pracovať opäť u toho zubára,“ dodal Kamenský.
Dlho sa tam ale nezdržali, keďže v Lubeníku sa jeho otcovi miestny veliteľ gardy Chlebuš vyhrážal, že ho udá ako bývalého komunistu.
Provizórna chata
Ivanov otec sa z obavy o bezpečnosť rozhodol, že s rodinou odídu do Slavošoviec (okr. Rožňava). Manželka zubára z Revúcej mu vybavila preloženie. „Slavošovce boli v tom období odbojová obec. Boli tam papierne a v rámci nich sa ľudia tajne pripravovali, že vstúpia do Slovenského národného povstania. Otec začal v obci pôsobiť ako zubár, mamka ako asistentka,“ priblížil Kamenský.
Po potlačení Slovenského národného povstania sa rodina spolu s partizánmi a rodinou doktora Vlčka z Ružomberka presunula do evakuačného krytu hlboko v lese, nazývaného Kohút. Po čase ale niekto miesto úkrytu prezradil, za partizánmi totiž často prichádzali ich manželky.
O niečo vyššie preto podľa Kamenského postavili začiatkom decembra 1944 provizórnu chatu, chýbalo jej však potrebné vybavenie. Napokon bol ešte v tom mesiaci prezradený aj tento úkryt. Kamenský mal v tom čase tri roky, skrývali sa tam vtedy iba jeho rodičia a Vlčkovci.
„Prišli nám oznámiť, že pre nás príde gestapo. Bola strašná zima, a rodičia nevedeli, kam by v horách išli s takým malým synom, ostali sme preto v kryte. Napokon naozaj prišlo gestapo a zajalo nás. Zobrali nás do Dobšinej a odtiaľ na saniach, ktoré ťahali kone, do Kežmarku. Naším šťastím bolo, že nestihli transport, ktorý odišiel pred našim príchodom,“ skonštatoval pamätník.
Museli tak čakať, kým sa nazbiera dostatočný počet ľudí pre ďalší. To už ale prišiel január 1945 a oslobodenie. „Takto sme sa zachránili. V tom čase som mal desať kíl, nevedel som chodiť. Tých strát v našej rodine v dôsledku holokaustu bolo ale veľmi veľa. Len v mamkinej rodine išlo o šesť súrodencov a oboch rodičov, mnoho sesterníc, bratrancov a malých detí,“ zbilancoval Kamenský.
Otec bol rozprávačský typ
Kým mama Ivana Kamenského o prežitých udalostiach počas života nehovorila vôbec, otec áno, no iba so známymi. „Otec bol rozprávačský typ. Rád som ho počúval, pretože to bol pre mňa taký dobrodružný príbeh, na ktorom som sa zúčastnil, ale nič z toho som si nepamätal,“ zhodnotil.
S jedinou spomienkou mu v roku 1993 pomohol hypnoterapeutický tréning. „Tréner má v rámci hypnózy viedol rokmi späť. Ukázalo sa, že vo veku asi 3,5 roka som produkoval ten strach, ktorý som mal z Nemcov a vlčiakov väčších než ja. Bola to moja skutočná spomienka,“ vysvetlil. Išlo konkrétne o spomienku na zatknutie gestapom po odhalení ich úkrytu v lese v decembri 1944.
Ivan Kamenský začal po roku 1972 sám pracovať v oblasti psychológie. Besedám so študentmi a problematike holokaustu sa začal venovať po roku 1990. Sedem rokov viedol Klub holokaustu v Košiciach, v rámci ktorého preživších viedol k tomu, aby rozprávali a svedčili o tom, čo prežili.
„V rokoch 1996 a 1997 som robil dokumentáciu pre režiséra Stevena Spielberga, ktorý zbieral spomienky preživších holokaustu. Uvedomoval si, že postupne vymierajú a nebude viac takýchto svedkov. Absolvoval som výcvik a následne urobil 55 rozhovorov. V rámci nich som spoznal množstvo preživších, s ktorými som vytvoril terapeutickú skupinu,“ uzavrel.