Aj na židovskom cintoríne v Spišskej Novej Vsi sa počas uplynulého týždňa rozhoreli sviečky, bolo ich dokopy 333. Pripomenúť mali nielen zosnulých pochovaných na tomto cintoríne, no najmä detské obete holokaustu. Ide o tradíciu, ktorú tam pred niekoľkými rokmi začalo občianske združenie Pro Memory a študenti Gymnázia na Školskej ulici.
Ako pre agentúru SITA objasnila aktivistka združenia a bývalá pedagogička Ružena Kormošová, počet sviečok pripomína 333 detí z rodinného transportu, ktorý zo Spišskej Novej Vsi odišiel 28. mája 1942 s viac ako tisíckou židovských obyvateľov. Nikto z nich sa už podľa jej slov z nemeckého koncentračného tábora v okupovanom Poľsku nevrátil.
Viac ako tri stovky sviečok prišli zapáliť niekoľký rok po sebe aj samotní študenti. „Hľadali sme nejakú symboliku a rozhodli sme sa, že to bude na počesť detských obetí holokaustu, ktorých bolo veľa. Samozrejme, sú tu pochovaní aj obyvatelia Spišskej Novej Vsi, ktorí už nemajú svojich potomkov, a nemá im kto zapáliť sviečku, teda to robíme my,“ vysvetlila Kormošová.
Na cintoríne bola vo štvrtok 2. novembra aj Jana Oráčová, ktorá žije v kanadskom Toronte. Jej otec Tomáš Oráč mal židovský pôvod. „Pokiaľ viem, nemáme na tomto cintoríne nikoho. No môj tatko, v tom čase známy ako Harry Offenberg, pochádzal zo Spiša. V období, keď vyhadzovali židov zo všetkých škôl, aj jeho vyhodili pre židovský pôvod z gymnázia v Levoči. Potom žil v Spišskej Novej Vsi u svojho strýka a navštevoval tu židovskú ľudovú školu,“ povedala pre SITA.
Výnimka z transportu
Práve fotka jej žiakov, medzi ktorými je aj Harry, sa nachádza na cintoríne na jednom z panelov tamojšej exteriérovej výstavy. Holokaust prežil, podľa Oráčovej pri tom zohralo hlavnú úlohu niekoľko faktorov.
„Jeho mama, Mária Offenbergová, viedla ako vdova statok v obci Granč-Petrovce. Kvôli tomu dostala výnimku z transportu, pretože bola takzvaná hospodársky dôležitá židovka. To chránilo ju a tiež neplnoleté deti, čo bol prípad môj otca,“ poznamenala.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania však už tieto legitimácie neplatili. „Potajomky sa raz v noci pešo vybrali z Granč-Petroviec, kde boli jedinou židovskou rodinou, do obce Oľšavica. Tam ich spolu s ďalšími ľuďmi židovského pôvodu, ktorí ostali v Spišskom Podhradí a neboli deportovaní do koncentračných táborov, umiestnil grécko-katolícky farár Michal Mašlej do rodín, vďaka čomu vojnu prežili,“ uviedla.
Žltá legitimácia
Harry, ktorý mal v čase skrývania sa šestnásť rokov, po vojne odišiel študovať do Čiech. „Tam sa zoznámil s mojou maminkou a potom sme sa už ako rodina vysťahovali za babičkou do Kanady, teda legálne. Tým pádom sme sa mohli aj legálne vracať, hoci to nebolo jednoduché,“ poznamenala.
Doma otec o udalostiach počas vojny hovoril podľa jej slov veľmi málo. „Časom, ako starol, o tom začal hovoriť viac. Keď sme sem, do Spišskej Novej Vsi, prišli spoločne v roku 2011, až vtedy som sa skutočne dozvedela, čo všetko s mamou a sestrou zažili,“ zaspomínala si Oráčová.
Napríklad aj to, že takzvaná žltá legitimácia chránila iba jej babičku a jeho, ale nie jeho sestru Gabrielu, ktorá už bola plnoletá. Tá sa musela osemnásť mesiacov skrývať v Granči. Svoje spomienky napokon Tomáš Oráč spísal a zanechal tak svedectvo o udalostiach. Zomrel pred troma rokmi.
Bunker nad Balážami
O vlastné spomienky sa však nemôže oprieť Nadežda Lambertová, vedúca košickej skupiny organizácie Hidden child – Ukrývané dieťa, preživšia holokaustu. Narodila sa v júli 1944. „Ukrývala som sa s mamou prvý rok svojho života. Spomienky mojich rodičov sú mojimi spomienkami. Prežila som holokaust ako bábätko a aj keď si na to priamo nespomínam, dôsledky ukrývania a tej doby nesiem v sebe,“ opísala pocity pre SITA.
Najprv sa s mamou ukrývali v Banskej Bystrici u kamarátky. Keď však Nemci obsadili Slovensko, museli si hľadať nový úkryt. „Môj otec bol v odboji, zobral nás teda do partizánskeho bunkra nad Balážami, do hôr, 15 kilometrov od Banskej Bystrice. Bola som tam asi tri mesiace, ale veľmi som plakala a hrozilo, že prezradím ľudí, ktorí sa skrývali v bunkri. Esesáci a gardisti prečesávali lesy, hľadali partizánov a ukrývajúcich sa židov,“ priblížila Lambertová.
Otcovi sa napokon podarilo nájsť úkryt u starších manželov priamo v dedine Baláže, kde prežili koniec vojny. Takýmto spôsobom sa pred deportáciami a smrťou podľa Lambertovej podarilo zachrániť niekoľko detí. „Keď sme pred 30 rokmi začínali a vznikla organizácia Hidden Child, v Košiciach nás bolo takýchto ‚detí‘ vyše 40, teraz nás je šestnásť,“ povedala.
Dobrá znalosť nemčiny ako záchrana
Na židovskom cintoríne v Spišskej Novej Vsi však vo štvrtok nešlo o jedinú spomienkovú akciu na obete holokaustu. Na prelome septembra a októbra ho navštívila aj Marta Aldemy, rodená Mannová, ktorá sem prišla z ešte pokojného Izraela.
Hoci ona sama sa narodila až v roku 1948, jej sestra prežila ako bábätko práve vďaka úkrytu u cudzích ľudí. „Mama Lenka sa narodila v Košiciach a otec Henrik, myslím, v Prešove, nepamätám sa na to. Prišli ale bývať do Spišskej Novej Vsi, mali sme fabriku. Bývali sme blízko cintorína, na Kollárovej ulici, ale ten dom už teraz nestojí, sú tam veľké činžiaky,“ začala rozprávanie pre SITA Aldemy.
O udalostiach sa dozvedela viac len vďaka rozprávaniu mami. Otec jej náhle zomrel, keď mala jedenásť rokov, a počas života o vojne nehovoril. „Susedia v roku 1942 mojim rodičom povedali, že do Spišskej Novej Vsi prídu Nemci, preto utiekli do hôr. Keď prišli hore za partizánmi, moja sestra Agi bola veľmi malá, bola ešte bábätkom, tak im partizáni povedali, aby ju niekam dali. Veľmi plakala a báli sa, že jej plač ich prezradí, príde SS a nájde ich. Mama tak išla do prvej dediny a zastavila sa v prvých otvorených dverách, kde poprosila domácich, aby si jej dieťa zobrali,“ priblížila rodinný príbeh.
Na druhý deň po návrate k partizánom prišli skutočne esesáci a zobrali ich, boli transportovaní do koncentračných táborov.
„Mama bola v Osvienčime, potom išla do Bergen-Belsenu. Rozprávala o tom málo, otec nič. Až keď sme prišli do Izraela, začala som sa jej pýtať na to, čo sa tam stalo. Čo chcela, povedala,“ vysvetlila Aldemy. A tak sa dozvedela, že jej mama prežila aj vďaka dobrej znalosti nemčiny.
„Jeden Nemec, ktorý tam pracoval, si ju vzal k sebe, pomáhala mu písať, a tak prežila. Dal jej jedlo, a keďže mala v tom istom koncentračnom tábore celú rodinu, všetko, čo dostávala, dávala im,“ dodala.
Obaja rodičia sa po vojne vrátili späť na Slovensko. Zobrali si späť k sebe aj malú Agi, o ktorú sa dovtedy starala bezdetná rodina. Veľa detí však také šťastie nemalo. Práve im, ale aj ďalším zosnulým patrilo spomínaných 333 sviečok, ktoré sa rozhoreli do tmy vo štvrtok 2. novembra.