Najväčší úspech je, že sa zobúdzam šťastný, hovorí huslista Nemanja Radulović

Najväčším úspechom francúzsko-srbského huslistu Nemanju Radulovića je to, že sa zobúdza šťastný. Vyjadril sa tak v rozhovore pre agentúru SITA.

„Keď sa zobudím, smejem sa. Samozrejme, sú dni, keď sa nedeje všetko tak, ako by malo, ale 90 percent času sa pozerám na život ako na niečo pekné, ako na veľkú šancu byť tu a tráviť čas spolu, už či prostredníctvom hudby alebo v spoločnosti priateľov. Myslím si, že v dnešnej dobe je úspechom sa cítiť šťastný,“ uviedol.

Svetoznámy huslista vystúpil v stredu večer so svojím orchestrom Double Sens v rámci festivalu Viva Musica!. Na javisku bratislavskej Starej tržnice predviedli diela známych skladateľov Johanna Sebastiana Bacha či Antonia Vivaldiho. Dlhým potleskom privítala plná sieň aj výber z jeho najnovšieho albumu Baika, ako aj temperamentné skladby s nádychom tradičnej balkánskej hudby.

Klasická hudba popreplietaná s rôznymi žánrami

Najnovší Radulovićov album poslucháča sprevádza na cesty rozličnými hudobnými regiónmi. „Veľmi som si prial nahrať Chačaturjanov koncert pre husle a symfonickú báseň Šeherezáda Rimského-Korsakova v novej úprave Alexandra Sedlara. Keď sa do tohto projektu zapojili ľudia a partneri, ktorí na albume spolupracovali bolo všetko také rozprávkové. Preto aj album dostal meno Baika (zo srbčiny rozprávka, pozn. red.). Z jedného želania tak vznikla rozprávka,“ vysvetlil Radulović.

V jeho skladbách je klasická hudba popreplietaná s rôznymi žánrami, ktoré jeho tvorbe pridávajú temperament. „Klasickú hudbu milujem, pretože jej rozumiem a je dlhšia ako iné skladby. Vďaka nej môžem prežiť niektoré veci, ktoré sú o čosi hlbšie. Na druhej strane však milujem tradičnú hudbu, lebo práve ona je základom pre všetkých tých skladateľov, ktorí písali pred 200 až 300 rokmi. S orchestrom tak cestujeme rôznymi kultúrami a rôznymi epochami klasickej hudby, spájajúc ju s tradičnou,“ vysvetlil.

Virtuóz s huslami z 19. storočia

Viac ako päť rokov hrá srbský virtuóz na husliach, ktoré pochádzajú z 19. storočia. Ich autor nie je známy, predpokladá sa však, že husle sú francúzskeho pôvodu. Hra na husliach s takou dlhou históriou je pre Radulovića vzácna.

„Prostredníctvom hudby sa snažím cítiť spôsob života huslistov, ktorí v minulosti hrali a skladali hudbu na tomto nástroji. Hlavou mi prechádzajú otázky, kto všetko hral na týchto husliach a kade putovali predtým, ako sa dostali ku mne. Snažím sa ich prostredníctvom hudby zaviesť do našej doby,“ povedal.

Takisto prezradil, že keď hrá pred plnou sieňou a zavrie oči, má pocit, že hrá sám v izbe. Naopak, keď hrá pre malú skupinu ľudí, cíti, že hrá pred 10-tisíc ľuďmi.

„Predstavivosť nás môže zaviesť na iné miesta, ale predsa na konci koncertu je krásna tá komunikácia s publikom. Ľudia väčšinou poďakujú za zážitok a hudbu, ktoré sme im dali. Nie sú si však vedomí toho, koľko dali aj oni nám. Od publika dostávame veľa, preto je tá výmena nádherná,“ skonštatoval.

Hudba môže urobiť svet lepším miestom

Hudba je podľa Radulovića potrebná v živote každého človeka a môže urobiť svet lepším miestom.

„Pre mňa hudba nie je práca. Je to niečo, čo ma robí šťastným, niečo čo ma napĺňa, čo ma upokojí, keď som trocha nahnevaný alebo rozčúlený. Vždy mi môže očistiť dušu a telo. Možno všetci nemajú radi všetky naše skladby, ktoré hráme, ale dúfame, že aspoň krátko môžu pocítiť tú energiu a dobročinnosť, ktorú hudba poskytuje,“ uviedol.

Umenie a nejaký druh kreativity je podľa neho potrebný pre každého človeka. „Tak nájdeme seba, a keď sa vysporiadame sami so sebou, budeme dobrí aj k iným ľuďom. Je to balans, ktorý musíme nájsť,“ poznamenal a dodal, že svoje emócie často prelína do svojej tvorby.

Po bratislavskom koncerte Radulović so svojím orchestrom absolvuje tri koncerty v Nemecku a tým uzavrie túto sezónu. Po zaslúženej dovolenke nastúpia do novej sezóny s novými výzvami a cestami. Turné plánujú napríklad v Austrálii či Ázii. Ďalšie plány neprezradil a zdôraznil, že treba žiť v každom okamihu.