BRATISLAVA 19. decembra (WEBNOVINY) – Slovenskí vojaci nemajú na kandahárskej leteckej základni v Afganistane na ružiach ustlané. Pracujú dlhé hodiny, žijú v neustálej hrozbe zo strany nepriateľských povstalcov, život im sužuje aj drobný béžový prach, ktorý sa usádza všade.
Dve najväčšie bezpečnostné hrozby pre slovenských vojakov predstavujú v Kandaháre raketový útok a infiltrácia nepriateľa. Tridsaťtisícový tábor napríklad v auguste zažil najskôr raketový útok a vzápätí aj pozemný útok piatich či šiestich ľudí s výbušninami, ďaleko sa však nedostali, zničili len časť plota. Ochranný systém tábora zachytí podľa niektorých vojakov 99 percent rakiet, no treba byť pripravený. Predchádzajúca rotácia zažila pomerne veľké množstvo útokov, vojaci to pripisujú aj tomu, že cez leto ich býva viac. Aj prezident Ivan Gašparovič a minister obrany Ľubomír Galko si na svojej návšteve museli vypočuť postup, čo robiť v prípade podobného útoku. „Nejaký incident nikto nevie, kedy príde, ako príde a čo spraví,“ dodal veliteľ slovenského kontingentu Peter Švrlo.
Naši vojaci sú na základni väčšinou len asi dva týždne, svoj prvý poplach však už zažili. „Raketové útoky, s tým sa musíme naučiť žiť, je to súčasťou tejto základe,“ pokrčil plecom veliaci poddôstojník Miroslav Ferenc, ktorý je v Afganistane po prvý raz. „Asi máme šťastie, že májú tie čínske rakety, 60 percent z nich zlyhá. Priletí sem, ale nevybuchne,“ vysvetlil Ferenc. Pri podobnom útoku si po zaznení sirény treba ľahnúť na zem, najväčšie nebezpečenstvo totiž predstavujú rozlietajúce sa črepiny. Vzápätí sa treba presunúť do krytu.
Ďalším nepriateľom je vojakom všadeprítomný prach. Z výšky krajina vyzerá ako oceán prachu, kde len kde-tu vyrástol strom zaviaty prachom a domy v rovnakej farbe ako okolité prostredie. Drobné čiastočky sa človeku dostanú všade, pália v očiach, dusia v hrdle, bránia vo výhľade. Počasie skrížilo plány aj sklamanému ministrovi Galkovi, pre vietor mu americkí sprievodcovia neodporúčali vybrať sa vrtuľníkmi Black Hawk za ďalšími slovenskými vojakmi na základi Tarin Kowt v provincii Uruzgan.
Na teploty si však slovenskí vojaci nesťažovali. Teraz býva cez deň asi dvadsať stupňov, v noci sa teploty dostávajú pod nulu. „Potom už v marci, apríli, máji teploty pôjdu hore na tých 49 – 50 stupňov. Rekord, ktorý majú zaznamenaný, je 59,“ vysvetlil Ferenc, prečo im v súčasnosti neprekáža ani ťažký výstroj. Budú mať navyše dosť času, aby sa na extrémne horúčavy aklimatizovali.
Ubytovanie je po novom podľa vojakov pomerne pohodlné. Pôvodne bývali v jednom kontajneri štyria. Po zvýšení počtu vojakov však z kapacitných dôvodov Slovak Camp nestačil, preto museli vybudovať aj druhý tábor, niekoľko desiatok metrov od pôvodného. Vojaci tak teraz bývajú po dvoch až troch v jednom kontajneri. Oba tábory oddeľuje územie, kde pôsobia Američania. Slovenské tábory by sa v budúcnosti mali spojiť do jedného väčšieho, Američania sľúbili, že im priestor uvoľnia.
SITA