Kým ľudia pod Tatrami si ešte užívajú posledné dni leta, včely už majú jeseň. Spolu so včelárom zo Šuňavy neďaleko Popradu Petrom Begom sme sa boli ešte v polovici augusta pozrieť na posledné stáčanie medu a postupnú prípravu na zazimovanie včelstva. Včelí svet ho fascinuje a tvrdí, že ak by si spoločnosť brala príklad z neho, fungovala by úplne inak.
Zima ešte nie je ani pred dverami, ale vy už včely na ňu pripravujete. Človek by si myslel, že nejako v predstihu…
Včely majú posunutý kalendár, respektíve, fungujú podľa svojho. Vrcholí im v súčasnosti jeseň a postupne začínajú prichádzať do zimy. Potrebujeme ich na to pripraviť, preventívne preliečiť proti klieštikovi. V čase znášky, teda počas ich leta, keď včely nosia nektár, nemôžeme liečiť s liečivami, lebo sú recidívne a obsahujú látky, ktoré v mede nemajú čo hľadať.
Z včelínov ste teda vylovili posledné zásoby…
Áno, zobrali sme zvyšné zásoby a nasleduje spomínané preliečenie včelstva, nakŕmenie. V úli ešte včely majú veľa zásob, ale ja im to tam nechávam, nevyberám z plodiska nič. Lepšie sa im zimuje, ak majú prirodzené zásoby. No aby prežilo včelstvo v zime, a aby nám matka priviedla včelstvo naspäť do jari, prikrmujem.
Práca okolo včiel teda pokračuje aj počas zimy?
Áno, kontroluje sa zimný spánok, či včely dobre zimujú, či sa nám do úľov netlačia hlodavce. Naťahujem aj siete proti vtáctvu, pretože to vie v zime narobiť veľké škody. Vie si nájsť spôsob, ako dostať včely z úľa von. Nie je to teda len o tom, že prídem, zoberiem med a je to vybavené.
Je to rad povinností, ktoré musíme my včelári vykonávať, a tak pomáhať včelám. Už aj tým spomínaným liečením, keďže klieštik včelí nie je prirodzený v našich európskych podmienkach. Je to parazit, ktorý pochádza z Ázie a bojujeme proti nemu zhruba od 50. rokov 20. storočia, ak nie dlhšie. Klieštik poškodzuje plod a včelstvo následne upadá.
S klieštikom zápasí nejeden včelár. Ako veľmi musíte teda zabojovať a čo všetko používate na to, aby ste zamedzili jeho rozširovaniu?
Dôležité je zasiahnuť skôr, než klieštik, teda prevencia. Liečim liečivami, ktoré sú na to určené. V každom ročnom období sa používa iný typ liečiva. Na jar sa napríklad používa kyselina mravčia. Ja ale používam liečivá počas jesene, aby som nejakým spôsobom neovplyvňoval sezónu na jar.
Samozrejme, lepšie je podchytiť tohto parazita skôr, predtým, než začne vrcholiť, pretože má vysoký rádius. To, ako sa mu, v úvodzovkách, darí medzi včelami, záleží aj od ich kondície. Ak je včelstvo slabé, klieštika sa tam rozmnoží viac. Ak je silnejšie, je ho menej, vzhľadom na pomer včiel.
Spomínali ste vtákov, hlodavce, parazita, čo ešte v súčasnosti ohrozuje včely?
V neposlednom rade sú to suchá. Prší menej, a tak niektoré rastliny už ani nekvitnú, včely preto nemajú prirodzenú potravu. Včelstvo totiž potrebuje pre svoj rozvoj nosiť zásoby z prírody, teda nektár a peľ.
Môžeme teda povedať, že tak aktuálna téma, akou je globálne otepľovanie, má vplyv aj na život včiel?
Určite áno. Keď neprší, nemáme kvety, keď nie sú kvety, včely nemajú takú silu. Tým pádom je ich menej, včelstvá slabnú. Aj posledné dva roky boli extrémne suché. A keď teda nezaprší, medu je menej. Lebo v podstate to málo, čo v takom prípade včely stihnú priniesť do úľa, stihnú spotrebovať na svoj chod, existenciu. A čo sa týka rastlín, keď je sucho, nektár vyschne, lebo nemá vlahu. Teda včely sa ani poriadne nedostanú k tomu, čo potrebujú.
Včelárstvu sa venujete už pätnástu sezónu, ako teda hodnotíte tento rok z pohľadu množstva medu, darilo sa vám?
Ja som spokojný, i keď to nebol nadpriemerný rok. Myslím si, že po tých rokoch úskalia, pretože nie vždy je to o prebytku, je to v poriadku. Nie je však samozrejmosťou, že prídem k úľu, vytočím si med a som vybavený. Treba byť vďačný za to, že med v tomto roku bol. Uvidíme, aký bude nastávajúci rok.
A čo sa týka kvality medu?
Maximálna spokojnosť, až nadpriemerná. (smiech)
Ako sa vlastne hodnotí kvalita medu?
Každý má na to svoj uhol pohľadu. Ja vychádzam z toho, že čím rozmanitejšia je príroda a čím viac je kvetov, bylín, rastlín, tým vyššia je kvalita medu. Druhá vec je to, ako dlho sa necháva v úli zrieť med, a či ho nechávame doviečkovať úplne až na koniec. Doviečkovanie znamená, že včely uzavrú medové zásoby voskom, lebo med je hydroskopický a dokáže nasávať vlhkosť aj zo vzduchu.
No a potom je tu ďalší faktor, a to je poloha včelstva. Teda, či sú umiestnené v lesoch, na lúkach či ide o monokultúru. V našich nadmorských výškach však možno hovoriť o kvalite, rozmanitosť rastlín je tu špecifická, a vďaka tomu je takýto aj horský med.
Vyviezli sme sa na kopec za dedinou Šuňava, pestrosť kvetov a bylín je tu, medzi stromami, viditeľná aj na sklonku leta. V akej nadmorskej výške sa nachádzame?
Sme v nadmorskej výške takmer 960 metrov, podmienky na chov sú preto už trocha iné. Aj preto musíme včelstvo pripravovať na zimu už teraz. Špecifickosťou tohto prostredia je aj to, že je tu len krátka doba na to, aby sme využili vykvitnutie určitých druhov rastlín.
Jednotlivé esencie v podobe rastlín v blízkosti včelstiev teda ovplyvňujú chuť medu. Ktoré kvety, byliny mu dodávajú najlepšiu chuť?
Každý med je dobrý. U nás, v našich horských podmienkach, zvyknú starí včelári hovoriť, že najlepší med je z maliny. Práve hlavná znáška v týchto podmienkach, kde sú rúbaniská, je z maliny lesnej. Med je chuťovo dobrý, je aromatický. Keď je malín, je aj viac medu, pretože poskytuje včelám výdatnú znášku. Žiaľ, v tomto roku sme maliny zameškali, pretože nám počasie neprialo. A pritom malina lesná patrí medzi, tak povediac, hlavných ťahúňov lesnej znášky.
Spomínate, že vyrábate horský med. Špecifikujú sa teda medy podľa toho, z akej nadmorskej výšky či z akej lokality pochádzajú?
Áno, je to kvôli rastlinám, ktoré sa v určite nadmorskej výške nachádzajú a toto ovplyvňuje špecifickú chuť. Spomínaný horský pochádza z rastlín, ktoré tu máme, a niekde inde sa možno nevyskytujú. Ale v podstate to nie som ja, kto robí med. My, včelári, len včelám pomáhame, aby ho spravili, pretože sú to ony, ktoré ho spracovávajú, nosia nektár a podobne. Teda gro toho všetkého je na nich.
Z vášho rozprávania sa mi včelárstvo nezdá byť jednoduchým koníčkom, skôr pomerne náročným, aj čo sa času týka, trpezlivosti a starostlivosti…
Určite áno, včelám nemôžem povedať „teraz si musíte počkať“. V auguste som dozbieral zásoby. Nekončí to však ani liečením a kŕmením. V zime si pripravujem rámiky, vytápam a sterilizujem ich, spracúvam vosk, dezinfikujem úle a v podstate sa pripravujem na ďalšiu sezónu. To zaberá dosť veľa času. Nemôžem dať včelám ročnú pauzu. Musím tiež spĺňať určité podmienky, aj hygienické. Chodím tiež kontrolovať včelnicu, ako som už spomínal.
To je váš život počas roka so včelami, aký je ale ten včelí?
Je fascinujúci. Počas vrcholiacej sezóny, respektíve, keď včely lietajú, nosia, pracujú, je ich životnosť podstatnejšie kratšia. Zimná generácia včiel, ktorá sa bude teraz liahnuť, žije dlhšie, polroka. Je to tým, že mladé včely nespracovávajú zásoby, na to sú určené staré včely, teda aby spracovali zásoby pre nastávajúcu generáciu.
Tým, že včely nepracujú a vykŕmia sa, v tele sa im vytvoria tukové telieska, ktoré im potom na jar napomáhajú pri ďalšom rozvoji, keď v prírode nie je znáška. Alebo, keď je počasie vrtkavé na jar, keď prší, včely vedia fungovať, aj keď nemajú až také prebytky zásob. Včely privádzajú matku, respektíve včelstvo do sily.
Na jar sa začína proces, keď sa obmieňajú. Matka začína plodovať už skôr, po zimnom slnovrate. Najskôr je to pár vajíčok, postupne sa ale plodové teleso zväčšuje. A na jar, keď už otvoríme úľ, je tam už pomerne dosť včiel v porovnaní s obdobím, keď sme ich zazimovali.
Úľ mi pripomína manufaktúru, kde každý vie, čo má robiť, kde je jednoducho celý systém práce veľmi dobre premyslený…
To áno, je tam hierarchia a každý vie, čo má robiť. A to je na tom to fascinujúce, že možno ak by sme si brali príklad od včiel, fungovali by sme úplne inak ako spoločnosť, ako celok. Včely v podstate žijú jedna pre druhú, pre spoločenstvo.
Najväčším paradoxom je, že včela, ktorá spracováva med pre ďalšiu včelu, sa toho vlastného medu ani nedožíva. Je fenomenálne, že živočích, ktorý má mozog o veľkosti semienka trávy, koná pudovo a žije úžasným spôsobom života. A toto ma u včiel nikdy neprestane prekvapovať.
Je cítiť to vaše zanietenie pre prácu so včelami. To asi človek nemôže robiť pre peniaze, musí v tom byť presne to zapálenie a nadšenie?
Nuž, nedá sa povedať, že by som to robil pre peniaze, človeka to jednoducho musí baviť. Ja to robím preto, lebo ide o domáci produkt, med, a je to tiež pre mňa psychohygiena, spôsob, ako si oddýchnuť. Popri práci, ktorú robím, sa ventilujem v lese. Inak povedané, mňa včely napĺňajú, ich život. Ten med je len takou bodkou.
Poznám včelárov, ktorí si včelárske umenie posúvajú z generácie na generáciu. Aký je váš príbeh, ako ste sa k včelárstvu dostali?
Iný, včelstvá som nezdedil. Môj starý otec síce mal takú túžbu, aby mal včely, ale nepodarilo sa mu ju zrealizovať. Mňa príroda vždy fascinovala. Už v mladosti som si hovoril, že by ma to bavilo, no akosi som na to pozabudol. Časom som sa k tejto myšlienke vrátil a začal si čítať rôznu literatúru a články o včelách.
Prvé včely som si pozháňal v roku 2010. Oslovilo ma to natoľko, že som sa prihlásil do školy. Stretol som skúsených ľudí, počúval príbehy o včelách, o fungovaní včelstiev, prečo sa roja, ako fungujú ako celok. A čím viac som čítal, tým viac ma to nadchýnalo.
Kam ste sa za tých pätnásť rokov dostali a ako sa vaše včelstvo rozrástlo?
Teraz mám osemnásť rodín. Mal som však troška viac. Žiaľ, nie všetky včelstvá dokážu prežiť do jari. Na druhej strane som skôr zástanca toho, že radšej menej, no silnejšie včelstvo. Ak sú slabé, je s tým veľa práce, výdavkov a je to bez výsledku, pretože medu v takom prípade nie je veľa, ak vôbec. Snažíme sa držať silné včelstvá.
Ak spomínate osemnásť rodín, ako si my, bežní laici, môžeme predstaviť takú včeliu rodinu?
Jedna rodina znamená jeden úľ. V každom je jedna matka, ktorá má okolo seba spoločenstvo včiel.
A všetky takto spoločne sa nám nielen starajú o med, ale aj prírodu, je to tak?
Áno, a my z nich profitujeme. Včely sú opeľovači, eliminujú škodcov v prírode, udržiavajú systém v rovnováhe a v podstate sú nenahraditeľným prvkom v prírode. Aj Einstein to vyrátal, že keď vyhynie posledná včela, ľudstvo má pred sebou ešte päť rokov života.
Udržujú systém, no čo ak im ten ich niekto naruší? Nemám na mysli len klieštika…
Je tu viac faktorov, narušiteľov. V prvom rade je to možno človek svojím postojom k prírode. Niekedy by sa možno nad sebou mali ľudia zamyslieť, či robia správne kroky. Čím viac človek spoznáva prírodu, tým viac sa k nej inak správa.
Ako včelár určite viete rozoznať kvalitný med. Ako to vieme ale my, ľudia, ktorí túto prácu včiel a včelárov iba obdivujeme?
Stačí si kúpiť med z obchodu a porovnať ho s domácim. Je tam zásadný rozdiel aj v chuti. Domáce medy sú špecifické práve pre svoj pôvod, lokalitu. Tie z obchodu sú často neznámeho pôvodu. Preto odporúčam pozháňať si med od človeka, ktorého poznáte, z daného kraja, kde žijete. Slovenské medy sú skutočne chuťovo dobré. Vďačíme za to rozmanitosti rastlín.
Vie nám niečo napovedať aj farba medu?
Ovplyvňuje ju nektár z daných rastlín, peľové zrná aj rámiky. Ak je starší rámik, med je o niečo tmavší. No na druhej strane sa lepšie vytáča, pretože tie plásty sú pevnejšie. Z nových rámikov je med svetlejší. Potom aj to, že niektorý nektár je úplne číry, niektorý je dozelena, ako to vidíme u medovicových medov. Aj vresový med na jeseň je úplne tmavý, pomaly až do čierna.
Samotný včelár ale, okrem typu používaných rámikov, jeho farbu nevie ovplyvniť?
Nie. Často vytočím med z jedného úľa a má úplne inú farbu, ako ten z vedľajšieho. Dokonca aj inú chuť. Každá rodina včiel pracuje na tom svojom, unikátnom produkte.
