Slovensko má novú hlavu štátu. Peter Pellegrini bol zvolený v nesporne demokratických voľbách, čo ako môže mať niekto výhrady k postupom, ktoré používal vo volebnej kampani. Ako najvyšší reprezentant Slovenskej republiky z vôle jej občanov si zasluhuje úctu a rešpekt.
Preto mu okrem zdravia treba zaželať, aby sa nestal predmetom takých systematických politických útokov, brutálneho osočovania a pokusov o dehumanizáciu, ako si to musela zažiť jeho predchodkyňa Zuzana Čaputová od politikov, s ktorými ešte ako predseda strany Hlas-SD vytvoril súčasnú vládnu koalíciu.
Zvolanie okrúhleho stola
Tieto útoky totiž významne prispeli k vzniku situácie, ktorú Peter Pellegrini v inauguračnom prejave pomenoval nasledujúcimi slovami: „Slovensko je rozdelené vysokým mentálnym múrom, spoza ktorého na seba pokrikujú dve oddelené skupiny spoločnosti. A dnes je tento múr, žiaľ, pokropený aj krvou.”
Možno iba privítať, že prezident sa nevzdal myšlienky, ktorú sa mu nepodarilo presadiť spolu s prezidentkou Čaputovou – zvolať okrúhly stôl parlamentných politických strán.
Pellegrinimu budú radiť Kubiš, Slašťan aj Banáš
Je dobré, že si vytýčil za úlohu využiť svoje právomoci a vplyv k tomu, aby sme dokázali tento múr spoločne zbúrať a politickú súťaž vrátili do demokratických štandardov, noriem základnej slušnosti a rešpektovania politického konkurenta a názorového oponenta.
Treba veriť, že od neho budeme počuť jasné dištancovanie sa od každého prejavu dehumanizácie politických protivníkov a démonizácie štandardných európskych politických prúdov, či už príde od opozičných alebo vládnucich politikov. Lebo práve to najviac negatívne poznamenalo politický zápas v posledných rokoch.
Pellegrini chce byť prezidentom ľudí. Urobím všetko preto, aby sa do demokracie nezasahovalo, vyhlásil
A že ako antifašista a človek, ktorý sa hlási k hodnotám sociálnej demokracie, dá jasne najavo, že je proti tolerovaniu a obhajovaniu prejavov extrémizmu, antisemitizmu a neonacizmu, osobitne vysokými štátnymi predstaviteľmi Slovenskej republiky.
Slovensko musí patriť do EÚ a NATO
Potešilo, keď v relácii O päť minút dvanásť prezident povedal, že Slovensko patrí a musí patriť do EÚ a NATO a že nemožno ani naznačovať, že by Slovensko mohlo existovať mimo EÚ a NATO. Tým totiž definitívne ukončil pochybnosti dané jeho koketovaním pred druhým kolom prezidentských volieb s Harabinovým chápaním národnoštátnych záujmov.
Ostáva dúfať, že po tomto jasnom vyjadrení Petra Pellegriniho, ktorý bol kandidátom vládnej koalície, zastavia jej politici negatívne až nenávistné vyjadrenia na adresu EÚ, NATO či “kolektívneho Západu”. A prestanú velebiť Rusko ako protivníka týchto organizácií, ktorých je Slovenská republika členským štátom. Veď sme ich dobrovoľnou súčasťou a nie súčasťou sféry ruského vplyvu.
Slovensko má najlepšiu hlavu štátu, akú mohlo mať. Členovia vlády reagujú na inauguráciu nového prezidenta Pellegriniho
To je základ, aby Slovenská republika bola rešpektovaným partnerom v EÚ a NATO, aby sme obnovili v týchto zoskupeniach svoju dôveryhodnosť, mohli sme v nich uplatňovať svoje predstavy a návrhy. Len tak nebudeme iba pasívnymi prijímateľmi ich rozhodnutí, ak v nich získame spojencov a priateľov. Potom budeme schopní v dialógu s nimi na základe dobre pripravených rokovaní efektívne presadzovať v tomto našom životnom priestore svoje národnoštátne záujmy.
Uviesť do praktického života apel „Sme jeden národ, jedno spoločenstvo, jedno Slovensko”, splniť sľub nadstraníckosti a služby všetkým občanom možno iba za istých predpokladov.
Inaugurácia Petra Pellegriniho: Nový slovenský prezident zložil sľub, cíti obrovskú zodpovednosť a rešpekt (video+foto)
Bude prezident iba upozorňovať opozíciu, aby rešpektovala výsledky volieb, alebo bude pripomínať aj vládnucim stranám, že sú tu tiež pre občanov, ktorí ich nevolili, lebo aj tí majú svoje záujmy, potreby, názory? Pôjde prezident vždy po ruke vládnej koalícii, v ktorej je jeho Hlas-SD a strana Smer, z ktorej vzišiel? Alebo využije svoju faktickú Ústavou SR danú politickú nezávislosť na to, aby vládu dokázal aj vyvažovať a korigovať pri vážnych a potenciálne silno konfliktných záležitostiach týkajúcich sa právneho štátu, demokracie, verejnoprávnosti, zahraničnopolitickej a bezpečnostnej orientácie SR, významných investícií, ochrany životného prostredia, ľudských práv atď.? Bude schopný zohľadňoval aj názory a záujmy tých občanov, ktorí ho nevolili a ktorí mu dnes nedôverujú? Bude sa s apelmi na zodpovednosť obracať iba na médiá hlavného prúdu, ktoré sa časť vládnej koalície rozhodla bojkotovať, alebo ich bude adresovať aj alternatívnym, tzv. občianskym médiám a platformám?
Od toho bude závisieť, či svoju zásadnú úlohu, ktorú sám definoval, splní alebo či sa stane súčasťou, ba dokonca aj generátorom pokračujúcej polarizácie. Niet mu veru čo závidieť.