BRATISLAVA 4. decembra 2018 (WBN/PR) – Ak nosíte masku príliš dlho, môže vám prirásť k tvári…
Po vynikajúcom krimitrileri Tá predo mnou prichádza JP Delaney s výbušnou novinkou Dôveruj mi. Vynikajúci námet, sympatická hrdinka a napínavý príbeh. Dej vám beží priamo pred očami, stránky sa prehŕňajú samé – autor je veľmi šikovný v tom, ako udržiavať napätie a tajomstvo do posledných strán.
Claire Wrightová je britská študentka herectva, ktorá žije v New Yorku bez zelenej karty. Preto prijme jediné zamestnanie, ktoré môže získať: prácu pre firmu rozvodových právnikov. Jej úlohou je flirtovať s mužmi v hotelových baroch s cieľom chytiť do pasce neverných manželov.
Keď sa jeden jej „cieľ“ stane predmetom vyšetrovania vraždy, polícia požiada Claire, aby využila svoje herecké schopnosti a pomohla im vylákať priznanie z ich podozrivého. Lenže Claire už od začiatku pochybuje o role, ktorú má v tomto prípade zohrať. Je Patrick Fogler naozaj vrah, alebo jediný slušný manžel, ktorého kedy stretla? Čo ak sa za nastražením pasce skrýva viac, než jej polícia prezradila?
Claire si zrazu uvedomí, že hrá najnebezpečnejšiu rolu svojho života.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy čítajú Zuzana Jurigová Kapráliková a Juraj Kemka:
https://soundcloud.com/buxsk/citanie-z-knihy-doveruj-mi-jp-delaney
JP Delaney je pseudonym spisovateľa, ktorý už napísal niekoľko úspešných krimirománov pod inými menami. Je autorom bestsellera Tá predo mnou. Tento triler vyšiel vo viac ako štyridsiatich krajinách a na jeho filmovú verziu sa podujal oscarový režisér Ron Howard.
Začítajte sa do novinky Dôveruj mi:
PROLÓG
V deň odchodu hostia musia uvoľniť svoje izby do poludnia.
Do jedenástej sa šieste poschodie hotela Lexington takmer vyprázdnilo. Toto je centrálny Manhattan, kde sa ponáhľajú dokonca aj turisti – na návštevu galérií, obchodných domov a rôznych pamiatok. Všetkých tuhých spáčov už zobudil hluk chyžných zhovárajúcich sa po španielsky, ktoré vchádzajú do práčovne vedľa výťahu a zase z nej vychádzajú a pripravujú izby na príchod popoludňajších hostí.
Podnosy od raňajok roztrúsené po chodbe ukazujú, ktoré izby ešte treba upratať.
Predo dvermi apartmánu s terasou nijaký neleží.
Každé ráno doručia do izieb poskladaný výtlačok New York Times ako pozornosť vedenia hotela.
Hosť ubytovaný v apartmáne s terasou ju však odmietol, noviny ležia nedotknuté na rohoži predo dvermi a na kľučke visí ceduľa NEVYRUŠOVAŤ.
Consuela Alvarezová si necháva apartmán s terasou až celkom nakoniec. Keď však poupratuje všetky ostatné izby, už to nemôže dlhšie odkladať. Mykne sa od bolesti, ktorá jej vystrelí do spodnej časti chrbta – dnes ráno už vymenila desiatky súprav posteľných obliečok a vydrhla desiatky sprchovacích kútov. Kódovou kartou zaklope na dvere, zavolá Upratovacia služba! a čaká na odpoveď.
Nijaká neprichádza.
Prvé, čo si všimne, keď otvorí dvere, je chlad. Ľadový vzduch prúdi dnu cez zatiahnuté závesy. Nesúhlasne mľaskne, podíde k oknu a potiahne za šnúru. Izbu vzápätí zaplaví sivé svetlo.
Vládne v nej veľký neporiadok. Consuela pri zatváraní okna naschvál urobí hluk.
Človek v posteli sa ani nepohne.
„Prosím… už musíte vstať,“ rozpačito ho osloví Consuela.
Biele prikrývky mu zakrývajú tvár a priliehajú tesne k telu, ktoré vyzerá ako pochované pod vrstvami snehu.
Consuela sa rozhliadne po tej spúšti – prevrátenej lampe, rozbitom pohári na víno – a zrazu sa jej zmocní zlá predtucha. Minulý rok mali samovraždu na druhom poschodí. Nič príjemné. Mladý muž sa predávkoval v kúpeľni. Hotel bol celkom plný, takže izbu narýchlo upratali a pripravili pre ďalšieho hosťa, ktorý sa v nej mal ubytovať o piatej.
Znovu preletí očami apartmán a všimne si niekoľko nezvyčajných, dokonca čudných vecí. Kto si večer ľahne do postele a nechá na koberci roztrúsené črepy, na ktoré by mohol ráno stúpiť? Kto spí s prikrývkou vytiahnutou až nad hlavu? Consuela už videla veľa hotelových izieb a tento výjav jej pripadá neprirodzený.
Dokonca zinscenovaný.
Consuela sa prežehná. Nervózne položí ruku na posteľnú prikrývku, tam, kde predpokladá plece, a potrasie ho.
Na bielom plátne, kam pritisla ruku, o chvíľu rozkvitne červený kvet.
Consuela pochopí, že sa stalo niečo veľmi, veľmi zlé. Znovu sa dotkne postele, tentoraz len prstom. Na prikrývke sa opäť objaví červený okvetný lístok a rozširuje sa ako atrament na pijavom papieri.
Consuela pozbiera odvahu a ľavou rukou strhne prikrývku zo spáča.
Skôr než uvidí všetko, čo sa pod ňou skrýva, zdvihne druhú ruku a zase sa prežehná. Ale ruka smerujúca k čelu tentoraz pohyb nedokončí. Roztrasená klesne k ústam, aby namiesto prežehnania stlmila Consuelin výkrik.
PRVÁ ČASŤ
(PRED PIATIMI DŇAMI)
Môj priateľ sa ešte neukázal.
Presne to by ste si pomysleli, keby ste ma tu uvideli. Sedím pri barovom pulte v modernom newyorskom hoteli, obľúbenom najmä medzi obchodníkmi, a pomaly chlipkám koktail Virgin Mary, aby mi vydržal celý večer. Ďalšia mladá profesionálka čakajúca na svojho spoločníka. Nuž, možno trochu vyparádenejšia ako ostatné ženy v bare. Nevyzerám, akoby som tam prišla rovno z kancelárie.
Na druhom konci barového pultu popíja partia mladých mužov. Doberajú si jeden druhého a navzájom sa búchajú do pliec, aby dodali svojim slovám váhu. Jeden – príťažlivý, elegantne oblečený a vyšportovaný – zachytí môj pohľad. Usmeje sa. Odvrátim zrak.
Čoskoro sa uvoľní stôl v zadnej časti baru. Vezmem si drink a zamierim s ním k nemu. Len čo si sadnem, odohrá sa tento malý výstup:
INTERIÉR, BAR HOTELA DELTON, ZÁPADNÁ 44. ULICA, NEW YORK – NOC
MUŽ
(bojovne)
S dovolením?
Niekto stojí predo mnou. Približne štyridsaťpäťročný obchodník v drahom, no neformálnom obleku, ktorý o ňom prezrádza, že nie je iba obyčajný manažérsky príživník. Golier mu zakrývajú vlasy, na vlka z Wall Street trochu dlhé.
Je nahnevaný. Veľmi nahnevaný.
JA
Áno?
MUŽ
Tu sedím ja. Len som si odskočil na toaletu.
Ukáže na laptop, drink a časopis, ktorý som si akýmsi zázrakom nevšimla.
MUŽ
Toto je môj drink a toto sú moje veci. Muselo vám byť jasné, že tento stôl je obsadený.
Hlavy najbližších hostí sa otáčajú naším smerom. Ale k hádke nedôjde, výbuch newyorského stresu nehrozí. Už vstávam a vešiam si kabelku cez plece. Zmierňujem napätie.
JA
Prepáčte, to som si neuvedomila. Nájdem si iný stôl.
Cúvnem a bezmocne sa obzerám okolo seba. V podniku však panuje ruch a moju stoličku pri bare už niekto obsadil. Naozaj si niet kam sadnúť.
Kútikom oka zbadám, že muž si ma so záujmom prezerá. Očami kĺže po Jessinom drahom saku od Donny Karanovej, ktoré si moja priateľka oblieka len na konkurzy a ktorého mäkká tmavá kašmírová látka zvýrazňuje kontrast medzi mojou svetlou pleťou a tmavými vlasmi. Uvedomuje si svoju hlúpu chybu.
MUŽ
Počkajte… myslím, že by sme sa oň mohli podeliť.
Ukáže na stôl.
MUŽ
Je tu dosť miesta pre nás oboch. Len som doháňal zmeškanú prácu.
JA
(vďačne sa usmejem)
Och, ďakujem pekne.
Zložím si kabelku z pleca a sadnem si. Pri stole chvíľu panuje ticho, ktoré sa snažím neprerušiť. Podnet musí prísť z jeho strany.
Keď napokon prehovorí, hlas sa mu podľa môjho očakávania trochu zmení, zrazu znie chrapľavejšie a hlbšie. Aj ženské hlasy sa takto menia? Niekedy by som to mala vyskúšať.
MUŽ
Čakáte na niekoho? Stavím sa, že ho zdržal sneh. Práve pre sneženie neplánovane strávim v New Yorku ešte jednu noc. Na letisku LaGuardia panuje neuveriteľný chaos.
V duchu sa usmejem. Môj spoločník sa nenápadne snaží zistiť, či sa mám stretnúť s mužom alebo so ženou, a zároveň mi naznačuje, že je tu sám.
JA
Ak je to tak, asi sa tu ešte chvíľu zdržím.
Milan Buno, literárny publicista