Občan Európskej únie (EÚ), ktorý si zriadil obvyklé bydlisko v hostiteľskom členskom štáte, by mal mať nárok na rodinné prídavky počas prvých troch mesiacov pobytu, aj keď mu neplynú príjmy z činnosti v tomto členskom štáte.
K tomuto záveru dospel Súdny dvor EÚ, ktorý argumentuje, že ak je pobyt legálny, má občan v zásade nárok na rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci hostiteľskej krajiny. Súd o tom informuje v tlačovej správe.
Občianka napadla rozhodnutie pokladnice
Súdneho dvora EÚ sa v tejto veci pýtal nemecký súd. Naň sa obrátila občianka EÚ z iného štátu než Nemecko, ktorá napadla rozhodnutie pokladnice pre vyplácanie rodinných prídavkov pre Dolné Sasko a Brémy Spolkového úradu práce.
Jej žiadosť o rodinné prídavky za prvé tri mesiace od zriadenia bydliska v Nemecku pokladnica zamietla s tým, že nespĺňala podmienky, pretože nemala „tuzemské príjmy“.
Toto zaviedli v Nemecku v roku 2019 v snahe zamedziť prílivu štátnych príslušníkov iných členských štátov, ktorý by mohol spôsobiť neprimeranú záťaž pre nemecký systém sociálneho zabezpečenia.
Neplatí to však pre nemeckých štátnych príslušníkov, ktorí sa vracajú po pobyte v inom členskom štáte. Nemecký súd sa preto pýtal Súdneho dvora, či je toto rozdielne zaobchádzanie zlučiteľné s právom EÚ.
Kedy sa dá domáhať rovnosti
Každý občan EÚ, aj keď nie je ekonomicky aktívny, má podľa Súdneho dvora právo pobytu na území iného členského štátu po dobu až troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok či formalít, pokiaľ má platný preukaz totožnosti a nestane sa, aj jeho rodinní príslušníci, neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu.
Po túto dobu, keďže je jeho pobyt v zásade legálny, má nárok na rovnaké zaobchádzanie ako domáci štátni príslušníci, ak únijné právo nestanovilo výnimku. Vzhľadom na to, že v súvislosti s takýmito rodinnými dávkami nie je stanovená žiadna výnimka z rovnakého zaobchádzania s domácimi štátnymi príslušníkmi a štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, bráni únijné právo rozdielnemu zaobchádzaniu zavedenému nemeckým zákonodarcom, tvrdí Súdny dvor.
Zároveň však upozorňuje, že rovnosti sa možno domáhať len vtedy, ak si dotyčný občan EÚ počas daných troch mesiacov naozaj zriadil obvyklé bydlisko a nie len dočasný pobyt.
Súdny dvor EÚ pripomína, že nerozhoduje v spore pred vnútroštátnym súdom. Vnútroštátny súd musí vo veci rozhodnúť v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora. Toto rozhodnutie je rovnako záväzné pre ostatné vnútroštátne súdy, ktoré prípadne budú prerokúvať podobný problém.