Predseda Bratislavského samosprávneho kraja (BSK) Juraj Droba podľa vlastných slov v samosprávnej politike nepozerá na politické tričko.
Okno do sveta: Ak je niečo extrémne neetické a v neprospech budúcich generácií, tak je to práve Green Deal (rozhovor)
„Ak vidím šikovného človeka, ktorý chce dosiahnuť niečo dobré pre môj kraj, tak som partnerom a som pripravený spolupracovať,“ skonštatoval v rozhovore s Miroslavom Wlachovským v podcaste agentúry SITA s názvom Okno do sveta. Ak príde podľa neho minister zo Smeru-SD či z Hlasu-SD a idú robiť dobrú vec pre Bratislavský samosprávny kraj, tak aj deklaratívne, ale aj prakticky dal najavo, že chce spolupracovať.
Podľa dvojnásobného bratislavského župana je cezhraničná spolupráca veľmi podceňovaná, v regiónoch ako Bratislava to absolútne zmazáva rozdiely medzi ľuďmi. „Buduje to mosty, buduje to vzťahy. Z môjho pohľadu toto je jedna z najprínosnejších vecí Európskej únie,“ hovorí.
V debate o zahraničnej politike a medzinárodných vzťahoch z pohľadu európskych regiónov a Bratislavského kraja sa dozviete aj to:
- kde bude ďalší cyklomost do Rakúska cez Moravu a na čom zlyhal most pre autá
- čo majú Rakúšania z toho, že spolupracujú na regionálnych projektoch na Slovensku
- aký projekt chystá BSK na rozvoj vinárstva a vinohradníctva v regióne
- prečo je pre Bratislavský kraj dôležité mať kanceláriu v Bruseli
- čím Juraja Drobu príjemne prekvapil minister Takáč
- čo je to Bike and Boat
- aký problém má Viedeň a Bratislava by ho chcela mať
- na čo sa zmenil čunovský kaštieľ z barabizne po tom, ako ho prevzal BSK
- aký typ stredných škôl chce Bratislavský kraj budovať
>>> Video podcast Okno do sveta
Relácie Okno do sveta si môžete vypočuť aj na >>> Spotify
MW: Juraj si druhýkrát županom, máš skúsenosť z veľkej politiky. Bol si poslancom parlamentu, pôsobil si v zahraničnom výbore, študoval aj v Holandsku či v USA, čiže máš možnosť aj porovnávať. Čím je špecifická spolupráca na úrovni regiónov?
JD: Politika bola vždy takým backgroundom, ktorý mi bežal v hlave. Tým, že som pôsobil v parlamente, tak som riešil primárne domácu politiku. Bol som však aj členom zahraničného výboru, dokonca aj šéfom slovenskej delegácie pri parlamentnom zhromaždení NATO a vždy som sa zahraničnej politike venoval.
Som veľmi rád, že v rámci Bratislavského samosprávneho kraja (BSK) som našiel svoju sebarealizáciu vo výbore regiónov. Je to orgán, ktorý je v podstate sesterským alebo bratským orgánom Európskeho parlamentu. Okrem Európskeho parlamentu sú ešte dva subjekty, ktoré v podstate majú podobnú funkciu, jeden je tzv. ECOSOG (hospodársko-sociálny výbor) a druhý Committee of Regions (Výbor regiónov).
Tieto dva orgány majú poradnú úlohu, ale fungujú úplne parlamentárne. Sú v nich zastúpené delegácie zo všetkých krajín Európskej únie, majú svoje podvýbory, výbory a fungujú a pripravujú stanoviska, ktoré potom slúžia ako podklad pre Komisiu a takisto aj pre Európsky parlament.
Ja bol som zvolený ako predseda slovenskej delegácie. Spolu je nás deväť stálych členov a rovnaký počet náhradníkov. Nominácie sú trochu komplikované, ale zjednoduším to v tom, že sú to vlastne spoločné nominácie SK8, teda nášho združenia županov, ZMOS-u a Únie miest Slovenska.
Takže z toho sa nejakým spôsobom vygeneruje deväť stálych členov. Sú tam traja alebo štyria župani a tiež nejakí vicežupani. Za Úniu miest Slovenska a ZMOS sú tam potom starostovia, primátori niektorých slovenských miest.
Sme taká veľmi heterogénna partia z politického hľadiska, ale z hľadiska spolupráce je to niečo, čo by som rád implementoval jedného dňa aj na Slovensku. A to sa môžeme už baviť o politických modeloch. Mne sa páči ten švajčiarsky, že na moci sa podieľa pomerne každý, kto nejakým spôsobom uspeje vo voľbách vo výške 5,01 percenta.
Bratislavský samosprávny kraj je asi špecifický v rámci Slovenska, pretože susedí až z troma štátmi – s Českou republikou, Rakúskom a Maďarskom. To znamená, že partnerov na medzinárodnú spoluprácu, aj v tej bilaterálnej podobe, máte viacero. S kým sa to rozvíja najintenzívnejšie?
Opravím ťa v tom, že s Českou republikou nesusedíme priamo. Máme s Českou republikou viacero spoluprác na úrovni „Interregu“. Priamo susedíme s Maďarskom a s dvomi spolkovými krajinami Rakúska. Ak mám pomenovať jedného partnera, s ktorým robíme najviac, tak je to Dolné Rakúsko (Niederösterreich). Má to historické aj geografické dôvody a potom zohráva nejakú úlohu aj ľudský faktor a tiež vôľa a chuť spolupracovať.
Keď začneme s touto spolkovou krajinou. Aké sú hlavné projekty spolupráce? Je to rozvoj infraštruktúry alebo spolupráca v takých nehmotných oblastiach, ako sú školstvo, veda či výskum…
Dolné Rakúsko je dlhoročný partner nášho regiónu a tá spolupráca má veľa tvárí a veľa podôb. Ako si povedal sám, tak tá infraštruktúrna je to, čo ľudia vidia najviac. Ja som veľmi hrdý na dva cyklomosty, jeden dokončil môj predchodca. To je cyklomost Slobody v Devínskej Novej Vsi.
Ten známy, Chucka Norrisa…
Známy most Chucka Norrisa, áno. Druhý cyklomost sa volá VysoMarch a ten sme odovzdávali verejnosti približne pred dvomi rokmi. Je na spojnici hornej časti toku Moravy na území Slovenska a rakúskych obcí na druhej strane. VysoMarch je technický názov, ale ujal sa, tak sme ho použili. Vysoká pri Morave – Marchegg. Pre ďalší cyklomost sme začali projektový zámer a to potrvá trochu dlhšie, ale chceme ešte dokončiť tretí na výške toku obce Gajary.
Neplánuje sa vytvoriť aj nejaký most pre automobilovú dopravu? Kedysi, ak si dobre pamätám, tých mostov cez rieku Moravu bolo viac…
Bol zámer diaľnicou prepojiť Bratislavu, aj nielen smerom na hlavnú diaľnicu spájajúcu Budapešť a Viedeň, ale že by bolo diaľničné spojenie na Viedeň aj zo severovýchodu. Bola by to tzv. A8.
Je to taký paradox a možno poviem pár takých pikošiek, ktoré oživia politiku, že v čase, keď sme mali tento zámer a diskutovali sme o tom s rakúskymi partnermi, bolo to ešte dávno predomnou, tak hlavná obava v rakúskych obciach bola, že nechceme tento most, lebo za prvé, zvýši sa premávka v našej obci a za druhé, slovenskí Rómovia budú chodiť vo veľkom do Rakúska. Aj to by tam bolo, že asi nenakupovať. Bolo to také vidiecke vnímanie cezhraničnej spolupráce.
No a potom, asi po desiatich rokoch, keď na rakúskej strane zbehlo ešte jedno referendum, kde občania nakoniec povedali, že áno, dáva nám to zmysel, a bolo to v čase už, keď videli, že Slováci pre nich nie sú nejaký strašiak, ale je to normálny sused, ktorý aj má čo ponúknuť, nielen berie, tak zrazu začali problémy na slovenskej strane.
Nejdem do detailov, nechcem sa dotýkať osobne niektorých ľudí, ale v podstate to bolo blokované opäť s tým argumentom, že zvýši mi to premávku v obci a nič z toho nebudem mať. Takže opäť také provinčné vnímanie spolupráce medzi susedmi a takého väčšieho dobra.
No a dnes sme v situácii, kde ten projekt bol, ako sa hovorí, odložený na zadný horák. Nemyslím si, že sa čoskoro naštartuje. Dnes už aj z finančných, rozpočtových dôvodov.
Spomínali sme cyklomosty. Tie Bratislavčania, aj širšie okolie hlavného mesta, vnímajú celkom intenzívne, lebo sa to používa. Je to aj moja obľúbená cyklotrasa zbehnúť cez Most Slobody do Rakúska a ísť sa pozrieť na Schlosshof. Čo okrem toho?
Ešte doplním, že je to cyklotrasa Železnej opony. Je to súčasť európskych cyklotrás s názvom Eurovelo. Máme dve, jedna je popri Morave a druhá popri Dunaji. Okrem toho sa robí mnoho ďalších vecí. Ja spomeniem ďalšie dva také veľmi hmatateľné projekty, ktoré Bratislavčania vidia. Jeden je Malokarpatského osvetového strediska, rekonštrukcia kaštieľa v Modre. Tu sme odovzdávali občanom tento rok na jar kaštieľ a na jeseň krásnu záhradu.
A to ste robili v spolupráci s Rakúskom?
Presne tak, bola to súčasť cezhraničného projektu s Rakúskom. Tam bola investícia päť a viac miliónov eur. Ďalšia spolupráca s Rakúskom bolo Ekocentrum v Čunove, čo je úplne unikátny projekt.
Je to rekonštrukcia starého čunovského kaštieľa zo začiatku 19. storočia. Bola to v podstate „barabizňa“, tak to asi presne vystihuje to, v akom stave tá budova bola. Tak sme túto barabizňu zobrali ako Kraj do rúk a spravili sme z nej nádherný vynovený zámok, zrenovovaný aj so záhradou a Ekocentrom, ktoré podľa mňa je ukážkou toho, ako sa má robiť mimoškolské vyučovanie a vzdelávanie v oblasti životného prostredia.
Ak si tam ešte nebol, tak odporúčam. Normálne víkendové dopoludnie s rodinou. Deti tam majú veľa zážitkových vecí, virtuálnu realitu, majú možnosť šoférovať traktor, zoznámia sa s rybami z povodia Dunaja, rastlinami či hmyzom. Je to naozaj nádherná expozícia a je veľmi dynamická, veľmi interaktívna.
Ako taký projekt vzniká, lebo je to projekt na slovenskom území. Čo z toho majú Rakúšania, prečo do toho investujú a akým spôsobom do toho vstupuje Európska únia?
Spolupráca dvoch krajín je podmienkou na to, aby sme vedeli čerpať fondy na tento typ projektov. Zase na druhej strane, Rakúšania robia svoje projekty, napríklad Donau-Auen (Dunajské luhy), kde sme boli aj my partnerom.
Rakúšania z toho profitujú v tom zmysle, že jednak dodávajú know-how, ktoré už majú a zároveň čerpajú nejaké nové know-how, ktoré my vďaka tomu, že získavame na to európske zdroje, tak vieme čerpať z Bruselu. A potom je tu dlhodobý benefit, že majú ekocentrum tesne za hranicami, kde môžu chodiť rakúsky školáci alebo deti. Samozrejme, že im to sprístupňujeme za špeciálnych podmienok v inom režime. Zbližuje to tie krajiny.
Ja si myslím, že tá cezhraničná spolupráca je veľmi podceňovaná, ale v regiónoch ako Bratislava to absolútne zmazáva rozdiely medzi ľuďmi. Buduje to mosty, vzťahy. Z môjho pohľadu je toto jedna z najprínosnejších vecí Európskej únie, je to tá taká „people to people“ komunikácia a spolupráca.
To znamená, že to funguje aj opačne a do Donau-Auen chodia slovenskí školáci?
Určite áno, propagujeme niekoľko takýchto rakúskych projektov aj medzi slovenskými školákmi. Ako župan sa naozaj snažím, aby tá interakcia medzi týmito dvomi krajinami bola čo najväčšia.
Robíme to samozrejme aj s Maďarskom, ale v Niederösterreichu sme jednoducho našli partnera, ktorý chcel, takže tam sa tých spoločných projektov rozbehlo strašne veľa. Ešte za predchádzajúceho vedenia, ale potom prišiel náš spoločný známy.
Vy sa poznáte z Londýna, lebo ste boli obaja veľvyslanci. Martin Eichtinger, ktorý tomu dal dušu a srdce. Z pre mňa neznámeho dôvodu sa stal veľkým priateľom Slovenska. Vďaka Martinovi sme zrealizovali veľmi veľa projektov ešte počas jeho pôsobenia v krajinskej vláde. Nechal po sebe naozaj veľmi hlbokú stopu.
V čase, keď pôsobil v krajinskej vláde Dolného Rakúska, som v ňom našiel partnera, s ktorým bol nielen príjemný čas, ale hlavne sme spolu dosahovali výsledky.
Martin je výnimočný človek v tom, ako pristupuje k ostatným ľuďom, ako konštruktívne je zameraný, že chce dosiahnuť výsledok a navyše je to ešte veľmi príjemný spoločník. Čiže niekedy je dôležité aj to, na akého partnera človek na druhej strane natrafí. Toto bol teda Niederösterreich. Čo máme s Burgenlandom?
Ešte sa vrátim na chvíľu k Martinovi. Ja som zo súkromného sektora, som zvyknutý na kvalitný a stručný manažment, neplytvanie časom a dlhými rečami. Martin ma práve prekvapil tým, že na to, že to bol v podstate štátny úradník a politik, tak naozaj s ním veci fungovali. Príklad, 60-minútové stretnutie, dohodli sme šesť konkrétnych bodov, v ktorých do roka sa päť zrealizovalo, ten jeden sa nezrealizoval z nejakých objektívnych dôvodov. Fungovalo to naozaj tak, že som si povedal, že wow, toto je ešte lepšie ako v biznise.
Poďme k Burgenlandu. Je tam veľmi kvalitná vinárska škola v Eisenstadte. Teraz máme zámer – veľká vec, ktorú ideme robiť, je to Vinársky a ovocinársky kampus v Modre. Škola, ktorá bude vo veľkej miere čerpať z partnerského vzťahu so školou v Eisenstadte.
Nadviazali sme aj vzťah s jednou školou v Štajersku, ktorá je asi 15 kilometrov od Grazu a tretím partnerom bude Burgunsko vo Francúzsku. V oblasti vinárstva sme ako Slovensko urobili veľa krokov vpred, ale myslím, že sa stále máme čo učiť od tých, ktorí to robia naozaj dobre. Chcem, aby vinohradnícka škola v Modre nebola len takou klasickou poľnohospodárskou strednou školou, ale aby vychovala špičkových expertov, ktorí budú zamestnateľní globálne a aby zároveň prilákala aj zahraničných študentov.
Pred dvomi týždňami sme podpísali memorandum s ministerstvom pôdohospodárstva a bol som príjemne prekvapený prístupom ministra Richarda Takáča (Smer-SD), ktorý prisľúbil ľudské zdroje svojho rezortu, a do budúcnosti aj financie na to, aby sme to zrealizovali.
Ja v tej samosprávnej politike až tak veľmi nepozerám na politické tričko. Ak vidím šikovného človeka, ktorý chce dosiahnuť niečo dobré pre môj kraj, tak som partnerom a som pripravený spolupracovať. Samozrejme, sú nejaké červené čiary, typu náckovia a podobne, ale ak príde minister zo Smeru-SD či z Hlasu-SD a ideme robiť dobrú vec pre Bratislavský samosprávny kraj, tak som aj deklaratívne, ale aj prakticky dal najavo, že chcem spolupracovať.
V konečnom dôsledku ide o to, aby to pocítili občania. Aby z toho profitovali tí, ktorí tým politikom nejakú moc zverujú. Takže, keď sú tie projekty úspešné, tak áno. Tie školy patria pod vás?
Áno, my máme 50 stredných škôl. Bolo ich 54, ale v rámci optimalizácie sme štyri zlučovali s ďalšími. Tendencia a trend je robiť školy radšej kampusové s viac deťmi na jednom mieste. Dáva to zmysel.
Slovensko bojuje s tým, že v iných regiónoch sú stredné školy, ktoré z politických dôvodov prežívajú, pričom niektoré z nich majú, povedzme, 100 až 200 študentov v strednej škole a to naozaj nedáva zmysel. Ani ekonomický, ani odborný.
Keď sa bavím napríklad s Republikou úniou zamestnávateľov (RÚZ), tak hovoria, že Slovensko by malo mať 80 stredných škôl. Čiže oni volajú potom, aby boli dvoj- či trojtisícové stredoškolské kampusy. Boli sme sa pozrieť na jeden taký v Brne, kde nikomu nevadí, že mäsiari študujú s kaderníčkami a s automechanikmi pod jednou strechou.
Dáva to zmysel, lebo je tam potom ekonomika rozsahu a vieme ušetriť aj na pedagógoch, aj na školskej jedálni, na mnohých ďalších infraštruktúrnych veciach. Takže toto je trend a tá vinársko-ovocinárska škola by k tomu mala smerovať.
Ako je to s Čechmi? Hovoril si, že BSK s Českom fyzicky nehraničí, ale napriek tomu máte rozvinutú spoluprácu…
Bratislavský kraj má historicky nadviazaný priateľský družobný vzťah so Stredočeským krajom a ten udržiavame. Vzájomne čerpáme z našich know-how. Hlavne v oblasti stredných škôl a aj zapojenia vedy, výskumu a vysokých škôl do pôsobenia kraja.
Konkrétne praktické veci však riešime predovšetkým s Juhomoravským krajom. Do Brna sa chodíme inšpirovať na Masarykovu univerzitu ich kampusom a takisto je veľkou témou spolupráca v oblasti vinohradníctva a vinárstva.
Našimi prirodzenými partnermi sú Južná Morava a Brno a potom takým tým politickým deklaratórnym partnerom, je to Stredočeský kraj. Spolupráca je vcelku intenzívna a celkom často si volávam so županmi týchto dvoch krajov a riešime veľa bežných operatívnych vecí, kde sa oni možno niečo naučia od nás a niečo my od nich. Takže tá spolupráca je hlavne na úrovni výmeny know-how.
Keď spomínaš Brno a Masarykovu univerzitu, tak myslím si, že tá už oficiálne má štatút najväčšej slovenskej univerzity v Českej republike podľa počtu študentov. V čom konkrétne s nimi spolupracujete? Je to o vede a výskume, alebo o čom to je…
Oni, tak ako si povedal, sú dnes významným hráčom na tom, nazvime to, slovenskom vysokoškolskom trhu Dôvody poznáme obidvaja, neviem, či to je želaný jav, ale berieme to ako fakt. Samozrejme, by asi bolo lepšie, ak by slovenské vysoké školy vedeli ponúknuť tak kvalitné vzdelanie, aby tie decká neodchádzali zo Slovenska.
Vysoké školy majú ten istý problém, aký majú stredné, chcelo by to trochu optimalizáciu. Kedysi tu bol taký trend, že do každého okresu univerzita. Asi to nefunguje a tých vysokých škôl by tiež mohlo byť pomenej a boli by možno efektívnejšie. Ale to, čo som ja počúval od študentov je, že tie dôvody nie sú len kvalitou štúdia, ale sú vlastne aj kvalitou života.
Otváraš úplne novú tému. Neviem, či chceme hovoriť aj o tomto, to nie je kompetencia župy, takže ja len konštatujem nejaký stav. S Južnou Moravou a konkrétne teda s „Masaryčkou“ a českými vysokými školami hlavne hľadáme spôsob, ako zapojiť akadémiu do výkonu samosprávneho kraja. Kde to momentálne je najviac asi vidno, je účasť Fakulty telesnej výchovy a športu, tam sme sa inšpirovali zo zahraničia pri našom druhom kampuse, ktorý chceme stavať a tým je športovo-zdravotný kampus v Petržalke. To je taká Terra incognita, nepopísané územie. Je to na konci Petržalky pri tom veľkom kruhovom objazde. Bratislavský samosprávny kraj tam vlastní 9,5 hektárový pozemok, ktorý chceme využiť na výstavbu kampusu.
Dobre, prenesme sa teraz na tú európsku úroveň.
Ešte Maďarsko sme nespomenuli…
To by som nerád vynechal…
Je to pre nás tiež dôležitý partner. Ja si ctím, ten kultúrny background Bratislavského kraja, ktorý je teda slovensko – maďarsko – nemecko – židovsko – chorvátsko a ešte neviem, na koho som zabudol, ale je veľmi taký rozmanitý. Nazývam to, ako keby taký regionálny melting pot. Nie sme New Yorkom, lebo nemáme imigráciu či menšiny z celého sveta, ale v rámci regiónu sa to tu naozaj miešalo a podľa mňa ten mix je veľmi dobrý a veľmi zdravý.
To vidno aj na mentálnom nastavení obyvateľov Bratislavského kraja, že rozmýšľame podľa mňa trochu inak ako zvyšok Slovenska a dovolím si teda povedať, že trochu zdravšie a trochu tolerantnejšie a chápavejšie voči inakosti.
No a gro spolupráce s Maďarskom súvisí s využitím vodných tokov. Máme projekt Bike and Boat, ktorý sme zaviedli v rámci Krajskej organizácie cestovného ruchu. Týka sa to Malého Dunaja, ale aj niektorých športových aktivít na Veľkom Dunaji. Takže tu sa sústreďujeme predovšetkým na cestovný ruch.
Čo to znamená Bike and Boat?
Dobicyklujem po cyklotrase, odparkujem bicykel, nasadnem do „kánojky“ na Malom Dunaji, urobím si krásny deň na vode a potom ma nejaký typ dopravy odvezie naspäť k môjmu bicyklu a idem domov alebo si ho nechám domov odviezť.
A medzitým si dám v maďarskej čárde nejaké dobré halászlé…
Je to veľmi pekné. Budem úprimný, Dunaj je strašne nevyužitý, aj malý Dunaj. V iných krajinách sa k tomu vedeli postaviť úplne inak. A aj keď sa pozrieme, ako vyzerá nábrežie, akým spôsobom je „vydevelopované“, alebo ešte nie je, tak je to skoro až trestuhodne zahodená príležitosť, keď to porovnáme s Budapešťou či Viedňou, alebo aj s Vltavou v Prahe, ktorá je rádovo menším tokom. Takže ja čakám na to, ako prídeme postupne s tým, že dáme ľuďom do pozornosti Dunaj aj možnosti vodnej turistiky.
Pre mňa je Dunaj fascinujúca rieka. Ja som Bratislavčan, žijem v Bratislave, ale to, čo ma proste historicky šokovalo je, že tu na kúsok od nás bolo také rímske mesto Carnuntum. V 2., 3. storočí malo 50-tisíc obyvateľov, mali ústredné kúrenie, mali divadla, kanalizáciu. Tu to žilo dávno predtým, než dorazili Slovania. A mali by sme si to vážiť a mali by sme si to všímať a mali by sme sa k tomu hlásiť, že Dunaj je tá životná tepna, ktorá dáva tomuto regiónu ten život.
Ani Gerulatu by som neopomínal. Bola to taká malá pobočka Carnuntumu, ale tiež tam bolo asi 10-tisíc vojakov. Myslím, že aj tá rímska história nášho územia je aj niečo, čo treba viacej „explorovať“. Boli sme na severnej hranici Limes Romanus. Tá siahala vlastne až po Trenčín. Myslím si, že je to niečo, na čo by sme vedeli prilákať ešte viac turistov.
Ak sa bavíme o cestovnom ruchu, tak zažívam taký paradox. Mal som asi pred nejakými troma rokmi prijatie s primátorom Viedne. A keď som sa ho spýtal na jeho najväčšie výzvy, tak ako prvú povedal, že hľadám spôsob, ako zredukovať počet turistov vo Viedni, tak som povedal, že kiežby sme jedného dňa boli aj my v takejto situácii.
Ja si vážim každého, kto podniká v cestovnom ruchu v Bratislave. Viem, že to nie je jednoduché. Tí, ktorí sa už naučili, tak vedia na tom aj zarobiť peniaze, ale máme ešte veľké rezervy. Takže podporujem každého poctivého majiteľa reštaurácie, kaviarne, obchodu, prenajímateľov priestorov, prenajímateľov ubytovania, Twin City Liner a niekoľko ďalších projektov, ktoré sú síce komerčné a ako župan musím dávať veľký pozor na to, aby som niekomu nerobil reklamu.
Snažím sa však v rámci zákonných možností podporiť každého, kto to myslí dobre a prezentuje Bratislavu a Bratislavský kraj poctivým spôsobom. Takže máme dlhú cestu pred sebou. Výhodou ale je, že na rozdiel od viedenského primátora nemusím riešiť to, že skúsme nejakým spôsobom zabrániť turistom, aby sem prichádzali.
Možno za nejakých pár desaťročí. Uvidíme, ako sa budeš snažiť. Poďme na európsku úroveň a poďme do Bruselu. Čo robí Bratislavský samosprávny kraj vo výbore regiónov, vlastne vy tam máte aj kanceláriu v Bruseli, nie?
Toto bolo jedno z veľmi osvietených rozhodnutí prvého bratislavského postsocialistického župana Ľuba Romana. On bol vizionár vo veľa oblastiach. Myslím si, že to bol človek, ktorý predbiehal svoju dobu vo veľa veciach. A týmto mu skladám aj poklonu, lebo naštartoval to tak, že aj tí jeho nasledovníci to neboli nejakí politickí oportunisti, ale každý ďalší to myslel dobre s našim krajom, aj nejaké konkrétne veci urobil. Či už to bolo Vlado Bajan, Paľo Frešo.
Viete, vždy je jednoduché kopať do svojho predchodu, ale ja to nerobím. My sa dokonca aj stretávame, aj s Ľubom Romanom sme sa stretávali. Máme si vždy čo povedať, každý z nás má trochu inú predstavu o tom, ako ten kraj rozvíjať. Žili sme v iných dobách, pochádzali sme z iných politických táborov, ale pred sebou vidím predchodcov, ktorí to mysleli s Bratislavským krajom dobre. Dúfam, že aj ten, čo príde po mne, si bude to isté myslieť o mne.
BSK otvorilo svoju kanceláriu v Bruseli už v roku 2002, teda rok po svojom vzniku. A odvtedy sme ju tam udržali. Keď som sa ja stal županom v roku 2017, tak mal som taký ten saskársky cost cuttingový prístup k riadeniu župy a povedal som si, že tu máme nejakú nákladovú položku, čo vlastne prináša, na čo je to dobré a že však viem ušetriť 150 alebo koľko tisíc na ročnej prevádzke, že či to vôbec potrebujeme.
Našťastie som mal na úrade ľudí ako Barbara Lukáčová, ktorí mi veľmi rýchlo vysvetlili, že bol by som blázon, keby som to zrušil, lebo tie benefity vysoko prevyšujú náklady. Ja som síce tvrdohlavý, ale zároveň rád počúvam múdrych ľudí a tí múdri ľudia na župe, čo som našiel po predchádzajúcom županovi, tak mi povedali, že toto fakt dáva zmysel.
Dopodrobna som si to dal vysvetliť a pochopil som, že tá bratislavská pobočka v Bruseli je v podstate nevyhnutná na to, aby sme vedeli presvedčiť bruselských úradníkov o tom, čo vlastne od nich potrebujeme. Že sme síce bohatý región, ale sme bohatí iba na papieri, vďaka vysokému HDP, ktorý má svoje nejaké dôvody. Sú štatisticky síce podložené, ale v praxi nemáme lepšie cesty, nemáme lepšie školy, máme veľký investičný dlh či preplnenú hromadnú dopravu.
Práve na toto je dobré, aby tam tí dvaja naši kolegovia boli celý čas a stretávali sa s tými mid-rank a lower-rank úradníkmi a tí potom pochopia našu argumentáciu, ktorá sa potom dostane až na tie najvyššie miesta. Výsledkom čoho bolo napríklad to, že komisárka Ferrera nám pred necelými tromi rokmi uznala takmer päťpercetnú flexibilitu, o to sme veľmi bojovali.
Flexibilita znamená, že vieme si v rámci kohéznej politiky a v rámci eurofondov rozhodnúť my sami, čo je pre nás najlepšie a kde to potrebujeme. Lebo Európska komisia mala svoje ciele na ktoré sa sústredila. My sme ale vlastne hovorili, že tieto ciele sú pekné, ale my potrebujeme základné školy, materské školy.
Každý starosta, ktorého som sa spýtal, že čím ti môžeme ako župa pomôcť, tak povedal, že ako župa ničím, lebo to nie je v kompetencii župy, ale keby sa dalo, tak by som naozaj potreboval zvýšiť kapacitu základnej školy. My teda ako BSK, síce mimo našej kompetencie, sme toľko tlačili na Generálne riaditeľstvo Regio, že pochopili našu argumentáciu, výsledkom čoho bolo približne 63 miliónov eur, ktoré sme investovali v rámci kraja. A z tých 63 miliónov eur sme zrekonštruovali, nadstavili a zväčšili kapacity 26 škôl v kraji. To je veľká vec.
Keď sa spýtate niektorých starostov Bratislave, alebo starostov blízko Bratislavy, typu, ja neviem, Vajnory, Nová Dedinka, Ružinov a mnohé ďalšie tak povedia, že toto naozaj dávalo zmysel. Takže ja beriem župu aj ako servisnú organizáciu pre samosprávy v našom kraji, aby sme im pomáhali tam, kde si oni sami nevedia pomôcť.
Naozaj, Bratislavský kraj je na papieri vnímaný ako bohatý. My, čo tu žijeme, si to možno nemyslíme, lebo jazdíme aj po tých cestách a máme k tomu trochu väčšiu skepsu, že sme bohatí. Ako ste o tom presvedčili ľudí v Bruseli?
My sme na papieri približne 20. najbohatší kraj v rámci EÚ. Tých krajov je približne 270. A stále vyskakujeme v tých číslach ako cca. 180 percent priemeru EÚ, takže extrémne bohatí. Toto je metrika podľa HDP.
Potom ešte existuje taká metrika na základe SPI, to je Social Progress Index. A to SPI nás zrazu stavia v podstate aritmeticky úplne do stredu, že sme niekde okolo 140-tky. A to SPI je o mnoho férovejšie, lebo zohľadňuje aj investičný dlh, ktorý máme.
Investičný dlh je obrovský ešte z čias socializmu spred roku 1989. Tu sa nerobili cesty priebežne, tu sa nestavali nové školy, tu sa v podstate nič nevybudovalo za 30 rokov. A nestalo sa to preto, lebo na to neboli peniaze. Takže my sa snažíme argumentovať práve tým SPI ako objektívnejším parametrom na meranie. A je to „mravčia“ práca našich ľudí v Bruseli, našich kolegov v Bratislave a takisto potom tá najvyššia politická diplomacia mňa ako župana, kde presviedčam tých vysokých úradníkov a eurokomisárov, že prosím vás, pozerajte sa na nás inak, lebo nie je fér, keď sa na nás pozerajte iba cez hrubý domáci produkt.
Keď sa pozrieme na tie fondy, je tam kohézny fond, plán obnovy, fond na spravodlivú transformáciu. Darí sa vám teda čerpať z nich a do akej miery tam zažívate nejaké limity či obmedzenia? Ako to v praxi prebieha, keď si to bežný človek má predstaviť…
Eurofondy sú nejaký balík peňazí, ktorý obrazne visí na strome a vy na to, aby ste ich vedeli z toho stromu zvesiť, tak musíte splniť nejaké parametre, nejaké kritéria. Ja som hrdý na to, že mám úrad, ktorý je veľmi schopný a spôsobilý tieto peňazí čerpať. My sme cez 90 percent a naozaj, že čokoľvek vieme niekde získať, tak aj vďaka tomu, že sme boli dotlačení do finančnej núdze, tak predchádzajúcou vládou, ale takisto týmto konsolidačným balíčkom súčasnej vlády.
Nechcem to politizovať, nechcem kritizovať, ale teda nepomohla nám ani vláda, ktorej súčasťou bola aj moja strana. My sme sa tak naučili postarať sa sami o seba. Nechcem to veľmi zdôrazňovať, lebo potom si súčasná vláda povie, že dobre, tak ešte stále sa vedia zariadiť, tak ešte im zoberieme. To by som nechcel, ale je to v praxi tak, že my sme si zvykli na to, že nikto nám nič zadarmo nedá a že musíme vlastnou kreativitou a šikovnosťou tie peniaze buď vygenerovať, alebo nájsť v nejakých fondoch.
Po pandémii vznikol Fond obnovy. Do aké miery sa to týka Bratislavského kraja?
Nie je to niečo, čo by nás spasilo. Sú projekty, v rámci ktorých vieme aj z Fondu obnovy niečo čerpať, je to síce vítaná, ale mala časť nášho mixu.
Nedávno ste v Bruseli mali začiatok 22. ročníka Európskeho týždňa regiónov a miest, čo je asi najväčšie každoročné podujatie venované regionálnej politike a politike súdržnosti EÚ a ty si tam vlastne na tej recepcii vystupoval za všetkých. To sa ti ako podarilo?
Ani neviem, ako je to možné, ale za tých sedem rokov pôsobenia v Bruseli som získal nejakú pozíciu, asi skôr statusovú a takú pozíciu rešpektu. Zároveň nie je úplne časté, aby župan alebo predseda metropolitného regiónu z hlavného mesta bol aktívny v Bruseli tak často ako som ja.
Dostal som dôveru svojich kolegov z ďalších deviatich pristupujúcich krajín. To je tá desiatka veľká, ten Big Bang z roku 2004 a povedali, že áno, chceme, aby nás bratislavský župan zastupoval a aby v našom mene povedal príhovor o tých 20 rokoch pôsobenia v EÚ. Čo nám dala, čo nám vzala.
Zobral som to s veľkou cťou a pokorou. Pripravil som si príhovor a prehovoril som aj v mene krajín Vyšehradskej štvorky (V4), aj v mene baltských republík a samozrejme ešte aj potom tých ďalších troch – Malty, Cypru a Slovinska.
No a čo teda 20 rokov, ako si ich zhodnotil?
Je to obdobie hľadania sa. Je to obdobie, kedy sme mnohí z našich krajín nevedeli, čo zo sebou a tá EÚ nám bola takým majákom. Myslím si, že jedna z najväčších vecí, ktoré nám zostali po komunizme, je taká relativizácia hodnôt.
A v tomto bola EÚ podľa mňa veľkým prínosom, že ukázala našim elitám, ktoré nás riadili, a je úplne jedno, či boli sociálno-demokratické, alebo pravicové, tak minimálne vždy mali nejaký benchmark, že toto je Európa, za týmto si stojíme a tu sú nejaké červené čiary. A toto bolo podľa mňa strašne dôležité v čase post-mečiarizmu, aby sme videli, že to nie je len o eurofondoch, nie je to len o peniazoch, ale je to aj o tom, že sú nejaké spoločné hodnoty, z ktorých vychádzame.
Sú dané jednak náboženský, z hlbokej minulosti Európy, ale sú dané aj moderným osvietenským obdobím, kedy sme si začali vážiť tie základné hodnoty, na ktorých dnes stojíme. Takže ja som v podstate veľmi rád, aj som to konštatoval, že napriek všetkým nedostatkom EÚ, buďme radi, že sme dnu, keby sme neboli, tak dnes vyzeráme ako Bielorusko.
Mne to častokrát pripomína tú scénku s Monty Pythonovcov, že čo nám kedy Rím dal?
Brnkáš na moju citlivú strunu, lebo vieme o sebe obidvaja, že Monty Python formoval náš humoristický svet…
Keď si dávame otázku, čo nám Európska únia vôbec kedy dala, tak si myslím, že ten zoznam je vcelku impresívny a mali by sme si ho opakovať, lebo niekedy sa to tak javí, že poďme preč a zrušme to a tak ďalej, ale potom keď sa príde na to, že čo všetko, aké položky to zahŕňa a ako nám to umožnilo sa posunúť za tých 20 rokov, tak človek by sa mal veľmi poškrabať po hlave a povedať si, že by to asi nebol dobrý nápad.
Vážme si, čo máme. Nie je toho málo…
Ešte som sa chcel spýtať, v rámci Euroregu máte aj program Interact. Ako to funguje?
Interact je samostatná jednotka v rámci BSK. Riadi to Petra Masácová, skúsená harcovnička najprv z veľkej politiky, ešte z čias Dzurindu, následne potom na BSK. Je to ako keby také pootvorené dvere pre nás na Generálne riaditeľstvo Regio.
Interact je organizácia, ktorá je zriaďovaná priamo Európskym výborom regiónov a rieši veci, ktoré sú nadnárodného významu. Pre nás je dobré, že sídli v Bratislave, lebo pre nás to priamy kontakt s Európskou úniou a Regio. Takže som rád, že máme Interact.
Je tam veľa našich kolegov. Dokonca to bolo tak, že Interact ako keby vychovával kolegov pre nás pre odbor stratégie, investícií a územného rozvoja. Dochádza tam k výmene know-how.
Čo vidíš ty ako najväčšie výzvy župy na najbližšej obdobie a aké výzvy v tej medzinárodnej spolupráci, ktorú Bratislavský samosprávny kraj má?
Najväčšie výzvy dnes súvisia so zásahmi do nášho financovania, do nášho rozpočtu. Mali sme naplánovaných, vymyslených šesť veľkých projektov a dnes sú interné debaty v rámci BSK o tom, ktoré dva alebo tri z nich budeme musieť pozastaviť. Toto je veľmi nepríjemné. Sú to hlavne projekty stredoškolských kampusov a niekoľko ďalších menších vecí, ktoré sa do tej veľkej šestky nezmestili.
Všade pozeráme teraz, kde sa dá trochu ušetriť, aby sme vedeli aspoň niečo urobiť. Takže je to taká skôr udržbársko-prežívacia otázka, bohužiaľ. No a v rámci EÚ, zachovať si flexibilitu pri čerpaní európskych peňazí, pri kohéznej politike. Tak, aby sme my ako kraj vedeli povedať, čo je potrebné pre naše územie. Aby sme nemuseli prispôsobovať tie výzvy, ktoré potom rozdeľujú peniaze v rámci kraja, tomu, čo sa povie v rámci Bruselu, ale aby sme si my povedali, že toto potrebujeme, toto je pre nás dôležité.
Rozumieme všetci tomu, že na opravu ciest nám už Brusel nikdy nedá peniaze. To je niečo, čo povedia, že urobte si z vlastného. Ale tie veľké veci, ktoré ideme robiť, musia byť nejak v súlade s tým, čo hovorí Brusel, že je dôležité pre EÚ a zároveň sa v tom musíme nájsť.
Zvyknem sa na záver pýtať svojich hostí na odporúčanú literatúru. Z tých tém, ktoré sme dnes preberali, alebo z oblasti medzinárodných vzťahov, nejakú knižku, alebo podcast, čo ťa zaujalo. Čo rád počúvaš, číťaš?
Som bývalý knihomoľ. Miloval som čítať knihy, ale pri súčasnej práci sa sústreďujem na zopár kvalitných, dobrých zdrojov. Medzi ne radím Financial Times, BBC, Wall Street Journal, New Yorker, Washington Post. To sú moje média, ktoré sledujem a čítam. A sem tam zájdem aj na niektoré ázijské, anglické hovoriace stránky, aby som vedel, čo sa deje v Hongkongu, v Číne a podobne.
Ale nestíham čítať knihy, bohužiaľ. Ja som naozaj, že pracovné dokumenty, nejaké európske veci, ktoré súvisia s výborom regiónov, ale z literatúry, reálne knihy sú dnes pre mňa na pobavenie. A čítam tú klasiku proste Grishamovcov, Clancyovcov.
Teraz som sa „zakusol“ do životopisu Michaela Jordana a ešte čítam Históriu Depeche Mode. Pre mňa je dnes kniha relax. Nemám kapacitu na to, aby som čítal ťažké knihy, nebodaj politologické. A teda jedine, čo čítam z takých naročných vecí, sú tie globálno-politické médiá, ktoré som vymenoval.