Rozsiahla slovenská vládna a podnikateľská delegácia na prelome októbra a novembra navštívila Čínu. Cesta bola sprevádzaná slabou informovanosťou o jej prípravách a priebehu. Na stránke úradu vlády je však označovaná za cestu roka 2024.
Okno do sveta: Nemecko na križovatke - Merkelovej tieň, Putinova pasca a Trumpov efekt (rozhovor)
Ale bola naozaj taká? O tom a o ďalších stránkach spolupráce s ázijskou veľmocou sa v podcaste Okno do sveta rozprával Miroslav Wlachovský s Matejom Šimalčíkom, výkonným riaditeľom Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií.
„V zásade boli komunikované tri body ako najdôležitejšie výstupy. V prvom rade podpísanie spoločného vyhlásenia o strategickom partnerstve, uvoľnenie vízového režimu pre Slovákov a Slovenky cestujúce do Číny. A do tretice potvrdenie investície Gotionu do baterkárne v Šuranoch. Na prvý pohľad to znie ako úspechy, ale paradoxne to ukazuje skôr ideovú vyprázdnenosť tej cesty, nakoľko nejde o zásadné prielomy v tom vzťahu,“ hodnotí Šimalčík a dáva ceste prívlastky netransparentná, megalomanská a problémová.
V rozhovore sa dozviete:
- prečo mala cesta napriek deklaráciám viac politický, ako ekonomický význam
- ako cesta zapadala do čínskeho propagandistického konceptu
- prečo prínos pre konkrétneho podnikateľa nemusí znamenať celospoločenský prínos
- či je strategické partnerstvo v Čínou v európskom kontexte unikátom
- čo je bezvízový styk naozaj zásadným diplomatickým úspechom
- aký vplyv mala cesta na plánovanú baterkáreň v Šuranoch
- v čom pomohla návšteva Číne politicky
- ako môže niektoré spolupráce s Čínou narušiť ekonomickú bezpečnosť Slovenska
- ako Čína zneužíva globálny obchod na presadzovanie svojich politických záujmov
- aké sú riziká účasti Číny v infraštruktúrnych projektoch
- ako dopadla Čierna Hora, keď sa pustila do infraštruktúrnych projektov financovaných pôžičkou z Číny
- akú dynamiku vo vzťahoch s Čínou môžeme očakávať po návrate Donalda Trumpa do Bieleho domu
>>> Video podcast Okno do sveta
Relácie Okno do sveta si môžete vypočuť aj na >>> Spotify
MW: Aká bola tá návšteva premiéra v Číne a čo sa vlastne podarilo dohodnúť na tomto veľkom podujatí?
MŠ: Ja by som použil niekoľko takých prídavných mien, ktorými by sme tú návštevu vedeli označiť. V prvom rade bola netransparentná, premiéra nesprevádzali novinári a do poslednej chvíle v podstate neboli zverejňované detaily tej cesty, vrátane zoznamu účastníkov delegácie.
V druhom rade bola megalomanská. Nepamätám si situáciu, kedy s premiérom na takúto zahraničnú cestu cestovalo osem ministrov, čiže polovica vládneho kabinetu, s výnimkou nejakých spoločných rokovaní, ktoré sme mávali s Českou republikou. Čiže z tohto hľadiska určite megalomanská a vyvoláva otázky, že prečo po prvýkrát musela byť takáto cesta akurát do Číny a nie k niektorému z našich tradičných partnerov a spojencov, či už v rámci EÚ alebo NATO.
A do tretice tá cesta bola z mnohých ohľadoch problémová, nakoľko síce bola prezentovaná prizmou ekonomickej diplomacie, ale výsledkom je skôr politické zbližovanie sa medzi Bratislavou a Pekingom.
To je zaujímavé, lebo Robert Fico a minister zahraničných vecí Juraj Blanár sa ju snažili prezentovať hlavne ako ekonomickú cestu a že tam bral pomerne veľkú podnikateľskú delegáciu. Ale naozaj sa to ukázalo skôr ako politické a veľkosť tej delegácie zaskočila úplne všetkých. Keby sa niečo tomu lietadlu stalo, tak máme pomaly bezvládie. Ani nechcem strašiť takýmto niečím.
Čo ma ale zaujalo, bolo naozaj to, že vôbec nebral na palubu novinárov. Tak neviem, či to bolo preto, lebo nechceli o tej ceste informovať alebo si to informovanie o nej zariadili nejak inak?
Samotný premiér to následne verejne priznal, že zámerne nebrali novinárov, nakoľko nechcel, aby sa šírili informácie, ktoré by nezapadali do oficiálneho vládneho naratívu o ceste.
Samozrejme, informácie v nejakej podobe postupne počas tej cesty presakovali. Jej účastníci boli aktívni na sociálnych médiách, takže toto bol kanál, ako sa dali získať nejaké informácie. Samozrejme takýto spôsob nedáva záruku objektívnej informácie, keďže je plne pod kontrolou daného aktéra.
Premiér počas cesty zverejňoval na sociálnych sítiach rôzne videá, kde teda prehováral k ľudu s tým, aký je jeho program, ale chýbala tomu nejaká tá koncovka v podobe nejakej priamej verifikácie informácií a ich zasadzovania do kontextu. Čo je práve pri aktérovi, ako je Čína, veľmi dôležité.
Zaujímavé bolo, že informácie sa dali dohľadať v čínskych mediálnych zdrojoch, ktoré samozrejme o mnoho proaktívnejšie informovali o tej ceste, ako to bolo k dispozícii v slovenských zdrojoch. Z toho sa dá usudzovať aj to, že tá cesta premiéra a delegácie ôsmich ministrov zapadala veľmi pozitívne do propagandistického konceptu, ktoré čínske média potrebovali v tom čase raziť.
Aj v kontexte pomerne vyostrených vzťahov s EÚ sa snažia prezentovať túto cestu a Slovensko ako príklad aktéra, ktorý vzťahy s Čínou depolitizuje a je ochotný s ňou komunikovať a ukazuje, že nie všetky štáty EÚ majú nejaký jednotný postoj k tomu, ako reagovať na mocenský a ekonomický rast Číny a snahu presadzovať svoje vlastné politické záujmy priamo v Európe.
Čo sa na tej ceste teda podarilo dohodnúť? Čo boli highlighty, či už z pohľadu premiéra, alebo z pohľadu toho, k čomu sa vedia analytici dostať v dokumentoch?
V prvom rade je veľmi dôležité pri komentovaní tej cesty rozlišovať medzi prínosmi pre jednotlivé firmy, ktoré sa jej zúčastnili. Tam z pohľadu ekonomickej diplomacie a matchmakingu si nepochybne SARIO odvádzalo prácu, ktorú malo robiť. Druhá otázka ale je, aký je celkový prínos tej cesty pre Slovensko z makroekonomického hľadiska a z politického hľadiska.
Tam je to hodnotenie z môjho pohľadu o mnoho prísnejšie. Nemôžeme sa na to pozerať iba čisto prizmou súkromného záujmu a musíme to zasadzovať do širšieho spoločenského záujmu. Z oficiálnych vyjadrení úradu vlády boli v zásade komunikované tri body ako najdôležitejšie výstupy. V prvom rade podpísanie spoločného vyhlásenia o strategickom partnerstve, uvoľnenie vízového režimu pre Slovákov a Slovenky cestujúce do Číny. A do tretice potvrdenie investície Gotionu do baterkárne v Šuranoch.
Na prvý pohľad to znie ako nejaké úspechy, ale paradoxne to ukazuje skôr ideovú vyprázdnenosť tej cesty, nakoľko nejde o zásadné prielomy v tom vzťahu.
Strategické partnerstvo s Čínou historicky uzatvárali európske štáty hlava-nehlava v podstate už dlhé roky. Už zostáva iba nejakých päť, ktoré to nemajú. Ale bolo to úplne v inom časovom a politickom kontexte a aj obsahovo tie dokumenty vyzerajú trochu inak.
Druhá vec. Víza, ktoré sú prezentované ako nejaký zásadný diplomatický úspech. Slovensko bolo, tuším, 18. európskou krajinou, ktorá tento benefit získala za posledné dva roky. Dokonca v tom istom týždni v rámci nejakej jednej várky to získalo ďalších 5 európskych štátov, vrátane mikroštátov ako Andorra a Monako.
Čiže opäť nejde o zásadný diplomatický úspech. Bolo to skôr najmenšie minimum, ktoré tá cesta mala priniesť, vzhľadom na to, že je to v čínskom záujme. A je to súčasťou aktuálnej politiky uvoľňovať jednostranne vízové režimy s európskymi aj neeurópskymi štátmi v záujme naštartovania turizmu, ktorý sa úplne po covide nevzchopil a príspevku turizmu do vzpruženia ekonomickej situácie v Čine, ktorá prechádza rôznymi krízami.
A tretí bod – baterkáreň v Šuranoch, to je podľa mňa vskutku úsmevné, keby to nebolo smutné, že ako veľký prínos prezentujeme niečo, k čo mu vláda podpisovala memorandum už pred rokom. A teda ešte aj s dovetkom, že ide o projekt, ktorý bol vo veľkej miere aj spolu s Volvom rokovaný v predchádzajúcom vládnom období.
Počas toho, kedy sme tu mali v zásade tri vlády, vrátane tej, v ktorej ste boli aj vy. A ktoré prezentovali k Číne výrazne kritickejší, asertívnejší postoj a napriek tomu sa dokázali v tom čase vyrokovať takéto veľké ekonomické projekty.
To ukazuje, že v zásade nie je nutné byť voči Číne politicky v takomto ideovom predklone. Ako nejakú podmienku na získanie tých ekonomických benefitov.
Z tohto hľadiska tá cesta nepriniesla nejaké veľké ekonomické benefity. Naopak, máme tam skôr to politické zbližovanie sa, čo súvisí s tým strategickým partnerstvom. Ja som to už naznačil, že text toho dokumentu nie je úplne štandardný, nakoľko sa v ňom nachádzajú dve pasáže, ktoré v podstate nahrávajú Číne.
Prvá hovorí teda o tom, že nebudeme využívať ľudské práva na to, aby sme zasahovali do vnútorných záležitostí Číny. Čína sa dlhodobo snaží presadzovať ľudskoprávny relativizmus, čo je v príkrom rozpore so štandardom univerzálnych ľudských práv. A v podstate akúkoľvek diskusiu o ľudskoprávnej situácii v Číne a kritiku pomerov v Číne vníma ako zasahovanie do vnútroštátnych záležitostí. Napriek tomu, že Čína samotná je signatárom dôležitých ľudskoprávnych dokumentov na pôde OSN ako napríklad Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.
Čiže v tomto sme Číne v zásade pomohli. Samozrejme, je to v súlade s tou politickou rétorikou, ktorú aktuálne vláda razí o tom, že máme mať politiku na všetky štyri svetové strany, nemáme cudzie štáty kritizovať, lebo veď, čo už len to malé Slovensko môže kritizovať.
A potom tam je druhý problematický bod a ten sa týka definovania politiky jednej Číny. Hovorí o tom, že uznávame teritoriálnu integritu Číny, ale je tam teda dovetok, že vrátane Taiwanu. Taiwan sa aktuálne nachádza pod veľkým vojenským tlakom zo strany Číny, ktorá si ho nárokuje ako svoje územie. Napriek tomu, že komunistická vláda Čínskej ľudovej republiky nikdy nemala fyzickú kontrolu nad Taiwanom. Takže opäť je to pomoc tomu Pekingu.
Podľa mňa to nie je dobrá politika, vzhľadom na to, že aj s Taiwanom udržiavame síce neformálne, ale v prospešné ekonomické vzťahy. Máme tu prítomných veľkých taiwanských investorov. O Slovensko sa zaujímali aj iní investori, ktorí teraz možno budú zvažovať, či Slovensko je bezpečná destinácia pre ich investície a budú to porovnávať s ponukou, ktorá sa v regióne nachádza.
Samozrejme, nie je to jediný faktor, ktorý zvažujú. Ekonomické faktory sú samozrejme pre tie firmy dôležitejšie, ale je to súčasť toho kalkulu.
Keď sa rozhodujete medzi niektorým, niekoľkými krajinami, ktoré majú podobné parametre, a toto je bonusový parameter, že ich zaujímajú ľudské práva, že ich zaujíma nezávislosť Taiwanu, tak je logické, kam by sa v takom prípade ten investor priklonil.
Do Číny sprevádzalo Roberta Fica cca. 77 podnikateľov. Vieme, aké firmy to boli a čo sa im podarilo dosiahnuť? Je množstvo podnikateľov, ktorí vnímajú pozitívne, že sa im takýmto spôsobom otvára čínsky trh. Zrejme v krajinách, ako je Čína, je politická podpora do nejakej miery významná.
Z tých informácií, ktoré máme, tam bolo 56 firiem, a teda 77 zástupcov týchto firiem, naprieč rôznymi sektormi. Opäť by som zdôraznil, že rozlišujeme medzi súkromným benefitom pre konkrétnu firmu a pohľadom na národný záujem.
Mali sme tam tieto firmy z rôznych sektorov, od logistiky cez energetiku, firmy zo sektora právnych služieb, business consultingu, a firmy z telekomunikačného a IT-sektora, vrátane takých, ktoré sa zaoberajú kybernetickou bezpečnosťou.
Čiže sme tam mali aj firmy z citlivých sektorov, kde by sme asi mali spozornieť, čo chcú s Čínou robiť a ako to zapadá do ešte stále platnej, v praxi už asi nedodržiavanej, slovenskej bezpečnostnej stratégie, ktorá upozorňuje na rizika súvisiace s ekonomickou bezpečnosťou. A celkovo do stratégie Európskej únie v oblasti ekonomickej bezpečnosti, ktorá bola prijatá v januári tohto roka.
Paradoxne za jej implementáciu bude zodpovedať slovenský komisár Maroš Šefčovič.
Áno, to je výborné.
Toto je niečo, kde by sme mali spozornieť. Tie firmy boli skôr menšie. Malé, stredné podniky alebo teda rôzne start-upy väčších firiem. S veľkých v podstate len Železiarne Podbrezová a Jadrová energetická spoločnosť Slovenska, čo je opäť niečo, kde by sme mali asi spozornieť v kontexte plánov na výstavbu nového nukleárneho reaktora, čo je veľký plán vlády.
Zo sociálnych sietí som zachytil vyjadrenia viacerých účastníkov, ktorí si samozrejme pochvaľovali, že mali takúto možnosť. A prípadne aj to, že podpísali zmluvy s čínskymi partnermi. Je otázka, aké veľké boli tie kontrakty. Z tých pár informácií, ktoré boli dohľadateľné, šlo o objemovo skôr o menšie zmluvy a tiež nebolo jasné, či išlo zmluvy kde budú slovenské firmy niečo dodávať do Činy alebo naopak.
Určite by prispelo k hodnoteniu tej cesty, keby aspoň v nejakej anonymizovanej forme či už SARIO alebo Úrad vlády, či ministerstvo hospodárstva zverejnili o tomto informácie. O mnoho jednoduchšie by sa nám potom diskutovalo o tom či tá cesta mala, alebo nemala prínos. Z toho, že sa nik nechváli tými výsledkami, tak vyvodzujem, že tie výsledky až také ohromné neboli.
Ale určite netreba byť prehnane kritický k tomu, že SARIO robilo v Číne nejakú aktivitu. Na to tu SARIO je. I keď aj SARIO by malo zvažovať pri organizácii svojich aktívít, ako zapadajú do politík v oblasti ekonomickej bezpečnosti. Ale samozrejme na to SARIO primárne je, aby podporovalo podnikateľov.
Otázka, či je nevyhnutné, aby takáto podnikateľská cesta bola nutne sprevádzaná ôsmimi členmi vlády, tak to podľa mňa nevyhnutné nie je, bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o autoritársky režim.
A ak tu máme aj nejaké vyjadrenia o tom, že bez takéto okatej podpory vlády, by sa tie firmy v Číne nedokázali presadiť. Tak podľa mňa to skôr hovorí o probléme s konkurencieschopnosťou a o politickom podmieňovaní obchodných vzťahov, ako o tom, že ide o niečo potrebné pre Slovensko.
Ten vzťah je prirodzene asymetrický. Slovenská republika je veľkosti čínskeho mesta. Z hľadiska počtu obyvateľov, je vyše 20 čínskych miest väčších ako Slovenská republika. Samozrejme, aj čo sa týka výkonu ekonomiky, tá čínska je rádovo inde ako my.
Otázka je, či tie naše firmy, ktoré môžu mať ten veľký sen, že budem vyrábať zubné kefky v Číne a predám ich miliarde Číňanov a budem bohatý, ak to poviem veľmi nadnesene, či má šancu sa uplatniť na tých čínskych trhoch. Pretože jeden z problémov, ktorý ja vnímam vo vzťahu EÚ a Čína, je to, že kým my sme svoje trhy do veľkej miery otvorili čínskym produktom a čínskym firmám, tak opačne to neplatí a je to sprevádzané mnohými podmienkami.
Vrátane toho, že častokrát tie firmy musia mať svojho čínskeho partnera. A už sa stalo niekoľkým tým firmám, že zrazu zistili, že to, čo oni produkujú, sa začína v Číne vyrábať takpovediac v kópií a že autorské práva nie sú v Číne veľmi cenené.
Čo sa týka autorských práv, tak samozrejme aj v tomto sa Čína vyvíja a dnes naopak sme v situácii, kedy existujú aj sektory, kde teda Čína je z pohľadu duševného vlastníctva pred Európou a dostávame sa do takej paradoxnej situácie. V Európe sa potrebujeme začať viac správať, ako sa kedysi správala Čína, v záujme technologického transferu smerom do Európy. A naopak Číne záleží oveľa viac na tom, aby jej duševné vlastnosti neunikalo.
Ukážkovým príkladom je elektromobilita, batériový priemysel, kde Európska komisia oznámila, že pripravuje balík opatrení na to, aby prípadné čínske investície v sektore elektromobility a batérií boli podmienené transferom technológie smerom do Európy. A naopak čínska vláda dáva inštrukcie a varovania čínskym firmám, aby si dávali pozor na transfery duševného vlastníctva smerom do Európy. V kontexte prebiehajúcej vlny investícii do tohto sektora smerom z Číny do Európy je zaujímavé, že čínska vláda hovorí o tom, aby investovali skôr do montovní a nie povedzme do výskumu a vývoja v Európe. Čiže v niektorých sektoroch sa tie váhy preklopili.
Dnes nie je úplne správne hovoriť o tom, že Čína len vykráda nejaké duševné vlastníctvo. Samozrejme, Čína má programy na to, ako získavať duševné vlastníctvo zo Západu. Má na to cielené programy týkajúce sa akademickej spolupráce napríklad, aby ťahala akademické talenty smerom do Číny a získavala nejaké nové technológie.
Ale potom, sú tu sektory, kde vieme, že nás Čína reálne predbehla, čo samozrejme robí diskusiu o ekonomickej konkurencii s Čínou a európskej konkurencieschopnosti, alebo teda v širšom pohľade západnej konkurencieschopnosti, o mnoho naliehavejšou a komplexnejšou, ako sa na prvý pohľad zdá.
Často sa hovorí o bezpečnostných rizikách spojených s investíciami s Čínou a ekonomickej spolupráce s Čínou. V čom konkrétne spočívajú? Aké príklady by sme vedeli uviezť na to, na čo si treba dať pozor vo vzťahoch s Čínou? A či už ako štát, alebo ako firma.
Tých rizík je viacero. Veľmi vypuklá bola situácia v roku 2021 v Litve, ktorá sa rozhodla nadviazať intenzívnejšie vzťahy s Taiwanom a Čína sa rozhodla ju potrestať. A v tomto prípade sme videli weaponizáciu globálnych výrobných reťazcov.
Litva mala pomerne malý priamy export do Číny, ale veľa nemeckých firiem využívalo litovské firmy na výrobu komponentov, ktoré boli následne používané v tých nemeckých produktoch a exportované do Číny, čiže bola tam takáto nepriama exportná väzba.
Číne sa podarilo identifikovať niektoré nemecké firmy, ktoré boli zapojené v tomto vzťahu a prostredníctvom nich tlačila na tie litovské firmy, aby buď oni tlačili na vládu, aby zmenila politiku, respektíve, aby tieto nemecké firmy prestali používať litovských dodávateľov. Čiže to bola nepriama forma nátlaku a v podstate zneužitia globalizovaného systému produkcie.
Ďalej sme tam videli aj veľmi priame nátlakové praktiky, ako bolo v vymazanie Litvy ako jednej z možností v čínskom colnom systéme. Zrazu ste nejaký čas nevedeli preclievať zásielky z Litvy. To sa po pár dňoch vyriešilo, lebo to bolo veľmi prvoplánové a okaté porušenie záväzkov, ktoré Číne vyplývajú z práva Svetovej obchodnej organizácie.
Čiže toto je jedna vec – zneužívanie obchodných závislostí, či už importných alebo exportných, na nátlak.
Druhá vec, ktorú vidíme, je pri investíciách. Častokrát sa tieto investície dejú a dlhodobo diali práve do sektorov, ktoré sa týkajú inovatívnych technológií, čo Čína následne využívala práve na to, aby získavala nové know-how a posilňovala svoju vlastnú ekonomiku. S tým, že tieto technológie boli častokrát aj technológiami dvojakého použitia a teda je tam riziko aj vojenskej aplikácie a posilňovania čínskej vojenskej moci.
A potom tu máme ako otázku infraštruktúrnych projektov, čo je kategória sama o sebe a je to jedna z tých oblastí, kde aj slovenská vláda uvažuje o spolupráci s Čínou. A tam sa jednak otvára téma prítomnosti čínskych dodávateľov a čínskych produktov v prvkoch kritickej infraštruktúry, čo je samo o sebe nebezpečné, či už z pohľadu toku dát, zabezpečenia servisu, čiže weaponizácie servisných vzťahov.
Samozrejme, je tu aj otázka financovania takýchto projektov. Pri tých projektoch, ktoré sú zvažované slovenskou vládou, zatiaľ nepoznáme detaily, čo súvislí s tou netransparentnosťou. Ale vieme zo skúsenosti iných štátov, poväčšine mimoeurópskych, že tie vzťahy, to financovanie bolo neudržateľné a vytváralo veľké riziko bankrotu, čo bol prípad Čiernej Hory.
Čo je európsky štát, ktorý nie je členom EÚ.
Nie je to úplne porovnateľná situácia. Nie je člen EÚ, hoci je v prístupovom procese a postupne preberá ten právny systém, je však člen NATO. Je to výrazne menší štát a jeho schopnosť absorbovať nejaké šoky je o to menšia. Každopádne tam sme videli, že nedokázal v dôsledku pandemických šokov splácať svoju pôžičku voči Číne.
Ten model je často taký, že pôžička od čínskej banky je podmienená využívaním čínskych dodávateľov, ktorí ten projekt budú realizovať. Tí následne preferujú čínskych subdodávateľov, čínskych pracovníkov a čínsky materiál. Čiže taká paradoxná situácia, že si zoberiete pôžičku od čínskej banky, ktorú musíte splácať a celú ju miniete na to, že platíte čínskym firmám. Čiže ten kapitál odíde do Číny dvakrát, čo nie je veľmi výhodná situácia.
Spomínali sa tu na Slovensku v kontexte tých infraštruktúrnych projektov možnosť využívania PPP projektov, čo je v na konci dňa také nepriame financovanie tými čínskymi bankami. Toto je niečo, čo môže byť problémové.
O akých infraštruktúrnych projektoch hovoríme v prípade Slovenska? Čo nám postavia rýchloželeznicu?
Rýchloželeznicu asi úplne nie, ale zvažuje sa možnosť rozšírenie železničnej trate Bratislava-Komárno. Je to vyťažená trať, ktorá je bohužiaľ jednokoľajová a to rozšírenie je zrejme potrebné. Ale je otázka, či je to nutné robiť práve s čínskymi firmami. Aj vzhľadom na to, že máme absolútnu neschopnosť adekvátne čerpať financovanie z EÚ. To nám tu v podstate leží na stole a stačí ho zobrať a investovať.
To je veľký paradox.
Máme tu potom diaľničné projekty, hovorí sa o oprave diaľničných mostov. Najbližšie k nejakej realizácii budia asi tunel Karpaty, kde aj uznesenie vlády, ktoré sa schvaľovalo v nadväznosti na tú cestu, stanovilo ako úlohu pre ministerstvo dopravy niekedy zhruba do marca budúceho roku vyrokovať s čínskou stranou memorandum o spolupráci na tomto projekte. Čiže tam sa to asi bude tak najrýchlejšie hýbať.
Čiže budú nám stavať tunel?
Uvidíme, musíme počkať na reálne informácie o tom, ako tie projekty budú vyzerať. Ale už teraz by sme sa mali baviť o tom, ako chceme, aby ten projekt vyzeral a či ho vôbec chceme. Aby sa teda nepodpísalo nejaké nevýhodné memorandum, ktoré nás bude stávať do nie úplne priaznivej pozície.
Potom ešte pri tej infraštruktúre, tu máme taký evergreen, o ktorom sa rozprávalo už pred 10-12 rokmi, keď sa rozbiehala spolupráca s Čínou v rámci formátu 16 plus 1 a to je vodná elektráreň na Ipli. Už vtedy sa rozprávalo, či to nebudú robiť Číňania. Častokrát aj čínska strana to prezentovala ako nejaký potenciálne vlajkový projekt.
Doteraz sa ten projekt nezačal realizovať, napriek tomu sa teda znovu objavil na agende. Tak to som veľmi zvedavý, či sa po takom čase ten projekt vôbec bude realizovať a či oň bude vôbec záujem na čínskej strane.
Poďme od potenciálnych čínskych investícií a ich rizík, k uplatneniu sa na čínskom trhu. Sú nejaké slovenské firmy, ktoré sú etablované v Číne? A v akých sektoroch? Do akej miery je toto predstava a do akej miery je to realita? A čo vlastne firma potrebuje na to, aby bola úspešná na čínskom trhu?
Samozrejme firmy, ktoré obchodujú s Čínou, existujú. Veľa firiem využíva Činu na dodávanie vstupov pre svoju produkciu, nakupujú z Číny stroje, ktoré potrebujú na svoje podnikanie. Toto samozrejme funguje. Aj súčasťou tej premiérovej cesty bola jedna z firiem, ktorá je dlhodobo etablovaná v Číne a spolupracuje s Čínou. A to je Antik Telekom, telekomunikačná spoločnosť.
Čiže takéto firmy samozrejme existujú. Pre firmu, ktorá chce preraziť v Číne s nejakým novým produktom, to nie je ľahké a nikdy to ľahké nebude. Aj kvôli tomu, že je potrebné porozumieť čínskemu spotrebiteľskému správaniu, ktoré je v rôznych aspektoch iné, od toho, ktoré poznáme zo Slovenska alebo z Európy.
Samozrejme, sú tam bariéry pre vstup na trh, ktoré nemusia podnikatelia riešiť, keď je obchodujú v rámci Európskej únie.
Veľa sa hovorí o exporte poľnohospodárskych produktov. To je jeden z evergreenov spolupráce s Čínou. Kedysi sa podpisovali protokoly o vývoze mliečnych produktov. V 2021 sme mali protokol o vývoze jahňacieho mäsa. Teraz je tam nejaká spolupráca týkajúca sa zmiernenia rizík súvisiacich s BSE, vývoz čmeliakov, rôzne aspekty poľnohospodárskej produkcie.
Samozrejme, pre konkrétne firmy to môže to byť zaujímavé. Z pohľadu makroekonomického je to ale samozrejme zanedbateľná položka, keďže nie sme agrárna ekonomika. Vždy je náročné pre slovenských producentov presadiť v tamojšom poľnohospodárskom sektore. Napríklad aj z toho hľadiska, že či sú vôbec schopní vyprodukovať také množstvo produktu, ktoré bude pre čínskeho odberateľa zaujímavé.
To máme ako rôzne anekdoty od podnikateľov o tom, že by v zásade museli celú svoju produkciu alokovať len na ten čínsky trh, aby to vôbec pre nejakého nákupcu v Číne bolo zaujímavé. Čiže tam je tá asymetria. Je to niečo, čo robí to presadenie sa náročným, lebo žiaden podnikateľ nepôjde do toho, že bude alokovať 100% produkcie na jeden trh. To by bolo vystavovanie sa obrovskému riziku, ktoré môže byť potenciálne fatálne. To k tomu poľnohospodárstvu.
Ale firiem, ktoré tam pôsobia je množstvo. Čo ale musíme rozlišovať, je úspech jednotlivých podnikateľov a celkový prínose toho medzivládneho vzťahu pre ekonomiku ako takú. A aj keď spočítame celkovo tú sumu tých slovenských podnikateľov, čo tam dokážu robiť, tak z pohľadu celkovej ekonomiky tá čiastka nie je významná.
Pre slovenský obchod s Čínou sú o mnoho významnejšie nadnárodné spoločnosti, hlavne teda Volkswagen a jeho bratislavská fabrika, ktorá dlhodobo exportuje na čínsky trh. Je to jeden z najvýznamnejších trhov priamo pre tú bratislavskú fabriku. Podľa minuloročnej výročnej správy tam smerovalo 20 % produkcie slovenskej fabriky Volkswagenu. V minulosti to bolo zhruba 25 %. Čiže toto je určite vzťah, na ktorý by sme sa mali pozerať.
Ale ten vzťah prebieha na úrovni Volkswagen a Čína, predpokladám?
Samozrejme. Ten vzťah je veľmi komplikovaný. Je náročný pre EÚ ako takú a je náročný aj pre Nemecko, nakoľko to aj Nemecku samotnému významne sťažuje implementovať politiky ekonomickej bezpečnosti.
Volkswagen má aj vlastné fabriky v Číne. Používa model in China, for China, čiže fabriky v Číne, vyrábajú pre čínsky trh. Čo ale robí tú spoločnosť závislú na Číne. Tým, že tam majú lokalizované aktíva, tak to zvyšuje riziká pre tú firmu a v nejakých momentoch z nej robí aj v úvodzovkách agenta čínskych záujmov.
A to je tiež jeden z tých rozmerov ekonomickej bezpečnosti, že Čína využíva ekonomické vzťahy na tzv. elite capture, vytváranie rôznych väzieb na lokálne, či už podnikateľské alebo politické elity a prostredníctvom nich sa snaží ovplyvňovať politické rozhodovanie.
V každom prípade Čína je pre Európu zaujímavý partner. Svedčí o tom to, a to treba priznať aj premiérovi Ficovi, že nechodí tam iba slovenský premiér, chodí tam veľa predstaviteľov členských štátov Európskej únie. V septembri tam bol španielsky ministerský predseda Pedro Sánchez, V apríli tohto roku tam bol nemecký kancelár Olaf Scholz. Pred rokom v apríli tam bol zase Emmanuel Macron, francúzsky prezident a minulý rok v decembri bol vlastne summit EÚ-Čína v Pekingu, kde bola aj predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen aj dnes už bývalý predseda Európskej rady Charles Michel.
Aký je dnes vzťah EÚ – Čína? Čo ho charakterizuje a čo z toho vyplýva pre nás ako členský štát?
Chcem zdôrazniť, že samozrejme nie je problém to, že niekto z vlády cestuje do Číny. Problém nastáva, až keď sa pozeráme na ten obsah tých rokovaní. A to je to, čo musíme vždy zdôrazniť, keď tu niekto hovorí o tom, že ako môže byť tá cesta problém, keď tam cestujú všetci.
No áno, všetci tam cestujú, ale riešia aj tie kritické otázky toho vzťahu, čo pri tejto slovenskej ceste absentovalo a bola v podstate vyňatá z nejakého bežného politického rámca, na ktorom je, možno nie úplná zhoda, ale nejaký rámcový úzus v rámci Európskej únie, čo Čína pre úniu znamená.
V 2019 roku, tu bol taký zlomový bod pre vzťahy EÚ-Čína, boli na pôde EÚ prijaté politické dokumenty, ktoré nám ten vzťah s Čínou definujú a oni teda vnímajú Čínu prostredníctvom takej trojitej definície.
Na jednej strane hovoria o tom, že Čína je pre EÚ partner na rokovanie o globálnych témach. Dnes už sa typicky hovorí iba o klimatickej zmene. V tých ostatných oblastiach je ten dialóg náročný a záujmy sú často protichodné. Čiže to partnerstvo sa dostáva vo veľkej miere do úzadia a aj v tej klimatickej oblasti samozrejme nie je jednoduché s Čínou rokovať.
Potom tam máme rozmer ekonomického konkurenta. Teda hovoríme o tom, že čínske firmy sú pre európske konkurenti na globálnych trhoch, aj priamo na európskom trhu. Dnes to akútne cítime práve v automobilovom priemysle, napríklad.
A do tretice je to systémový rival, ktorý má vlastnú predstavu o medzinárodnom usporiadaní. Má vlastné medzinárodne politické záujmy, ktoré presadzuje a ktoré nie sú v súlade s tými našimi a snaží sa v podstate ovplyvňovať podobu medzinárodného systému tak, aby vyhovoval čínskym záujmom.
Samozrejme, z pohľadu Číny je to logické, že sleduje vlastné záujmy, ale v tomto prípade to nie je v našom záujme a teda je logické, že nechceme Čínu v tomto podporovať a naopak chceme podporovať to, aby prežil medzinárodný systém založený na dodržiavaní pravidiel, čo je alfa a omega slovenskej bezpečnosti.
Samozrejme. Novým faktorom je znovuzvolenie Donalda Trumpa, ktorý v januári nastúpi do Bieleho domu a má veľmi špecifické pohľady na Čínu, či už sa to týka bezpečnosti, alebo ekonomických a obchodných vzťahov. Viackrát povedal, že pre neho je čarovné slovíčko tarifa a clo.
Ako budú vyzerať vzťahy USA-Čína v druhom období Donálda Trumpa, a čo z toho vyplýva pre Európu? Vzniká zaujímavý trojuholník Európa, Spojené štáty, Čína. Hovorili sme o vzťahoch EÚ s Čínou, no ale samozrejme pre nás sú Spojené štáty tradičný partner, je to v podstate hlavný garant európskej bezpečnosti z pohľadu pôsobenia USA v Severoatlantickej aliancii, kde je suverénne najsilnejším členom s najväčším vojenským rozpočtom.
Zároveň Spojené štáty garantujú takpovediac aj slobodu a nezávislosť Taiwanu a bezpečnosť prepravy cez Taiwanskú úžinu, kade chodí nesmierne veľa medzinárodného obchodu.
Toto je otázka, ktorá je momentálne veľmi búrlivo diskutovaná. V zásade pri Trumpovi máme jedinú istotu a to je, že nič nie je isté. a že dokáže teda v rôznej miere prekvapiť.
Samozrejme v Amerike dnes je pomerne veľká zhoda naprieč politickým spektrom na tom, že Čína je pre Spojené štáty bezpečnostná hrozba a že je to téma, na ktorú treba reagovať. Je to asi jedna z mála otázok, na ktorých sa demokrati a republikáni v nejakej miere vedia zhodnúť. Čiže toto je v zásade pozitívne, lebo môžeme čakať kontinuitu tej politiky. Bidenova administratíva nezrušila Trumpove opatrenia v súvislosti s Čínou, ale skôr nich pokračovala a v niektorých oblastiach ich ešte pritvrdzovala. Takže v tomto bude asi kontinuita.
Veľkým otáznikom, aj z hľadiska toho ako by mala Európa pristupovať k Čine, je to, do akej miery bude Amerika asertívna voči Európe. Ak sa Trump rozhodne zvýšiť nielen clá na dovoz produktov z Číny do Ameriky, ale aj z Európy do Ameriky, tak samozrejme pre Európu to vytvára nový obchodný konflikt s Spojenými štátmi a bude to znižovať jej ochotu vystupovať asertívnejšie voči Číne.
Na druhej strane vieme, že nie len pre Trumpa, ale pre Ameriky ako takú, je Čína dnes o mnoho významnejšia politická otázka, ako je európska bezpečnosť. Čiže z nejakej miere bude nevyhnutné, aby Európa začala sa o mnoho viac starať o vlastnú bezpečnosť. Samozrejme v kontexte NATO, ale byť o mnoho aktívnejší hráč, čo bude aj pre Trumpa veľmi dôležitý signál, či môže z Európou v takýchto otázkach počítať.
Pre Európu je riziko, že v Amerike prevládne názor, že európska bezpečnosť a situácia v Indo-Pacifiku sú dve oddelené témy, ktoré nemajú nič spoločné, a že teda treba sa venovať tej bezpečnosti v Indo-Pacifiku a o Európu nech sa stará Európa.
V poslednej dobe ale vidíme, že otázka európskej bezpečnosti alebo euroatlantickej bezpečnosti a indo-pacifickej bezpečnosti sú čoraz viac spojené nádoby. Nielen teda kvôli tomu, že Čína a dnes už aj Severná Kórea aktívne podporujú Rusko vo vojenskom ťažení na Ukrajine, ale aj preto, že akýkoľvek konflikt v Indo-pacifiku, či už v tej Taiwanskej úžine alebo Východočínskom mori by mal enormné ekonomické dopady aj na Európu, vrátane teda Slovenska a ďalšie vnútrozemské štáty, ktoré prirodzene nerozmýšľajú v intenciách nejakej námornej bezpečnosti.
Ešte by som sa spýtal na ten vzťah Rusko a Čína. Dnes je vlastne Rusko taký juniorný partner, pretože je závislý od čínskych dodávok, aj od čínskej medzinárodnej podpory, ktorá je zase v niečom opatrná. Vieme, že čínske banky sú opatrné pri styku s ruskými firmami, práve preto, aby na nich nedopadli sankcie. Kde je dnes Rusko-Čína a čo z toho vyplýva pre nás?
Ten vzťah je do istej miery veľmi pragmatický. Aj Čína, aj Rusko si sledujú svoje vlastné záujmy, čiže ja by som to nehodnotil ako alianciu, akú poznáme typicky z NATO, že by tam bol nejaký rozsiahly záväzok, Ale je tam zhoda v záujmoch v tom, že ani jednému z nich nevyhovuje, nazvime to, západná hegemónia, západná dominancia v medzinárodnom systéme.
To im prekáža a chcú to zmeniť. Číne by úplne nevyhovovalo, keby Rusko totálne prehralo vojnu na Ukrajine, nakoľko by stratilo dôležitého partnera v tej autoritárskej aliancii, ak to tak úvodzovkách nazveme. Na druhú stranu, aj slabšie Rusko nie je pre Čínu úplne nevýhodné, nakoľko to znamená, že Čína môže byť principálom v tom vzťahu a Rusko bude nejako podriadené, bude teda tým juniorným partnerom.
Je samozrejme otázka, nakoľko sú ruské politické elity ochotné akceptovať takéto postavenie. A to skôr nie sú, skôr to teda akceptujú v nejakej rovine nevyhnutnosti pri tej momentálnej podpore, ale ako dlhodobo to podľa mňa akceptovať nebudú.
Čína a Rusko dnes udržiavajú vzťahy v rôznych oblastiach. Čínska podpora pre Rusko sa vo významnej miere prejavuje v diplomatickej oblasti, či už klasickej rovine, že blokuje prijímanie kritických rezolúcií a krokov napríklad na pôde OSN, ale ja cez to, že Čína predstavuje vlastné nejaké mierové usporiadanie, ten pôvodne čínsky 12 bodový plán alebo politický pamflet a následne čínsko-brazilský program, ktorému sa dnes hlási aj slovenská vláda, a ktorý v zásade vyznieva veľmi prorusky. Do tej miery, že aj Ukrajina, ani nikto na Západe ho neakceptoval ako smerodajný.
Dnes vidíme, že slovenská vláda, asi aj maďarská a sa k tomu nejako hlásia, čiže Čína, týmto Rusko podporuje, ale zároveň nám ukazuje, že má záujem byť o mnoho aktívnejším aktérom európskej bezpečnostnej architektúry.
To je niečo, prečo my sme mali samozrejme veľmi výrazne spozornieť, ak nejaký mimoeurópsky aktér, s ktorým nás nespájajú žiadne hodnoty, chce ovplyvňovať to usporiadanie a snaží sa Európu postaviť do roly iba objektu medzinárodnej politiky. Toto sme tu už historicky v našom regióne mali a je to niečo, čo by nás malo veľmi znepokojovať.
Máme tam nejakú ekonomickú podporu, výrazný nárast nákupu fosílnych palív, čím Rusko dokázalo vykryť veľkú časť strát, ktoré malo v dôsledku západných sankcií. Je tam čulý obchod s tovarmi dvojakého použitia. Samozrejme, Čína hovorí o tom, že ona nemá ako kontrolovať, na čo sú použité, ale teda vieme napríklad, že tam je obchod s čipmi, ktoré sú nevyhnutné pre ruský zbrojársky priemysel.
Dnes sú čoraz častejšie informácie o tom, že priamo v Číne sa vyrábajú pre Rusko drony, čiže už sme o krok bližšie k priamej vojenskej pomoci, ktorú Čína doteraz vždy dementovala. Zo strany Európskej únie zaznieva, že toto by bolo prekročenie červenej čiary a odpoveďou by asi bola nejaká forme sankcií. Samozrejme, čínske firmy a čínske banky sú opatrné a v zásade sa v najväčšej možnej miere snažia dodržiavať existujúce sankcie, lebo by pre ne bolo ekonomicky nevýhodné, keby sa stali terčom západných sankcií.
Na záver tradičná otázka. Máte pre nás nejakú literatúru, čo by ste odporučili našim poslucháčom a divákom? Niečo k téme Čína, vzťahy EÚ-Čína, trojuholník EÚ-Čína, Spojené štáty.
Dve také populárno-náučné knižky na túto tému z našej produkcie. Prvá, Super veľmoc? Všetko, čo potrebujete vedieť o súčasnej Číne, ktorá predstavuje v zásade všetky základné informácie, ktoré by mali ľudia vedieť o tom, ako vyzerá súčasná Čína, čo teda znamená v medzinárodných vzťahoch. A v nadväznosti na to sme potom vydali knižku Ázijský šampión: všetko, čo potrebujete vedieť o súčasnom Taiwane, ktorý je čoraz významnejším aktérom medzinárodnej politiky a zároveň potenciálnym ohniskom globálneho konfliktu.
