„Obranyschopnosť Európy by som ani nepodceňoval, ani nepreceňoval. Nemám úplne rád prístup, že Európa by nevedela, čo si počať, keby tu neboli Američania, lebo Európa má veľmi veľké kapacity a veľmi veľký potenciál,“ povedal bývalý štátny tajomník ministerstva obrany a expert na obranné a bezpečnostné otázky Marian Majer, v rozhovore s Miroslavom Wlachovským v podcaste Okno do sveta.
Majer pripomenul, že Európa dnes spolu vydáva na obranu 240 až 250 miliárd eur, čo je porovnateľný rozpočet ako má Čína, ktorá je niekoľkonásobne väčšia. „Nepodceňoval by som schopnosť Európy aj odstrašiť, aj sa brániť,“ tvrdí.
Okno do sveta: Srbsko na rozdiel od Slovenska robí politiku na všetky strany reálne, premyslene a úspešne - ROZHOVOR
Podľa Majera sú problémom niektoré špecifické vojenské kapacity, ale aj politický postoj, ktorý donedávna zaznieval aj od politických lídrov. „Politické smerovanie k posilňovaniu obranyschopnosti je kľúčové, bez toho sa Európa ďalej nepohne, ale vidím pozitívny základ – koalícia ochotných.“ uviedol.
Čo je však podľa neho skutočne dôležité, aby sa politické trendy, ktoré spochybňujú túto potrebu, dostali do úzadia. „Aby tie rôzne extrémistické názory, aby tie peacemakerovské názory boli v úzadí,“ hovorí. „Nie preto, že chceme vojnu, ale preto, že chceme mier. Pretože chceme mier, chceme byť silnejší, chceme mať silnejšie odstrašenie,“ dodal.
V rozhovore Miroslava Wlachovského a Mariana Majera sa dozviete aj to:
- a akom stave je slovenský obranný priemysle
- ako dlho Američania tlačia na väčšiu zodpovednosť Európy za vlastnú bezpečnosť
- či sa zvýšili európske výdavky na obranu po ruskej anexii Krymu
- kedy začala klesať výdavky na obranu v západoeurópskych štátoch
- v ktorých oblastiach má Európa najväčšie obranné slabiny
- ako sa menia postoje bánk k financovaniu obranného priemyslu
- čo potrebuje obranných priemysel, aby navýšil svoje kapacity
- čo je to simulačný biznis
MW: Čo ťa priviedlo k bezpečnostnej a obrannej politike?
MM: Môj život je plný náhod a takouto náhodou bol aj môj príchod na ministerstvo obrany v roku 2004. Študoval som politológiu s históriou, stážoval som na Filozofickej fakulte na Univerzite Komenského a zároveň som stážoval v denníku SME. Ale vedel som, že sa nechcem venovať novinárčine, ale skôr tej medzinárodnej a bezpečnostnej politike.
No a do toho prišla ponuka z ministerstva obrany. Neskorší štátny tajomník a neskorší veľvyslanec Róbert Ondrejcsák zháňal ľudí do Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií. Odvtedy som tam strávil, s nejakými prestávkami, viac ako 15 rokov. Prešiel som rôzne funkcie, až po štátneho tajomníka.
Dnes by som sa chcel rozprávať o opätovnom vyzbrojovaní Európy. Európa potrebuje investovať do svojej obranyschopnosti. Prednedávnom vydali Bielu knihu so základným východiskom, ak Európa chce mier, musí sa pripravovať na vojnu, podľa toho latinského Si vis pacem, para bellum – ak chceš mier, priprav sa na vojnu. Prečo je to dnes také dôležité? Lebo sú ľudia, ktorí hovoria, že sú potrebné rôzne iné investície, tak prečo ideme teraz investovať do obrany? A prečo, zase z pohľadu tých druhých, Európe tak dlho trvalo, kým sa spamätala a začala sa tomuto venovať?
Európa mala záchvevy akéhosi uvedomenia si dôležitosti bezpečnosti už v minulosti. Z času na čas, hlavne keď prichádzala nová administratíva, nová komisia, nový vysoký predstaviteľ pre zahraničnú politiku, tak prichádzali s iniciatívami, že poďme sa posilniť. Ale vždy to tak išlo nejako do stratena.
Ale treba povedať, že rok 2014 bol zlomom, pretože už vtedy došlo k skutočnej zmene politiky EÚ. Anexia Krymu vyvolala debaty v NATO, debaty v EÚ, čo treba robiť, čo robíme zle. Vtedy nastala aj tendencia zvyšovania výdavkov na obranu, hlavne v európskych štátoch. Táto debata, ktorá sa samozrejme nedala oddeliť od Severoatlantickej aliancie a debaty tam.
Neskôr v rokoch 2016-2017 to bola debata o vytvorení stálej štruktúrovanej spolupráce, o konkrétnych cieľoch, ktoré v EÚ v tom čase ešte neboli. NATO už malo vytvorené mechanizmy hodnotenia krajín, vyhodnocovania bezpečnostnej-obrannej politiky. Toto v EÚ neexistovalo.
Takže dnes to nie je úplne nová záležitosť. Dnes je nový kontext, ktorý priniesli hlavne americké voľby a príchod prezidenta Trumpa. To, čoho sa niektorí obávali, niektorí na to upozorňovali už skôr, niektorí to možno zľahčovali, že skutočne začne robiť nepredvídateľnú politiku spôsobom, že to zneistí všetkých.
Je pozitívne, že Európa reaguje, alebo zareagovala veľmi rýchlo vďaka postojom kľúčových štátov. A je veľmi dôležité, aby sme v tom pokračovali. Aby to nebol zase záchvev, ktorý skončí tým, že prezident Trump prehodnotí niektoré politiky, niečo sa trošku upokojí. Jednoducho aby to pokračovalo, bez ohľadu na to, čo Trump hovorí.
Lebo Američania to hovorili 20 rokov. Pamätám si Boba Gatesa, bývalého ministra obrany, ktorý o tom hovoril skutočne dosť nevyberaným slovníkom, hoci za zatvorenými dverami, že jednoducho Európa by mala prebrať oveľa viac zodpovednosti. To znamená, že tieto výzvy sú tu dlhodobo.
Dnes sa javí, že sú vážne a že potenciálne dôsledky budú vážnejšie, ak Európa nebude konať. Takže ja to vnímam pozitívne. Dôležité je, aby to bola jednotná aktivita, aby to nebola aktivita len niektorých štátov. Zároveň, aby to bola dlhodobá záležitosť, aby sme si skutočne nastavili tie veci, aby sme si ich len nenapísali do Bielej knihy, ale aby to prinieslo aj skutočné výsledky.
Nie je to tak trošku aj tým nastavením v hlavách Európanov, že Európska únia to je tá organizácia alebo to združenie štátov, ktoré sa venuje primárne ekonomike obchodu a na tie obranné veci tu máme Severoatlantickú alianciu, kde to zaštiťujú Spojené štáty.
Ten moment obrany a bezpečnosti v EÚ nebol taký citeľný, možno čiastočne aj kvôli tomu, že je tam veľký prekryv členských štátov. Bolo to vnímané tak, že toto je biznis NATO a my sa venujeme niečomu inému.
Európska komisia ani nemala vo svojej sfére obranu. Prvýkrát máme komisára pre obranu, ale ten sa tiež asi bude venovať hlavne budovaniu obrannej kapacity a obrannému priemyslu. To nie je človek, ktorý bude rozhodovať o vojenských veciach. Či toto nastavenie v tých hlavách nie je rezíduom studenej vojny a tým, čo spôsobuje, že EÚ k tomu pristupovala trošku laxnejšie?
Súhlasím. Treba povedať, že výdavky na obranu, v tom čase ešte v skupine štátov západnej Európy, tých pôvodných členov Európskej únie, klesali od 60-tých rokov. To znamená, že to bol už dlhodobý trend.
Nebola to len okolnosť rozpadu Sovietskeho zväzu a zmeny globálneho usporiadania. To bol samozrejme výrazný faktor, ale v štátoch západnej Európy ten trend nastával dlhodobejšie, už v 70-tych, 80-tych rokoch, to väčšie sústredenie sa na ekonomický rozvoj, možno na sociálnu politiku.
Američania zabezpečovali mnohé oblasti obrannej a bezpečnostnej politiky po celom svete. Čo si dnes možno prezident Trump úplne neuvedomuje, tú prepojenosť globálnej bezpečnosti, ešte väčšiu, ako to bolo pred 50-timi rokmi.
Rozpad Sovietskeho zväzu a všetko, čo to prinieslo, orientovanie sa na rozširovanie EÚ, orientovanie sa na ekonomiku, na well-being, to prinieslo také uspokojenie, že tu nič nehrozí. Rusko malo ešte v čase Borisa Jeľcina tendenciu sa približovať k európskym štátom a USA. To všetko boli dlhodobé trendy, ktoré nás upokojili. A dnes sme prekvapení.
Slovensko je toho príkladom. Až donedávna sme nevydávali na obranu 2% HDP a tento trend nastal vo väčšine štátov. Niektoré sa akoby zobudili skôr. Poľsko napríklad, už niekde v tom roku 2014. Dnes sú niekde na 4% HDP. A mnohé sa nezobudili vôbec, respektíve stále sú pozícii, že vlastne sa nič nedeje, nič sa nemôže stať a nemôže sa ma to týkať. Tam je aj geopolitický faktor, respektíve z hľadiska lokácie danej krajiny.
Určite, že Portugalsko vníma ohrozenie inak, ako krajina na línii …
Určite áno. Ak by to ohrozenie prichádzalo niekde z Atlantiku, tak by asi by tá situácia bola iná. To je asi prirodzené. Aj preto sa úplná jednotnosť postojov a to, že všetci pôjdu do toho po hlave, asi nedá očakávať. Dôležité je, aby hodnotové nastavenie alebo teda nastavenie tých trendov bolo rovnaké a aby to vnímanie bolo rovnaké.
Spomínal si zmenu Spojených štátov, ale povedzme si, že ten hlavný faktor je predsa len Rusko a jeho agresívna neoimperiálna politika, snaha rozšíriť územie. Keď sa pozrieme čisto len na fakty, Rusko je jediná krajina v Európe, ktorá rozšírila v 21. storočí svoje územie a mnohí majú reálnu obavu, že v tom bude pokračovať.
Viaceré spravodajské služby hovoria o tom, že Rusko by mohlo byť pripravené na rozsiahlu vojnu v Európe do 5 rokov, ak vojna na Ukrajine zamrzne a NATO nezvýši svoje vojenské kapacity. To napríklad uvádza vo svojom hodnotení dánska spravodajská služba, podobne nemecká spravodajská služba.
Tieto informácie hovoria o tom, že Rusko neslobodno podceňovať. Boli krajiny, ktoré to hovorili dlhšie, ktoré sme v rámci aj EU, aj NATO, brali tak, že to sú takí zlí proroci alebo strašia. Pobaltské štáty, Poľsko, to brali veľmi vážne a už sme spomínali, že ich výdavky na obranu sú rádovo niekde inde než ostatných.
Keď to poviem ľudovo, viacerým docvaklo, že toto je reálny problém, že sa treba pripraviť a že najlepšie zabrániš vojne, tým, že budeš pripravený a odstrašíš toho potenciálneho protivníka. Ale ak sa pozrieme na dáta, dnes to nevyzerá, že by Európa vedela veľmi odstrašovať?
Ešte v mojich začiatkoch, teda niekde okolo roku 2005 pobaltské štáty na každom rokovaní hovorili, že pokladajú Rusko za hrozbu a každý si pomaly ťukal na čelo, že no dobre, tak povedzte a poďme ďalej. Dnes sme tam a tie hrozby sa napĺňajú.
Čo je týka situácie v Európe, ja by som to ani nepodceňoval, ani nepreceňoval. Nemám úplne rád ten prístup, že Európa by nevedela čo si počať, keby tu neboli Američania. Lebo Európa má veľmi veľké kapacity a veľmi veľký potenciál.
Áno, mohla by mať väčší a mohla by tie kapacity využívať lepším spôsobom a o tom sú tie iniciatívy, ktoré dnes máme na stole. Dnes štáty Európskej únie, vydávajú v priemere na obranu 1,9 % HDP. To je veľmi výrazný nárast oproti stavu pred desaťročím, kedy to bolo tuším 1,3 %.
Nárast je viditeľný. Slovensko je toho príkladom. Ťahajú to štáty, ako je napríklad Poľsko, ktoré je veľkou krajinou a má 4 %. Ale ten nárast je evidentný v mnohých štátoch – Rumunsko, Pobaltie a Česká republika, aj Maďarsko a tak ďalej.
Dôležité je, aby sme tie peniaze ďalej navyšovali a aby sme ich efektívne míňali. Je niekoľko oblastí, ktoré sú skutočne problémové a aj tá Biela kniha ich spomína.
Najväčší problém Európy je, že nemá tie strategické kapacity na podporu vedenia vojenských operácií. V tom sa spoliehala na Spojené štáty. To znamená veľké prepravné lietadla, schopnosť tankovania počas letu, logistické kapacity, zdravotnícke kapacity, jednoducho všetky tie kapacity, ktoré zabezpečia potenciálne nasadenie a ďalšie spôsobilosti na zabezpečenie obrany alebo aj potenciálneho útoku Európy z vlastného územia. To znamená hlavne systémy protivzdušnej obrany, raketové systémy, ktoré sú schopné zasiahnuť protivníka na väčšiu vzdialenosť.
Toto sú oblasti, kde máme veľké nedostatky. ale treba povedať, že Európa dnes spolu vydáva na obranu 240 – 250 miliárd eur. To je porovnateľný rozpočet ako má Čína, ktorá je niekoľkonásobne väčšia. Takže by som nepodceňoval schopnosť Európy aj odstrašiť, aj sa brániť. V čom vnímam problém, sú jednak tie spomínané parciálne vojenské kapacity, ale aj politický postoj. Jednoducho to, čo z Európy zaznievalo. To, čo zaznievalo aj od politických lídrov.
Nepodceňovanie sa, zvýraznenie tých schopnosti zaznieva teraz od lídrov, ako je britský premiér, ako je francúzski prezident, ako je potenciálne budúci nemecký kancelár. To sú tie odkazy, ktoré je dôležité, aby ten globálny svet počúval, aby sa Európa nestavala do pozície nejakých regionálnych hráčov.
Aby Európa skutočne na všetkých frontoch robila to, čo si veľakrát napísala do stratégií, že chce hrať globálnu úlohu. Aby to robila aj na diplomatickom, aj na politickom a samozrejme aj na tom ekonomickom fronte.
Čiže Európa má veľa práce pred sebou, ale nie sme na bode nula, to je dôležité povedať. Skutočne je veľa za nami, každý ten štát má veľa za sebou. Slovensko je toho dobrým príkladom, či ide o investície, aj o konkrétne spôsobilosti. Prišli ďalšie dve stíhačky F-16. Toto sú jednoduché veci, ktoré si verejnosť všíma a ktoré dávajú signál smerom navonok. A ak to bude robiť každý, ak tých krokov bude X, tak skutočne to bude mať pozitívny dopad.
Spoločne tú kapacitu máme, ale otázka je, či ju vieme v krízovom momente aj zmobilizovať. Treba povedať, že Európa býva často podceňovaná a podcenil ju aj Putin pri agresii na Ukrajine. To je jedna z vecí, ktoré ma prekvapili po útoku na Ukrajinu, že Európa dokázala byť veľmi dlho jednotná.
Ruský pohľad je taký, že však to je taký papierový tiger a oni sa aj tak medzi sebou rozhádajú. Nerozhádali sa, naopak boli schopní vyprodukovať 15 alebo koľko sankčných balíkov a dokázali tú jednotu udržať. Čiže toto asi aj to ruské vedenie zaskočilo.
Čiže nemali by sme byť voči sebe prehnane kritickí, ale zase, tak ako hovoríš, je tam ešte dlhá cesta v tom zmysle, že keď chceš, aby ťa tak vnímali, tak musíš sa tak správať, musia sa tak správať tvoji lídri a musíš tú kapacitu mať a vedieť ju zmobilizovať.
Poďme si rozobrať na drobné, čo sa v tej Bielej knihe hovorí, čo sú tie kľúčové veci, ktoré potrebujeme v Európe dosiahnuť, zlepšiť.
Hovorí sa tam hlavne o tých spôsobilostiach. O capability gap, jednoducho o tých nedostatkových spôsobilostiach. Tá Biela kniha nie je úplne izolovaný dokument, ktorý teraz vznikol kvôli tomu, že v Amerike robí politiku Trump. Ona nasleduje po ďalších dokumentoch a iniciatívach ako je Draghiho či Letteho správa. To sú všetko dokumenty, ktoré hovoria o tom, že Európa stráca schopnosť byť konkurencieschopná.
A oblasť bezpečnosti je akoby základ, od ktorého sa treba odpichnúť. To je spoločný bod, ktorý spája všetky tie dokumenty. To je to, čo sme sa aj my v minulosti snažili forsírovať do verejnej debaty, že bezpečnosť je základ a musíte investovať do bezpečnosti, a potom viete investovať do ďalšieho.
Čiže dobehnutie tých chýbajúcich spôsobilostí. Spomenul som sedem oblastí, delostrelecké systémy, protivzdušná obrana, samozrejme moderné trendy, ako je AI, ako je kybernetická bezpečnosť, drony, vojenská mobilita, to sú všetko oblasti, kde tie problémy existujú či už z hľadiska kapacitných, z hľadiska techniky a výzbroje, alebo z hľadiska procedurálnych či legislatívnych.
Sú to spojené nádoby, čiže aj tá schopnosť reagovať, schopnosť rozhodovania či už na národnej úrovni alebo nadnárodnej, európskej úrovni, schopnosť vydávať dokumenty, povolenia a tak ďalej. To sú veci, s ktorými sa stále nejako motáme. Hovoríme o nich už desaťročia, ale stále ako by sme nerobili dostatočné kroky dopredu. To samozrejme súvisí s financiami.
Finančný rámec je kľúčový. A niektoré tie iniciatívy od januára alebo začiatku februára sa týkajú financií. To znamená vytvorenie nového balíka peňazí, potenciálnych pôžičiek, debata s európskym priemyslom. To je kľúčová vec.
Niektoré kroky sa už urobili, aj v súvislosti s tou stálou štruktúrovanou spoluprácou – vytvorenie Európskeho obranného fondu na podporu projektov, rôzne ďalšie iniciatívy na podporu priemyslu. Ale stále to nestačí, či už z hľadiska množstva peňazí, alebo z hľadiska rýchlosti, či z hľadiska schopnosti reagovať.
Príklad – EÚ sa pred časom rozhodla pomôcť Ukrajine s muníciou a v krátkom čase, do roka, dodať milión kusov delostreleckej munície. Nestalo sa tak. Dodalo sa povedzme 600 tisíc. A potom nastali problémy. Hoci tie kapacity, aj Slovensko napríklad deklarovalo, aj mnohé ďalšie štáty, ale bolo potrebné investovať do rozšírenia výroby, lebo tá výroba nestačila.
No tie financie už boli o tom, že konkrétne firmy musia poskytnúť projekt, poskytnúť nejaké vysvetlenia, musia zbehnúť schvaľovacie procedúry a tak ďalej. Jednoducho nestihlo sa to, aby všetko prebehlo, či už na tej politické úrovni, alebo aby tie peniaze prišli do tých firiem. A zároveň, aj keď firmy tie peniaze dostali, no tak jednoducho rozšírenie kapacity nie je záležitosť jedného mesiaca.
To si treba uvedomiť aj v kontexte toho zvyšovania obranných výdavkov, alebo teda rozširovania obranných kapacít. Je to vždy nejaký proces. Takže bolo pozitívne, že tie rozhodnutia padli, ale implementácia už bola problematickejšia.
Ale teraz máme na druhej strane Rusko, ktoré má v podstate vojnovú ekonomiku a tým pádom to dokáže mobilizovať. My stále žijeme v mieri. Mentálne asi.
Nemôžeme si tu jednoducho hovoriť, že budeme nakupovať európske riešenia. Potom prídu, to sa stalo v mnohých štátoch vrátane Slovenska, povedzme tri veľké firmy, ktoré dajú dvojnásobnú alebo o polovicu vyššiu cenu, možno z objektívnych dôvodov, ako konkurenčné firmy z Ameriky, z Izraela, z Turecka, z Kórey.
A stále je to národná vláda, ktorá rozhoduje čo kúpim a za akých podmienok, či to dostanem do dvoch rokov, alebo do piatich rokov, či to stojí 100 miliónov, alebo to stojí 150 miliónov. Toto sú veci, ktoré sa nedejú automaticky, že my sme uvedomelí Európania a ideme teraz podporovať európsky priemysel, lebo sa to patrí.
My potrebujeme urobiť ten priemysel konkurencieschopný a aby tie investície išli veľmi rýchlo, aby to rozhodovanie bolo flexibilné, aby tie firmy nečakali roky. Firmy nemajú svoje oddelenia na európske projekty, kde sú 3, 4, 5 ľudia platení len za toto.
Firmy si to nemôžu dovoliť. Tie firmy každého toho jedného človeka musia zaplatiť z nejakých peňazí, ktoré prichádzajú. a keď im tie peniaze visia niekde vo vzduchu rok, dva roky, oni si nemôžu dovoliť toto financovať.
Čiže toto musí byť veľmi oveľa rýchlejšie, oveľa flexibilnejšie. Preto vítam, keď hovoríme o pôžičkách, o nejakých ďalších mechanizmoch, o zapojení bank alebo nejakých iných finančných inštitúcií. Myslím si, že je to správny krok.
Ale nemôže to dopadnúť tak, ako to dopadalo v minulosti, že sa to niekde stratí v množstve byrokracie, administratívy, komplikovanosti, že tie firmy jednoducho sa s toho nevymotajú a radšej povedia, že ďakujem pekne, ja radšej budem pracovať na nejakom dlhodobejšom, väčšom kontrakte, ktorý mi prinesie reálne peniaze ako nejaké peniaze vo vzduchu, ktoré ešte musím niekde vykazovať. Samozrejme transparentnosť a tak ďalej, to je jasné, ale musí to mať priamočiarejší ráz.
Takže preto hovorím, že čakám na to, aké to budú ďalšie kroky z hľadiska tej implementácie. Prvý krok bol urobený dobre, tie oznámenia, tie iniciatívy. Môžeme sa baviť o tom, či to má byť 150 miliárd na pôžičky, alebo to má byť 200 miliárd, to je už na tú detailnejšiu debatu.
Ale dôležité je, čo príde potom, aké budú tie konkrétne ďalšie kroky, aby sme sa zase rok nestratili v nejakej debate o mechanizmoch spolupráce.
Dnes pôsobíš v obrannom priemysle. Čo sú motivátory pre firmy v obrannom priemysle a naopak, čo sú inhibítory tých rozhodnutí? Viem, že napríklad získať pôžičky, bankové záruky pre obranný priemysel nebolo jednoduché. Skoro by som povedal, že až v niektorých prípadoch nemožné, pretože to bolo také, že fuj. Nemôžeme financovať zbrojenie v rámci ESG.
Áno, obrana bola v kategórii pornografie a hazardu a podobných záležitostí, áno.
Čiže z tohto hľadiska sme v tej Európe boli takí trošku blázniví a trošku aj naivní. Dúfam, že toto sa už posúva. Obranný priemysel má svoje špecifika, ale v istom zmysle funguje ako každá bežná firma.
Potrebuješ mať dlhodobý plán rozvoja výroby, aby si vedel si naplánovať, koľko ľudí s potrebnými odbornosťami potrebuješ získať, odkiaľ ich zoberieš a tak ďalej. Európa má problém s pracovnou silou všeobecne. Máme aj demografický problém.
Čiže je tam niekoľko vrstiev problémov a hovorili sme o tom, že sme v mierovom, nie vo vojenskom stave. To znamená, že asi sa to nedá tak, ako to momentálne robia v Rusku. Čo sú garancie, ktoré potrebuje priemysel, aby sa to reálne rozbehlo?
Predvídateľnosť je veľmi dôležitá, hlavne pre menšie firmy, ktoré nemôžu konať tak, ako tí obrovskí giganti, ktorí si dokážu nejaké výpadky zasanovať inou divíziou a zabezpečovať si dlhodobosť svojho chodu.
Menšie firmy majú tie plány možno na dva roky dopredu, také, ktoré majú potvrdené nejakými kontraktami, peniazmi a potom sa pozerajú ďalej. Ak by bol ten výhľad dlhodobejší, tak by to firmám, bez ohľadu na to, či sú väčšie alebo menšie, určite pomohlo. Z tých dôvodov, ktoré si vlastne spomenul, firmy navzájom súperia a súťažia o pracovníkov. Čiže predvídateľnosť je veľmi dôležitá.
Samozrejme by to malo znamenať od tej najvyššej, európskej úrovne obranných plánov pod národné úrovne. To znamená, že sa už od začiatku toho procesu baviť s tými firmami, že áno, tuto vidíme vašu úlohu. A dobre, nepodpíšete kontrakt ani dnes, ani zajtra, ani pozajtra, ale možno o rok, možno o dva ale počítajte s tým kontraktom. Toto tým firmám veľmi pomôže, lebo vedia, že oplatí sa im prekonať, ja neviem, polročné alebo ročné ťažšie obdobie, či už z hľadiska personálu, alebo nejakého finančného výkyvu.
A samozrejme, pre štáty, to znamená, že budú mať predvídateľnosť na národnej aj nadnárodnej úrovni. To znamená, ak budú vedieť, že mechanizmus rozhodovania, povedzme o nejakých pôžičkách, ktorý bude na nejakej európskej úrovni, bude trvať toľko a toľko a bude čo najtransparentnejší, tak s tým budú vedieť počítať.
Čiže toto je to najdôležitejšie, aby sme vedeli, kam vlastne ideme. S akými firmami sa počíta, s akou technológiou sa počíta. Aj tie firmy sa vedia prispôsobiť, ale potrebujú na to nejaký čas. Jednoducho nezačnú vyrábať zo dňa na deň. Dnes sa automotive pozerá na obrannú výrobu a zisťuje, čo to obnášaa naopak.
Takže vidieť synergie a tie firmy sú toho schopné, len potrebujú mať jasnejšie. Potrebujú sa rozprávať s decision makerami, s tými, ktorí robia tie rozhodnutia, ktorí sedia na tých peniazoch.
Sú to verejné peniaze. O to viac to musí mať transparentnosť a jednoznačnosť z hľadiska komunikácie pre verejnosť. Sú to peniaze daňových poplatníkov, ktoré pôjdu do obrany a pôjdu do tých firiem.
V konkrétnych projektoch treba jasnosť procesov, transparentnosť. My tie mechanizmy vytvorené máme, len ich možno nevyužívame tak, ako by sme mohli. A všetci musia pochopiť, že tá bezpečnosť nie je ani pre jednu politickú stranu, ani pre druhú politickú stranu, ani pre takú alebo onakú komisiu. Skutočne je to pre budúcnosť Európy ako celku.
Z toho, čo hovoríš, mi vyplýva, že potrebujeme mať preto nejakého hýbateľa, nositeľa, niekoho, kto sa tomu bude naplno venovať a bude za to v Európskej komisii zodpovedný, bude to prerážať. Potrebuješ tú politickú a manažérsku zodpovednosť mať aj na úrovni komisie, aj na úrovni členských štátov. V rámci komisie je to nový komisár pre obranu.
Mal by to byť on, myslím si, že toto ešte stále nie je úplne vyjasnené. Komisia je nová, aj tá pozícia je nová. Je dôležité, aby to bola skutočne silná osobnosť, ktorá dostane priestor, dostane tú dôležitosť, bude na tých rokovaniach, bude viditeľná, tak, ako sa už stala pozícia vysokého predstaviteľa pre zahraničnú politiku. Tieto dve pozície by podľa mňa mali byť vo veľmi veľkom súlade. No a na tej európskej úrovni je to Európska obranná agentúra, ktorá hrá veľmi dôležitú úlohu a ďalšie čiastkové inštitúcie.
Ale určite má rozhodujúcu úlohu komisia a je dôležité, aby bola jedna osoba hlavou celého procesu, aby ten systém rozhodovania bol čo najviac posilnený a aby sme tomu dali tomu aj politickú váhu.
V tej Bielej knihe sa okrem iného píše – regulačná harmonizácia, podpora obranného priemyslu, spoločné strategické rezervy vojenského materiálu a vytváranie zásob surovín potrebných pre obranné technológie. V tejto súvislosti Komisia plánuje predstaviť návrh legislatívy tzv. Defence Omnibus zamerané na zjednodušenie regulácií a zvýšenie flexibility pri výrobe a obstarávaní obranných technológií.
Tu budem trošku kritickejší, lebo nemôžeme chcieť od Európskej únie, aby robila to, na čo nie je uspôsobená. EÚ nie je federatívny štát a Európska komisia nie je európska vláda. Stále je to zoskupenie štátov, ktoré robia svoje rozhodnutia. To znamená, že sa dostávame k debate o väčšej politickej integrácii a odovzdania väčšej zodpovednosti smerom na EÚ, čo dnes sa nejaví ako veľmi reálne, poznajúc politické debaty v jednotlivých národných štátoch. Takže v konečnom dôsledku tie rozhodnutia robia národné štáty. To znamená, že oni môžu dostať nejaký popud, či už finančný, alebo nejaký iný, aby sa rozhodli v prospech niečoho.
Ak sme sa rozprávali o spoločnej európskej protivzdušnej obrane tak tá iniciatíva prišla už možno pred 4 rokmi z Nemecka. Za tie štyri roky nie sme veľmi ďalej. Hoci aj Slovensko sa k tomu prihlásilo, myslím, že 16 či 17 krajín sa k tomu prihlásilo. Chceme viesť túto debatu, ale mnohé zároveň povedali, no my tu nebudeme debatovať ďalších 5 alebo 10 rokov, my potrebujeme robiť rozhodnutia dnes.
Debata tú raketu nezostrelí…
Presne tak. Vy potrebujete, aby prišla tá spôsobilosť čo najskôr. To znamená, že tie rozhodnutia nakoniec boli v prospech iných ako európskych riešení. Lebo tam videli rýchlejšie riešenia.
Veľmi vítam spoločné iniciatívy, ale som trošku skeptický, že či sme to schopní skutočne aj docieliť v tom dnešnom nastavení EÚ. Samozrejme, že si to želám, aby to tak bolo, ale nie som úplne presvedčený, že to v nejakom krátkom čase docielime bez väčšej politickej integrácie a bez väčšej schopnosti európskych inštitúcií rozhodovať. Nevidím v národných štátoch apetít zbavovať sa tejto zodpovednosti, skôr naopak. A v niektorých štátoch tendencie ísť úplne opačným smerom.
Čo sa týka spoločných zásob, spoločných kapacít – dnes máme x delostreleckých systémov, rôzne typy munície. Projekty, aby sa to zjednotilo tu boli už niekde v rokoch 2017-18 a nie veľmi ďaleko sa pohli. Každý sa pozrie na tie svoje firmy a každý potom povie, no ale tak my potrebujeme, aby to tieto firmy robili. A mnohé majú štátnu účasť, buď sú kompletne štátne, alebo čiastočne štátne. Každý sa potom pozerá na to svoje. Vo výsledku máme v Európe tisícky firiem obranného priemyslu.
Držím palce, veľmi jasne podporujem takéto iniciatívy, špeciálne v dnešnom geopolitickom kontexte. Len hovorím, že si musíme naliať čisté víno a pomenovať problémy.
Oni tam tie štrukturálne slabiny, ktoré Európa má, čiastočne aj pomenúvajú. Je to fragmentácia trhu, nedostatočné výrobné kapacity, silná závislosť od zahraničných dodávateľov kľúčových materiálov a technológií. To je tam popísané.
Zrejme to, k čomu si skeptický, je tá cesta, ako to dosiahnuť a že ak sa to nebude silno tlačiť, tak to zase môže nejakým spôsobom vyprchať.
Tie synergie jednoducho musí niekto tlačiť. Buď to vyrieši trh, to znamená silnejší vyhráva, slabší prehráva, a to v Európskej únii asi úplne nechceme, lebo sú tu samozrejme silnejšie štáty, silnejšie firmy, dlhodobé postavené na nejakých iných základoch. To znamená, musíme to potom riešiť iným spôsobom a ten spôsob sme naznačili. To sú spôsoby financovania, jasné projekty, pôžičky, ktoré tie firmy dokážu prepájať.
Ja som zástanca skutočne trhu a jasnej trhovej ekonomiky. Na druhej strane, toto je oblasť, kde možno sa bavíme o tom, že ten zásah štátu, či už je to Európska únia, alebo sú to národné vlády, musí existovať, ak to má mať pozitívny výsledok.
Koniec koncov slovenský obranný priemysel je príkladom, keď štát správne zasiahol a podporil obranný priemysel a deje sa to už niekoľko rokov. Treba povedať, že je to bez ohľadu na politické zafarbenie vlád, to uvedomenie si, že obranný priemysel produkuje nejaké hodnoty.
Hoci pre niekoho to nie je úplne v línii morálno-hodnotového nastavenia, ale zamestnáva ľudí, vyrába jednoducho nejaký produkt. Skutočne je to národnoštátny záujem. Trh to dokáže vyriešiť, ale potom to môže byť na úkor konkrétnych národných štátov a konkrétnych častí obranného priemyslu.
V akom stave je dnes obranný priemysel na Slovensku a aký rozvojový impulz toto môže predstavovať? Aký charakter majú slovenské firmy v obrannom priemysle? Sú tam klasické vyrábajúce muníciu, tá je potrebná na Ukrajine, aj všelikde inde. To bol ten nedostatkový materiál. Ale sú tu aj nové firmy, ktoré sa venujú novým technológiám. Ako sme na tom?
Ak som hovoril, že vnímam pozitívne ten potenciál EÚ, tak vnímam veľmi pozitívne aj potenciál Slovenska. Slovenský obranný priemysel, je veľmi životaschopný po rokoch decimácie v minulosti. Nie, že by to niekto robil naschvál, ale súviselo to s celkovou situáciou, s nedostatkom financií a nedostatkom projektov.
Už niekoľko rokov je situácia iná. Projekty bežia, sú tu nejaké plány. Je dôležité, aby tie plány boli jednoznačné, aby boli transparentné, aby boli dopredu komunikované. Dnes ten obranný priemysel pokrýva relatívne široké spektrum spôsobilostí.
Od tých tradičných, na ktorých bol ten obranný priemysel ešte v časoch Československa vystavaný takej tej klasickej zbrojárskej výroby – výroba munície, bojových vozidiel alebo ich súčastí, húfnice. Vyrábame delá, vyrábame veže, odmínovacie zariadenia. Ale aj, nechcem povedať sofistikované, pretože aj výroba bojového vozidla je sofistikovaná, lebo dnes je už každý výrobok obranného naplnený technológiami, komunikačnými systémami, čiže softvérom.
Ale ak to mám tak rozdeliť, tak jednoducho ten ťažší priemysel je dopĺňaný, tým sofistikovanejším. Niekoľko firiem sa venuje výrobe dronov. Viacerí sa venujú umelej inteligencii, komunikačným systémom, sú tu softvérové firmy, firmy, ktoré sa venujú simulačnému biznisu.
To je čo, simulačný biznis?
Simulačný biznis je dôležitá podpora výcviku. Nahrádzanie drahého výcviku z využitím povedzme stíhačiek či vrtuľníkov, simulátormi.
To sa vyrába na Slovensku?
Áno, prípadne firmy spolupracujú so zahraničnými firmami a nejakým spôsobom lokalizujú ten obsah. Čiže dnes by som povedal, že ten obranný priemysel je životaschopný. Keď človek vidí počet tých firiem, tak si možno povie, že je možno až veľký na územie Slovenska.
Ale je dôležité, aby bola podpora zo strany štátu, nielen z hľadiska míňania peňazí na Slovensku, ale aj smerom navonok, čiže podpora ekonomickej diplomacie, viditeľnosti našich firiem v zahraničí. A to je možno cieľ – prepájať tie veľké firmy s menšími, lebo tie malé firmy si ťažšie nachádzajú ten priestor. Vidím to ja aj v tom mojom pôsobení na trhu vo veľkých štátoch, alebo v konkurencii s veľkými firmami, ktoré tú podporu majú oveľa väčšiu.
Vie pomôcť aj nejaká regionálna spolupráca, však máme tu Poľsko, máme tu Čechy.
Na jednej strane áno, na druhej strane si regionálne aj konkurujeme. Ak sme hovorili o húfniciach, tak tu máme konkurenčné produkty a je aj množstvo ďalších. Napríklad segment vozidiel 4×4. V celoeurópskom alebo v celosvetovom meradle je skutočne veľa dobrých riešení. Vyberáte z dobrých riešení, ale dôležité je, kto dokáže ponúknuť viac.
Dnes už to nie je len o tom samotnom produkte, je to o životnom cykle, o podpore, o servise, o výcviku, o lokalizácii výroby. Každý si žiada, samozrejme, lokalizovať výrobu, čo pre firmy nie je jednoduché, lebo nemôžeš každému štáte vytvoriť nejakú licenčnú firmu. To jednoducho nejde, ale každý by si toto želal. My, ako Slovensko sme to žiadali takisto. Budeme tu mať licenčnú výrobu napríklad vozidiel 8×8.
Skutočne otázka je, či ten európsky priestor bez jasného nasmerovania a bez dodatočných veľmi výrazných financií dokáže uživiť tak veľký obranný priemysel. Ten priemysel určite je životaschopný, ponúka v celoeurópskom meradle veľké kapacity, ale je dôležité je, aby sme sa nehrali každý na vlastnom piesočku a aby to malo dlhodobý efekt smerom navonok. Dúfam, že to bude inak ako v minulosti, ale som trošku opatrný, poznajúc detailne problémy na rôznych úrovniach.
Kto je teda na ťahu? Politici? Finančníci?
Na ťahu sú všetci, lebo všetci musia konať paralelne. Firmy musia sa zaoberať zefektívňovaním výroby, posilňovaním kvality a konkurencieschopností.
Veci, o ktorých sme hovorili vo forme Bielej knihy sa musia pretaviť do konkrétnych rozhodnutí. Čakajú nás stretnutia ministrov, čakajú nás stretnutia premiérov aj na úrovni Severoatlantickej aliancie.
No a samozrejme finančníci takisto. Vnímam, že rôzne finančné a bankové inštitúcie si začínajú analyzovať trh, pozerať sa na jednotlivé segmenty, do čoho investovať. To znamená, že už to nie je ten fuj produkt.
A samozrejme, to politické smerovanie je kľúčové. Bez toho sa Európa ďalej nepohne. Vidím pozitívny základ – koalícia ochotných. Želal by som si, aby to nebola koalícia ochotných, ale aby to bola Európska únia ako celok. Ale vždy je lepšia koalícia ochotných ako žiadna koalícia.
Niekedy si niečo žiada trošku viac času, každý ten štát prechádza aj svojimi internými zmenami, politické nálady sa menia. Dnes Francúzsko je nejaké, možno ak bude mať iného prezidenta, môže byť iné. Takže dnes by som neukazoval prstom na konkrétne štáty.
Skutočne dôležité je, aby sa politické trendy, ktoré spochybňujú túto potrebu, dostali do úzadia. Aby tie rôzne extrémistické názory, aby tie peacemakerovské názory boli v úzadí.
Nie preto, že chceme vojnu, ale preto, že chceme mier. Pretože chceme mier, chceme byť silnejší, chceme mať silnejšie odstrašenie. Dnes je to koalícia ochotných a verím, že sa to pretaví do jednoty.
Ani debaty , ktorá sa týkali sankčných balíkov neboli jednoduché. V konečnom dôsledku boli jednotné postoje. Dnes sa vymyká len jeden štát. Uvidíme, ako sa náš južný sused bude ďalej vyvíjať. Aj ich čakajú voľby.
Dúfam, že v čo najjednotnejší hlas z Európy.
Na záver sa pýtam svojich hostí na odporúčanú literatúru alebo podcast v súvislosti s témami, ktoré sme preberali, alebo všeobecne s medzinárodnými vzťahmi?
Veľa chodím autom a šoférujem, tak viac času trávim počúvaním podcastov ako čítaním. Napriek tomu, ak hovoríme o tom čítaní, nepoviem úplne konkrétnu knihu, ale tým, že som vyštudoval históriu a politické vedy, mám rád tieto témy. To znamená, mám rád Timothy Garton Asha, mám rád Anne Applebaum, mám rád Timothyho Snydera, jednoducho týchto velikánov publicisticko-historicko-žurnalistickej obce. Aj keď človek nemusí súhlasiť so všetkým, vždy je to veľmi podnetné.
Mám rád produkciu BBC. Či už je to klasické bežné vysielanie, ale aj dokumenty, alebo aj podcasty. No a z takých tých medzinárodnopolitických podcastov, možno podcast Financial Times The Rachman Review. To je taká polhodinovka, debaty na rôzne témy. Alebo The Red Line, to sú dlhšie podcasty na témy celosvetovej bezpečnosti.