„Myslím, že na Slovensku, kde máme extrémne silnú tradíciu výroby a automobilovej výroby, by ten ďalší veľký priemysel mali byť biotechnológie, pretože to má extrémne vysokú pridanú hodnotu,“ tvrdí mladý biotechnológ a podnikateľ Miroslav Gašpárek.
Miroslav Gašpárek je výkonným riaditeľom a spoluzakladateľ start-upu Sensible Biotechnologies, ktorý sídli v Spojených štátoch a má laboratóriá v britskom Oxforde a v Bratislave. Firma vyvíja technológiu, ktorá zásadne mení pravidlá hry pri výrobe mRNA, z hľadiska kvality, efektívnosti, ceny, škálovateľnosti liekov.
„Máme víziu spraviť zo Slovenska veľmoc na výrobu nových liekov, aby boli dostupnejšie, aby ich tu mali naši pacienti, aby sme boli bezpečnejší voči budúcim pandémiám. Aby sme jednoducho dokázali byť modernou bioekonomikou 21. storočia,“ dodáva Gašpárek v podcaste Miroslava Wlachovského Okno do sveta.
V rozhovore sa dozviete:
- ako sa chlapec z dedinky pri Púchove stane americkým biotechnologickýcm podnikateľom
- prečo je dobré ísť do sveta na skusy
- čo to mRNA a ako v organizme funguje
- prečo nie je mRNA technológia len o COVIDe a ako môže pomôcť proti rakovine
- ako by to dopadlo, keby pandémia prišla o niekoľko rokov skôr
- ako rozbehnúť biotechnologický start-up
- a akým nápadom mladí slovenskí biotechnológovia prišli a ako získali investorov
- či je biotechnologické laboratórium ako zo sci-fi
Relácie Okno do sveta si môžete vypočuť aj na >>> Spotify
Čo vás doviedlo k biotechnológiám? Čo vás doviedlo k tomu študovať zahraničí a venovať sa tejto oblasti?
Pôvodne som sa venoval hlavne fyzike a teoretické astrofyzike. Keď som bol ešte malý chlapec, fascinovali ma hviezdy, astronómia. Bolo to také pekné, elegantné. Ale na druhej strane ma fascinovala medicína. To, čo sa deje v ľudskom tele, ako môžeme liečiť choroby a pomáhať ľuďom. A keď som po strednej škole uvažoval nad tým, čo pôjdem robiť, tak som hľadal nejaký prienik, ktorý poskytuje tá medicína, teda liečiť ľudí. A na druhej strane som hľadal nejaké kvantitatívnejšie uplatnenie.
Tak som sa rozhodol študovať biomedicínske inžinierstvo, pretože som si povedal, že ako lekár pomôžem jednotkám alebo desiatkam ľudí, ale keď človek vymyslí, alebo prinesie na trh nový liek, alebo nejaký medicínsky prístroj, tak môže pomôcť potenciálne miliónom ľudí. To bolo pre mňa veľmi atraktívne, takáto kombinácia.
Počas strednej školy som mal to šťastie, že som reprezentoval Slovensko na siedmich fyzikálnych a astronomických olympiádach v zahraničí. Videl som, že tí najšikovnejší študenti spravidla chodili na špičkové svetové univerzity. Povedal som si, keď môžu oni, vyskúšam to aj ja, veď aj mne sa tam celkom darilo. Rozhodol som sa študovať na Imperial College London, čo je jedna z najlepších svetových univerzít. Možno najlepšia technologická škola v Európe.
A tam som nastúpil v roku 2015 na štúdium biomedicínskeho inžinierstva. Mal som veľký drive, bol som veľmi zapálený pre výskum a zároveň som chcel, aby sme s kolegami robili niečo veľmi praktické. Rýchlo som sa vyprofiloval v kombinácii teórie riadenia, matematického modelovania, niečoho čo sa volá systémová biológia a v takej oblasti, ktorá sa volá syntetická biológia. To je dizajn nových biologických systémov a upravovanie buniek.
A v týchto oblastiach som počas štúdia robil výskum najprv na Imperial College, potom v Kalifornskom technologickom inštitúte a potom na Stanforde. No a hlavne na Stanforde, ako rád hovorím, ma pohrýzol taký ten podnikateľský chrobák. To je v tom Silicon Valley veľmi jednoduché. Potom som v roku 2019 odišiel na Oxford robiť doktorát v špecializácii biomedicínskeho inžinierstva, ale už s tým zámerom, že chcem založiť vlastnú firmu a robiť biotech biznis.
No k tomu sa dostaneme, to je pre mňa absolútne fascinujúce, ako sa človek od vedy dostane k podnikaniu a ako to kombinuje. Ale ja sa ešte vrátim k tým začiatkom. Odkiaľ ste zo Slovenska?
Som z dedinky Nosice pri Púchove.
Čiže relatívne malá obec, ale veľká ambícia. Kde ste študovali tú strednú školu?
V Žiline na anglické bilingválnom gymnáziu a počas toho štúdia som nejaký čas strávil aj vo Veľkej Británii St. Edmund’s College vo Ware. To je najstaršia britská katolícka škola. To je naozaj hrad na kopci, okolo sa pásli kravy. Takže taká Harry Potterovská skúsenosť. Mojej osobnosti, takej voľnej, to až tak nepasovalo, ale bolo to veľmi zaujímavé.
No, tie britské tradície, to občas zväzuje, ale je to pôvabné. Koľko ste mali rokov, keď ste išli do Británie prvýkrát?
Šestnásť alebo sedemnásť
Nebáli sa rodičia? Alebo vy?
U nás to bolo skôr naopak. Tato povedal musíš ísť do sveta, musíš sa ísť na skusy, musíš sa ísť vzdelávať. Človeku to veľa dalo. Prísť do kompletne nového prostredia a tam sa nejakým spôsobom zaintegrovať, interagovať s tými ľuďmi a podobne.
Čiže tam už bol nejaký základ, znalosť britského prostredia. Ísť na Imperial College znamená, podať si prihlášku, ale asi aj nájsť na to zdroje, nie?
To bolo ešte pred Brexitom. Európania vtedy mohli študovať v Británii za rovnakých podmienok ako Briti. Ja som si zobral študentskú pôžičku, ktoré sú v Británii relatívne výhodné. Rok potom, čo som začal štúdium, nastal Brexit, takže už pre tie ďalšie generácie to je oveľa náročnejšie, pretože dnes sú európski študenti klasifikovaní ako zahraniční. Keď som začínal, to školné, tá pôžička bola 9250 libier ročne. Teraz to už aj Európanov, stojí 22 až 36 tisíc libier ročne. To je veľmi veľa a človek už nedostane od britskej vlády tú pôžičku. Bohužiaľ, už to takto nefunguje.
Bohužiaľ Brexit bol stratou pre obe strany, aj pre Európu, ale aj pri Britániu, britskú akademickú obec, britskú vedu, pretože sa do istej miery týmto bariérami utlmila vedecká spolupráca. Myslím si, že práve na britských univerzitách neboli z Brexitu veľmi nadšení. A predsa len sú niektoré európske programy, ktoré Británia mohutným spôsobom využívala a zase naopak, britské univerzity so svojou tradíciou vylepšovali to európske renomé.
Je to tak a myslím, že preto za vlády Rishiho Sunaka, Británia znova pristúpila k nejakým týmto programom.
Na Imperial College ste vyštudovali bioinžinierstvo s first-class degree. Ako sa to dá preložiť do slovenčiny?
V Británii tie známky fungujú asi tak, že majú first-class, to je najvyššia známka, potom upper second, lower second, third a potom, že človek neprejde. Ten first class degree dosiahne kto má v z tých povedzme 100 hodnotení za štyri roky priemer nad 70%. Skúšky sú štrukturované tak, že je ľahké neprepadnúť, keď človek aspoň zavadil o učebné materiály, alebo urobil potrebné zadania. Ale zároveň je relatívne veľmi ťažké dostať tú najvyššiu známku.
Otázky pri skúškach boli hodnotené podľa náročnosti. Bolo tam povedzme päť otázok na 3-4 hodinovej skúške, dve boli v zásade jednoduché, dve stredne ťažké, a jedna bola veľmi ťažká a na tej sa to lámalo.
Čím sa líši inžinierstvo od bioinžinierstva? Pod inžinierstvom si predstavujem, že niečo konštruujem, budujem, projektovo pripravujem. A čo si mám v tomto zmysle predstaviť pod bioinžinierstvom?
Ako hovoríte, konštruujem, budujem, ale v zásade tak, že sa to týka živých systémov. My to delíme tak, že biomedicínske inžinierstvo sa viac týka prístrojov. Ako postaviť lepší kardiostimulátor alebo nejaký implantát do ucha, aby lepšie počul. A bioinžinierstvo je, ako geneticky zmením povedzme imunitné bunky, aby dokázali zabíjať nádory v ľudskom tele.
A ono je to veľmi zaujímavé tým, že akékoľvek biologické systémy, aj malilinké bunky sú asi tými najkomplikovanejšími systémami. Keď to porovnáme so stavebným inžinierstvom, aj to je síce komplikované, ale sú to v zásade lineárne vzťahy, lineárne systémy. Ale my doteraz nerozumieme všetkým procesom ani v tých najmenších bunkách, dokonca ani nerozumieme všetkým tým stavebným súčiastkam, ktoré tam sú. Preto máme ešte strašne veľa čo objavovať.
Bioinžinierstvo sa snaží aplikovať všetky metódy matematiky, fyziky, chémie, jednoducho celú škálu poznania, ktorú súčasné ľudstvo má, na to, aby sme vedeli nachádzať riešenia problémov. Od ľudského zdravia až po, ako sa to dnes hovorí, to planetárne zdravie. Jedna strana bioinžinierstva je to, ako nadizajnovať napríklad lieky. Ale druhá strana bioinžinierstva môže byť, ako vytvárať bunky, ktoré povedzme dokážu odoberať oxid uhličitý z ovzdušia a uskladňovať ho, alebo ho premieňať na nejaké užitočné látky. Čiže netýka sa to len ľudského zdravia a ľudského tela, ale je to širšie. Nazval by som to inžinierstvo živej hmoty.
Fascinuje ma, že najprv tam bola ambícia spoznať vesmír a astrofyzika a celý ten makrosvet, ale ponorili ste sa do mikrosveta.
Ja sa na tom tak trochu smejem, že od teleskopu k mikroskopu.
Je to väčšia výzva?
Z môjho pohľadu to je väčšia výzva. Vieme si prečítať o tom, akými spektrálnymi metódami sa zisťuje zloženie atmosféry tisíce svetelných rokov vzdialenej hviezdy. Dokážeme napríklad zistiť, či môžu mať exoplanéty iných hviezd podmienky vhodné na život, ale pritom doteraz nerozumieme procesom v tej najmenšej možnej existujúcej bunke. Nerozumieme tomu, čo tam robia tie gény a ako to vlastne funguje.
Vieme presne ako sú zložené, aké sú ich inštrukcie v DNA, ktoré potom vytvárajú tie finálne bielkoviny, ale nerozumieme, čo robia. Najmenšia bunka má 470 génov. Ľudské telo sa skladá z biliónov buniek a bunka ľudského tela má okolo 22 tisíc génov. Takže to sú násobne komplexnejšie problémy a hlavne ide o to, že biologické a chemické reakcie v ľudskom tele alebo v tých bunkách sú extrémne nelineárne. To je problém všetkých biologických systémov.
V lineárnych systémoch 1 plus 1 je 2, 3 mínus 2 je 1. Ale ak to zjednoduším, v nelineárnych systémoch 2 plus 2 môže byť 4, ale 2 plus 3 môže byť 500 tisíc. Takže je tam strašne veľa toho na skúmanie. A poviem, že tá prvá generácia bioinžinierov prichádzala typicky buď z mechanického alebo elektrického inžinierstva. Spravidla tí elektrickí inžinieri skúmali nelineárne javy, napríklad v tranzistoroch a podobne a povedali si, však to sa dá vlastne aplikovať aj na živé systémy.
Nesmierne zaujímavé. My sme tu mali, ako hosťa bývalého guvernéra Národnej banky Ivana Šramka, ktorý nám dal do pozornosti na knižku Mustafu Suleymana The Coming Wave, kde hovorí o revolúcii, ktorú už vlastne prežívame, a ktorú naplno pocítime vo veľmi blízkej budúcnosti. Hovorí o troch významných faktoroch. Jedným je umelá inteligencia, druhým kvantové počítače a tretím práve biotechnológia. Čiže robíte vo veľmi perspektívnej oblasti, s vysokou pridanou hodnotou. Ako ste postúpili od vedy k podnikaniu? A čo vlastne firma Sensible Biotechnologies robí?
Keď som išiel robiť PhD na Oxforde, tak keď som mal pohovor so svojím supervízorom, profesorom Papachristodolou, čo je jeden z top troch ľudí na svete, pokiaľ ide o aplikáciu matematiky v biológii aj v iných oblastiach, tak som mu rovno povedal, Antonis, keď prídem robiť to PhD, tak chcem začať svoj vlastný biznis. Štandardný supervízor v Amerike by ma okamžite vyhodil von oknom, v Británii by ma len vyhodil von dverami, že sorry. Ale našťastie Antonis bol veľmi otvorený a možno to aj sám ľutuje, ale povedal, že dobre.
Na Oxforde som sa skamarátil so spoluzakladateľom a naším vedeckým riaditeľom Mariánom Kupčulákom, ktorý končil PhD v biochémii. Nemali sme žiadnu predstavu, ak sa to robí. Ja som si myslel, že budem mať nejaký nápad, ja to naprogramujem, on pôjde do nejakého laboratória, nejako to spraviť a že takto bude fungovať. Ale brainstormovali sme, učili sme sa, hľadali sme zaujímavé problémy.
Nejaké sme našli, ale potom prišla pandémia COVID-19. To bol veľký budíček, šok pre tú komunitu. My sme s Mariánom pracovali na úplne inej myšlienke, než na mRNA. My sme sa pozerali na to, ako robiť geneticky upravené bunky a baktérie, tak, aby dokázali liečiť pľúcne choroby. Lebo sa ukazuje, že v pľúcach a v dýchacom trakte žijú baktérie, my sme uvažovali upraviť ich tak, aby dokázali vyrábať lieky priamo lokálne. Ukázalo sa, mimochodom, že to bola asi úplná hlúposť. No ale prišla pandémia a mňa začala extrémne zaujímať biologická bezpečnosť.
Zrazu sme zistili, že svet je kompletne nepripravený. Európa, Spojené štáty, tie vyspelejšie krajiny mali prepracované plány pandemickej pripravenosti, ale tie boli úplne zlé. Lebo boli pripravované na vírusy typu chrípky, ktoré mali inú charakteristiku, než napríklad koronavírus. No a čo sme ale začali zisťovať, že napríklad nevieme robiť nové vakcíny, nevieme rozbehnúť biologickú fabriku, ak to zjednoduším. Nie je to také, že nanosím sem súčiastky, mám tu nejaký plán a pozajtra vyrábam.
Mali sme vtedy ako ľudstvo šťastie, že ta mRNA technológia existovala a v zásade fungovala do nejakej miery, ale nikdy nebola otestovaná na nejakej naozaj veľkej škále. No a vtedy sa to nejak podarilo. Keby ta pandémia prišla o 5 rokov skôr, tak pravdepodobne tá technológia by ešte nebola v stave, že by sme boli schopní sa bezpečne a širokospektrálne brániť proti tomu vírusu.
To znamená, že by bolo násobne viac obetí.
Násobne viac obeti, násobne viac ekonomických škôď, násobne viac škôd na slobodách. V zásade sme počas pandémie prišli o úplne normálne slobody, že teraz to skončíme a o dve hodiny môžem letieť do Londýna. Došli sme k tomu, že štát nás obmedzil na 15 metrov štvorcových niekde doma. V zásade úplne bezprecedentné obmedzenie osobnej slobody kvôli malinkému vírusu. A samozrejme v nejakom bode sa asi nedalo nič iné robiť, aby sme ochránili spoluobčanov.
Ale mRNA technológia ukázala, že môže dobre a bezpečne fungovať, napríklad ako vakcína proti tomu koronavírusu. Ale výroba mRNA vakcíny je problém. No a vtedy nám s Mariánom napadlo, či by sme ju dokázali robiť úplne inak a lepšie, kvalitnejšie, škálovateľnejšie a lacnejšie. Lebo mRNA, ako technológia, ma obrovský potenciál, ale má niekoľko výziev.
Bolo užitočné povedať aj pre našich poslucháčov a divákov, že čo vlastne je mRNA technológia, lebo je okolo toho strašne veľa mýtov a dezinformácií.
Začnime takou veľmi bazálnou biológiou. Centrálna dogma biológie je to, že naše bunky majú gény, DNA – deoxyribonukleová kyselina, ktorá má v sebe informácie, ktoré sú potrebné na výrobu proteínov, ktoré sú zase hlavné funkčné a štrukturálne zložky nášho tela. Naše vlasy obsahujú istý proteínov, signálové molekuly obsahujú iný typ proteínov, všetko obsahuje nejaké tieto molekuly. Ale z tej DNA sa netvoria priamo tie proteíny.
V DNA sú zakódované informácie, z ktorých sa potom tzv. prepisuje alebo transkribuje mRNA – messenger ribonucleic acid, Tá tie informácie od DNA, zoberie a odnesie k továrňam na proteíny, ktoré majú bunky, ktoré sa volajú ribozómy. A v nich si tú mRNA, ribozómy naskenujú, keď to strašne zjednoduším, a vyrobia z toho, ideálne, funkčné, bezproblémové proteíny.
Môže sa stať, že telu nejaký proteín chýba, alebo mu chýbajú genetické inštrukcie na to, aby vyrábalo ten správny proteín, lebo je obrovské množstvo chorôb, pri ktorých je jednoducho nejaká súčiastka v génoch pokazená. Nejaký ten proteín je nefunkčný a napríklad to môže znamenať, že človek nedokáže metabolizovať nejakú aminokyselinu, nejakú zložku potravy. Keď to je nejaká laktóza, tak človek vylúči zo stravy mlieko. Ale keď to je nejaká esenciálna aminokyselina, tak človek z toho časom môže jednoducho zomrieť.
No a myšlienka mRNA technológie je taká, že externe, prostredníctvom mRNA, dostaneme do buniek potrebné inštrukcie, aby bunka mohla vyrábať tie proteíny. Alebo inštrukcie na čokoľvek iné, napríklad na to, aby sme vedeli v tej bunke upraviť DNA, alebo dať inštrukcie, ako sa brániť v budúcnosti proti nejakým vírusom. Veľmi to zjednodušujem. No a výhoda mRNA technológie je, že mRNA je na rozdiel od DNA nestabilná molekula, veľmi rýchlo sa rozpadá. To znamená, že my vieme priniesť tú informáciu do tej bunky, bunka si vyrobí proteíny, ktoré potrebuje a tá mRNA v úvodzovkách zhasne. Bunka má enzýmy, volajú sa endoribonukleázy, ktoré tú mRNA pokrájajú, rozštiepia.
Je dôležité si uvedomiť, je, že ľudia štandardne rozmýšľajú nad mRNA v kontexte tých covidových vakcín. A to je len špička ľadovca. Možno dokonca poviem, že tá najnudnejšia a najmenej zaujímavá oblasť, aj keď pre verejné zdravie je to extrémne dôležité.
Obrovská výhoda mRNA je v tom, že je relatívne bezpečná a relatívne ľahko sa dizajnuje. Lebo dizajnovať proteíny je extrémne komplikované. To sú komplexné, trojrozmerné molekuly, ale mRNA je relatívne jednoduchá. Poskytuje napríklad možnosť, ako do bunky doniesť inštrukcie, aby napríklad, keď je to imunitná bunka, vedela v tele špecificky nájsť nádorové bunky a zabiť ich.
Alebo keď máme pacienta, ktorý má nejaké vzácne ochorenie, chýba mu nejaká inštrukcia a človek by zomrel, tak tá mRNA môže poskytnúť bunke inštrukcie na výrobu toho chýbajúceho proteínu a takto pacienta liečiť. Pri liečbe rakoviny alebo dokonca pri prevencii návratu rakoviny, pri onkologickej imunoterapii by nám mohli cez genetickú informáciu v tej mRNA nastaviť imunitný systém tak, aby vedel identifikovať nádorové bunky a zabiť ich. Lebo nádory sa pred imunitným systémom štandardne maskujú.
Ale mRNA má pár problémov. V prvom rade, mRNA môže byť dosť kvalitná na to, aby sme vedeli robiť covidové vakcíny, ale zdá sa, že mRNA jednoducho nedokážeme urobiť v dostatočne vysokej kvalite a čistote na to, aby sme dokázali robiť komplikovanejšie lieky. Potrebujeme vyrábať lepšiu mRNA. A potrebujeme zároveň znižovať jej cenu, lebo je to jedna z najdrahších molekúl, aké dnes sú.
V súčasnosti sa mRNA vyrába synteticky. Doslova urobíte polievku chemikálií, do nej dáte predlohu na výrobu mRNA v podobe DNA, ktorá vytvorí mRNA a potom to z tej polievky čistíte, čistíte a čistíte, až kým nedostanete finálnu mRNA. Lenže je tam veľa problémov, lebo sa to ťažko čistí, a je to veľmi drahé. Sú tam problémy s tým, že my nevieme urobiť tú mRNA takú, aká je v našich bunkách. Tie si ako keby tú mRNA modifikujú a toto sa tým syntetickým spôsobom úplne spraviť nedá.
Tento spôsob funguje na to, čo máme teraz, ale my chceme ísť o niekoľko levelov ďalej. A nám, ako v zásade prvej firme na svete, ktorá to začala realizovať, napadlo, čo keby sme dokázali geneticky upraviť živé bunky tak, aby robili tu veľmi čistú, prirodzenú mRNA, aby mala extrémne vysokú kvalitu, a aby mala presne tie vlastnosti, ktoré potrebujeme na komplikované lieky. A zároveň, aby to bolo veľmi lacné. Naše bunky vyrábajú kopu perfektnej, bezchybnej mRNA v každom čase. Bunky na to majú všetku potrebnú mašinériu, takže zrazu nepotrebujete všetky tie drahé chemikálie. Stačí tá bunka a niečo, v čom tá bunka rastie. To je niečo, čo má potenciál byť extrémne lacné.
Takže bezpečnejšie, kvalitnejšie, efektívnejšie, lacnejšie, škálovateľnejšie mRNA lieky sú to, čo chceme urobiť a tomu sa náš startup Sensitive Biotechnologies venuje.
Poďme k tej podnikateľskej časti. Vy prídete za niekým s ideou, alebo s nejakou svojou štúdiou, alebo ako to funguje, aby ste získavali prostriedky? Moja skúsenosť je taká, že za peniazmi treba veľa behať, cestovať, prosiť, vysvetľovať potenciálnym donorom. Ako start-up s tým asi máte bohaté skúsenosti.
Ideálne ak sú ľudia, ktorí zainvestujú do start-upov ako Sensible, profesionálni investori v danom sektore. Start-upy sú prirodzene rizikové, väčšina z nich na konci dňa nemusí nutne vyjsť. Ale biotechnologický start-up je zaujímavý v tom, že robíte niečo naozaj zmysluplné ako vývoj nových liekov alebo nová biologická výroba, kde je jasne daný trh.
Vývoj nových liekov môže byť extrémne drahý, ale našťastie trh, hlavne ten americký to zaplatí, lebo veď zachraňujeme tým životy. A potom, keď skončí patentová ochrana, tak cena padne a všetci si môžeme v úvodzovkách užívať extrémne lacné lieky. Nik dnes nerozmýšľa nad tým, že aspirín alebo lieky proti cholesterolu, ktoré stoja pár dolárov alebo pár centov, mohli kedysi byť veľmi drahé.
Biotechnologické a vedecké start-upy začínajú často tak, že vyvinuli nejakú technológiu a začnú na jej základe riešiť nejaký problém a hľadajú na to financovanie. V našom prípade to bolo inak. My sme začali s problémom a hľadali sme na naň riešenie. Tak ako to bežne robia technologické start-upy. A mali sme šťastie, že do nás zainvestovali anjelskí investori, ktorí mali skúsenosť s investíciou do start-upov, ale hlavne najlepší akceleračný program na svete, volá sa Y Combinator, kde vyrástli firmy ako Airbnb, Ginkgo Bioworks, Dropbox a ktorý priniesol možno najviac tzv. unicornov, jednorožcov, teda firiem s hodnotou nad miliardu dolárov.
A to nás okamžite, katapultovalo. Dalo nám to ten baseline, okamžite sme museli inkorpovať v Amerike, tým pádom sme videní ako americká firma, čo je veľmi dôležité pre amerických investorov. Lebo veľké množstvo kvalitného kapitálu je jednoducho v Spojených štátoch, kde sú ochotní dávať veľké peniaze na veľké riziko. Ale nie je to tak, že šľahnem nejaké peniaze a nemám šajnu či to bude fungovať.
Na začiatku sme dostali pár sto tisíc. A potom, čo nám veľmi pomohlo, sme získali naozaj veľmi kvalitných, špecifických investorov v tejto oblasti. Keď sme dostali prvé väčšie, prvých niekoľko miliónov dolárov, tak v tom kole bol najväčším investorom bol Blue Yard Capital, čo je špičkový európsko-americký fond, ktorý sa špecializuje na technologické a biotechnologické investície. Kým sme dostali tú investíciu, tak oni si prezreli všetky naše dáta, utajené dáta, mali sme pohovory s 15 poradcami, mali sme veľký diligence.
No a potom sme získali o rok neskôr, na konci roku 2023, ďalšie milióny dolárov od ďalších špecifických investorov, ktorí boli schopní urobiť veľmi hlboký diligence. Je veľký rozdiel medzi tým, keď vám dá peniaze niekto, kto nemá tú sektorovú skúsenosť versus keď vám to financovanie dá investor, ktorý urobí due diligence, zavolá viceprezidentom piatich najväčších farma firiem a spýta sa, či si myslia, že to dáva zmysel a či niečo takéto budú kupovať. To sú investori, ktorých chcete, lebo jednak je to validácia, že tá technológia a ten biznis dáva zmysel, ale oni vám potom dokážu aj pomôcť.
V tom biotechnologickom sektore, keď nemáte už veľmi skoro špičkových top biotechnologických investorov, tak ďalšie desiatky a stovky miliónov dolárov už potom nezískate. Lebo tie naozaj obrovské fondy, či už je to Atlas, alebo Andreessen Horowitz, alebo je to Khosla Ventures, alebo špecializované life science fondy, neberú odporúčania z ulice. Berú odporúčania od tých špecializovaných investorov. No a my sme toto šťastie mali, že nám sa toto podarilo.
Máme tým 25 ľudí v Spojených štátoch, v Británii, kde máme v Oxforde jedno laboratórium a v Bratislave, kde máme druhé laboratórium. Máme absolútne špičkových ľudí, ktorí vymysleli kľúčové mRNA technológie. Na jednej strane máme skúsených ľudí, ktorí radili americkému prezidentovi v Bielom dome, pokiaľ ide o reformu FDA a zároveň máme extrémne šikovných, mladých, zapálených ľudí, ktorí pracujú niekedy 7 dní do týždňa, spia v laboratóriu, aby sme vedeli našim partnerom poslať mRNA na čas.
Myslím si, že toto je krásna synergia, že my berieme kvalitný, špičkový zahraničný kapitál a míňame ho na Slovensku alebo v Oxforde. A tým pádom trénujeme novú generáciu slovenských bioinžinierov, vedcov a dúfam, že všetci naši zamestnanci, moji kolegovia časom tiež buď veľmi zbohatnú a budú môcť ďalej podporovať zmysluplné veci alebo budú schopní zakladať svoje vlastné firmy a hýbať sa takýmto spôsobom dopredu.
Čo si mám predstaviť pod tým laboratóriom v Bratislave?
Nie je to zatiaľ nič zo sveta sci-fi. To je tá krása a výhoda v našej technológii. Je to niečo, čo je relatívne jednoducho získateľné aj v rozvojových krajinách napríklad. My hovoríme, že mRNA by sa nemala vyrábať len v Andoveri v Massachusetts, alebo v Belgicku, alebo vo Veľkej Británii. Mala by byť schopná vyrábať sa kdekoľvek inde. Keď si predstavíte tú laboratórnu prácu, tak je to v zásade veľa presúvania tekutín pipetou. Časom to samozrejme budeme automatizovať. Sú tam bioreaktory, sú tam centrifúgy, žiadne sci-fi. Je to úplne bezpečné, nepracujeme so žiadnymi nebezpečnými baktériami.
U nás ľudia nosia rukavice a plášte na to, aby ochránili tie bunky pred nami. Nie, aby ochránili nás od tých buniek.
Na záver ešte otázky, ktorú dávam väčšiny svojich hostí. Máte pre našich divákov, poslucháčov nejakú odporúčanú literatúru z tých tém, na ktoré sme sa rozprávali?
Čo sa týka celkovo tej biotechnológie a na druhej strane aj podnikania, pokiaľ ide o to také fundamentálne pochopenie k tým start-upom, tak od Petra Thiela knižka Zero to One. Pokiaľ ide o ten význam toho bioinžiňerstva, tej syntetickej biológie, tak určite taká klasika, krásna knižka je Regenesis od Georgia Churcha, jedného z najväčších ľudí v tejto oblasti.
Ale odhliadnuc od literatúry, by som si dovolil povedať ešte jednu vec, také moje posolstvo. Myslím, že na Slovensku, kde máme extrémne silnú tradíciu výroby a automobilovej výroby, by ten ďalší veľký priemysel mali byť biotechnológie, pretože to má extrémne vysokú pridanú hodnotu. Máme tu skúsenosť ľudí, ktorí vedia vyrábať veci. Slováci vedia tvrdo pracovať, vieme mať veľmi nízke výrobné náklady, oproti výrobe v nejakom Bostone. A myslím si, že práve takáto prirodzená bezpečná slovenská mRNA by mohla byť kľúčovým nástrojom na to, aby sme nalákali kvalitné zahraničné investície, tak ako my spolupracujeme s najlepšími technologickými, farmaceutickými a biotechnologickými firmami na svete, ktoré za nami chodia si sa pýtať na našu technológiu. Máme víziu spraviť zo Slovenska veľmoc na výrobu nových liekov, aby boli dostupnejšie, aby ich tu mali naši pacienti, aby sme boli bezpečnejší voči budúcim pandémiám, ktoré vždy prídu.
Aby sme jednoducho dokázali byť modernou bioekonomikou 21. storočia.