Jedným z hlavných problémov, ktoré musí riešiť pravdepodobná nemecká vládna koalícia CDU/CSA a SPD, je spôsob ako získať takmer bilión eur na investície do armády a infraštruktúry.
„Nemecko nemá peniaze na strategické investície, ktoré mali prebiehať v posledných 15 – 16 rokoch. Investičný deficit do obrany, infraštruktúry, škôl, zdravotníctva je proste obrovský,“ skonštatoval český expert na nemeckú politiku Vladimír Handl v podcaste Miroslava Wlachovského Okno do sveta.
Wlachovský: Európania veľa vecí zanedbali, Trump ako biznismen vníma EÚ ako konkurenciu - ROZHOVOR
Podľa Handla tento problém chcú riešiť ešte v starom parlamente, ktorý je funkčný do 23. marca, kde majú budúce vládne strany s podporou Zelených ústavnú väčšinu a tá je potrebná na prelomenie obmedzení dlhovej brzdy.
„Skutočne to nie príliš elegantné riešenie, kde končiaci Bundestag prijme obrovský balík dlhov. Je to ale pragmatické riešenie,“ hovorí Handl s tým, že nechať to na novom spolkovom sneme, kde by sa museli uchádzať o podporu krajnej ľavice alebo krajnej pravice, by znamenalo nekonečné rokovania a Nemecko tie peniaze potrebuje hneď.
V rozhovore sa dozviete aj to:
- aké ciele sleduje americká administratíva a technologickí oligarchovia svojou podporou krajne pravicovej AfD
- čo hrozí Európe, ak by táto stratégia ovplyvňovania nemeckej politickej scény bola úspešná
- čo počas svojich vlád zanedbala Angela Merkelová
- ako sa chce nádejný kancelár Friedrich Merz vysporiadať s nelegálnou migráciou
- čo bolo najväčším prekvapením nemeckých volieb
- ako veľmi je oslabená nemecká armáda a koľko má funkčných tankov
- prečo je východ Nemecka posadnutý nostalgiou za NDR
- prečo mladí východní Nemci volia stany na pravom a ľavom kraji politického spektra
- prečo je Friedrich Merz navhodnejší na komunikáciu s americkou administratívou
MW: Bol v Nemecku pri ostatných voľbách do Bundestagu. Ako hodnotíš ich výsledok?
VH: Ten výsledok je v podstate normálny. Boli to normálne voľby, bez nejakých veľkých výkyvov. A dosť dlho aj bez veľkej témy. Tú im dodali, až útoky zo strany azylantov na ľudí v Nemecku. Friedrich Merz sa to pokúsil uchopiť za CDU/CSU a myslím si, že sa mu to úplne nepodarilo.
Výsledok bol v podstate predpokladaný. V zásade najzaujímavejšie na tých voľbách bolo to, že vlastne neboli strhujúce, preferencie bol dlhé mesiace v podstate zamrznuté a zásadne s nimi nepohli ani udalosti, o ktorých som hovoril.
Čo si mal na mysli tým, že Friedrichovi Merzovi sa úplne nepodarilo uchopiť tému migrácie?
On sa skutočne pokúsil vytrhnúť túto tému z rúk Alternatívy pre Nemecko (AfD), ktorá na nej stojí, žije a rastie. Keď videl, a videl to správne, že verejnosť je vo všeobecnosti veľmi zneistená príchodom miliónov ľudí, ako aj bezpečnostnou situáciou, ktorá sa v Nemecku zhoršila, tak sa pokúsil túto tému prevziať.
Urobil po pomerne razantne plánom, ktorý, ako to zúžim, znamená hlavne zavretie hraníc pre ilegálnu migráciu. To by samo o sebe nebol zásadný problém, ten nastal tým, že to dal na hlasovanie v Bundestagu. A musel pri tom počítať s tým, že to hlasovanie prejde len s hlasmi AfD. To bolo skutočne riskantný akt, ktorý sa mu myslím nevyplatil. CDU/CSU stratila následne asi dve percentá hlasov práve v dôsledku tejto veci.
Ale na druhej strane musel nejakým spôsobom tú tému vytrhnúť AFD a dať Nemcom najavo, že to je schopný razantne riešiť. V mnohom bude Merzova rola veľmi ťažká, taká trochu kvadratúra kruhu. Ale čo ťa najviac prekvapilo na tých voľbách, ktoré ako si spomínal, až tak prekvapivé neboli?
Asi najväčším prekvapením je úžasný výsledok Die Linke. To je radikálne ľavicová strana, ktorá ešte v lete mala 3,5%. To je následnícka strana SED, východonemeckej komunistickej strany, premenovala sa na PDS, potom sa spojila s časťou západonemeckej Die Linke.
Die Linke bola veľmi oslabená, pretože z nej odišli poslanci so Sahrou Wagenknechtovou, ktorá vytvorila Hnutie Sahry Wagenknechtovej, ktore v minulom roku valcovalo nemecú politickú scénu. Výrazne sa uplatnili v krajinských voľbách na východe Nemecka a v európskych voľbách. Takže sa očakávalo, že táto strana bude pokračovať v svojom víťaznom ťažení, ale ukázala sa úplný opak. Tá strana sa v podstate vyčerpala.
Naopak Die Linke, ktorá ostala osirelá a oslabená po odchode 40-tisíc členov a 10 poslancov začala od januára naberať preferencie a z januárových štyroch percent skončila na súčasných 8,8. A to je veľké prekvapenie, ktoré zamiešalo kartami.
Spomínal si, že Die Linke je postkomunistická strana vo východnom Nemecku. Vieme, že aj AfD mala úspech najmä v bývalých východonemeckých častiach. Znamená to, že ten voličský vzorec vo východnom Nemecku je tak dramaticky odlišný od toho vzorca v západnom Nemecku? Sú tí východní Nemci iní v tom, že volia v podstate extrém? Keďže na jednej strane AfD je pomerne extrémna pravica, na druhej strane Die Linke extrémna ľavica.
Vo východnom Nemecku skutočne vyhrala AfD. Jednoznačne. Ak by sme si premietli volebnú mapu, videli by sme, že celé východné Nemecko, je okrem Berlína, modré, to je farba AfD, a celá západná časť Nemecka je čierna, čiže tam vyhrala CDU. Až na niekoľko výnimiek, ako je napríklad tragický výsledok SPD v Gelsenkirchene, ktorý bol klasickou baštou sociálnych demokratov a vyhrala tam AfD.
AfD sa vlastne stáva robotníckou stranou. Dostala trikrát viac robotníckych hlasov ako SPD. To je dramatická zmena. Celkovo tie hlasy až toľko neznamenajú, pretože tie robotnícke hlasy tvoria len asi 10% celkového voličského potenciálu, ale určite je to niečoho indikátorom.
Problém, prečo východní Nemci volia inak, sa asi nedá zúžiť do jednej témy. Je to komplexné. Stefan Mau, jeden z najviac citovaných súčasný sociológov, ktorý pochádza z východného Nemecka hovorí, že musíme akceptovať, že východné Nemecko je skutočne iné. Iný politický a kultúrny okruh. S touto inakosťou musíme vedieť žiť a nečakať, až sa východní Nemci priblížia tým západným a stanú sa západnými. On hovorí, že to nenastane a toto územie ostane iné.
Jedným z radu dôvodov je samozrejme historická skúsenosť, ktorú ľudia často interpretujú mylne. Nemeckí historici, hovoria – čakali sme samozrejme, že bude nejaká nostalgia, ako sa hovorí „ostalgia“ po bývalej NDR, pretože tí ľudia tam prežili časť svojich životov. Čo sme ale nečakali, že sa ľudia budú identifikovať s NDR, ktorá nikdy neexistovala. Teda s iluzórnou predstavou o tom krásnom, jednoduchom a šťastnom živote v NDR.
Ďalšia vec je štrukturálna slabosť východnej časti Nemecka, kde došlo k odlivu obyvateľstva predovšetkým aktívnej časti obyvateľstva, a to sú väčšinou mladé ženy. Čiže demografické oslabenie. V agrárnych oblastiach 35-36 % mladých mužov volí AfD. Je tam hlboká profesionálna aj osobná frustrácia.
Naopak, 35-36 % mladých žien vo veľkých východonemeckých mestách volí Die Linke. Die Linke sa stala hlásnou trúbou mladých mestských vzdelaných žien, čo je to úplne polarizácia toho východonemeckého politického spektra. Die Linke je najsilnejšou stranou v Berlíne, získala tam 19,9% čo je veľký úspech. To je ten červený ostrov v modrom mori AfD.
Môžeme tú semaforovú koalíciu SPD, FDP a Zelených vnímať ako neúspech, keďže všetky vládne strany stratili na podpore, dokonca FDP sa nedostala do parlamentu? Dá sa to takto interpretovať? Čo vlastne tá trojkoalícia povedala Nemecku? Že už sa nikdy trojkoalícia nebude opakovať?
Nastalo určité vyčerpanie koaličných partnerov, ale aj verejnosti, pretože tá koalícia mala veľmi zlý imidž. Je to trošku nespravodlivé v tom, že to bola koalícia z nutnosti, kedy bolo jasné, že veľká koalícia CDU/CSU a SPD už pokračovať nedokáže, to vyčerpanie bolo absolútne, takže CDU/CSU odišla do opozície a stredovým stranám neostalo nič iného, než dať dokopy inú koalíciu. Tá bola založená na tom, že bude modernizačná a transformačná.
Každá strana si priniesla svoj program budúcnosti, tolerantne sa dohodli a zdalo sa, že na to majú rozpočet. Ale ústavný súd nedovolil previesť 60 miliárd z financií, ktoré boli určené na obnovu po covide do modernizácie infraštruktúry, hospodárstva a klimatických politík. Čiže to bol výsledok právneho postupu. Politicky to bolo nešťastné.
Boli programy a ciele, ktoré boli pre Nemecko dôležité a aj tak sa budú musieť financovať. Ale vtedy to ústavný súd nepovolil a tá koalícia začala škrípať. Naviac, liberálna FDP prehrávala vo všetkých krajinských voľbách a preto sa začala výrazne vymedzovať voči ostatným koaličným partnerom, hlavne voči Zeleným, a nemalo to dobrú dynamiku. Strany sa hádali, ak sa aj dohodli, tak za chvíľku práve FDP vyšla na verejnosť s výnimkami a protestmi.
Olaf Scholz, ktorý samozrejme je veľmi schopný administrátor, to proste nevedel udržať pokope. Vlastne som sa divil, že neskončili podstatne skôr.
Tá semaforová koalícii zároveň bola v tom prvom, druhom roku v podstate dosť úspešná. Podľa výskumu Bertelsmann Stiftung splnila viac programových cieľov ako ktorákoľvek predchádzajúca vláda. Úspešne previedla Nemecko energetickou krízou, keď Rusko zavrelo kohútiky a rátalo s tým, že Nemecko sa zrúti a príde s prosíkom a tak vlastne znemožní nejakú európsku jednotu vo vzťahu k ruskej vojne proti Ukrajine.
To bol celý kalkul tej ruskej investície do prevzatia plynových zásobníkov v Nemecku, ktoré potom nechalo vyprázdniť. Takže posledných pár mesiacov pred vojnou nová koalícia zásobníky znárodnila, pretože jasné, že to bol zo ruskej strany zámer a rýchle ich začala napĺňať. Toto sa koalícii podarilo, ale potom prišli problémy s peniazmi, rozpory rástli a ten management zo strany kancelára Scholza už zrejme jednoducho nestačil.
FDP, čo je menšia liberálna strana, sa nedostala do parlamentu. Čo to bude znamenať pre jej osud? Je možné, že by liberáli v Nemecku skončili? Alebo je šanca, že sa vrátia do parlamentu?
Ide o to, či si FDP nájdu tému, na ktorej by sa profilovala. Pretože záujem o liberálnu stranu v tom politickom spektre samozrejme je. Nemecký liberalizmus a neoliberálny ekonomický prístup tam má svojich priaznivcov. Otázka je či FDP bude vedieť tie témy uchopiť, aby priaznivci nemali pocit, že tie témy vlastne pokrýva CDU/CSU, prípadne v niektorých oblastiach Zelení.
Budúca vláda bude musieť prijať obrovské zadlženie, neudrží dlhovú brzdu A to by mohlo pro FDP znamenať tú tému, pretože proti tomu vždy bojovali.
Nemecké voľby zaznamenali extrémne vysokú účasť voličov, asi najväčšiu od novú zjednotenia Nemecka. Čo ju vyprovokovalo?
Nemecká verejnosť je mobilizovaná, hlavne pocitom nespokojnosti a neistoty. Nie je to tak, že by sa priemerný nemecký občan mal zle sociálne a ekonomicky – 75 až 80 percent hovorí, že ich situácia je v poriadku, ale v otázke, čo očakávajú od budúcnosti, 85 percent cíti ohrozenie a má obavy.
A to je presne situácia, ktorá ľudí vedie k mobilizácii a v podstate aj radikalizácii názorov tam, kde majú pocit, že to stredové strany neriešia. Takže nemecká politická scéna, najmä jej stred, strašne utrpela, pretože dôvera v politiku a jej schopnosť riešiť problémy veľmi poklesla. Teraz musia tú dôveru obnoviť.
Ak sa vrátim k prekvapeniam, ďalšie je to, že mladí ľudia väčšinovo volili Die Linke a AfD. Mládež do 25 rokov najviac podporila ľavý kraj a pravý kraj politického spektra. Takže máme situáciu, že ten demokratický stred drží staršia generácia a mladá generácia sa proti stredu vymedzuje. Vo svojom radikalizme ho nevníma ako hodnoverný a hľadá alternatívy vpravo a vľavo.
No otázka je, či sa s pribúdajúcimi rokmi tá radikalizácia zmierni a vrátia sa do stredu, či im ten stred má čo ponúknuť, alebo naopak ostanú a tým pádom sa zmení tvár politická Nemecka. To dnes ťažko povedať.
Presne ako hovoríš. Ale to vlastne bolo vždy, že mladá generácia bola radikálna. Ale radikálne strany volilo 15 percent.
Dnes volí radikálne strany 26 až 27 percent. To je skutočne posun. Ak sa pozrieme dovnútra, vidíme, že v AfD sú to najmä mladí z tých zabudnutých agrárnych regiónov, kde nefunguje infraštruktúra, a nie je poriadne platená práce. Tí ľudia nie sú mobilní. Sú uzavretí do toho svojho okruhu, ktorý je čím ďalej viac nespokojný a naštvaný. Čiže je to spoločnosť vzdoru.
A na tej ľavej strane sa Die Linke podarilo pritiahnuť mladých voličov Zelených, ktorí byli nespokojní s tým, že Robert Habeck posunul stranu, z ich hľadiska, príliš do stredu, stal sa príliš pragmatickým a spolupracoval s tým stredom a CDU/CSU. Zelení prestali hrať rolu mierovej strany, a podporujú Ukrajinu aj vo vojenskej oblasti.
V zásade, Die Linke má tu urbánnu mladú generáciu a AfD vidiecku mladú generácii.
To, čo mňa prekvapilo, je zasahovanie do nemeckých volieb zvonka. A špeciálne teda veľmi jednoznačná podpora pre AfD prichádzajúca zo Spojených štátov prostredníctvom Elona Maska, majiteľa siete X. Nám zvonka sa to javilo ako niečo veľmi silné, ale malo to v Nemecku nejaký ohlas?
Nevieme, aký presný dopad to malo na voličov, ale určite to AfD veľmi pomohlo z pohľadu normalizácie strany. Ak je strana partnerom pre Elona Muska, najbohatšieho a najinovatívnejšieho podnikateľa sveta, priateľa a partnera amerického prezidenta, tak to niečo znamená. To sa tyká aj J.D. Vanca, ktorý tiež nepriamo, ale jednoznačne, podporil AfD na Mníchovskej konferencii, keď hovoril, že nie je možné vyčleňovať niektoré názory a strany z politického spektra.
Druhá vec je, že AfD ostane tým hlavným oponentom, hlavnou silou, ktorá sa bude snažiť tlačiť na koalíciu.
Problémom pre Nemecko je, a tento problém si Friedrich Merz a CDU/CSU uvedomuje, že na strane AfD bude americká administratíva a je to vlastne sústredený útok proti nemeckému politickému stredu, s ktorým musí počítať, pretože súčasná americká administratíva chce zmeniť Európu.
Európu vníma ako protivníka a keď sa americkej politike podarí zmeniť Nemecko, tak že integruje do vládnej politiky AfD, tak sa Európska únie bude dekonštruovať.
Nie, že sa rozpadne, ale stane sa z nej skutočne len obchodná únia. Ten politický, normatívny a regulatívny aspekt, ktorý Amerike strašne vadí a osobitne vadí technologickým oligarchom, ktorí chcú Európskou komisiu, ktorá by neobmedzovala ich biznis v Európe. To je ten veľký strategický program, týchto technologických oligarchov a dnes sú súčasťou americkej politiky. Aby sa im to podarilo, potrebujú zmeniť Nemecko. Nemecko je ten pilier.
Keď bude Nemecko držať európsku stredovú normálnu politiku, tak má Európa šancu. Ak by sa im podarilo CDU/CSU oslabiť natoľko, že by šli nabudúce do koalície s AfD, tak ten ich plán vyjde. To je tá historická dimenzia nemeckých volieb. Tu ide o Nemecko, o Európu a teda o nás všetkých.
Vyzerá to tak, že Európa je pod dvojitým tlakom z Ruska, kde Putin nemá záujem na tom, aby Európska únia fungovala ako jednotný politický celok. Spojené štáty zase vnímajú Európsku úniu ako konkurenčný projekt a potom máme vnútornú situáciu. A v strede toho celého je Nemecko. Nemecko je v oku hurikánu a od toho, ako sa bude dariť Nemecku a čo sa podarí udržať a posilniť, bude vyzerať vo veľkej miere tvár Európy v tejto novej ére.
Z tohto hľadiska, ako sú nastavené počty v nemeckom Bundestagu a čo treba, aby to Friedrichovi Merzovi vyšlo? Zdá sa, že počty sú také, že je možné urobiť dvojkoalíciu, ale na druhej strane bude to dvojkoalícia tradičných partnerov, ktorí sa už raz vyčerpali.
Väčšina v nemeckom parlamente je 316 hlasov a CDU/CSU a SPD majú 328 hlasov. Nie je to veľká väčšina, ale v prípade, že poslanci budú hlasovať disciplinovane, tak môžu vládnuť. Okrem toho vedia, že v rade otázok sa budú môcť pri hlasovaní spoľahnúť na Zelených, ktorí sú si vedomí tej historickej situácie a historickej zodpovednosti.
Štrukturálny problém je ale to, že tie strany nevyužili situáciu pred voľbami, aby zmenili zákon o dlhovej brzde. To si vyžaduje ústavnú väčšinu a tú CDU/CSU, SPD a Zelení už nebudú mať a budú závislí na podpore Die Linke, alebo AfD. A budú to musieť riešiť, pretože tie peniaze musia mať.
Späť ku koaličnej spolupráci. SPD získala 16,5 percenta hlasov, čo je katastrofálny výsledok pre stranu, ktorá sa vnímala ako masová strana. Je vyčerpaná aj tým nekonečným vládnutím, kde nakoniec vždy tie kompromisy nakoniec išli na jej účet. Naviac, ako sme hovorili, sa zmenila štruktúra voličstva.
Takže dnes neexistuje žiadna samozrejmosť, že takáto koalícia bude. Ale Lars Klingbeier, spolupredseda SPD a šéf poslaneckej frakcie v Bundestagu, jasne hovorí, áno, sme si vedomí svojej štátnej zodpovednosti. A na tom stavia aj Friedrich Merz, ktorý bezprostredne po voľbách povedal, vážime si, uznávame veľkú rolu SPD ako strany, ktorá štátnu zodpovednosť vždy dávala do popredia.
Poďme ku koalícii CDU/CSU, ktorá voľby vyhrala. Aký je politík a aký bude kancelár Friedrich Merz?
Je to veľmi skúsený parlamentný politík, výborný rečník a organizátor. Má skúsenosť z Európskeho parlamentu, síce z prelomu 80-tych, 90-tych rokov, ale niektorí experti pripomínajú, že to bolo prelomové obdobie a on vie, čo to znamená, keď sa má európska štruktúra adaptovať na novú historickú situáciu.
A teraz sme znova v takom historickom zlome. Takže do toho vstupuje v podobnej situácii, čo môže byť preňho plusový punkt. Tá skúsenosť, že sa veci rýchlo mienia a musíme byť schopní reagovať a nie premýšľať dlhodobé plány a stratégie na 20-30 rokov. To je celkom dobrá výbava.
Veľa rokov bol predsedom frakcie CDU/CSU v Bundestagu. Čo ale za sebou nemá, je exekutívna skúsenosť. Nikdy nebol v žiadnej vláde ani na krajinskej úrovni, ani na federálnej úrovni. To je určitá slabina, alebo nedostatok, pretože tá skúsenosť je dôležitá.
Pozrime sa na Olafa Scholza. Bol ministrom práce. Predtým bol dlho starostom Hamburgu, potom bol dvakrát ministrom financií. Mal momentálne najväčšie exekutívne skúsenosti na nemeckej politickej scéne. A aj tak nebol schopný tú svoju koalíciu udržať. Takže ani tá exekutívna skúsenosť nie je žiadnou zárukou.
Merz má pred sebou veľký program, veľkú agendu, veľkú chuť a odhodlanie do toho ísť. Je to energický človek a ostrý formulátor svojich myšlienok. Friedrich Merz má proste ostré hrany. Jeho veľké plus je, že má za sebou veľké ekonomické skúsenosti. Všetci dúfajú, že jeho odhodlanie, jeho ostrosť, schopnosť rozprávať, rýchlo uvažovať a biznisový background, ho najlepšie vybavujú na dialóg s Donaldom Trumpom.
Došlo k tomu historickému obratu, ale závislosť na amerických strategických garanciách trvá a v najbližšej dobe trvať bude. Riešenie ukrajinskej krízy nie je bez Ameriky možné. A práve Friedrich Merz, zdá sa, je v nemeckom politickom spektre najlepší aktér, ktorý by to porozumenie s americkou politikou snáď mohol zaistiť.
Z toho, čo hovoríš, Merz bude iný, ako bola Angela Merkel. Jednak oni mali svoje vlastné spory, ale je evidentné, že je tam aj iný štýl vládnutia. Pred rokmi sa pozeralo na Angelu Merkel ako na toho, kto Európu ťahá a zachraňuje, dnes sa ten názor mení na kritický práve preto, lebo Nemecko nevytiahla z niektorých závislostí, neurobili sa žiadne fundamentálne reformy.
Od Merza sa očakáva, že zvráti ten kurz a vráti Nemecko na tú trajektóriu rastu. Čiže tam budú nevyhnutné ekonomické reformy. No a z toho, čo sme hovorili doteraz, jeden z tých predpokladov, aby sa to vôbec mohlo začať, je zlomenie dlhovej brzdy. Aká je tam šanca a aký je Merzov ekonomický program?
Merkelová v mnohých veciach dala na krízový management. Napríklad v eurokríze. Na začiatku k nej prispela tým, že rovno nedala peniaze Grécku, a pomohla ďalšiemu zneisteniu finančných trhov. Ale potom to bola jej politika stabilizácie eura, zvýšenia disciplíny, zavedenia nových mechanizmov kontroly. To bol naozaj strategicky významný prínos. Keď sa pozrieme na covidovú krízu, práve Merkelová spoluzaistila ten fond obnovy. Prekročila tým svoj tieň, pretože to bolo prvé kolektívne zadlženie európskych krajín, čo bolo pre CDU/CSU absolútne tabu. Čiže urobila rad vecí, ktoré Európe pomohli.
Ale, ako hovoríš, nebola tam strategická príprava na budúcnosť. Hlavne to odpútanie sa zo závislosti od Ruska, a tiež to strašné zníženie obranyschopnosti Nemecka. To bol samozrejme veľký deficit.
Friedrich Merz a CDU/CSU stavala svoju politiku na tom, že odmieta zmenu dlhovej brzdy, pretože to je zadlženie ďalších generácií. Je to súčasť ich DNA.
Ale vždy som hovoril, že prvý deň, ako sa stane kancelárom bude tú dlhovú brzdu musieť reformovať, pretože Nemecko nemá peniaze na strategické investície, ktoré mali prebiehať v posledných 15-16 rokoch. Investičný deficit do obrany, do infraštruktúry, do škôl, zdravotníctva, je proste obrovský.
Vlastne som sa mýlil, keď som povedal, že v prvý deň, pretože to chcú riešiť ešte skôr, ako sa stanú vládnou stranou. Chcú to riešiť ešte do 23.marca, kým funguje súčasný parlament. A vidíme, aspoň zatiaľ, že sa na to pripravujú. Skutočne to nie príliš elegantné riešenie, kde končiaci Bundestag príjme obrovský balík dlhov.
Hovorí sa o dvoch osobitných fondoch. CDU/CSU nechce v tomto rýchlom tempe reformovať dlhovú brzdu, pretože by to bolo príliš unáhlené, a malo by to dlhodobé následky. Tie peniaze si teda vezmú inou cestou, práve cez vytvorenie osobitných fondov.
Mal by to byť fond pro Bundeswehr a fond pre infraštruktúru. Má to byť 400 miliárd pro Bundeswehr a ten infraštruktúrny fond 500 miliárd. Hovoríme o bilióne eur dlhu, aby bolo Nemecko schopné čeliť hospodárskej recesii a naštartovať ekonomiku.
Pretože politika Friedricha Merza je založená na tom, že Nemecko musí byť dynamickým hospodárskym aktérom, aby mohlo byť dynamickým politickým aktérom, a aby sa mohlo brániť. 400 miliárd pre Bundeswehr je niečo, čo Nemecko posunie do úplne iné kategórie.
Takže Nemecko zrejme pôjde touto cestou, nie je to nekontroverzné, že to urobí ten starý Bundestag. Ale je to pragmatické riešenie. Nechať to na novom spolkovom sneme, by znamenalo nekonečné rokovania a Nemecko tie peniaze potrebuje hneď.
Musí sa konať rýchlo, lebo už nie je čas na veľké debaty. Doba, v ktorú žijeme, je nesmierne dynamická, Vidíme to v Spojených štátoch, vidíme ako sa menia vzťahy medzi svetovými mocnosťami a Európa musí prevziať väčšiu zodpovednosť za svoju bezpečnosť a obranu. A Európe je kľúčový hráč Nemecko. Vracajú sa nám všetky aj historické podlžnosti, alebo historické veci, v zmysle, že Nemecko od II. Svetovej vojny bolo formované v podstate ako pacifistický štát.
Potlačila sa bojaschopnosť a obranný priemysel a dnes od nich budeme chcieť presný opak. Budeme chcieť, aby Nemecko malo silnú armádu a aby naštartovalo európsky obranný priemysel, lebo vieme, že bez Nemecka sa to nedá.
Oblúkom sa vracia tá stará téza, že Nemecko je príliš veľké pre seba a príliš malé pre svet, alebo naopak. Nejaký kompromis roly Nemecka v Európe bude musieť byť, a bude to zrejme na pleciach Friedricha Merza. Keď sa pozrieme na výzvy, ktoré má pred sebou, prvá je samozrejme vytvorenie koalície. Potom musí riešiť ten vzostup AfD. Musí sa nejakým spôsobom postarať o to, aby stredové strany narástli, špeciálne, aby sa posilnila tá jeho vlastná pozícia. Ďalej musí mať nejaký prístup k zlepšeniu obrany a bezpečnosti Nemecka, ale aj Európy samotnej.
Potom tá veľká téma volieb – riešenie migrácie. Už si spomínal, že k tomu pristúpil pomerne radikálne, čiastočne na tom spolupracoval dokonca aj s AfD, minimálne v hlasovaní. Hovorila aj o tom, že Nemecko je pripravené zavrieť hranice. Mám taký pocit, že už to nie je až také silné, pretože ak by uzavreli hranice, bude to mať obrovský dopad na ekonomiku a možný rast.
A aby to všetko nebolo málo zložité, tak je tam ešte posilnenie Európskej jednoty a teda to, aby sa Európa ako celok udržala. Lebo všetci vieme, že keď si nás rozoberú na jednotlivé „kocečky“, keď to tak môžem povedať, tak vývoj v Európe nebude dobrý. A vidíme, že tí ďalší veľkí hráči uprednostňujú bilaterálne rokovania pred rokovaním s EÚ. Cítime to z Washingtonu aj z Moskvy.
Áno, to je veľká agenda. Už hovorili, že je to historická zmena, závisí na vôbec existencia nemeckej demokracie, ako je poznáme, a tiež fungovanie a existencia Európy, akú poznáme. S týmto vedomím k tomu nemecká vláda, tá koalícia bude pristupovať. Čo sa týka obrany v podstate by sme sa potrebovali vrátiť k tomu Nemecku z čias studenej vojny. Vedy malo Nemecko najsilnejšiu konvenčnú silu Európy, mali okolo 3000 tankov a skutočne bolo ozbrojeným valom v strede Európy. Samozrejme, v spolupráci a v závislosti na americkom spojencovi.
Dnes má Nemecko asi 300 tankov, z toho asi 130 funkčných. V posledných rokoch bola produkcia tankov kusová, nie pásová výroba. Nemecko bolo schopné dodať na Ukrajinu iba 48 Leopardov 2.
Tie čísla sa musia úplne zmieniť. Musia byť skutočne dlhodobé zákazky pro obranný priemysel. To je šanca aj pre náš priemysel, pretože Nemecko tie kapacity už nemá a ich obnova znamená veľké investície a aj spoluprácu. Tu do toho vstupuje otázka finančná a otázka európska. Či naozaj bude osobitný európsky fond, o ktorom hovorí Ursula von der Leyen, na ktorom by sa podieľali všetky európske štáty, alebo či to bude skôr národný prístup.
Nemecko v každom prípade vie, že musí sa rozbehnúť naozaj masová výroba. V muničnej otázke sa to už rozbehlo, teraz aj tá výroba tankov a vidíme objednávky na novú modernizovaných rakiet Taurus. Čiže skutočne sa niečo deje, akurát o tri roky neskôr ako sa malo.
Nemecko smeruje k nejakej koalícii v oblasti obrany. Ku koalícii tých ochotných a tých, ktorí sú schopní sa vojensky angažovať. Prirodzene sa z nej vylučuje Maďarsko, ktoré by takýto postup blokovalo. Nemci súhlasia s formátom, ktorý otvoril Keir Starmer. Ma tú schôdzu boli pozvané aj neeurópske štáty Veľká Británia, Turecko, Nórsko. To je formát spojujúci baltické štáty, ktoré sú veľmi aktívne a bojaschopné, s tým stredom – Nemeckom a Francúzskom a samozrejme s Veľkou Britániou a Tureckom. Je na Čechoch a Slovákoch, aby sme sa k tomu formátu pripojili.
Je to formát, ktorý bude pilierom európskej bezpečnosti a spolupráce, obrany a tiež podpory Ukrajiny. Takže to je tá absolútne kľúčová dimenzia, aj na to, aby bolo možné sa rozumne baviť s Donaldom Trumpom a jeho administratívou. Je to investícia do obrany a tiež investícia do zachovania nejakého strategického partnerstva, aj keď to už nebude to klasické spojenectvo s Amerikou.
Pokiaľ ide o hospodárstvo, tam to myslím, že to bude trošku zložité. Budú musieť nájsť s SPD nejakú zhodu. CDU/CSU vychádza z toho, že treba hospodárstvo rozbehnúť cez zníženie daní pre podnikateľské subjekty, dereguláciu, znižovanie byrokracie a investičné bonusy. SPD zase bude zubami nechtami brániť toho, aby dochádzalo k redukciám sociálneho systému. SPD nebude môcť povedať, že teraz zrušíme občiansky príjem, alebo že sa nebude zvyšovať minimálna mzda, pretože to bola ich centrálny požiadavka. Ale myslím si, že tie strany vedia, že Nemecko a Európa je v takom stave, že ten kompromis budú musieť nájsť.
Viem si predstaviť že nájdu kompromis aj v otázke migrácie a vnútornej bezpečnosti. Áno, koncept CDU/CSU je taký, že skutočne zavrú hranice pre ilegálnych migrantov a budú ich posielať späť. Tvrdia, že to je kompatibilné s európskym právom, to by ale museli vyhlásiť núdzový stav, ktorý by musel schváliť Európsky súd. Všetky pokusy štátov vyhlásiť núdzový stav na hraniciach, zatiaľ to bolo myslím deväťkrát, Európsky súd odmietol ako bezdôvodné.
Predpokladám, že po tomto volebnom výsledku musí Olaf Scholz podať rezignáciu. Kto bude nový líder SPD?
Olaf Scholz odchádza, bude poslancom. Spolupredseda SPD Lars Klingbeil, už teraz pracuje na tom, aby sa stál tým veľkým lídrom. Teraz sa stal predsedom frakcie. Nie je vylúčené, že by sa mohol stať vicekancelárom a ministrom zahraničných vecí.
Súčasný minister obrany Boris Pistorius má v Nemecku ale aj v CDU/CSU veľkú autoritu, a zrejme by preňho mohol byť otvorený post ministra vnútra. Hubertus Heil, súčasný minister sociálnych vecí, by mohol pokračovať, pretože to bude pre SPD strašne dôležitý post.
V každom prípade strana má tá potenciál a vzťahy dôvery tam sú. Takže vidím perspektívu, že tie tímy sa zídu a nájdu kompromisy.
Držme teda Nemcom palce, lebo od toho, ako sa im bude dariť, bude vo veľkej miere závisieť aj to, ako sa bude dariť Európe samotnej. No a na záver, ešte tradičnú otázku, na odporúčanú literatúru k témam, o ktorých sme hovorili.
Odporúčam autora, o ktorom som hovoril. Stefan Mau je politológ a sociológ z východnej časti Nemecka, ktorý asi najlepšie formuluje tie problémy, ktoré Nemecko má. V knihe Triggerpunkte, hovorí o zlomových bodoch, v ktorých sa Nemecko mení a musí riešiť svoju situáciu a vysvetľuje aj nástup populizmu. A potom tú knihu o východnom Nemecku Ungleich vereint. Warum der Osten anders bleibt. (Nerovné zjednotenie. Prečo je Východ stále iný.) Odporúčam tým, ktorí chcú porozumieť tomu, čo sa v Nemecku stalo, že tam máme tie dva veľké politické a kultúrne okruhy.