Miroslav Wlachovský v najnovšej časti podcastu Okno do sveta diskutuje s bezpečnostným analytikom a bývalým slovenským diplomatom Róbertom Ondrejcsákom o bezpečnostnej situácii v Európe, súčasnej slovenskej zahraničnej politike, vnímaní Slovenska zo strany spojencov aj protivníkov, Brexite a vzťahu Veľkej Británie a EÚ.
Cestu premiéra Roberta Fica na moskovské oslavy skončenia 2. svetovej vojny Róbert Ondrejcsák zhodnotil slovami, že je to oveľa horšia vec ako hanba. „To už je aj na tej symbolickej úrovni demonštrácia toho, kde sa Slovensko nachádza a ako nás vnímajú,“ skonštatoval s tým, že Slovensko vnímajú ako proruskú bábka.
Miroslav Wlachovský pripomenul, že sprvoti bol slovenský postoj voči ruskej agresii na Ukrajine veľmi výrazný. „Per capita, sme patrili medzi najväčších podporovateľov Ukrajiny a čo sa týka dodávok vojenského materiálu, vojenskej pomoci, tak sme možno nepatrili k najväčším, ale patrili sme k tým najrýchlejším,“ priblížil a pripomenul zlomové body, keď sa Slovensko rozhodlo poskytnúť systém S-300, stíhačky Mig-29 a podobne. „To boli svojím spôsobom precedensy dôležité aj pre tých ostatných,“ dodal.
Podľa Róberta Ondrejcsáka to boli veľmi dôležité kroky. „Mňa vtedy pozvali britské spravodajské televízie na debaty ako veľvyslanca, normálne sme spravili dieru do sveta týmto našim postojom a Briti to veľmi intenzívne vnímali. A samozrejme vnímali to aj Ukrajinci,“ hovorí.
„A celý tento goodwill, ak to tak môžem nazvať, ktorý sa nazhromaždil od februára 2022, zrazu ako keby niekto hodil do skartovačky,“ skonštatoval Miroslav Wlachovský. „Táto vláda reálne škodí Slovensku, slovenským záujmom, aj strategickým, aj bezpečnostným, ale aj biznisovým a je to absolútne nepochopiteľné,“ zhodnotil Róbert Ondrejcsák aktuálnu slovenskú zahraničnú politiku.
Bývalí diplomati sa v podcaste rozprávajú aj o:
- Zmene postoja britskej spoločnosti k Brexitu
- Vývoji vzťahov medzi Britániou a EÚ vplyvom ruskej agresie na Ukrajine
- Ako škodí súčasná zahraničná politika záujmom Slovenska
- Chýbajúcej vízii pre Slovensko a riešení zástupných tém
- Koketovaní politikov Smeru s vystúpením Slovenska z EÚ
- Neochote Slovákov brániť vlastnú krajinu
- Či má Róbert Fico mandát odkláňať Slovensko od Európy smerom k Rusku
Miro Wlachovský: V pondelok 19. mája bol v Londýne summit, vlastne prvý pobrexitový summit EÚ a Spojeného kráľovstva. Bola tam Ursula von der Leyen, bol tam Keir Starmer, bol tam aj eurokomisár Maroš Šefčovič a dohadovali sa o podobe vzájomných vzťahov. Ako vnímaš to pobrexitové nastavenie v Spojenom kráľovstve? Čo z tvojho pohľadu Brexit pre Spojené kráľovstvo a pre Európu znamenal a kam sa to pohlo od tohto summitu?
Róbert Ondrejcsák: O samotnom Brexite sa v súčasnej Británii už veľmi nediskutujú, berú to ako uzavretú záležitosť. Dokonca aj tí, ktorí patrili k najväčším remainerom, čiže tým, ktorí hovorili, že treba zostať v EÚ. Celý ten proces bol traumatický, a myslím si, že v britskej spoločnosti jednoducho je širokospektrálny spoločenský a politický konsenzus, že Brexit je za nimi a nebudú túto otázku už ďalej otvárať.
Alebo čo bolo veľmi dlho otázne, bola forma toho Brexitu. Nielen ja som mal pocit, že Briti si odsúhlasili Brexit, ale nevedeli, že vlastne čo to znamená, čo to obnáša a čo s tým. Hej. A žiaľ tie prvé mesiace, možno až roky, sme stratili, obe strany. Lebo sme stratili na tom Brexite všetci, ale Briti aj Európska únia. Niekoľko mesiacov kvôli tomu, že si Británia sama musela definovať, aké vzťahy z EÚ chce mať. Briti to nevedeli a navyše to bol neskutočne preideologizovaný politický boj.
To sa napokon nakoniec zmenilo v minulom roku po voľbách, konzervatícov vystriedali labouristi a oni si dali už do volebného programu ako jednu z priorít podstate zlepšenie vzťahov s Európskou úniou. Ide to pomalšie, než sme si to mysleli a neprinieslo to zatiaľ žiadny prelom. Stále je tam veľa otázok, ale už ideme správnym smerom a aspoň už tam nie je ideológia, nie sú tam emócie, ale praktické rokovanie o praktických otázkach.
MW: No, ono to naozaj Britániu na pár rokov, tak povediac, zastavilo. Britský HDP po Brexite klesol o cca 4%. To je celkom signifikantné číslo, ktoré vôbec nezodpovedalo očakávaniam brexitérov. Mám pocit, že postupne sa názor Britov na Brexit mení a dnes ho už väčšina vníma ako skôr strategickú chybu, než niečo pozitívne pre Britániu. Väčšina Britov dnes hovorí, že to nebol dobrý nápad.
RO: Áno, ako prieskumy verejnej mienky hovoria, že tí, ktorí to považujú za chybu sú vo väčšine. Tá spoločnosť je stále rozdelená. Čiže nie je to obrovská väčšina, ale už je to väčšina. Ale ako som hovoril, samotná otázka, či áno alebo nie členstvu Británie v EÚ, tak tá sa už neotvára.
Ekonomické škody Brexitu samozrejme boli značné. Ale aj tie z pohľadu bežného človeka – koľkokrát cestuje človek z Británie do Európy a na letiskách tam vidím Britov, ako idú do tých radov, kde sú neobčania EU a tie hraničné pasové kontroly sú samozrejme oveľa dlhšie. My s európskymi pasmi len prejdeme viac-menej automaticky cez tie kontroly. Čiže mnohí si uvedomili, že podľahli dezinformáciám a čistým politickým klamstvám.
MW: Ja som bol veľvyslancom v Británii pred Brexitom, ty už po Brexite. Ako sa prejavil na slovensko-britských vzťahoch? Aký bol tvoj dojem z toho štvoročného pôsobenia v Británii? Ako vnímajú Slovensko, kde sme boli v tom celom obraze?
RO: Samozrejme, kvalita tých vzťahov je úplne iná. Pred Brexitom veľká časť tých otázok sa riešila v Bruseli. Po Brexite sa znovu začali budovať bilaterálne vzťahy. Kvôli našej vtedajšej zahraničnej politike sme mali veľmi dobré meno. Briti veľmi intenzívne vnímali našu pomoc v Ukrajine, naše politické postoje smerom na Ukrajinu a smerom k Rusku. Ale aj to, že sme v podstate štát na frontovej línii a to nám zvýšilo váhu samozrejme. Stali sme sa tranzitnou krajinou aj pre britskú pomoc pre Ukrajincov.
Čiže mali sme, alebo začínali sme mať pomerne dobré meno a potom prišli voľby a po nich sa pomerne jednoznačne ukázalo, že tá zahraničná politika bude iná. A Briti to samozrejme vnímali. Najprv tam boli niekoľko mesiacov také očakávania, že však to je len rétorika a reálne to tak nebude, ale nakoniec sa tá rétorika stala takou toxickou, že jednoducho už sa to nedalo kompenzovať žiadnymi hlasovaniami v Bruseli a podobne.
Existuje červená čiara, ktorú sme prekročili tým takzvaným pragmatizmom. Čo, ja si myslím, je úplne zlá a falošná charakteristika. Pragmatizmom by som tú zahraničnú politiku nenazval.
MW: Vrátil by som sa ešte k tomu, čo sa vlastne na tom summite podarilo dohodnúť? Bolo niekoľko oblastí kde sa EÚ so Spojeným kráľovstvom dohodli na zlepšení podmienok, došlo tam aj k nejakým vzájomným kompromisom.
Riešili otázky potravín, rybolovu, spoluprácu v obrane a bezpečnosti aj mobilitu mladých ľudí. Slovenský veľvyslanec v Británii samozrejme vždy vnímal to množstvo študentov, ktoré sme tam mali. Naštartovalo sa tam veľa zaujímavých kariér. Britské univerzity patria medzi najlepšie na svete, ale Brexit spôsobil, že už to pre slovenských študentov nebolo také jednoduché.
Čiže čo sa v tých jednotlivých oblastiach podľa teba podarilo dohodnúť, kam sa podarilo posunúť ten britsko-európsky vzťah a čo z toho považuješ ty za najdôležitejšie?
RO: Paradoxne celú tú vec odblokovala dohoda o rybolove. Bolo to v podstate blokované takmer bilaterálnym francúzsko-britským sporom, či sa umožní pôsobenie európskych rybárov v britských vodách. A to v tomto prípade znamená väčšinou Francúzov.
Potom, ako sa odblokovala táto otázka, tak došlo aj k ďalším témam. A tá obrana a bezpečnosť je absolútne kľúčová. Briti sú stále spolu s Francúzmi najdôležitejšími vojenskými mocnosťami Európy. Ale zase na druhej strane, hoci je britská armáda silná, v súčasných podmienkach ruskej agresie na Ukrajine už sama nestačí.
Európania tým získali silnejšie pripútaného spojenca. V oblasti bezpečnosti Británia získala prístup do európskych grantov obranného priemyslu, čiže britské zbrojárske firmy môžu v rámci tých procesov súťažiť.
MW: Je obrovský rozdiel v bezpečnostnej situácii v roku 2016, keď nastal Brexit a o dekádu neskôr. To čo v 2016 mohlo vyzerať pre Britov ako voľba medzi Európou a svetom, tak dnes sa ukazuje, že Británia je s Európou veľmi silne spätá, britské záujmy Európe sú veľmi silné a jednoducho nie je to ostrov uprostred Atlantiku, je to ostrov, ktorý je výrazne blízko Európy. Lamanšský prieliv sa ani nerozšíril, ani dramaticky nezmenšil.
Je v Británii vedomie inej bezpečnostnej situácie silné? A do akej miery do toho vbehol Donald Trump? Do akej miery Briti dnes vnímajú potrebu spolupráce s Európou z obranno-bezpečnostného hľadiska?
RO: Samozrejme, je obrovský rozdiel medzi súčasnosťou a situáciou pred februárom 2022. Vnímanie bezpečnosti a vôbec celého sveta sa u Britov veľmi radikálne zmenilo. Politicky aj vojensky hrajú prím, čo týka podpory Ukrajiny a vôbec čo týka riešenia, sú veľmi silne zaangažovaní.
Považujú sa za najdôležitejšieho európskeho spojenca Ukrajiny a takmer neexistujú politické hlasy v Británii, ktoré by túto zahraničnú politiku spochybňovali. V tejto otázke naozaj existuje veľmi široký a hlboký konsenzus.
Ukrajinské vlajky sú stále prítomné na britských štátnych budovách, či už na ministerstve zahraničných vecí alebo obrany. Ale aj keď chodí človek po meste, nielen v Londýne, ale aj v ďalších mestách, na dedinách, všade sa stále objavuje takáto demonštrácia solidarity.
Jednoducho vnímajú to tak a vrcholní predstaviteľ ministerstva obrany, ale aj vojaci hovoria o tom, že v podstate Európa je vo vojne, akurát táto vojna nie je ešte kinetická, ale že Európa sa musí pripraviť na to, že môže dôjsť k ďalšej ruskej agresii. Čiže toto sa veľmi zmenilo.
Na a do toho prišiel Donald Trump so svojím typickým šarmom.
Británia teda začala ešte intenzívnejšie spolupracovať najmä s tými väčšími štátmi, s Nemeckom a s Francúzskom, o tom, čo robiť v situácii, kedy Američania odchádzajú z Európy. Američania mimochodom odchádzajú z Európy už viac ako 20 rokov. Len tá vojna na Ukrajine to trošku zabrzdila, ale ten trend je prítomný.
Teraz za Donalda Trumpa asi budú odchádzať rýchlejšia a pravdepodobne dôjde aj k stiahnutiu nejakých amerických jednotiek z Európy. To treba v obranných plánoch samozrejme nahradiť a Británia je v tomto kľúčová. A ešte je jedna špecifická dimenzia britskej zahraničnej bezpečnostnej politiky a to je nordicko-baltická dimenzia, kde Briti hrajú takú koordinačno-líderskú úlohu. Sú vojensky prítomní v Estónsku, aj v Severnom Atlantiku. A politicky sa veľmi intenzívne angažujú aj bilaterálne, aj na regionálnej úrovni.
MW: Asi sa nedá obísť to, čo dnešnú dobu definuje a to je ruská agresia voči Ukrajine. Zásadný a asi najväčší konflikt 21. storočia. Napísal si knižku o tom, ako to ovplyvňuje Európu a ako to ovplyvňuje konkrétne Slovensko. No a my sme boli svedkami udalosti, že slovenský premiér ako jediný z členských štátov EÚ vycestoval do Moskvy na oslavy alebo pripomenutie si 80. výročia skončenia 2. svetovej vojny.
Ako to vnímaš? Kde sme sa v rámci toho konfliktu na Ukrajine, tak povediac, mentálne posunuli? Čo to znamená pre naše spojenectvá a vôbec pre vnímanie Slovenska? Mnohí vravia, že toto bolo prekročenie rubikonu, prekročenie úplne všetkých červených čiar.
RO: Tak je to samozrejme hanba. Ale je to oveľa horšia vec ako hanba. To už je aj na tej symbolickej úrovni demonštrácia toho, kde sa Slovensko nachádza a ako Slovensko vnímajú. A Slovensko vnímajú ako proruskú bábku.
MW: Ale vnímajú Slovensko iba cez Roberta Fica, alebo je tam ešte nádej, že nás vnímajú aj trošku nuancovanejšie, než len cez Roberta Fica? Človek by chcel vidieť to svetlo na konci tunela.
RO: Áno, chceme to vidieť a samozrejme, každý z nás to hovorí našim zahraničným kontaktom a kolegom, priateľom, že Slovensko nie je len Robert Fico. Slovensko je aj občianska spoločnosť, Slovensko sú aj slobodné médiá, sú aj demokratické politické strany a demokraticky rozmýšľajúca verejnosť. A že Slovensko je iné, ako to prezentuje Robert Fico.
Ale Robert Fico je premiérom tejto krajiny a reprezentuje túto krajinu. A pre partnerov, politikov a predstaviteľov našich spojencov sa vnímanie Slovenska sa rieši cez tú prizmu premiéra a tam to je toxické a devastačné.
MW: No, ale hovorili sme o tom, že sprvoti ten slovenský postoj voči ruskej agresii na Ukrajine bol veľmi výrazný. Per capita, sme patrili medzi najväčších podporovateľov Ukrajiny. A čo sa týka dodávok vojenského materiálu, vojenskej pomoci, tak sme možno sme nepatrili k najväčším, ale patrili sme k tým najrýchlejším.
Bolo tam niekoľko zlomových bodov, keď sa Slovensko rozhodlo, že odovzdáme systém S-300, že dáme Migy atď. To boli svojím spôsobom precedensy dôležité aj pre tých ostatných. Ty na Ukrajinu chodíš, poznáš to tam, v tom období asi bolo to vnímanie Slovenska pomerne pozitívne, dokonca by sa dalo povedať, že mnohí Ukrajinci to Slovensko aj objavili. Na ich mentálnej mape ten malý štát predtým až tak prítomný nebol.
RO: Áno, a bolo to veľmi dôležité, najmä tie symbolicky dôležité kroky, ako napríklad darovanie tých Migov. Mňa vtedy pozvali britské spravodajské televízie na debaty ako veľvyslanca, čiže normálne sme spravili dieru do sveta týmto našim postojom a Briti to veľmi intenzívne vnímali. A samozrejme vnímali to aj Ukrajinci. Trochu sme ich aj prekvapili. Lebo oni nás pretým vnímali trošku ako takú menšiu, neveľmi výraznú krajinu. A zrazu sme mali veľmi jednoznačné postoje odsudzujúce ruskú agresiu a navyše sme im prakticky pomáhali.
Čiže boli veľmi prekvapení, že ten štát, ktorý predtým veľmi nevnímali, sa zrazu stal jedným z lídrov v pomoci Ukrajine. Povedal by som, že bolo to tak intenzívne vnímané, že to prerazilo tú politickú bublinu a začali to vnímať aj obyčajní, čiže nepolitickí ľudia.
MW: A celý tento goodwill, ak to tak môžem nazvať, ktorý sa nazhromaždil od februára 2022, zrazu ako keby niekto hodil do skartovačky. Aspoň to je môj pocit. Alebo zrazu sa to vnímanie otočilo vďaka rétorike Roberta Fica. A teda naposledy aj vďaka tej ceste do Moskvy.
Ty si vlastne bol súčasťou tretej vlády Roberta Fica. Bol si tam ako expert, ako štátny tajomník, nebol si členom politickej strany.
RO: Bol som bol nominantom strany Most-Híd ako nečlen strany.
MW: No, z môjho pohľadu si zachraňoval transatlantické vzťahy na ministerstve obrany pod generálom Gajdošom zo SNS.
Ale to, čo sa chcem spýtať je, čo sa stalo Robertovi Ficovi? Alebo prečo podľa teba k tomuto vôbec dochádza? Lebo racionálne, z pohľadu slovenského záujmu, sa mi to vysvetliť úplne nedá. Pretože slovenským záujmom by malo byť, aby sa náš sused dokázal ubrániť. Lebo keď sa nedokáže ubrániť on, tak môžeme byť ďalší, ktorí budú stať pred výzvou sa ubrániť. A druhý moment je práve ten goodwill. Raz sa to tam skončí, a bude treba pristúpiť k obnove Ukrajine. A asi aj tí Ukrajinci budú inak vnímať tých, ktorí im pomáhali a inak tých, ktorí boli neutrálni alebo nebodaj robili veci, ktoré išli proti záujmom Ukrajiny.
RO: Áno, táto zahraničná politika reálne škodí slovenským záujmom na niekoľkých úrovniach. Škodí nám kvôli tomu, že podporujeme štát alebo minimálne na úrovni vlády sympatizujeme so štátom, ktorý ruší všetky medzinárodné pravidlá, na základe ktorých je zabezpečená naša bezpečnosť a naša existencia.
Po druhé, vedie agresiu voči susednému štátu a ak uspeje, tak budeme mať v susedstve imperiálnu agresívnu mocnosť.
Po tretie, to je presne ten tvoj bod. Je až úsmevné, keď počúvam od predstaviteľov vlády, ako veľmi chceme participovať na biznisnových možnostiach v procese ukrajinskej obnovy. Táto vláda v takej miere zničila naše meno na Ukrajine, že budeme možno participovať na výstavbe mesta na Mesiaci, ale na ukrajinskej obnove určite nie. Respektíve určite nie na takých veľkých projektoch, kde by bola potrebná nejaká štátna podpora, štátny lobbying alebo teda na tých strategických podnikoch.
Čiže táto vláda v oblasti zahraničnej politiky reálne škodí Slovensku, slovenským záujmom, aj strategickým, aj bezpečnostným, ale aj biznisovým. A je to absolútne nepochopiteľné.
MW: Nedávno sme zverejnili GlobSec Trends 2025 a vlastne to je prieskum, ktorý v niekoľkých krajinách Strednej a Východnej Európy pre GlobSec robia robia renomované prieskumné agentúry. A vyhodilo to zo pár zaujímavých výsledkov. Ten ktorý asi najviac šokoval z pohľadu Slovenska bol – či by ste boli ochotní, alebo či ste pripravení brániť svoju vlasť so zbraňou v ruke.
A tam na Slovensku vyšlo, že 49% by bolo ochotných. V Čechách to bolo 81%, v Poľsku 84%, v Maďarsku, ktoré je vyslovene zásobované antiukrajinskou rétorikou a tie vzťahy medzi Budapešťou a Kyjevom sú dlhodobo napäté, tak tam je to 78%. A na Slovensku 49%. Ľudia sa ma pýtajú ako si vysvetľujeme tento obrovský rozdiel.
Ty, ako bývalý štátny tajomník, si priamo bol v rezorte obrany. Túto vec ste určite ste museli nejakým spôsobom vnímať. Tu našu vôľu brániť sa. Aký máš ty na toto pohľad? Čo sa s nami deje? Alebo čo sa s nami naopak v porovnaní s Poliakmi, Maďarmi a Čechmi nedeje?
Tie rozdiely neboli ešte pred 10-15 rokmi také veľké. Myslím, že toto je výsledkom dlhodobého pôsobenia dezinformácií a propagandy. Máme vo významných pozíciách ľudí, ktorí kampaňovali za to, aby ľudia odmietali bojovať, vstupovať do armády a tak ďalej. Pamätáš sa na tú celú vlnu tej dezinformačnej kampane, že ľudia si vypisovali listy, že odmietajú a tak ďalej. A v celej tej kampani zohrávali prominentné miesto ľudia, ktorí sú v súčasnosti vo významných pozíciách.
Myslím si, že také dlhodobé masírovanie verejnej mienky sa nedá ignorovať a určite skôr či neskôr to má nejaký výsledok. Plus ešte aj to falošné mierotvortcovstvo, ako by som to nazval.
Krásny moment bol, to bola fakt perla, v stanovisku ministerstva zahraničných vecí k 8. máju, okolo cesty Roberta Fica do Moskvy, kde sa v jednom texte na začiatku objavilo, parafrázujem, že odmietame mier za cenu ľudských životov. A na konci toho stanoviska bolo, že česť a sláva hrdinom, ktorí položili životy za mier.
Čiže prvá veta, že odmietame, aby ľudia museli zomierať za mier. A posledná veta …
MW: Sme vďační tým, ktorí zomreli za mier.
RO: Tá dlhodobá debilizácia spoločnosti, už to nazvem trošku expresívnejšie, sa skôr či neskôr musí mať niekde ukázať. A myslím, že ten výsledok asi odzrkadľuje toto pôsobenie.
MW: Čo to znamená pre štát? Alebo ako vnímajú ostatní taký štát, ktorého občania nevyjadrujú ochotu ho brániť? Ako to môžu vnímať naši partneri a ako to môžu vnímať aj naši nepriatelia?
RO: Tie názory sa nevytvárajú na základe jednej danej veci, ale je to vždy výsledok nejakých dlhodobejších trendov. Tieto prieskumy čítajú ľudia, ktorí sa zaoberajú bezpečnosťou a obranou a určite to nevytvára obraz nejakého spoľahlivého spojenca, ale nemyslím si, že na základe tohto jediného prieskumu sa nejak dramaticky otočí verejná mienka alebo aj politická odborná mienka proti Slovensku.
Oveľa škodlivé sú si myslím tie politické stanoviská. Lebo napríklad ak sa bavíme o verejnej mienke, tak Slovensko je praeurópska krajina. Slovensko je jedna z najprouropskejších krajín v strednej Európe a východnej Európe. v podstate od Baltiku až po Jadran. Sme proeurópskejší ako väčšina našich susedov.
Čiže toto ja zdôrazňujem, keď sa rozprávam s partnermi, že Robert Fico nie je celé Slovensko. A ja si myslím dokonca, že kvôli tomu, že sme takí proeurópskí, tak Robert Fico, jednoducho, nemá politický mandát na takúto zahraničnú politiku, ktorá nás odďaľuje od Európy a otáča smerom k Rusku.
Získal samozrejme parlamentnú väčšinu …
MW: … veľmi krehkú.
RO: V súčasnosti by som povedal, že veľmi špecifickú parlamentnú väčšinu. Ale na toto nemá spoločensko-politický mandát, lebo Slovensko je proeurópska krajina.
MW: Dlhodobé prieskumy naozaj hovoria, že Slováci si cenia členstvo v Európskej únii. Ale tu sa znova musím spýtať – Robert Fico nie je jediný, kto chodí do tej Moskvy. Boli tam rôzni predstavitelia strany Smer. Napríklad Tibor Gašpar sa vrátil z jedného z týchto výletov do Moskvy s tým, a to vyvolalo vcelku takú silnú odozvu, že však treba sa pripravovať aj na to, že možno v tej Európskej únii nebudeme večne, alebo že z nej môžeme vystúpiť. Proste sa začali zahrávať a vypustili balónik o tom, že v tomto novom svete si aj to naše členstvo v EÚ môžeme rozmyslieť. A pani Laššáková, ktorá je europoslankyňa, zase na niektorom z gymnázií hovorila o tom, že treba EÚ dobre poznať na to, aby sme z nej vedeli dobre vystúpiť. Parafrázujem zase ja.
RO: Ako to je čistý hazard už nie len s dobrým menom Slovenska, ale s budúcnosťou Slovenska. Akékoľvek koketovanie s vystúpením z EÚ, je úplne čistý hazard. Na začiatku sme sa bavili o Británii a Slovensko by bolo v stonásobne, tisícnásobne horšej situácii ako Veľká Británia, ak by sa nejaký Slovexit uskutočnil. To si jednoducho neviem ani predstaviť.
Spoločenské, hospodárske, akékoľvek následky by boli devastačné. A nielen v podobe, že by sme nemali euro, alebo hraničné kontroly a tak ďalej. Predstavte si teraz, keby sme vystúpili zo Schengenu. Veď na Slovensku, keď nasadnete do auta, do dvoch chodím ste na nejakej hranici, takže prekročenie hraníc je absolútne bežnou súčasťou života ľudí.
Ale na naše členstvo v Európskej únii sú naviazané aj obrovské zahraničné investície, bez ktorých by na Slovensku skolabovala ekonomika. Čiže toto je čistý hazard a nemyslím si, že sa to z akýkoľvek dôvodov stane. To si už naozaj myslím, že ten spoločenský odpor by bol obrovský.
Myslím si, že v konečnom dôsledku si aj najväčší extrémisti uvedomujú, že odchod z EÚ by bol devastačný a ten odpor by bol neskutočný. Čiže nemyslím si, že by sa vydali týmto smerom.
Čo je ale horšie z pohľadu budúcnosti, že sa tu vytvára nová podoba Európy a my nie sme vôbec súčasťou tých rokovaní, ani neverejných ani verejných. My nevieme, ako bude vyzerať Európska únia o o päť alebo desať rokov. Nevieme, ako bude vyzerať NATO o päť rokov. Európske krajiny, teda tie svedomité, sa pripravujú na to, že veľká časť amerických síl sa môže stiahnuť z Európy i presunúť do Pacifiku a tie americké sily bude treba nahradiť.
A my sme niekde v našich virtuálnych vojnách o tom, či je očkovanie pozitívne alebo negatívne. Stredoveké debaty naozaj.
MW: Čiže z tvojho pohľadu sme málo pripravení na to, čo nás čaká a ani tu neprebieha dostatočne hlboká spoločenská debata a o tom, čo nás čaká. To bohužiaľ naozaj vychádza aj z dát. Aj v oblasti spoločenskej odolnosti, aj v oblasti obrannej patríme k slabším článkom v Strednej Európe a v rámci Európskej únie sa prepadáme na chvost v mnohých kategóriách. Ako sa z tohto da ísť von?
RO: Slovensko stagnuje a dokonca začalo cúvať. Slovensko začalo cúvať. Slovensko sa rozpadáva, čo sa týka infraštruktúry, čo sa týka fungovania inštitúcií. Jednoducho v ničom nejdeme dopredu. Takmer vo všetkom cúvame. A je to vizitka vlád Roberta Fica. Vláde chýba akákoľvek vízia, akákoľvek myšlienka čo sa týka budúcnosti. Počul ktokoľvek z nás nejakú víziu, čo Robert Fico s touto krajinou chce, čo so zdravotníctvom, so školstvom, alebo s čímkoľvek, čo patrí k strategickým otázkam? Nič sme nepočuli. Počujeme o tom, že pandemická zmluva, alebo očkovanie, alebo úplne zástupné témy, ktoré nič neriešia.
Ale tu sú reálne veci, ktoré sa kompletne rozpadávajú. Iná možnosť ako razantná politická zmena tu nie je. Bez toho, aby som propagoval nejaké konkrétne strany. Jednoducho, asi treba nasadnúť na nejaký modernizačný vlak, lebo na ten vlak nasadajú všetci.
Pozrieme sa do Poľska, ako vyzeralo pred 20-30 rokmi a ako vyzerá Poľsko teraz. To je úplne iná krajina. Poliaci, napriek tomu, že aj oni sú politicky a spoločensky veľmi rozdelení, čo sa týka tých veľkých spoločenských cieľov, tam neboli výkyvy a vidno to.
Aj tam sa diskutovalo úplne k blbostiach, samozrejme. Len popri tom, že sa diskutovalo aj o blbostiach, chceli aj pracovať. A my tu prejedávame budúcnosť, nie že našich detí, ale aj našich vnukov.
Lebo jednoducho nie je tu žiadna ambícia tejto vlády niečo reálne robiť.
MW: Viackrát bol súčasťou slovenskej zahraničnej služby, pôsobil si v Budapešti, nedávno si bol veľvyslancom vo Veľkej Británii, ale už si vlastne svoje pôsobenie v zahraničnej službe ukončil. Aj si k tomu napísal taký dlhý status, ktorý si viacerí veľmi dobre pamätáme, veľmi kriticky k tomu, čo sa dnes deje v zahraničnej politike Slovenskej republiky aj v zahraničnej službe.
Teraz si presedlal do mimovládnej sféry. Čo je European Leadership Network? Čím sa teraz zaoberáš?
RO: Som riaditeľ tejto zahranično-politicko-bezpečnostno-diplomatickej organizácie European Leadership Network so sídlom v Londýne. Je to v podstate taká britsko-európsko-globálna organizácia. Máme aktivity, programy a partnerov všade vo svete. Máme partnerov v Austrálii, v Južnej Koreji, riešime veľký program, ktorý sa týka strategického prepojenia severovýchodnej Ázie a Európy.
Zaoberáme sa nukleárnym odzbrojením, riešime európsku bezpečnosť, umelú inteligenciu, ale aj disruptívne technológie. Riešime vzťahy s Ruskom a Rusko samotné. Toto je taká analyticko-expertná časť.
Potom máme taký druhý pilier a to je taká neverejná, zákulisná diplomacia a rokovania, kde sú moji kolegovia zaangažovaní v rôznych konfliktných oblastiach vo svete. Snažíme sa robiť mediácie, snažíme sa nejakým spôsobom prinášať riešenia alebo návrhy buď na deeskaláciu alebo zmiernenie napätia.
MW: Čiže ste zaangažovaní aj v tom regióne, kde je momentálne najväčší európsky konflikt?
RO: Zaoberáme sa touto oblasťou profesionálne.
MW: Akú má European Leadership Network, ambíciu? To, čo si popísal, je to, čo robíte, ale čo je ambícia, čo chcete dosiahnuť?
RO: Na tej technickej úrovni je ambícia prispievať do diskusie o budúcnosti európskej bezpečnosti. Ale my neprispieváme do tých diskusií len na odbornej báze, čiže ako think tank, ale my tú diskusiu aj vytvárame.
Keby som to ale veľmi zjednodušil, tak aby bol mier vo svete. Čiže sme reálne zaangažovaní do niekoľkých konfliktných oblastí, kde sa rokuje o mieri a snažíme sa prísť nejakými riešeniami. Niekedy hovorím, že je to len mediácia, ale väčšinou sa snažíme aj navrhnúť riešenie.
MW: A bol to veľký prechod zo štátnej správy do tohto sveta?
RO: Bol to aj civilizačný prechod, lebo tá štábna organizačná kultúra je tam iná. 70% našich ľudí sú Briti. Čiže pre mňa to bola výzva, aby som sa pretransformoval na ten spôsob práce. Pracoval som v think tanku aj tu, v podstate 10 rokov som viedol stredoeurópsky think tank, ale škála týchto aktivít je trošku iná a najmä globálnejšia, ale aj spôsob práce a spôsob aktivít je iný. Čiže stále je to výzva.
MW: Ja sa zvyknem na záver našej relácie pýtať hostí akú literatúru by odporúčali na ši divákom a poslucháčom v súvislosti s témami, o ktorých sme hovorili. Alebo možno, čo práve čítaš z týchto oblastí?
RO: Veľmi sa mi páčila kniha od oxfordského historika Petra Frankopana. Volá Silk Roads, čiže Hodvábne cesty. Je to taká historicko-strategická kniha, ako región medzi Čínou a Stredozemným morom ovplyvňoval mocensko-strategické pomery vo svete. Je to fascinujúca kniha nielen kvôli tomu, že človek trošku viac pochopí ten Blízky východ, ale aj to ako bola globálna stratégia ovplyvnená tými vzťahmi.
Čo je dôležité, pracuje s novými zdrojmi. Predtým západní historici pracovali väčšinou so západnými zdrojmi a teraz je nová vlna britských historikov, ktorí pracujú s indickými, s čínskymi, s perzskými, stredoázijskými zdrojmi, a to historické bádanie v týchto regiónoch zažíva renesanciu.
Ďalej som čítal od Robina Nibletta, bývalého šéfa Chatham House veľmi dobrú knihu o americko-čínskych vzťahoch. Či sú tieto vzťahy odsúdené na vojnu a čo diktujú jednak historické skúsenosti, ale aj logika veľmocenského súperenia.
Ďalej The Naked Diplomacy od Toma Fletchera. Tom Fletcher je bývalý britský veľvyslanec v Libanone, myslím, že bol najmladším veľvyslancom v britskom systéme a napísal knihu o tom, ako sa má robiť diplomacia netradičným spôsobom. Pred niekoľkými rokmi to bol v Británii obrovský hit.
MW: Diplomacia v elektronickej dobe a veku sociálnych sietí.
RO: Toto je jediné, čo netrafil. On bol optimista, že sociálne siete, majú priniesť pozitívne výsledky pre demokratizáciu zahraničnej politiky a tak ďalej. A že tlak ľudí vyvolá tlak na väčšiu demokraciu.
Žiaľ sociálne siete priniesli deštrukciu demokracie, nie posilnenie demokracie. Čiže toto netrafil, ale všetko ostatné áno. 80% knihy je fantastických.
