Bolo to možno viac než katastrofické, zhodnotil Tomáš Klvaňa, profesor na University of New York v Prahe, výkon amerického prezidenta Joea Bidena v televíznej debate s Donaldom Trumpom v Atlante 27. júna.
„Keď som sledoval prvých 10 minút Bidenovho vystúpenia, naozaj mi spadla čeľusť takmer na podlahu. A nielen mne, ale všetkým novinárom, ktorí to pozerali. Bolo to absolútne neuveriteľné, ako sa ten človek zrútil a bolo nám hneď jasné, že to bude mať veľký vplyv,“ hovorí Klvaňa v podcaste Miroslava Wlachovského Okno do sveta.
Okno do sveta: Maďarsko si Orbánovou cestou nie úplne dobre zaplo prvý gombík na svojej predsedníckej košeli (rozhovor)
Klvaňa považuje celú kampaň k tohtoročným americkým voľbám za neuveriteľnú. „Nie je to tak dávno, čo bývalého prezidenta Trumpa súd v New Yorku uznal za vinného z trestných činov. V podstate je Trump odsúdený zločinec, ale kandiduje a stále je jedným z favoritov týchto prezidentských volieb,“ hovorí Klvaňa.
Po spomínanej debate si podľa vlastných slov povedal, že už asi v politike nezažijeme nič divnejšie, ako tento tandem udalostí – odsúdenie Trumpa a tú debatu, ktorá vlastne mohla rozhodnúť. „A hľa, zažili sme pokus o atentát na prezidenta Trumpa. No a hoci sme mali pokus o atentát, dnes sa o ňom takmer nehovorí a hovorí sa o Kamale Harrisovej,“ uviedol.
Okno do sveta: V súčasnosti je deväť krajín, ktoré majú vo svojom arzenáli jadrové zbrane (rozhovor)
Rozhodnutie prezidenta Bidena odstúpiť a vstup Harrisovej do súboja o Biely dom, podľa Klvaňu zásadne zmenili situáciu. „Tie voľby sa teraz rozbehli úplne inak a republikáni boli naozaj pripravení len na Joea Bidena. A teraz v posledných niekoľkých dňoch vidíme, že ich taktika je od steny k stene, skutočne hľadajú, čo by mohlo na Kamalu platiť,“ povedal Klvaňa.
Miroslav Wlachovský skonštatoval, že toto sú najdôležitejšie voľby, na ktorých sa nezúčastňujeme, pretože budú mať dopad na celú Európu.
V rozhovore sa dozviete aj to:
- či by Kamala Harrisová uspela v bežných demokratických primárkach
- prečo ju po odstúpení prezidenta Bidena podporili všetci potenciálni súperi
- či je naozaj Kamala Harrisová ľavicová radikálka
- prečo zrazu nemá Donald Trump voľby vo vrecku
- či môže radikálna feministka podporovať Trumpa
- s akou témou môže Kamala Harrisová vyhrať voľby
- koho si pravdepodobne vyberie za viceprezidenta
- či je Joe Biden úspešný prezident a prečo ho Američania nemajú veľmi radi
- či Donald Trump neľutuje, že za viceprezidenta nominoval J. D. Vancea
- z ktorého nápadu J. D. Vancea by mal radosť Boris Kollár
>>> Video podcast Okno do sveta
Relácie Okno do sveta si môžete vypočuť aj na >>> Spotify
MW: Dnes vieme, kto sú potenciálni kandidáti oboch strán v prezidentských voľbách v Spojených štátoch. Vráťme sa však ku kľúčovým udalostiam, ktoré vlastne pripravili scénu. Dnes to vyzerá tak, že súboj o prezidentské kreslo bude medzi bývalým prezidentom Donaldom Trumpom a nie súčasným prezidentom Joeom Bidenom, ale skôr jeho viceprezidentkou Kamalou Harrisovou. Boli ste osobne v Atlante keď CNN robila ten rozhovor medzi Bidenom a Donaldom Trumpom, ktorý istým spôsobom rozhodol o tom, že na súčasnú americkú hlavu štátu bol vyvíjaný obrovský tlak, aby odstúpil. Bola práve tam tá predzvesť, bolo to naozaj také katastrofické, že to prinútilo Bidena odstúpiť?
TK: Bolo to možno viac než katastrofické a bolo to vlastne zaujímavé v tom zmysle, že tie prezidentské debaty, ktoré sa začali v modernej ére, televíznej ére v roku 1960 slávnou debatou medzi Nixonom a Kennedym, potom samozrejme pokračovali najprv nepravidelne, ale časom vlastne takmer každé prezidentské voľby.
Venuje sa im veľká pozornosť médií a sveta, pretože je to také politické divadlo. Vždy sa veľa píše o tom, ako sa prezidentskí kandidáti správali, čo tam povedali a čo možno nepovedali. Ale reálne drvivá väčšina týchto debát nerozhoduje alebo nemá príliš veľký vplyv na kampaň.
Možno by sme našli jednu alebo dve v minulosti. Hneď tá prvá práve mohla mať veľký vplyv na kampaň a potom možno tú debatu, v ktorej Ronald Reagan sa naozaj prvýkrát uviedol na celonárodnej scéne v roku 1980 proti Jimmymu Carterovi. Tú debatu naozaj vyhral a to možno presvedčilo veľa Američanov, aby ho volili. Ale nenašli by sme ďalšiu takú významnú debatu, ktorá by naozaj mohla rozhodnúť prezidentskú kampaň.
Samozrejme, až do tej debaty v Atlante 27. júna tohto roku, keď som komentoval pre CNN Prima News a môžem povedať, že keď som sledoval prvých 10 minút Bidenovho vystúpenia, naozaj mi spadla čeľusť takmer na podlahu, a nielen mne, ale všetkým novinárom, ktorí na to pozerali. Bolo to absolútne neuveriteľné, ako sa ten človek zrútil a bolo nám hneď jasné, že to bude mať veľký vplyv.
Možno taká zaujímavá vec – hneď po debate som mal priamy vstup do vysielania a keď som dostal slúchadlo, počul som hovoriť pražských komentátorov. Oni sa vlastne vyjadrovali v zmysle, že tá debata nebola veľmi zaujímavá a skončila remízou.
Neveril som vlastným ušiam, ale potom mi došlo, že to pravdepodobne sledovali cez simultánny preklad. Keď ste počuli Bidena cez ten preklad, tak ste nepočuli tie pauzy, tú kadenciu, ten slabý a zachrípnutý hlas. To, ako niekedy hovorí z cesty, alebo ako sa zadrháva, to samozrejme simultánny preklad trochu prebije. Takže bolo naozaj dobré, že som mohol sledovať debatu priamo tam.
Samozrejme bolo hneď jasné, že toto je vec, ktorá rozhodne prezidentské voľby. Ešte taká malá odbočka, keď sa zamyslíš nad tým, čo všetko sa udialo v tejto kampani, tak je to vlastne takmer neuveriteľné. Nie je to tak dávno, čo bývalého prezidenta Trumpa súd v New Yorku odsúdil, uznali ho vinným z trestných činov. V podstate je Trump odsúdený zločinec, ale kandiduje a stále je jedným z favoritov týchto volieb.
Potom bola táto debata a po nej som si povedal že už asi v politike nezažijeme nič divnejšie, ako tento tandem udalostí – odsúdenie Trumpa a tú debatu, ktorá vlastne mohla rozhodnúť.
A hľa, zažili sme pokus o atentát na prezidenta Trumpa. No a hoci sme mali pokus o atentát, dnes sa o ňom takmer nehovorí a hovorí sa o Kamale Harrisovej. Takže tá politika sa ženie dopredu a odhadnúť, čo sa stane na jeseň, je naozaj veľmi ťažké.
Vznikla takmer akási ‚Kamalománia‘, ktorá vzdialene pripomína ‚Obamomániu‘ v rokoch 2007 a 2008.
Musím povedať, že som zažil niekoľko prezidentských volieb v Spojených štátoch, ale takúto húsenkovú dráhu si naozaj nepamätám. Udalosti sa naozaj rýchlo striedajú a z pôvodného duelu dvoch seniorov, keď to poviem slušne, 78- a 81-ročného, máme dnes už medzigeneračný duel. Je to tak ako hovoríš, tie udalosti sa rýchlo striedali. Bol som vo Washingtone na summite k 75. výročiu NATO, ako Globsec sme tam organizovali NATO Public Forum. Keď som vyšiel z tej miestnosti, tak v kuloároch sa o ničom inom nehovorilo, iba či Joe Biden odstúpi, alebo nie. Summit ešte poriadne neskončil a na druhý deň bol atentát na Donalda Trumpa. To mnohých pozorovateľov presvedčilo, že s týmto backgroundom Trump tie voľby zaručene vyhrá. Dnes je tá dynamika opäť iná, demokrati majú novú kandidátku Kamalu Harrisovú a akoby sa ten súboj začal odznova. Čo hovoríš na rozhodnutie Bidena a rozhodnutie demokratov nominovať Kamalu?
Toto je veľmi zaujímavý moment. Biden je síce v Amerike veľmi nepopulárny, ale to ide na vrub hlavne inflácii. Keď si boli vo Washingtone, asi si si rýchlo všimol, ako je tam strašne draho. Takže je to pochopiteľné.
Samozrejme, že inflácia tam nebola taká zlá ako v Česku a na Slovensku, ale Američania na ňu nie sú zvyknutí a ceny pre nich išli naozaj neuveriteľným spôsobom hore. A to je hlavný dôvod, prečo je prezident Biden veľmi nepopulárny.
Má však za sebou niekoľko veľmi významných úspechov. Ak by sme to mali objektívne posúdiť podľa čísel a prijatých zákonov, museli by sme prejsť dlhú cestu, ďaleko a hlboko do minulosti, aby sme našli podobne úspešný prvý prezidentský mandát. Ja by som to možno porovnal s prvým mandátom Reagana zo začiatku 80-tych rokov.
Reagana asi treba považovať za úspešnejšieho už len preto, že bol oveľa lepší komunikátor, oveľa lepší akoby herec v úlohe prezidenta. To Biden nikdy nevedel, ale pretože je úspešný a je vlastne populárny v Demokratickej strane, tak sa mu nikto nepostavil.
Ale ak by tie primárky prebehli normálne, to znamená, že Biden by sa rozhodol nekandidovať a nevyšachoval by takto drvivú väčšinu favoritov, postavilo by sa niekoľko tých ťažkých politických váh. Napríklad guvernér Kalifornie, Gavin Newsom, guvernérka Michiganu Gretchen Whitmerová, guvernér Pennsylvánie Josh Shapiro, trebárs niekoľko senátorov, tak si myslím, že Kamala Harrisová by mala veľmi ťažkú situáciu. Ona nebola považovaná za úspešnú viceprezidentku.
Teraz sa z to snažia vykrútiť, že to nie je pravda, ale ona dostala na starosť riešenie situácie na južnej hranici. Prezident ju poslal do tohto akéhosi trojuholníka, do Strednej Ameriky, odkiaľ prichádza, alebo ním aspoň prechádza veľa migrantov, ktorí nelegálne prekračujú hranicu s Mexikom. Rokovala tam, aby zlepšila situáciu, rokovala s Mexikom, ale nepodarilo sa jej to.
Celá táto administratíva naozaj zanedbala situáciu na južnej hranici a to je dnes vo voľbách veľká téma. Trochu nespravodlivo. Hovorí sa, že nelegálna imigrácia spôsobuje nárast kriminality. A to vôbec nie je pravda. Podľa štatistík nič také nevidíme. Naopak, nelegálni prisťahovalci páchali oveľa menej zločinov než priemerný Američania. Čo je pochopiteľné, pretože, ak ste niekde nelegálne, nechcete na seba upozorňovať. Ale, pretože tie pravicové televízie, len čo nelegálny prisťahovalec spácha násilný zločin, tak to okamžite rozmazávajú, takže potom vzniká taký dojem.
Takže Kamala nezvládla túto situáciu, to je jej veľká slabina a to by bol veľký problém. Ona nebola veľmi dobrá ani komunikačne. V prvých rokoch svojho viceprezidentovania urobila jednu obrovskú chybu v rozhovore pre televíziu NBC, kde trochu zľahčovala tú svoju prácu zo strednej Ameriky a vyjadrovala sa neobratne. Pripomeňme si, že v roku 2020 sa uchádzala o post prezidenta a tá kandidatúra nebola dobrá. Ona sa snažila…
Ona je viac-menej ľavo-stredá politička, bývalá prokurátorka, úspešná prokurátorka a ministerka Kalifornie. Ale v tej prezidentskej kampani, v primárkach v roku 2020 sa snažila, pretože vtedy bola taká atmosféra v Demokratickej strane. Snažila sa napasovať do úlohy ultraliberálnej političky, progresívnej političky a to jej naozaj veľmi nesedelo. Bolo zjavné, že tú úlohu proste nehrá dosť dobre. Takže má niekoľko takýchto výrazných slabín. Špekulovalo sa o tom, že možno preto, že nie je populárna… mimochodom nie je veľmi populárna v tom západnom krídle Bieleho domu.
Prezidentov tím si veľmi nerozumie s tímom Kamaly Harrisovej. Biden mal obrovský strach, že ona nie je dobrá nasledovníčka, takže to bol jeden z dôvodov, prečo chcel znova kandidovať. Nakoniec to dopadlo, ako dopadlo.
A dôvod, prečo sa Demokratická strana nakoniec rozhodla nerobiť žiadne mini primárky v tých posledných týždňoch pred tým nominačným zjazdom, bol podľa môjho názoru daný hlavne tou neuveriteľnou rodinnou psychodrámou prezidenta Bidena.
Niekoľko posledných týždňov sme vlastne sledovali, ako sa rôzni demokrati snažili v zákulisí presvedčiť Bidena, buď nátlakom alebo presviedčaním, aby z kampane odstúpil. On si postavil hlavu a nechcel to urobiť, neustále sa radil so svojimi rodinnými príslušníkmi, najmä s manželkou Jill a synom Hunterom. Bolo to také…, až nedôstojné.
Demokratickú stranu to neuveriteľným spôsobom vyčerpalo a vystrašilo, pretože si zrazu uvedomili, že ak tam Biden skutočne zostane a bude kandidovať, nemôžu ho vlastne pripraviť o tú nomináciu, pretože tí prípadní protikandidáti v neexistujúcich primárkach, by boli povinní hlasovať za neho na konvente. Sú tak zaviazaní straníckymi stanovami. Muselo by dôjsť k nejakej rebélii delegátov a to by sa samozrejme nestalo. Oni sú relatívne disciplinovaní.
Demokratická strana bola totálne psychicky vyčerpaná a už sa pripravovala na porážku. Potom sa ale prezident Biden rozhodol z kampane odstúpiť a ukázalo sa, že v tej strane vôbec nie je apetít na nejaký súboj. Hlavní kandidáti, ktorých som práve vymenoval, či niektorí ďalší, sa v podstate takmer okamžite postavili za Kamalu Harrrisovú. Dôvod je ten, že bola výborná. Po tej debate mala niekoľko vysoko sledovaných rozhovorov a vystúpení v prezidentskej kampani a zrazu sa zistilo, že sa nesmierne zlepšila. Zrazu hrá svoju vlastnú úlohu, zrazu ju nik do ničoho nenúti.
Mám pocit, že prezident Trump sa má čoho obávať, že tá jeho kampaň je teraz trochu v defenzíve.
Je autentická?
Je, nehrá sa na nejakú ultraľavicovú kandidátku, čo by bolo samozrejme hrozné. V podstate je to normálna politička, ktorá je, samozrejme, ľavo-stredá. Má tých všetkých politikov Demokratickej strany dobre naštudovaných. Ona je vlastne milá a dobre komunikuje. To v kontraste s Bidenom, ale vlastne aj v kontraste s Trumpom, zrazu pôsobí ako neuveriteľné osvieženie.
Na tej ľavej strane amerického politického spektra vzniklo obrovské nadšenie. Ožili sociálne siete a Kamalu dnes podporujú aj mladí ľudia. Médiami kolujú najrôznejšie „memečka“ a ďalšie ľudové výtvory, ktoré ju podporujú. Vznikla takmer akási Kamalománia, ktorá vzdialene pripomína Obamomániu v rokoch 2007 a 2008. Nemá to až takú intenzitu, ale určite jej to veľmi pomôže. Nakoniec si paradoxne myslím, že rozhodnutie podporiť Kamalu, ktoré bolo viac-menej trochu z donútenia, bolo správne. Koniec koncov má za sebou štyri roky vo funkcii viceprezidentky a to je samo o sebe dôležitá vec.
Sám vieš, že je niečo iné pozerať sa na politiku zvonku, niečo iné je byť priamo v tej funkcii. Tie skúsenosti sú na nezaplatenie, človek tým vyrastie a na Kamale je to strašne vidieť. Teraz som sa rozprával s človekom, ktorý ju sleduje posledný rok ako redaktor Wall Street Journal, cestoval s ňou ako viceprezidentkou a písal o nej. On teda nie je demokrat, ale povedal, že sa neuveriteľne zlepšila. Proste je zrazu sama sebou, komunikačne je na tom veľmi dobre. Takže mám pocit, že prezident Trump sa má čoho obávať, že tá jeho kampaň je teraz trochu v defenzíve.
Určite áno. Vráťme sa ale ku koreňom, prečo to v tom roku 2020 bol Joe Biden, za ktorého sa postavila Demokratická strana. Dôvod, prečo to bol práve on, je to, že Demokratická strana, rovnako ako Republikánska, je pomerne široko rozpätá strana. Je tam ľavý stred až po ľavý extrém a Biden bol jediný človek, ktorý mal tú autoritu, že dokázal tie jednotlivé prúdy zjednotiť a zároveň vystupovať ako stredový politik, ktorý bol prijateľný aj pre tých voličov, ktorí nie sú tradičnými voličmi jednej alebo druhej strany. Tých nerozhodnutých, o ktorých v tých primárkach často ide. Otázkou bolo, či Kamala Harrisová nie je príliš naľavo, a vtedy v roku 2020 sa takto prezentovala, ale ako hovoríš, zrejme to nebol jej autentický postoj. Aj dnes je Demokratická strana široký názorový vejár od ľavicových radikálov po klasických stredových politikov. Do akej miery bude dôležité, ako sa Kamala Harrisová dokáže prezentovať a akým spôsobom by mohla pritiahnuť toho nerozhodného voliča najmä v tých štátoch, ktoré budú rozhodujúce?
Myslím si, že je to veľmi ťažká úloha. Hoci situácia je dnes pre demokratov oveľa lepšia ako pred niekoľkými týždňami, pretože Biden strácal najmä medzi menšinami a to je pre demokratov naozaj veľký problém. Demokrati sa teda tradične opierajú o rasové menšiny, najmä Afroameričanov a Hispáncov, a medzi nimi v posledných mesiacoch, možno v tom poslednom roku, prezident Biden zrazu začal dosť výrazne strácať.
Samozrejme, vždy sú to demokrati, ktorí získavajú viac hlasov týchto menšín, ako republikáni. Ale najväčšou voličskou skupinou v Amerike sú stále belosi a najmä belosi, ktorí nemajú vysokoškolské vzdelanie. A tí volia vo veľkej miere republikánov, takže demokrati to vždy kompenzovali vzdelanejšími bielymi Američanmi, menšinami a mladými ľuďmi.
Práve mladí a tie menšiny sú tí, ktorých Biden strácal a Kamala ich v tejto chvíli získava späť. Alebo to tak aspoň vyzerá, že väčšinu z nich získa späť. Pretože ona sama je afroamerického a ázijského pôvodu a je to žena, takže pravdepodobne bude veľmi silná medzi tými menšinami a bude veľmi silná aj medzi mladými ľuďmi, ktorí boli v dezilúzii z Bidena, ale v tejto chvíli by sa mohli naozaj prikloniť najmä k nej a výrazne k nej.
Najväčší problém pre Kamalu bude získať práve bielych voličov bez vysokoškolského vzdelania. Tam tradične republikáni vedú. Pripomeňme si, že napríklad Obama urobil medzi bielymi Američanmi bez vysokoškolského vzdelania, teda ľuďmi, ktorí sa živia najmä manuálne, výborný výsledok, ale aj tak prehral o nejakých 15 percent.
Hillary Clintonová a Biden prehrali v tejto skupine o 37 a 35 percent. Ono sa traduje, že Biden tým, že je Írsky Američan a pochádza z takého chudobnejšieho robotníckeho prostredia, vie sa s týmito ľuďmi rozprávať, tak získal relatívne veľa týchto robotníckych voličov na svoju stranu. Ale nie je to pravda, ak sa pozrieš na čísla – v podstate dosiahol rovnaký výsledok ako Hillary Clintonová.
Teraz bude veľmi záležať na tom, ako si medzi nimi bude dariť Harrisovej, a ja som v tomto smere veľmi pesimistický, pretože republikáni ju okamžite začali karikovať ako akúsi kryptokomunistku, ako cudzí element z Kalifornie. Je to taký trochu zakódovaný rasizmus, vždy, keď začnú hovoriť, že ten človek vlastne nie je celkom skutočný Američan. Pekne to povedal Hulk Hogan, taká tá komická, takmer komixová karikatúra. Keď to na zjazde republikánov tak nejako naplno prezradil, keď povedal, že skutoční Američania sú len tí, ktorí volia Trumpa.
Vráťme sa ešte k republikánskemu konventu. Ako ho hodnotíš? Podľa mňa bol vcelku úspešný, možno až do záverečnej fázy.
(Smiech) Až do Trumpovho prejavu. Pripomeňme si, že ten zjazd sa konal hneď po atentáte. Ten bol myslím v sobotu, zjazd sa začal v pondelok a Trump na ňom vystupoval s obviazaným pravým uchom. Atentát teda neuveriteľným spôsobom, pozitívne, poznačil atmosféru celého zjazdu. Republikánska strana sa absolútne zjednotila.
Bolo to cítiť a bolo to vidieť aj vizuálne, lebo mnohí delegáti mali tiež bandáž na uchu.
Áno, bol to prejav solidarity s Trumpom. A neboli to len tí zarytí „trumpisti“. Mohli sme vidieť, že za exprezidenta sa postavila aj jeho súperka Nikki Haleyová a niekoľko ďalších, takých relatívne stredových republikánov. Vystúpil aj odborový predák Sean O’Brien, ktorý má zvyčajne prejav len na zjazdoch Demokratickej strany, čo bolo veľmi zaujímavé. Hovorilo tam aj niekoľko raperov a tiež aj herečka, speváčka, modelka a kto vie, čo ešte, Amber Rose, ktorá je veľmi radikálna feministka. A vlastne tam podporila Trumpa.
Zjazd sa niesol v duchu jednoty Republikánskej strany a nie jednoty Američanov. Zároveň bol neideologický, pretože republikáni si uvedomujú, že niektoré ideologické témy, ako zákaz potratov, im dnes veľmi škodia. Napriek tomu, že dosiahli zákaz potratov prostredníctvom rozhodnutia Najvyššieho súdu a potom niekoľkých zákonov v asi 20 štátoch, tak tom nehovoria, lebo sa boja, že práve toto im prehrá voľby.
A potom, samozrejme, bol ten záverečný prejav Trumpa, ktorý bol opäť neuveriteľne dlhý, mal vyše 90 minút. Myslím, že to bol najdlhší prejav vôbec. Neuveriteľne dlhý, rozvláčny, taký, ako máme u nás tú rozprávku ako psík a mačička piekli tortu, napchali do nej všetko možné, tak aj on do toho napchal všetko možné.
Tak do Fidela Castra mu stále chýbajú ďalšie tri a pol hodiny…
(Smiech) Nemalo to tú energiu Fidela Castra. Niekto mu asi povedal, že by mal pôsobiť zmierlivejšie a to on nevie. On vlastne tú zmierlivosť vysvetlil ako nevýraznosť.
Počas prvých pár minút sa snažil o akúsi národnú jednotu, tam hovoril o tom svojom atentáte. Po asi 30. minúte vystúpenie však úplne prestal čítať pripravený text a skĺzol do svojho normálneho rutinného prejavu, ktorý máva na mítingoch. A to býva veľmi ostré napádanie svojich politických nepriateľov. Objavila sa tam opäť bláznivá Nancy Pelosiová a napadol toho a tamtoho. Bol to taký miš-maš, veľmi, veľmi slabý prejav.
Republikánom to samozrejme nevadí, im sa to páči. Je to strana, ktorá skôr pripomína kult. Na rozdiel od demokratov, ktorí sú naozaj veľmi širokou koalíciou, od radikálnej ľavice vlastne až po stredových a stredopravých republikánov, tzv. never trumperov, ktorí kedysi volili republikánov, ale teraz jednoducho toho Trumpa nestrávia.
Mimochodom, práve títo ľudia rozhodli voľby v roku 2020. Tento rok sa opäť priklonia opäť Kamale Harrisovej, takže je to veľmi široká koalícia. Republikáni sú oveľa viac zjednotení, ale užší. Bude veľmi záležať na tom, kto dokáže viac zmobilizovať tú svoju voličskú základňu.
J. D. Vance je dnes vlasne trumpovskejší ako Trump
Republikánsky konvent priniesol aj nomináciu J. D. Vancea na viceprezidenta. Ako sa pozeráš na toto Trumpovo rozhodnutie? Veľa ľudí to kritizuje z toho pohľadu, že je tak trochu jeho replikou, že tá podobnosť je tam taká nápadná, že je otázne, či dokáže osloviť širšiu masu voličov. Keby Trump vybral niekoho, kto mu nie je taký podobný, povedzme Nikki Haleyovú, tak by asi mal o niečo väčšiu šancu na úspech. Ale treba povedať, že v čase republikánskeho zjazdu bol Biden ešte v súťaži a celá republikánska kampaň bola nastavená na zápas s 81-ročnou súčasnou hlavou štátu.
To je správna pripomienka. Možno sme zabudli povedať, že celý republikánsky zjazd sa niesol v akomsi triumfalistickom duchu, pretože tam ani na minútu nikto nepochyboval, že Trump tie voľby vyhrá.
Kontrast medzi človekom, ktorý prežil atentát, prežil všetky tie vyšetrovania, súdy, dva impeachmenty a srší energiou a prezidentom, ktorý pomaly nedá dokopy jednu zmysluplnú vetu, pletie si svetových štátnikov a robí hanbu na medzinárodnej scéne. Ten kontrast bol neuveriteľný. Dnes to samozrejme funguje trochu inak a republikáni sú trochu v panike.
Voľba J. D. Vancea je veľmi zvláštna. Tí kandidáti na viceprezidenta bývajú dôležití v jednom ohľade a to je, že kompenzujú slabiny kandidáta na prezidenta. Tu sa nič také nedeje. J. D. Vance je z Ohia, kde Trump vyhrá tak či tak, s ním alebo bez neho. Ideologicky je v podstate úplne rovnaký možno ešte horší.
Treba si pripomenúť, že J. D. Vance prešiel konverziou, pretože začínal ako veľmi ostrý Trumpov kritik a napísal o tom aj knihu Hillbilly Ellegy alebo Americká elégia. Je to aj film na Netflixe, ktorý je veľmi zaujímavý. Je o jeho detstve a vyrastaní vo veľmi chudobných pomeroch. V knihe veľmi ostro kritizuje Trumpa a potom prešiel takou zmenou až k najradikálnejšiemu krídlu Trumpovej politiky.
J. D. Vance je dnes vlastne trumpovskejší ako Trump, naozaj ako radikálny národovecký konzervatívec a populista, ktorý tých stredových voličov, ktorí budú rozhodovať v tých dôležitých štátoch, trochu desí. Nemám to samozrejme nejako potvrdené, ale v tých kuloároch sa špekuluje, na základe niektorých Trumpových výrokov, najmä v súkromí s jeho priateľmi, keď sa ich pýta, či neurobil s J. D. Vanceom chybu.
Hovorí, že ho k tomu veľmi prehováral syn Donald Jr.. Teraz sa akože špekuluje, že Donald junior obrazne sedí v kúte na hrachu za trest, že nahovoril svojho otca. Povráva sa, že ho na to nahovoril aj Elon Musk, ktorý Trumpovi sľúbil, že mu bude každý mesiac až do volieb bude dávať 45 miliónov dolárov. Ale to nevyzerá, že by sa stalo.
On to už aj poprel…
On je proste ešte divokejšia karta ako prezident. Takže tá kandidatúra J.D. Vancea je vysvetliteľná jedinou vecou a to je, že si vybral svojho nástupcu. To je ten človek, ktorý bude niesť pochodeň toho hnutia MAGA tak, aby Amerika bola opäť great. Teda radikálneho „trumpismu“ do novej politickej generácie potom, keď prezident Trump odíde z politickej scény.
Je to výrazom neuveriteľného sebavedomia, pretože oni si vlastne asi povedali, my tie voľby vyhráme. Trump k sebe nepotrebuje nikoho, kto by mu zlepšil šance byť prezidentom. Vyberie si niekoho, kto tú pochodeň ponesie ďalej, kto je inteligentný. J. D. Vance vyštudoval univerzitu v Yale, vie sa vyjadrovať a vedel by tú politiku, ten program prezidenta Trumpa, vysvetliť lepšie ako samotný Trump.
Veľmi hrubou chybou kampane je však podcenenie toho, čo všetko Vance povedal v posledných 2 až 3 rokoch vo vystúpeniach, kde hovoril neuveriteľne radikálne veci. Napríklad, že by sa mali preferovať rodiny a tí voliči, ktorí majú deti, by mali mať viac hlasov vo voľbách.
Myslím, že keby to počul Boris Kollár, tak by mu srdce zaplesalo. Mal by 10 hlasov alebo koľko? V závislosti od každého dieťaťa. Myslím, že zrazu by sa politici začali hlásiť k svojim nemanželským deťom.
Takže zrazu sa z tej silnej stránky stala celkom solídna slabina, pretože za tie dva týždne od republikánskeho zjazdu, musí J. D. Vance neustále vysvetľovať svoje radikálne výroky, ako to myslel a veľmi mu to nejde a vie, že akonáhle začneš v politike vysvetľovať…
Tak sa zamotáš. A hrozí ti to najhoršie, čo sa politikom môže stať. Že budeš zosmiešnený alebo sa sám zosmiešniš. Dodám, že tvoje vysvetlenie, že pravdepodobne Trump hľadal svojho nástupcu, tak nepriamo potvrdil náš južný sused, maďarský premiér Viktor Orbán vo svojom nedávnom prejave, kde vlastne načrtol takú svoju výzvu, ako to pôjde v Amerike. Trump vyhrá a potom dve obdobia po ňom bude prezidentom J. D. Vance. A Viktor Orbán bude zažívať svoj americký honeymoon, potom ako má veľmi napäté vzťahy so súčasnou americkou administratívou. To len aby som na chvíľu odbočil k nám do strednej Európy.
V podstate platí, že čím ste slávnejší, tým menej peňazí potrebujete na prezidentské voľby. Koniec koncov Donald Trump mal vždy menej peňazí ako jeho súperi, čo znamená, že mal podstatne menej peňazí ako Hillary Clinton a tiež menej peňazí ako Joe Biden v roku 2020.
Do akej miery v amerických voľbách zohrávajú úlohu sponzori a peniaze? Pretože sa to javí tak, že jeden z tých rozhodujúcich tlakov na Bidena bol ten, že začali odstupovať sponzori, donori a my v Európe vnímame, že v amerických volebných kampaniach sa míňajú neskutočné peniaze, obrovské peniaze. Do akej miery to zohralo úlohu, a kto sú tí hlavní sponzori na strane republikánov a na strane demokratov?
Na to neexistuje jednoduchá odpoveď, ale v podstate platí, že čím ste slávnejší, tým menej peňazí potrebujete na prezidentské voľby. Koniec koncov Donald Trump mal vždy menej peňazí ako jeho súperi. Mal podstatne menej peňazí ako Hillary Clintonová a tiež menej peňazí ako Joe Biden v roku 2020.
Je to spôsobené tým, že tie peniaze potrebujete, keď si potrebujete vybudovať meno. Peniaze vám pomôžu dostať sa na tú národnú platformu, vybudovať si vlastné meno, takú tú poznateľnosť mena, teda koľko ľudí ťa vlastne pozná z tých Američanov. Ak proti sebe kandidujú Biden a Trump, tak to vlastne nie je dôležité, pretože majú, keď to preženiem, 100 percentnú poznateľnosť.
Všetci ich poznajú nikoho nemôžu prekvapiť, ale to tiež znamená, že sa v podstate nemôžu redefinovať. Je to veľmi ťažké nejakým spôsobom zmeniť názor voličov. Kde to je veľmi dôležité sú nižšie priečky americkej politiky, pretože tie strany dnes veľmi nefungujú ako strany. To sme videli počas tej psychodrámy Bidenovej rodiny.
Keď sa špekulovalo o tom, či sa chystá odstúpiť sa zrazu ukázalo, že tie strany vlastne nerozhodujú o dôležitých veciach. A ak veľmi to zjednoduším, v 19. storočí o všetkom rozhodovali strany. Prezidenti boli vlastne akýmisi príveskami svojich strán. V 20. storočí sa prezidenti začali osamostatňovať a začal taký akoby menší boj medzi prezidentmi a ich stranami. A ten sa skončil tak, že v 21. storočí sú to výlučne prezidenti alebo prezidentskí kandidáti a strany sú takmer len akýmsi ich aparátom, akýsi servis pre toho politika.
A jeden z mála momentov, keď tie môžu nasadiť nejaké páky, je práve fundraising, to sponzortstvo. Ten fakt, že od prezidenta Bidena sa veľmi hlasno a mediálne začali odvracať sponzori, nebolo podstatný v tom zmysle, že by Biden nemal dosť peňazí na voľby, alebo že by mu to materiálne uškodilo, ale na jednej strane to bola veľká hanba, pretože to bol jednoducho signál, že mu veľká časť bývalých podporovateľov prestala veriť. A to vysiela veľmi zlý signál voličom.
Potom sú tu tí ďalší kandidáti, teda demokratickí senátori, demokratickí kongresmani, demokratickí guvernéri, ktorí kandidujú. A ktorí potrebujú tie peniaze oveľa viac ako prezidentský kandidát. Je známe, že viacerí z týchto významných darcov povedali, ja vám nedám ani cent, ale nedám nikomu, nielen Bidenovi. Pretože špekulovali, že to vytvorí tlak zdola. A vytvoril. Všetci títo demokrati sa vydesili, že nebudú mať dosť peňazí, a začali tlačiť, pretože zrazu nešlo len o krajinu, išlo aj o ich politickú kariéru. A začali tlačiť na Bidena. Bolo to bezprecedentné, koľko demokratických politikov zrazu nahlas povedalo, že nechce, aby šéf ich strany kandidoval.
Treba povedať, pretože to si často neuvedomujeme, že 5. novembra sú nielen prezidentské voľby, ale aj voľby do dolnej snemovne, Snemovne reprezentantov. To je 445 mandátov, ktoré sa volia v podstate každé dva roky a potom asi tretina Senátu, 33 kresiel, plus v jednotlivých štátoch sú tie voľby, o ktorých si hovoril – guvernéri a tak ďalej. To všetko vytvára obrovský tlak na politickú kampaň a hlavne na to, z čoho sa tá politická kampaň zaplatí. Tam sú tie peniaze dôležité pre ľudí, ktorá nie sú Hoise Old Names, alebo ktorí ich reálne potrebujú.
Je to také bohužiaľ o nás, bez nás. Jednoducho v týchto voľbách nemôžeme voliť, ale tieto voľby rozhodujú o našej budúcnosti.
Ešte si povedzme tie rozhodujúce štáty Únie, tie swing states, ktoré treba sledovať. Ako sa v nich situácia vyvíja a ktoré môžu rozhodnúť voľby?
V roku 2008 a 2012, prezident Barack Obama vytvoril na stredozápade akúsi Blue Wall – modrú stenu. Modrá v tomto zmysle znamená Demokratickú stranu. Červená je vždy Republikánska strana. Prezidentovi Trumpovi sa podarilo túto stenu v roku 2016 prelomiť, keď vyhral tieto štáty priemyselného Stredozápadu, teda Michigan, Pennsylvániu a Wisconsin. Vyhral veľmi tesne a vlastne si zabezpečil voľby.
Biden v roku 2020 vyhral tie štáty späť, ale opäť veľmi tesne. Wisconsin, napríklad len o 20-tisíc hlasov. Navyše sa mu vlastne podaril dosť revolučný krok, zásah na juhu a na juhozápade. Biden vyhral po dlhých rokoch ako demokrat štát Georgia a tiež po mnohých rokoch opäť triumfoval v Arizone. Ovládol aj Nevadu a okrem toho bol strašne blízko k víťazstvu v ďalšom pomerne kľúčovom štáte na juhu. V Severnej Karolíne, ktorú prehral len asi o 1,3 percenta. Takže si urobil naozaj výborný výsledok a preto, samozrejme, vyhral. No a tieto štáty budú aj naďalej dôležité.
Donedávna sa zdalo, že s ním, alebo s demokratmi, keď bol Biden na čele, to vyzeralo, že nemal vôbec žiadnu šancu na juhu a juhozápade, veľmi výrazne strácal a počítalo sa s tým, že by mohol tesne vyhrať v tých stredozápadných štátoch. Dnes je situácia iná. Zrazu je v hre viac štátov.
Chcem povedať, že Kamala Harrisová sa bude uchádzať o tieto hlasy v štátoch Michigan, Pennsylvánia a Wisconsin. Bude to mať veľmi ťažké, pretože tam sa rozhodujú tí bieli voliči bez vysokoškolského vzdelania. Ale ona sa môže presunúť viac na ten juh a dúfať, že to vráti do hry Arizonu a Georgiu.
Otázky sú okolo Nevady, ale tam je veľa Latinoameričanov a to by jej mohlo pomôcť. Možno je v hre aj Severná Karolína a teoreticky aj ďalšie štáty na juhu a juhozápade. Tie voľby sa teraz rozbehli úplne inak a republikáni boli naozaj pripravení len na Joea Bidena. A teraz v posledných niekoľkých dňoch vidíme, že ich taktika je od steny k stene, skutočne hľadajú, čo by mohlo na túto Kamalu platiť. Oni samozrejme niečo nájdu.
Ale majú sto dní, to nie je veľa.
Presne tak. Myslím, že prieskumy sú dnes v týchto štátoch veľmi tesné. Kamala je vo federálnom prieskume zhruba o percent alebo dva za Trumpom, ale ide trochu hore. Ale percento či dva je to štatistická chyba a z toho sa nedá nič predpovedať.
V jednotlivých štátoch, o ktorých som hovoril, tých sedem, osem možno 10 štátov, začali byť prieskumy oveľa tesnejšie ako za Bidena. A v štátoch, ktoré vystrašili demokratov, kde predtým Biden vyhral pomerne bezpečne a zrazu to vyzeralo, že sú v hre ako Minnesota, Virginia a New Hampshire, tak tam zase Kamala zrazu výrazne vedie.
Je jasné, že zastavila to krvácanie a teraz samozrejme bude strašne záležať na jej kampani v nasledujúcich troch týždňoch do zjazdu a potom do konca mesiaca. Bude musieť mať veľmi tvrdý a výrazný a finančne veľmi nákladný nástup kampane, aby sa nenechala definovať zo strany republikánov. Už teraz sa ju snažia vykresliť ako nejakú kryptokomunistku.
Ľavicovú radikálku…
Žiaľbohu tomu sama pomohla v tej kampani v roku 2020, keď sa do nej snažila štylizovať a povedala tam pár vecí, ktoré sú samozrejme na videu. A oni ich teraz budú prehrávať. Bol tam zákaz frakovania, jednotný zdravotný systém pre všetkých. To sú všetko témy, ktoré desia tých stredových Američanov. No a uvidíme, či to bude schopná vysvetliť.
Momentálne je dosť zaujímavý moment, že ona vsádza na slobodu. Zvyčajne sú to republikáni, ktorí kandidujú s heslom slobody. Teraz s tým prišla ona a interpretuje to ako slobodu výberu, je tam ten náznak tých potratov – pro choise – ktorý im bude veľmi hrať do kariet.
Myslím si, že ak tá kampaň bude „chytrá“, tak len na tých potratoch môže tie voľby vyhrať. Ale samozrejme, niečo také sa nedá predpovedať. Dnes, tri mesiace pred voľbami je to ťažké, pretože sa pozri, čo sa stalo v posledných týždňoch. V najbližších sa môže toho ešte veľa stať.
Do akej miery bude dôležité, koho si vyberie ako viceprezidenta a kto sú favoriti?
Je to veľmi dôležité. Možno by si mohla veľmi pomôcť tým, že by si vybrala kandidáta, ktorým je guvernér Pensylvánie. Ten chlapík sa volá Josh Shapiro, je to mladý politik židovského pôvodu, čo je tu vždy tak trochu stávka do lotérie, najmä vo vzťahu k ľuďom, ktorí nemajú vysokoškolské vzdelanie.
Ale Shapiro je guvernérom jedného z tých troch štátov, o ktoré pôjde – Pennsylvánie – a je to naviac veľmi populárny guvernér. Vyhral s veľkým náskokom a je tam veľmi obľúbený. Môže osloviť aj voličov vo Wisconsine a Michigane, takže to by pre ňu bolo veľmi dôležité.
Ďalším človekom, o ktorom sa špekuluje, je Mark Kelly, senátor za Arizonu, bývalý astronaut. To je vždy veľké plus, keď je niekto bývalý astronaut a samozrejme aj bývalý člen amerického vojenského námorníctva. Arizona je opäť dôležitým štátom. To by mohlo Kamale pomôcť práve na Stredozápade a okrem toho je Kelly trochu starší. Je približne rovnako starý ako ona, ale pôsobí oveľa staršie. Problémom Kellyho však je, že na rozdiel od Shapira nemá charizmu, nemá dar komunikácie.
Potom sú tu stredoví demokrati, guvernéri z normálne republikánskych štátov, ako napríklad Roy Cooper v Severnej Karolíne, opäť dôležitý štát, alebo Andy Beshear, guvernér štátu Kentucky. Tam sa, nepredpokladá, že demokrati majú šancu, ale je to centristický guvernér a mohol by obmedziť tie útoky, že Kamala komunistka či radikálna ľavičiarka.
Všimnime si, že sú to všetko bieli muži a zrejme nepôjde do riskantnej karty, že by si vybrala ženu Gretchen Whitmerovú, ktorá sa už vyradila z toho možného posudzovania. Je to guvernérka Michiganu, ďalšieho dôležitého štátu.
Trochu sa špekuluje, že by si vybrala ministra dopravy Pete Buttigiega. Je to taká vychádzajúca hviezda Demokratickej strany, mimoriadne inteligentný, výrečný, výborný v televízii, výborný vo všetkých tých komediálnych reláciách. Ale Pete nemá veľa skúseností v politike. Bol starostom takého stredne veľkého mesta v Indiane, v prezidentskej kampani 2020 pohorel, najmä u menšín. Možno je to tým, že je je gay. A kandidatúra Afroameričanky ázijského pôvodu a gaya by zase mohla byť príliš radikálna pre niektorých stredových voličov. Takže ja by som stavil na Shapira alebo Kellyho.
Myslím, že to pravdepodobne pôjde týmto smerom, pretože potrebujú získať toho nerozhodnutého stredového voliča a osloviť bieleho bez vysokoškolského vzdelania. Ty ideš na demokratický konvent do Illinois 19. augusta, tak sa potom zase skúsme spojiť a povedať, ako to v Amerike vyzerá. Je som nedávno v jednej relácii povedal, že toto sú najdôležitejšie voľby, na ktorých sa nezúčastňujeme, pretože budú mať dopad na celú Európu. Bude od nich závisieť strašne veľa.
Je to také bohužiaľ o nás, bez nás. Jednoducho v týchto voľbách nemôžeme voliť, ale tieto voľby rozhodujú o našej budúcnosti. Takže budeme to sledovať s veľkým napätím a určite sa rád prídem o tom porozprávať. Ako hovoril Karel Schwarzenberg, bude mi cťou a potešením.
A aby som neobišiel tradičnú záverečnú otázku o literatúre. Máš dnes niečo pre nás, čo by si odporúčal?
Práve teraz dokončujem svoju vlastnú knihu. Bude o Trumpovi. Samozrejme, že to nie je kniha, ktorú by som chcel teraz odporúčať, ale v rámci štúdia materiálov som samozrejme čítal veľa kníh o americkej politike v posledných rokoch.
Odporučil by som knihu, ktorá veľmi dobre vysvetľuje, kto je prezident Trump a kto je prezident Biden, je od amerického politického novinára Jonathana Martina a volá sa This Will Not Pass – Toto neprejde alebo Toto sa nemôže stať. On nám práve dáva pohľad do zákulisia toho, čo sa dialo v Amerike v roku 2020 počas covidu, počas pokusu Trumpa zostať v úrade napriek tomu, že prehral voľby a potom prvých rokov Bidenovho prezidentovania, keď sa Trump vrátil opäť na výslnie Republikánskej strany. Má tam neuveriteľné množstvo zákulisných detailov, pretože sa rozpráva s kdekým. Je to skôr kniha pre politických fajnšmekrov.
Potom mám rozčítanú úplne geniálnu knihu. Ja mám ďalšiu vášeň a to je Kuba. Je to vlastne román a volá sa Naše roky v olivovo zelenom. Je to čílsky autor Roberto Ampuero. Vyzerá to ako politická kniha o Kube, ale je to román ktorý vychádza z jeho vlastného života. Komunista, ktorý utiekol z Čile po Pinochetovom prevrate proti Alliendemu v roku 1974. Istý čas strávil vo východnom Nemecku a potom sa dostal na Kubu, kde žil dlhé roky. Samozrejme, že život na Kube ho viedol k veľkému vytriezveniu zo sna o socializme. Kniha kopíruje jeho vlastné životné skúsenosti, je to taká zmes fikcie a skutočných udalostí, sú tam skutočné postavy z kubánskej verchušky. Je to úžasná kniha. Odporúčam ju každému mladému ľavičiarovi, ktorý flirtuje so socializmom. Ale predpokladám, že tí nepozerajú tento podcast.
Neviem, dúfam, že niektorí áno. V každom prípade veľká vďaka za dnešný rozhovor o amerických voľbách.