BRATISLAVA 21. mája (WebNoviny.sk) – Vychutnajte si tento očarujúci príbeh krehkého priateľstva Antona Pavloviča Čechova a nevidomej vidieckej lekárky Zinaidy. „Tento román som prečítala na jeden dúšok,“ tvrdí spisovateľka a glosátorka Oľga Feldeková. Nižšie si môžete pozrieť aj video, v ktorom odporúča túto nádhernú knihu.
V životopisnom románe Letný hosť, ktorý je inšpirovaný skutočným priateľstvom medzi rodinami Čechovovcov a Lintvariovovcov, sa prepletajú osudy troch žien a jedného tajuplného denníka. Autorka majstrovským spôsobom oživuje dávno minulé časy, ukazuje nám silu umenia a lásky.
Je horúce leto roku 1888, východná Ukrajina.
Do letného sídla rodiny Lintvariovovcov prichádzajú Čechovovci z Moskvy, aby si prenajali hosťovský dom. Jeden z bratov, prostredný syn Anton, nadviaže s mladou lekárkou Zinaidou zvláštny citový vzťah. Zinaida v dôsledku vážnej choroby oslepla a aby vyplnila prázdnotu vo svojom živote, začala si písať denník. Na jeho stránkach sa zamýšľa nad zmyslom života, sníva o čistej láske a filozofuje o smrti. Jej jediným potešením sú úprimné rozhovory s mladým spisovateľom, na ktorého ešte len čaká svetová sláva.
O vyše sto rokov neskôr, roku 2014, sa práve tento denník stáva pre Kaťu Kendallovú poslednou šancou, ako zachrániť rodinné vydavateľstvo pred krachom. Do celej veci zaangažuje aj prekladateľku Anastasiu Hardingovú, ktorá sa rozhodne pátrať po stratenom Čechovovom rukopise, no napokon zistí, že to nie je jediné tajomstvo Zainaidinho denníka…
Pozrite si video – Oľga Feldeková odporúča:<center><iframe width=“560″ height=“315″ src=“https://www.youtube.com/watch?v=7KKxon1RK90″ frameborder=“0″ allow=“accelerometer; autoplay; encrypted-media; gyroscope; picture-in-picture“ allowfullscreen></iframe></center>
„Zinaida Lintvariovová mi zostala v srdci ešte dlho potom, ako som zatvorila túto knihu. Ani mladý Čechov nemohol zatieniť Zinaidu v jej dychtivom skúmaní života, umenia, rodiny a lásky, v jej vášnivom vzdorovaní smrti,” napísala Helen Simonsonová v New York Times.
Knihu prináša Knižný kompas – vaša cesta ku knihám.
Začítajte sa do novinky Letný hosť:
Luka, Sumy, Charkovská gubernia, apríl 1888
Denník. To je to, čo potrebujem, aby som nejako vyplnila tie nudné dlhé hodiny, keď som zvyčajne pracovala, pomáhala iným a zabúdala na seba. Zdá sa, že teraz mi už ostáva len spomínať.
Denník ma zamestná, hoci na rozprávanie toho nebude až tak veľa.
Alebo bude?
Keby bol môj život taký, aký bol predtým, než sa moje telo nečakane vzbúrilo, skutočne by som nemala veľký záujem niečo si doň zapisovať. Azda by sa z neho stal akýsi katalóg strastí dedinčanov: Grigorij Petrovič dostal opäť koliku, Aňuša má ischias a čoskoro bude rodiť, Kosťovi prešiel voz po nohách a pomliaždil mu prsty. Môj vlastný život: návštevy susedných statkov, rodinné rozhovory, ak sa nám doma podarí všetkým zísť, Pašove zvyčajné problémy so štátnou mocou. Jeho politické názory spôsobujú cárskym úradníkom v našej odľahlej gubernii vrásky na čele. O sebe nemám čo povedať. Iba ak to, že ten kúsoček tkaniva v mojom mozgu ma núti žiť celkom inak ako predtým a zaoberať sa sama sebou. Privádza ma to do rozpakov a nepokladám to za správne, no mama s Jelenou ma povzbudzujú a aj pred chvíľou mi priniesli čaj, zošit v tvrdej väzbe a pero s atramentom, a kým ja čarbem na papier, ako viem, ticho sedia pri mne.
Mama mi vraví, a vôbec to neznie hlúpo: Som si istá, že objavíš, kde sa ukrýva duša, tak ako si preskúmala celé ľudské telo.
Zasmejem sa: Chceš povedať, že sa mám rozpitvať?
Svojím spôsobom môžeš rozpitvať nás všetkých. Musíš robiť, čo sa len dá, všetko, čo je potrebné, aby si mohla žiť so svojou diagnózou. Som lekárka a viem, čo ma čaká. Sám profesor Chudnovskij mi to jasne povedal. Ako hovoria Angličania, žijem už vo vypožičanom čase. Komu ho však vrátim a kedy?
Som mladá, mám sotva tridsať a v našej rodine sa dožívame vysokého veku. Netrpíme suchotinami ani nepijeme alkohol; zdravo sa stravujeme a chodievame na dlhé prechádzky, či je leto alebo zima. Čím som si toto zaslúžila?
Pri práci som nemohla nič chytiť, to určite nie, nejde o nákazlivú chorobu ako týfus alebo záškrt; som skrátka obeť nešťastnej náhody. A pritom som bola taká užitočná! Keby som bola verila v Boha, teraz by som prišla aj o posledné zvyšky viery. Prečo sa takto rozhodol, keď som bola preňho taká užitočná? Alebo som bola príliš horlivá a prekazila mu plány?
Spomínam si na našich priateľov v Kyjeve, rodinu Zemlinských, ich najmladšieho syna postihlo čosi podobné. Pýtali sa ma, prečo ho tak často bolieva hlava. Na zníženie tlaku niet veľa možností. Predpísala som mu ópium, neskôr morfium. Teraz mám bolesti aj ja, hoci nie až také strašné. Jelena mi dá, čo bude treba, keď na to príde… Pokúšam sa prijať svoj osud, ak sa tu dá hovoriť o osude.
Stále nemôžem uveriť, čo ma postihlo, ak je pochopenie pre myseľ to isté, čo viera pre srdce: moje emócie sa búria. Pripravovali sa na užitočný život vidieckej lekárky, sprevádzaný úspechmi aj sklamaniami. Nemala som byť tak skoro odtrhnutá od svojej rodiny a práce, ktorá mi prináša nielen všeobecný rešpekt a úctu, ale aj potešenie.
Jelena mi sľúbila, že z času na čas budem môcť ďalej pracovať s ňou. Ona bude mojimi očami; a ja stále mám ruky, rozum a skúsenosti.
Milan Buno, literárny publicista
Inzercia