Prečo Lanai?
Z predchádzajúceho štúdia a z prípravy na cestu na Havajské ostrovy sme vedeli, že na ostrove Lanai dizajnoval jedno z troch tunajších ihrísk Jack Nicklaus. A bolo rozhodnuté. Urobili sme všetko, aby sme tento cieľ dosiahli. Hrať totiž na takomto ihrisku je vždy sviatok a mimoriadny zážitok. Ak sa však chcete dostať na ostrov Lanai, musíte sa rozhodnúť, či si na presun vyberiete malé lietadlo alebo loď. Naša voľba padla na trajekt Maui – Lanai. Mali sme na to viacero dôvodov. Predovšetkým sme chceli spoznať mestečko Lahaina. Turistickí sprievodcovia zvyknú vzletne tvrdiť, že tu je história a kultúra stále živá.
Toto centrum západnej časti ostrova Maui vzniklo na začiatku 16. storočia, keď tam vládla dynastia Pi’ilani. V tom čase sa údajne volalo Lele, čo v preklade znamená niečo ako záchrana či vylodenie z kanoe, pretože Lahaina je do dnes častou záchranou cestovateľov z celého sveta. Tu totiž možno po celý rok nájsť nielen vynikajúcu slnkom prežiarenú klímu, ale aj skvelú jedinečnú atmosféru. Apropo – slnko. Lahaina vraj v preklade z havajčiny znamená kruté slnko. Nie náhodou sa o Lahaine tvrdí, že je žiarivou perlou na havajskej korune. Napokon – Lahaina je prvým hlavným mestom Havajského kráľovstva.
Dnes – tak ako pred stáročiami – vás ráno vítajú rybári s čerstvými úlovkami. Poďte, vyberte si mladý pán, čerstvé ryby, v Lahaine nenájdete chutnejšie, kričí na nás rybár, ktorý nám na požiadanie vybranú rybu šikovne očistí. Cez deň vás zasa určite zlákajú neopakovateľné výhľady na morskú hladinu a donekonečna sa opakujúce príchody a odchody plachetníc, jácht, rybárskych lodí, katamaránov či trajektov. Som presvedčený, že budete nadšení, keď objavíte stavby v klasickom havajskom štýle, ktoré pripomínajú zašlú slávu čias, keď sa tu vo veľkom pestovala cukrová trstina. Malý „Cukrový vláčik“ dodnes funguje, no je iba veľkou turistickou atrakciou. Po západe slnka vás zasa očarí typická havajská atmosféra. Hlavná mestská tepna Front Street je plná usmiatych ľudí, ktorí si hľadajú miesta v preplnených reštauráciách alebo sa len tak túlajú butikmi či umeleckými galériami, aby si našli originálny suvenír. Napríklad havajské perly. Verte, božský pocit, keď sedíte v mihotavom svetle sviečok na terase a vzduchom sa vznáša vôňa čerstvo upečených rýb spletená s clivou melódiou havajských gitár.
Cesta na Lanai
Dnešnú púť za golfom začíname v prístave. Ráno nás čaká menší dvojpodlažný trajekt. Usádzame sa na hornej plošine. Chceme mať dobrý výhľad na Tichý oceán, pretože práve v období našej návštevy sa okolité vody stávajú na krátky čas, na zopár mesiacov, od decembra do mája, domovom obrovských veľrýb hrbatých. Keď príde čas vydať sa na cestu z Aljašky k Havajským ostrovom, dlhú takmer tisíc kilometrov, nič ich nezastaví. Prichádzajú práve sem privádzať na svet svoje mláďatá. Otázkou je, prečo si po stáročia vyberajú práve okolie ostrova Maui. Podľa odborníkov majú na to niekoľko dôvodov. Predovšetkým je na príčine teplota vody, ktorá má v týchto končinách okolo 23° C, teda je oveľa teplejšia ako v okolí Aljašky, čo vytvára mimoriadne priaznivé energetické podmienky nielen pre matky, ale aj ich potomkov. Ďalším dôvodom je fakt, že ostrovy Maui, Lanai, Molokai a Kahoolawe sú relatívne blízko seba a vytvárajú akýsi plytký bazén s priemernou hĺbkou takmer sto metrov, kým otvorený oceán je mnohonásobne hlbší. Inak – sto metrov je pre topiaceho sa človeka riadna hlbočina, pre pätnásť metrov dlhé a štyridsať ton vážiace veľryby je však akurát. Navyše – vo vodách Havajských ostrovov je pomerne málo predátorov, ktoré by mohli ohroziť potomstvo týchto krásne škaredých veľrýb. Máme šťastie, oceán je pokojný a tak sa počas plavby zabávame ich fotografovaním. Veľryby hrbaté vyfukujú nad hladinu obrovské fontány vodných kvapiek, potom sa v okamihu vynárajú, aby sa s ohlušujúcim pleskom vrhali späť do vôd oceána. Nádherné divadlo.
Božská záhrada
Ostrov Lanai pôvodne nebol obývaný. Vraj preto, lebo bol zamorený tzv. akua, teda strašidlami. No dlho sa tento mýtus neudržal a postupne sem po mori dorazili prví osadníci. Bolo to už pred 800 rokmi. Neskôr sa Lanai zvykol volať aj ananásovým ostrovom, veď nie je to tak dávno, čo tunajšia Ananásová spoločnosť vysádzala toto sladké ovocie na plantážach s výmerou až 8 000 hektárov. Dnes vás ostrov víta v plnej svojej nádhere. Nájdete tu panenskú prírodu, krásne pláže s bielym pieskom, píniové pralesy s rustikálnym šarmom a eleganciou. V tejto dnes chránenej zóne vznikla dokonalá turistická oáza. Do divokej prírody zasadili krajinní architekti s mimoriadnym citom tri golfové ihriská a postavili dva nádherné päťhviezdičkové hotely. Kým Experience at Koele navrhli Greg Norman a Ted Robinson st., ihrisko The Challenge at Manele dizajnoval Jack Nicklaus. Čo meno, to paráda. Ťažká voľba medzi dvoma unikátmi v polohe, teréne, dizajne. My sme sa rozhodli pre Nicklauso vo dielo. A neľutovali sme.
Skutočná výzva
Ihrisko The Challenge at Manele nie je veľmi dlhé. Klasický par 72 meria z modrých kameňov iba 5 767 metrov. Je to pochopiteľné, veď golfová legenda Nicklaus ho musel umiestniť len na takú plochu, akú mu stiesnené podmienky vulkanického ostrova umožňovali. Čo ihrisku chýba na dĺžke, to si bohato vynahradilo na náročnosti. Presviedčal som sa o tom takmer na každej jamke. Nezačal som najhoršie. Relatívne krátka prvá jamka (par 4) sa dá takmer bez problémov zahrať, ak drajv smerujete mierne vľavo. Druhou ranou som bol tesne pred grínom. Vedel som, že ho nesmiem prestreliť, za jamkoviskom je totiž obrovské pieskovisko, prípadne nepríjemné a strach naháňajúce čierne skaly. Napokon – tie sú všade. Ak sa im nevyhnete, ste stratený. Teším sa z piatich rán. Dvojka už bola jamkou pravdy. Mierny ľavý dog leg (par 4) stúpajúci do kopca nič neodpustí. Ani mne. Stratil som dve loptičky a -škrt. Krátka trojka (par 3) s najväčším jamkoviskom na pobreží. Ak vás nezachytia piesky, máte šancu. Opäť píšem päť. Štvorka je najkratšia päťparová jamka.
Ak chcete byť v regulácii na gríne, musíte hrať po ferveji. Ak sa netrafíte do stredu dráhy, čakajú vás piesky a starosti. Prístup na grín je úzky a navyše sú vpravo aj vľavo bankre. Jack sa vyhral. A ja opäť škrtám. Päťka (par 4) nám ponúka nádherné výhľady na susedné ostrovy Maui a Kahoolawe, za ideálneho počasia vraj vidno aj Big Island. Dráha je dlhá, padá do údolia a vyžaduje – ako na každej jamke – presnosť. V tomto prípade aj dĺžku, ktorú nemám. Škrt. Úplná pohroma. Z piatich jamiek som tri škrtol. Na nasledujúcu (par 5) som zahral dabláča a na sedmičke (par 3) par, osmičku a deviatku som nezvládol. Ďalšie dva škrty. Výzva ako remeň. Druhá deviatka sa nezačala lepšie. Stredne dlhý ľavý dogleg škrtám, ďalšia dráha je najdlhšia zo všetkých (par 5), škoda pokazeného patu, inak hrám par. Jednu nadberiem všetkým desiatimi. To sa už teším na jamku č. 12 (par 3). Patrí k najkrajším na Havaji. Má krásnu scenériu: pod vami v hĺbke viac ako sto metrov more, skalné útesy, osamelé stromy. Nádhera. Ale ak ju chcete úspešne zahrať, musíte hrať presne, rana nesmie byť ani krátka, ani dlhá. Podarilo sa a píšem štyri. Aj ďalšia dráha vedie pozdĺž pobrežia.
Hoci nás maršal upozorňoval na dodržiavanie tempa hry, nik nás zozadu netlačí, a tak tu zostávame v nemom úžase na pár okamihov. Pokojnú morskú hladinu čeria svojimi fontánami a pleskami veľryby hrbaté. Akoby nás tieto pohľady upokojili a do konca už nestrácame ani jamku. Hráme iba pary a bogy. Nechce sa veriť, že aj na sedemnástke (par 4) nám autor ponúka dramatické výhľady na more, čierne skaly, zelené ferveje. Ešte zopár záberov na rozlúčku a osemnástku do hrávame ako v sne. Krásnom a nezabudnuteľnom. Ďakujeme Jack, ďakujeme Lanai…
www.golfrevue.sk