Najstaršia horská chata vo Vysokých Tatrách oslavuje 160 rokov. Turisti ju nájdu na Starolesnianskej poľane, nachádza sa približne 20 minút od Hrebienka.
Desaťročia chátrala, kým sa do jej obnovy nepustil horský nosič Peter Petras (77). Aj po 25 rokoch je naďalej jej stálou súčasťou, hoci ju ako chatár vedie jeho syn Peter Petras mladší.
Malinká chata dnes ponúka okrem občerstvenia aj malú expozíciu histórie horských nosičov, horolezeckého náradia i starých lyží. Každoročne v zime zdobia jej okolie i sochy zo snehu vrátane betlehemu, ktoré vytvára Petras starší.
Rainerova chata si v tomto roku pripomína 160. výročie svojho postavenia, čo viete teda povedať o jej histórii, ako vôbec vznikla idea postaviť ju?
Chatu dal postaviť Ján Juraj Rainer (1800-1872), ktorý prišiel do Smokovca ako nájomca a prenajal si tam pár zrubových domov. Podľa mňa bol štartérom turistického ruchu v Tatrách. Postavil ďalších päť nových zrubových domov, respektíve kúpil ich v Gánovciach a Kvetnici pri Poprade, rozobral ich a nechal previezť do Smokovca.
Vytvoril základňu pre turistov, mal asi 240 reštauračných miest a okolo 300 miest na ubytovanie. To bol prvý predpoklad toho, aby ľudia začali chodiť do Tatier. Bolo však pre nich potrebné pripraviť aj nejakú možnosť vyžitia.
Najprv preto pri prameni Smokovskej kyselky postavil kade, v ktorých sa ľudia mohli v studenej, no minerálnej vode kúpať. Ďalej začať stavať chodníky smerom na Hrebienok a k Studenovodským vodopádom. A aby sa ľudia mali kam skryť pred nepohodou, dal v roku 1863 postaviť aj túto chatu.
Keď som v roku 1963 uvidel túto budovu, vôbec som nevedel, že to bola niekedy chata, Rainerova útulňa.
To už bolo obdobie, keď ľudia zrejme začali viac objavovať Tatry?
Bolo to zároveň obdobie, keď sa začala rozvíjať vodcovská služba. Horskí vodcovia z Novej i Starej Lesnej, Kežmarku i okolitých dedín, ktorí poznali Tatry, začali vodiť svojich klientov do dolín aj na niektoré štíty. Začalo sa to pomaly rozbiehať. Vznikali postupne turistické spolky, ktoré napomáhali rozvoju.
Keď spomínam Rainera, ten mal najprv otvorenú mäsiarstvo vo Veľkej (dnes časť Popradu, pozn. red.). Manželka ho však presvedčila, aby si prenajali Smokovec od grófa Csákyho. Medzi prvé významné stavby, ktoré Rainer v Smokovci postavil, patrí dnes už nefunkčný a pomaly zruinovaný niekdajší hotel Bellevue. Rovnako aj zachránená Vila Flóra. My sme vlastne treťou stavbou, ktorá ešte z tejto éry existuje.
K čomu slúžila chata po vybudovaní a aký bol jej ďalší osud?
Po postavení sa tu mohli turisti či kúpeľní hostia skryť pred nepohodou. Rovnako aj prví horskí vodcovia, ktorí vodili do dolín svojich klientov, tam mali možnosť prenocovať a ísť ráno na túry, na štíty, ktoré boli v dosahu. Vtedy ešte neboli dobre vybudované chodníky a všetky trasy boli v porovnaní so súčasnosťou oveľa dlhšie.
V roku 1884 však dali urbárnici postaviť chatu Kamzík. Tento krok znamenal vlastne historický koniec poslania Rainerovej chaty. Ubytovanie a stravovanie prebrala chata Kamzík a Rainerova budova sa stala skladiskom pre chatu i náhodných turistov, ktorí si nemohli dovoliť zaplatiť ubytovanie v chate.
Ak už sme pri výročí vybudovania chaty, Rainerova chata a rovnako aj vy si v tomto roku pripomínate viacero významných dátumov?
Áno, v roku 1997 sme si chatu zobrali do nájmu, rok sme ju opravovali. Jej prevádzku sme spustili 13. júna 1998. Okrem toho v tomto roku uplynie aj 60 rokov od času, keď som prišiel pracovať do Tatier.
Kedy sa u vás zrodil nápad obnoviť už pomaly zabudnutú, no najstaršiu chatu vo Vysokých Tatrách?
Keď som v roku 1963 uvidel túto budovu, vôbec som nevedel, že to bola niekedy chata, Rainerova útulňa. V roku 1980 sa našla skupina nadšencov pod vedením jedného lesníka, ale aj architekta Petra zo Smokovca, ktorí vypracovali návrh obnovenia tejto chaty.
Veľmi sa im to ale nepodarilo a to hlavne tým, že aj keď ju dali do prijateľného stavu, nemala gazdu, ktorý by sa o ňu staral. Takže z nej ľudia nemali žiadny úžitok a začala opäť chátrať.
Potom neskôr, v roku 1997, keď som prišiel na Poľanu opäť, ma prekvapila medená tabuľka, na ktorej bolo napísané, že je to najstaršia chata v Tatrách. Práve vtedy vo mne skrsla myšlienka, že je škoda, aby bola takáto výnimočná značka ponechaná osudu, ktorý jej veľmi neprial.
Ako teda vyzerala chata v roku 1997, teda predtým, než ste sa pustili do jej obnovy?
Keď som ju objavil po druhýkrát, boli tu zatvorené dvere, chýbali okná, teda tu bolo množstvo odpadkov nahádzaných aj vo vnútri.
Na ľavej strane bola prepálená strecha, na pravej strane v rohu prevalený múr, bolo to v žalostnom stave. Veľmi som nad tým všetkým uvažoval, týždeň som sa sem chodil pozerať dookola, či by som to vôbec zvládol. Ešte som sa vtedy ani neodvážil povedať manželke, akou myšlienkou sa zaoberám, pretože ona je skôr za stabilitu a zaužívaný životný cyklus.
Nakoniec, mali sme svoje povolania, ona bola učiteľka, ja som bol učiteľ, a popritom nosič na Téryho chatu.
Boli to teda naozaj odvážne plány…
Áno, aj preto som sa o všetkom odvážil povedať manželke až po tom, keď som to trocha upravil dookola a mal už podpísanú zmluvu o nájme od Štátnych lesov Tatranského národného parku.
Zavolal som ju sem, no obrovskou smolou bolo, že sme sem prišli po dažďoch a všetko bolo zaliate vodou. Teda k obnove chaty musela jednoznačne pribudnúť aj drenáž, ktorá by odviedla zrážkovú vodu, ktorá pravidelne zalievala chatu.
Keď to tu videla manželka, rozplakala sa, a povedala, aby sme to nechali a nešli do toho, aby sme sa netrápili, že pôjdeme do dôchodku a budeme si užívať Tatry. Ja som sa už ale nedal prehovoriť, a ona sa s tým zmierila.
Na znovuzrodenie chaty bolo asi treba aj nemálo finančných prostriedkov, z čoho ste ich čerpali?
Niečo sme mali našetrené z nosenia, ktoré som popri zamestnaní robil, ale to bola malá čiastka. Potom som sa obrátil na kamarátov. Požičal som si od jedného z nich aj s úrokom a pustil som sa do obnovy. Cez víkendy, soboty a nedele mi chodil pomáhať brat, aj manželkin otec a priatelia. Ale väčšinu som si odskákal sám. Neskôr prišiel syn, ktorý pracoval v Rakúsku, no keď videl, že to tu s tým myslím vážne, pridal sa ku mne.
Vy ste v tom čase už neučili?
Ale áno, učil som. Môj deň vyzeral tak, že o siedmej ráno som išiel do školy, potom som učil do druhej a následne nasadol na autobus. Na Hrebienku som naložil cement, piesok a začal stavať zadnú stenu a komín. To bol základ, ako aj mať pec, ktorá by umožnila aké-také teplo, aby som mohol pracovať počas jesene i zimy. Nakoniec sa to zadarilo, zimu sme prežili.
Kedy ste teda chatu otvorili?
Raz som sa jednému z priateľov zveril, že by som ju chcel otvoriť možno 13. júna. On to už vyhlásil verejne, a tak sme už nemohli cúvnuť. Niekedy v máji som začal robiť vnútorné úpravy, drenáž, dlažbu, koncom mája sme postavili pec, dali sme u nás na učilišti u stolárov vyrobiť nábytok. Tiež som dal urobiť nové okná.
Ukázalo sa tiež, že prvá rekonštrukcia v 80-tych rokoch nebola realizovaná tak dokonale, aby chata mohla vydržať aj prevádzku podľa našich predstáv. Nebol tam napríklad urobený strop, takže tu boli veľké úniky tepla. Snažili sme sa to nejako prekryť. Mohli sme sa rozširovať len do našich finančných možností.
Nakoniec sme ale 13. júna otvorili. Prišlo aj na to, že sme tu uvarili prvý bylinkový čaj, ktorým sme ponúkli hostí, aj prvých klientov. Zarobili sme tiež prvé peniaze a znova sme mohli dať niečo urobiť či vylepšiť.
Boli ste už potom teda denne na chate?
Nie, syn tu začal pracovať, lebo ja som ešte učil v škole a počas víkendov sme tu už pracovali spolu. Začali sme sa postupne vzmáhať, vyzdobovať aj interiér chaty. Chceli sme byť niečo viac, než obyčajná chata. Interiérom sme chceli pripomínať starú chatu aj športy, ktoré sa v histórii robili v Tatrách.
Hľadal som teda nejaké staré horolezecké čakany, laná, podarilo sa nájsť aj nejaké staré lyže. Postupne sme teda zariaďovali interiér.
V roku 2000 však napadlo veľmi veľa snehu, krov sa pohol a bolo jasné, že budeme musieť urobiť generálnu opravu chaty. V roku 2003 sme k tomu aj pristúpili, a to po tom, ako sa nám podarilo pozháňať čiastku peňazí, ktorá pokryla náklady.
V rámci rekonštrukcie sme všetko odstránili preč, ostali len múry. Urobili sme strechu s využiteľným podkrovím. Chatu sme predĺžili o 1,5 metra dozadu, kde sme urobili miesto pre uskladnenie palivového dreva pre chatu. V podkroví sme si urobili možnosť núdzového ubytovania, sklad či sedenie pre významných hostí.
Čo tu teda ešte vzniklo, čo uvidia návštevníci?
Po burzách sa nám postupne podarilo pohľadať zbierku horolezeckého náradia vrátane skop, karabín, lán. Potom pribudla aj zbierka starých lyží. Postupne sme začali zbierať čajníky, postavili sme v roku 1998 kachľovú pec a neskôr novú, aby bola kvalitnejšia.
Je za tým všetkým veľký kus práce, ale aj investície, a to aj napriek tomu, že to nie je vaša chata a máte ju iba v prenájme…
Áno, majetok je ešte stále majetkom štátu. Zmluvu o tom, že chatu sprevádzkujeme na vlastné náklady sme podpísali ešte so štátnymi lesmi.
Práve v tomto sme sa ale trocha dostali aj do konfliktu so správcom, pretože tvrdil, že sme opravovali bez ich vedomia. Nebolo to ale celkom tak, pretože pri generálnej oprave v roku 2003 sme všetok materiál, čo sa týka krovu, dosák, fošní, kúpili od správcu a naspäť dali do ich majetku.
Vznikol tak ekonomický paradox, že sme im nielenže platili, ale aj opravili chatu na vlastné náklady. Vtedy sme tiež postavili aj sociálne zariadenie. Keď som bol na katastri zistiť si, aký je postup vlastníckych vzťahov Rainerovej chaty, zistil som, že štátne lesy si to zariadenie privlastnili. Bolo tam uvedené, že bolo postavené pred rokom 1976.
Vráťme sa ale ešte k nájomnej zmluve, ktorá sa vám opakovanie predlžovala. V médiách často rezonovali aj vaše obavy z toho, že by ste chatu nemuseli znovu získať do nájmu, demonštrovali ste aj pred parlamentom, je to tak?
Áno, cítili sme sa v neistote, pretože nájomná zmluva sa môže predlžovať iba súťažou. Dali sme si tiež urobiť odhad našich investícií v chate.
Súdny znalec v odbore stavebníctvo vyčíslil, že našim majetkom je po prácach zhruba 90 percent tejto chaty. Obávali sme sa toho, že by sme mali o náš majetok s niekým súťažiť. Preto sme sa od roku 2014 usilovali o zmenu zákona. Urobili sme petíciu, ktorú podpísalo 37-tisíc ľudí, ktorí nám držali palce. Odniesli sme ju do Národnej rady SR, tá ju prerokovala.
Akceptovala našu požiadavku, aby sme mali chatu v nájme vždy na päť rokov namiesto dvoch. To, aby sa nájom riešil obciou, teda bez súťaže, už neprešlo. Boli sme z toho sklamaní a museli sme znova zabojovať o to, aby sa tento zákon zmenil. V roku 2014 sme sa poslednýkrát zúčastnili na súťaži.
Prihlásili sa okrem nás traja záujemcovia, no my sme ako jediní spĺňali podmienky. Nájom sa nám vtedy predĺžil o desať rokov, do roku 2024.
V tomto roku sa ale v parlamente riešil zákon o odpredaji chaty vám, ako nájomcovi. Prvým čítaním prešiel, no do druhého sa dostal so zmenami. Namiesto odpredaja sa tam spomínal 15-ročný nájom, a takto to podpísala aj pani prezidentka. Ste spokojný?
Máme ešte rok a pol do konca starého nájmu, potom bude platiť zmluva podľa nového zákona. Čo sa týka tohto zákona, po prvom čítaní v pôvodnom znení zaň zahlasovalo 84 poslancov, žiaden poslanec nebol proti. Vyzeralo to veľmi nádejne.
Medzitým sem prišiel riaditeľ Správy TANAP-u, pán Majko, rozoberali sme rôzne možnosti. Ak by neprešiel predaj chaty, boli sme ochotní pristúpiť na kompromis, a teda 15-ročný nájom, teda tak, aby oni ostali správcovia.
Čo to teda pre vás znamená, ďalších 15 rokov sa o osud chaty obávať nemusíte?
Znamená to určité vydýchnutie si. Máme nejakú istotu. Opäť budú totiž na chate potrebné opravy, ako je napríklad výmena šindľov, rekonštrukcia chodníka. Potrebujeme tiež opraviť rozpadávajúce sa múry, rovnako urobiť lepšiu izoláciu popod strechu, ktorú nám ničí kuna či iné hlodavce. Je to pre nás istota a tiež snaha niečo zlepšiť. Chceli by sme tiež urobiť okolo vchodu lepšiu dlažbu…
Možno celkom na záver, verejnosť často rieši, či ide o Rainerovu chatu alebo útulňu. Aké je teda správne pomenovanie?
Dostávame sa tu do slovného konfliktu. Správca to má uvedené pod názvom Rainerova útulňa. Ale nemôže ísť o útulňu, pretože tá musí poskytovať nocľah, a my ho neposkytujeme. Musíme však dodržať nadpis, ktorý si vyžaduje správca. My ale Rainerku voláme stále chata.