Vrásky na čele robila mladému páru najmä dispozícia ich nového podkrovia, ktorá bezmyšlienkovite kopírovala pôdorys bytu na nižšom podlaží – do dnešného sveta už nesúci, neprakticky usporiadaný, s množstvom dverí. Najviac im prekážala kuchyňa ďaleko od obývačky, čo rozhodne nezodpovedalo ich predstavám o fungovaní domácnosti. Oni, naopak, snívali o veľkom otvorenom obytnom priestore, v ktorom bude dosť miesta na kuchyňu, jedáleň, obývačku aj pracovňu. Čo tam po spálni, tá stačí aj malá, dôležitejší je priestor na spoločné a spoločenské aktivity. Našťastie bola stavba ešte len vo fáze projektovej prípravy a mladý muž mal kamaráta šikovného architekta.
Iné priority, iný výsledok
Architekt Rudolf Lesňák odhalil v plánoch aj ďalšie zrady – priestor v podkroví totiž výrazne ovplyvňuje konštrukcia krovu a šikminy, ktoré sa v pôvodnom návrhu veľmi nebrali do úvahy, ani strešné okná neboli umiestnené práve logicky. Pustil sa teda do zhmotňovania predstáv budúcich obyvateľov bytu (i keď zatiaľ iba na papieri) a vnášania moderných názorov na bývanie do sto rokov starej dispozície. Po tejto fáze neostal z pôvodného projektu kameň na kameni (respektíve sadrokartón na sadrokartóne). Na mieste ostalo len to, čo svoje miesto opustiť nemohlo – zvislé rozvody, komín a konštrukcia krovu.
Celý článok si môžete prečítať tu.