Stredoškolák Simon Omaník, úspešný v medzinárodnom kole matematickej olympiády, pri preberaní ocenenia podal ruku ministrovi školstva, ale odmietol ju podať prezidentovi Petrovi Pellegrinimu. Následne to odôvodnil tým, že Pellegrini „sa dostal do paláca podvodom a klamstvom na ľuďoch“.
Osobitne mu vadilo, že „obvinil svojho protikandidáta z toho, že nás pošle do vojny na Ukrajine…Bolo to klamstvo a útok na najnižšie ľudské pudy strachu a u niektorých častí obyvateľstva možno aj proti ukrajinského cítenia.“
Kontroverzné Omaníkovo gesto a jeho širšie vysvetlenie v rozhovore pre Denník N vyvolalo búrlivé politické reakcie, z vládnej aj opozičnej strany. Prišla tiež vlna nepríčetného dehumanizujúceho hejtu proti mladému mužovi, ktorý je nositeľom študijnej excelentnosti, na krajne pravicových dezinformačných portáloch. Ale aj nenávistných útokov na jeho osobu na sociálnych sieťach.
Flašíkove hodiny oproti palácu
Spustili sa diskusie, či toto gesto nebolo prejavom neslušnosti voči hlave štátu, neúcty k prezidentovi. Treba ich privítať a miesto prvoplánového moralizovania sa pozrieť na historický kontext budovania úcty k hlave štátu po osamostatnení sa Slovenskej republiky v roku 1993 a potom aj na konkrétne súčasné súvislosti spoločenského konfliktu, ktorý vzbĺkol po kontroverzne vnímanom politickom geste mladého talentovaného matematika.
Neúcta k hlave štátu alebo odvážne gesto? Študent aj prezident Pellegrini sa vyjadrili k nepodaniu ruky - VIDEO
My, politickí pamätníci, dobre vieme, že erózia úcty k hlave štátu sa začala už krátko po tom, čo bol za prvého prezidenta SR zvolený (vtedy ešte v parlamente, priama voľba prišla až po skončení jeho mandátu) Michal Kováč. Napriek tomu, že bol podpredsedom, vtedy politicky dominantného HZDS, dovolil si postaviť sa voči vnútropolitickým a zahraničnopolitickým avantúram predsedu tohto hnutia a predsedu vlády Vladimíra Mečiara.
Niekto tu potrebuje tri facky, ostro reagoval Fico na študenta, ktorý nepodal ruku Pellegrinimu - VIDEO
Nasledovala záplava nenávistných verbálnych útokov na Michala Kováča a rôznych zlomyseľností voči jeho úradu. Tí mladší si už nepamätajú, že jedným z prejavov „úcty“ predsedu vlády k prvej hlave SR bolo zavlečenie prezidentovho syna do Rakúska, alebo Flašíkovo zavesenie hodín oproti prezidentskému palácu, ktoré Michalovi Kováčovi odpočítavali čas vo funkcii.
Útoky na prezidentku Čaputovú
Vo volebnom období prvého priamo zvoleného prezidenta Rudolfa Schustera, v dvoch po sebe idúcich mandátoch prezidenta Ivana Gašparoviča sme síce mohli zaznamenať rôzne politické ataky na ich osoby, niekedy aj kontroverzné a neúctivé, ale neboli sme svedkami systematicky vedených nenávistných kampaní voči nim, organizovaných konkrétnou politickou stranou.
Recidíva mečiarovského krajne neúctivého zachádzania s demokraticky zvoleným prezidentom prišla v druhej časti mandátu Andreja Kisku, najmä však po zvolení prvej ženskej hlavy štátu – Zuzany Čaputovej.
Študent pri prevzatí ocenenia odmietol podať ruku Pellegrinimu, Druckera vzniknutá situácia mrzí – VIDEO
Strana Smer-SD pod vedením Roberta Fica rozpútala proti prvej žene v Prezidentskom paláci dlhodobú nenávistnú, nechutnú kampaň s jasným cieľom hlavu štátu systematicky dehumanizovať, diskreditovať a dotlačiť ju k tomu, aby sa neuchádzala o znovuzvolenie, čo sa jej podarilo dosiahnuť.
Smutne najslávnejšie bolo vulgárne vykrikovanie davu priaznivcov Smeru na jej adresu v Nitre 1. mája 2022, že je „americká k….“. Udialo sa pod taktovkou podpredsedu Smeru za pobaveného prizerania sa celej špičky strany.
Tento hejt ostane v politických dejinách stále mladej Slovenskej republiky mementom, kam až môže zájsť demoralizovaná politická elita, akej miery neúcty k žene a najmä k hlave štátu sa môže budúca vládna strana dopustiť.
Svoje protičaputovské kampane však robili aj SNS pod vedením Andreja Danka, hnutia Republika pod vedením Milana Uhríka, ale aj OĽaNO Igora Matoviča. Zoznam brutálnych útokov na prvú ženskú hlavu štátu by bol veľmi dlhý. Možno si ich ľahko „vygoogliť“.
Úcta k hlave štátu sa nepestovala
Systematická diskreditačná kampaň proti prezidentke sa jednoducho stala súčasťou volebných stratégií pred parlamentnými voľbami v roku 2023. Osobitne to platí pre stranu Smer, ktorá aj vďaka mobilizácii voličov na nenávisti voči prezidentke tieto voľby vyhrala.
Spomenúť by sme si však mali aj na nechutné osobné útoky koaličných politikov, ale aj Igora Matoviča, na Petra Pellegriniho počas prezidentskej volebnej kampane, ale aj po nej. Sú ešte v čerstvej pamäti. Bezohľadné až dehumanizujúce napádanie demokraticky zvolenej hlavy štátu sa jednoducho na Slovensku stalo normálnou súčasťou politického boja a nekultúrnosti robenia politiky.
Úcta k prezidentovi ako reprezentantovi štátu sa nepestovala. Nestala sa našou politickou tradíciou. Naopak. Vytvoril sa zradný, štátnosť zraňujúci politický obyčaj: „My vášho prezidenta, ktorého sme nevolili, môžeme nenávistne urážať, šikanovať, zhadzovať, ale vy toho prezidenta, ktorého sme si zvolili my, musíte rešpektovať, vzdávať mu za každých okolností úctu a vážiť si ho.“
Inak povedané, my sme mali dobré dôvody brutálne útočiť na Zuzanu Čaputovú, ale vy, slniečkári, liberáli, globalisti, Chazari atď. atď., musíte za každých okolností preukazovať úctu prezidentovi Pellegrinimu, ktorého sme si zvolili my. To, že ho sami urážame a dehumanizujeme, je iná vec. Vy si však nesmiete dovoliť ani len nepodať mu ruku.
Dvojaký meter
A tak sa tí, ktorí sa vyžívali v brutálnych útokoch na predchádzajúcu hlavu štátu, alebo ich aspoň s potešením sledovali a schvaľovali, sa dnes zavzdušňujú morálnym pobúrením nad konaním Simona Omaníka.
Vidia obrovskú, priam fatálnu neúctu k hlave štátu v tom, že za vynikajúci výkon ocenený študent podal ruku iba ministrovi školstva a nepodal ju Petrovi Pellegrinimu, hoci pritom neurobil žiadne obscénne gesto ani nepoužil na rozdiel od tej Nitry žiadny vulgarizmus.
Za všetky odsudzujúce vyjadrenia odcitujem to, ktoré urobil generálny prokurátor: „Demonštratívne odmietnutie podania ruky prezidentovi Slovenskej republiky považujem nielen za smutnú vizitku slovenskej reality, ale najmä za nemiestny a zneucťujúci prejav k autorite a vážnosti prezidenta Slovenskej republiky.“
Všetci dnešní moralisti by sa však najprv mali pozrieť na seba, ako reagovali na spomenuté surové útoky na prezidentku a predchádzajúcich prezidentov. Podľa onoho biblického: „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, ale vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“
Príkladom „dvojakého kilometra“ v morálnom odsudzovaní je aj prístup dnešných kritikov Simona Omaníka ku gestu, ktoré pri rovnakej príležitosti urobil iný študent.
Prezidentka Zuzana Čaputová 13. januára 2023 prijala 35 študentov stredných škôl, ktorí získali zlaté, strieborné a bronzové medaily v medzinárodných predmetových olympiádach. Medzi ocenenými študentmi bol aj 19-ročný Svätopluk Národniar, ktorý prišiel na udeľovanie s odznakom znázorňujúcim kosák a kladivo, ktorý mal pripnutý na saku. (Teda symbol, ktorého nosenie je zo zákona zakázané).
Národniar si vtedy prevzal ocenenie od ministra školstva Horeckého, podal si s ním ruku, ale na žiadosť prezidentky o podanie rúk zareagoval odmietavým gestom. Následne pri fotení s prezidentkou a ministrom školstva pózoval so zdvihnutou zaťatou päsťou pravej ruky. Svoje počínanie vysvetlil pre Infovojnu takto: „S prezidentkou Čaputovou mám osobný a politický problém, pretože obhajuje práva menšín a podľa televízie Rossija 1 má údajné väzby s pánom Sorosom.“
Vtedy opozičný líder Robert Fico ocenil gesto veľkej odvahy, ktoré ukázal mladý študent, ale aj jeho rodičov: „Je úžasné vidieť, že sa mladá generácia vďaka výchove svojich mám a otcov nebojí otvorene a slušne vyjadriť odpor voči aktuálnej vládnej koalícii, ako aj pani v paláci.“
Podpredseda Smeru Ľuboš Blaha tiež jasal: „Šach mat, slniečka! Mladý chalan ukázal americkej agentke, kde je jej miesto. A ten kosák s kladivom a zdvihnutá päsť… fantastické. Venceremos,“ napísal.
Gesto Svätopluka Národniara neušlo ani pozornosti generálneho prokurátora Maroša Žilinku: „Plne stojím za študentom strednej školy, ktorý v piatok v Prezidentskom paláci odmietol podať ruku prezidentke Čaputovej. Toto gesto netreba brať ako zneucťujúci prejav k autorite hlavy štátu, ale ako prejavenie slobodného názoru,“ napísal vtedy na facebooku. Zakázaný symbol mu ako bývalému politikovi KDH evidentne nevadil.
Vracajúc sa k diskusii s pred dvoch rokov však treba upozorniť na jednu dôležitú vec. Nikto z vtedajších vládnucich politikov nevyzýval k násiliu voči študentovi Národniarovi. Na rozdiel od dnešného predsedu vlády, ktorý by „nevycválanému puberťákovi s ukrajinskou vlajkou na obleku“ naordinoval tri facky a spýtal sa ho, či mal detskú izbu a čo ho naučili jeho rodičia.
Ukážkový príklad opätovného odobrovania násilia ako spôsobu riešenia politických sporov a používania dvojakého kilometra pri posudzovaní rovnakej veci naším premiérom. Siahol po osvedčenej politickej technike: namiesto vysvetľovania svojich škandálov, zlyhaní vo vládnutí, rozkladu štátu a zahraničnopolitickej otočky treba podhodiť rozhnevanému davu svojich fanúšikov novú korisť – mladého, talentovaného študenta. Rozdúchať vášne a nenávisť a zmiesť pod koberec všetko, čo by mohlo ohroziť môj politický naratív a poškodiť môj imidž u priaznivcov.
