V polovici apríla 1943 Európou preletela správa nemeckej tlačovej agentúry, že v okolí ruského Smolenska sa našiel masový hrob s údajne až 10 000 poľských dôstojníkov postrieľaných Sovietmi. Tento počet bol neskoršími výskumami znížený na vyše 4 tisíc.
V situácii nemeckých porážok a rozširujúcich sa vedomostí o zločinoch nacistického Nemecka nemeckej informácii mnohí neverili. Poľská exilová vláda, ktorá od roku 1939 bezvýsledne pátrala po viac než 20 tisíckach svojich nezvestných záložných dôstojníkoch, desivej správe verila. ZSSR ju naopak označil za „fašistickú propagandu“, katyňské hroby vyhlásil za oblasť „archeologických vykopávok“ a s poľskou vládou úplne prerušil diplomatické styky. Na Stalinovu stranu sa postavil aj exilový čsl. prezident Edvard Beneš a Winston Churchil dokonca poľskému premiérovi Śikorskému odkázal, aby nechal vec na pokoji, vraj „mŕtvych už k životu neprebudí“.
Masaker sa vyšetroval už počas vojny.
Od celej veci dal alibisticky ruky preč aj Medzinárodný Červený kríž so sídlom v Ženeve. V tejto situácii Nemecko zorganizovalo medzinárodnú komisiu 12 súdnych lekárov z rôznych krajín nemeckého vojnového bloku. Jej členom za Slovenskú republiku bol prof. František Šubík, ktorý bol známy i pod básnickým menom Andrej Žarnov.
O koho išlo?
Už v 20. rokoch písal básne, ktoré mali silný sociálny a národný podtext, čím sa dostal do konfliktu s vtedajším čechoslovakistickým režimom. Jeho prvú zbierku Stráž pri Morave (1925) vtedajšia čsl. cenzúra nariadila zhabať a viaceré básne sa ocitli na indexe. Vďaka tejto afére ho však vodca HSĽS Andrej Hlinka odvtedy pokladal za „svojho človeka“, neskôr ho dokonca označil za „slovenského Gándhího“. Hlavným Šubíkovým zamestnaním bola medicína. V roku 1937 sa stal docentom špeciálnej patológie a v 1939 riadnym profesorom patologickej anatómie na Slovenskej univerzite. Naostatok v roku 1942 šéfom slovenského zdravotníctva.
Čo zistila komisia?
Medzinárodná lekárska komisia skúmala hroby v dňoch 29. – 30. apríla 1943. Následne vydala stanovisko konštatujúce zodpovednosť ZSSR za vraždy. Zistenia komisie – i svoje vlastné – Šubík široko medializoval aj po svojom návrate do Bratislavy. Ako v tlači, tak i vo verejnej prednáške po návrate z Katyńe, Šubík opakovane potvrdil, že obeťami sú poľskí dôstojníci, zastrelení v čase, keď oblasť kontrolovali Sovieti. Príčinou smrti všetkých vykopaných mŕtvol bol vstrel do hlavy zozadu. Potvrdil tiež, že komisia pracovala samostatne a bez akéhokoľvek nátlaku Nemcov. „Ak by bol o Katyńskom lese opak pravdou, neváhal by som to povedať úplne otvorene, alebo by som protokol rozhodne nepodpísal. Nie som človekom ani zadných dvierok, ani človekom, ktorého možno podplatiť alebo dokonca prinútiť popísať nepravdu“, vyslovil sa. Okrem odbornej náplne však jeho slová mali i politický záver. Katyńský prípad podľa neho ukázal, že „v sovietskom Rusku sa teroristické metódy ani o vlas nezmenili, že tam niet ani nacionalizmu, slavjanofilstva, ale (…) sociálna úbohosť“. Svedectvo kompromitujúce ZSSR sa lekárovi kruto vypomstilo po zmene politickej situácie v rokoch 1944/1945. Už počas SNP sa Šubík ocitol na zozname 38 spisovateľov a kultúrnych pracovníkov, pre ktorých povstalecká SNR žiadala od exilového prezidenta Beneša rozsudok smrti. Je pravdepodobné, že, ak by ho sovietske bezpečnostné orgány boli zastihli, hrozilo by mu odvlečenie do ZSSR. Z obavy o život preto v apríli 1945 s maloletým synom i tehotnou manželkou evakuoval do americkej okupačnej zóny. Po zatknutí vládnych predstaviteľov SR americkou vojenskou políciou v októbri 1945 bol, spolu s dotyčnými, deportovaný do ČSR. V obnovenom Československu mu odňali profesúru, uväznili a postavili pred Národný súd. V obžalobnom spise z apríla 1947 sa Šubíkovi kládlo za vinu, že sa zúčastnil „komisionálnej obhliadky masových hrobov asi 900 poľských dôstojníkov povraždených Nemcami v známom Katynskom lese“. Následne vraj verejne „opakoval vymyslené tvrdenia osočujúce bezpečnostné orgány ZSSR“ čím vraj ako „dával svoje služby k dispozícii fašistickému režimu“, ergo spáchal trestný čin „kolaborantstva“ podľa nariadenia č. 33/1945 zbierky SNR. Do zániku Národného súdu však tento rozsudok nestihol vyniesť. Vyniesol ho až Ľudový súd v apríli 1948. V situácii hroziaceho vysokého trestu Šubíkovou obranou bolo len tvrdenie, že do Katyńe vraj musel ísť na nátlak Nemcov a ministra vnútra Macha, a tiež že zápisnicu z exhumácií všetci členovia „museli“ podpísať. V každom prípade, svoj podpis ani po mnohomesačnom väzení neodvolal a nikdy nepovedal, že Katyń je dielom Nemcov, ako sa to od neho očakávalo. Tým, možno povedať, zachránil česť slovenského intelektuála v krutej dobe. Keďže proti Šubíkovi žaloba – okrem katyńskej kauzy – nenašla jediné negatívne svedectvo, po 30 mesiacoch väzby bol odsúdený „iba“ na verejné pokarhanie a náhradu súdnych trov, ktoré však súd vyhlásil za nedobytné. Aj potom bol však pod dozorom ŠtB a mal zákaz publikovania.
Zostal pôsobiť aj naďalej na Slovensku?
V súvislosti so šikanovaním zo strany ŠtB, neustálym sledovaním jeho i rodiny, sa ich život stal neznesiteľným. Jediným riešením ostala emigrácia. Potom, ako sa mu v apríli 1952 podaril útek s celou rodinou do Rakúska a Nemecka, sa od roku 1953 trvalo usadil v USA. Umrel v roku 1982.
O Katyni sa však dlho nehovorilo.
Nielen v Československu, ale v celom sovietskom bloku, sa pojem „Katyň“ stal tabu. Zmizlo zo všetkých učebníc i encyklopédií. Bolo tomu tak až do roku 1990, keď najvyšší predstavitelia ZSSR otvorene priznali zodpovednosť sovietskych orgánov za masaker.
