Práve pred 73 rokmi, 23. marca 1939, maďarské jednotky zaútočili na východné Slovensko. Pre túto udalosť sa vžil názov Malá vojna. Od roku 1919 to bol už tretí vstup jednotiek maďarského štátu na územie Slovenska. O čo išlo?
Obnova hraníc tzv. veľkého Uhorska bola hlavným cieľom všetkých maďarských vlád, bez ohľadu na ich charakter. Tieto snahy mali nádej na úspech vždy, keď sa narušil mocenský status quo vytvorený víťaznými mocnosťami 1. sv. vojny. Treba povedať, že maďarská politika nevynechala jedinú príležitosť, aby dala Slovákom najavo, že patria pod zvrchovanosť Budapešti.
Čo Malej vojne predchádzalo?
O prvý pokus sa Maďari pokúsili v roku 1919 na vlnách boľševickej revolúcie. Väčším úspechom pre nich bol 2. november 1938, keď v tzv. Viedenskej arbitráži z dielne fašistického Talianska a nacistického Nemecka získalo Maďarsko 20% územia Slovenska. Ani tento zisk však Budapešť nepokladala za uspokojivý. Keď v polovici marca 1939 došlo k zániku 2. ČSR a vytvoreniu Slovenského štátu, so súhlasom Hitlera Maďari okupovali celé územie Podkarpatskej Rusi. Vytvorením spoločnej maďarsko-poľskej hranice sa Slovensko ocitlo v priamom ohrození svojimi susedmi, ktorí sa netajili snahou o jeho parceláciu. Práve z územia Podkarpatskej Rusi sa Maďarom naskytol nový možný smer útoku proti Slovenska, s ktorým československá, ani slovenská armáda nikdy nekalkulovala.
Bolo Slovensko na útok pripravené?
Minister obrany podplukovník F. Čatloš mal k dispozícii len chabé a nekompletné jednotky v štádiu budovania. Okrem toho, po plnom diplomatickom uznaní Slovenského štátu Maďarskom hneď 15. marca 1939, azda nik z vládnych činiteľov neveril v možnosť útoku. Na rozdiel od slovenského podcenenia situácie bol maďarský útok dôkladne pripravený a precízne načasový: konal sa na druhý deň po odchode posledného transportu českých dôstojníkov a vojakov, ako aj deň po ukončení práce slovensko-maďarskej rozhraničovacej komisie, ktorá definitívne potvrdila platnosť existujúcich hraníc…
Čo sa teda stalo pred 73 rokmi?
23.marca v skorých ranných hodinách približne 40 tisíc maďarských vojakov obsadilo územie okresov Sobrance a Snina. Ich prienik bol uľahčený aj tým, že postupovali s bielymi zástavami či v ukoristených uniformách čsl. armády. V prvom dni tak bránili dotknuté územia len slovenskí letci. Nasledujúceho dňa, 24. marca, sa rodiaca armáda a letectvo pokúsili o spätné vybojovanie územia, no neúspešne. Ďalšie pokusy o protiútok už v zárodku udusil Hitlerov príkaz z večera 24. marca ukončiť konflikt medzi „spojencami“. Napriek tomu, že Nemecko v čerstvo podpísanej Ochrannej zmluve z 23. marca 1939 garantovalo ochranu celistvosti slovenského územia, v skutočnosti donútilo Slovákov k ďalším územným ústupkom v prospech Budapešti. Do bojov sa tak nemohli zapojiť ani tisíce dobrovoľníkov, ktorí sa medzitým zo všetkých kútov Slovenska hrnuli na východ. V ten istý deň, 24. marca, maďarské letectvo bombardovalo Spišskú Novú Ves, ležiacu 150 km za frontom, keďže tamojšie letisko sa stalo ohniskom slovenskej vzdušnej obrany. Mesto bombardovalo celkovo 9 maďarských lietadiel Junkers 86, ktoré na letisko a mesto zhodili vyše 500 zápalných či trhacích bômb. Tie poškodili či zničili 7 lietadiel a vyžiadali si 13 životov.
Slovenská diplomacia na útok nereagovala?
Zaujímavú reflexiu našiel konflikt na poli diplomacie. Keď slovenské MZV adresovalo do Budapešti 23. marca 1939 protestnú nótu a ultimátum na stiahnutie vojsk, z Budapešti odpovedali, že ich armáda nevykonáva na východom Slovensku žiadnu operáciu, došlo vraj len k „omylom pri korektúre hraníc“. Neskôr svoj postup Budapešť zdôvodnila potrebou „zjednotenia“ rusínskeho obyvateľstva.
