Šport sledujem od útleho detstva. Vždy bol mojou súčasťou. Hral som futbal i hokej, neskôr som zažil ako fanúšik zlato slovenskej reprezentácie na MS v hokeji, so zatajeným dychom som sledoval zisky cenných kovov z olympijských hier a úspechy na ďalších podujatiach. Neskôr som sa stal komentátorom a športovým novinárom. Na vlastné oči som videl veľa pôsobivých príbehov na štadiónoch či za komentátorským pultom. Ale s plnou vážnosťou píšem, že uplynulé dní strávené so slovenskou výpravou na Svetových zimných hrách Špeciálnych olympiád Turíne boli jedným z mojich najväčších zážitkov, a to nie len v živote športovom ale aj tom bežnom, civilnom. Počas hier v Taliansku som veľmi rýchlo pochopil, že mojou hlavnou náplňou nebude mapovanie získavania medailí, ale absorbovanie emócií a životných príbehov športovcov s intelektuálnym znevýhodnením.
Poklona za špeciálnu inakosť
Je na mieste napísať, že všetkých 26 športovcov spod Tatier si zaslúži obrovskú poklonu. Nie len za 34 medailí, ktoré doniesli domov, ale aj za to, že to aj napriek svojmu osudu nikdy nevzdali. Za to, že sa naučili z nevýhody spraviť svoju výhodu. Za to, že ukázali svoju bezprostrednosť a odhodlanie. Za to, že športové emócie dokázali povýšiť na iný level. Za to, že ukázali, že aj napriek prehre či neúspechu sa je možné usmievať a tešiť.

Rodičovská i trénerská nezlomnosť
Obdiv je potrebné adresovať aj rodičom, trénerom a ostatným nápomocným ľudom. Ani oni to nevzdali, zodvihli hlavu a povedali si: „Dočerta, no a čo, že moje dieťa má Downov syndróm či iné intelektuálne znevýhodnenie, aj tak raz bude schopné zjazdiť svah v Sestriere či odbehnúť 400 m v hustom snežení.“ Z tejto nezlomnosti musí mať každý človek zimomriavky. Ja som mal nie len tie, ale aj slzy v očiach. Tí, ktorí ma poznajú si povedia, že to nie je možné. Nie? Tak sa si to vyskúšajte na vlastnej koži.
Nie sú normálni. Sú ešte lepší
„Ale veď to nie sú normálni športovci. Oni športujú len tak“. Som si istý, že toto tvrdí stále významná časť ľudí, bežných i tých s kompetenciami a funkciami. Máte pravdu, nie sú normálni. Sú ešte lepší. Pretože dokázali aj napriek znevýhodneniu veci, o ktorých snívajú aj „zdraví“ ľudia. A navyše, neriešili pri tom peniaze, nefrflali na podmienky, neobviňovali rozhodcov a súperov. Šport si užívali. Inak ako sme zvyknutí. Čistejšie a so srdcom. Inak to opísať neviem.

Ženy na čele komunity
V Turíne som už po pár hodinách zistil, že éterickou súčasťou slovenskej komunity je okrem športovcov a ich koučov aj kvinteto žien z národnej organizácie Špeciálne olympiády. Ani raz som nevidel zamračenú tvár Evy Gažovej, Martiny Gogoglovej, Dominiky Nestarcovej, Veroniky Sedláčkovej či Kristíny Tischer. Zlé jazyky tvrdia, že veľa žien na malom priestore nemôže kooperovať, no v tomto prípade to neplatí. Z funkčnosti nimi riadnej organizácie si môžu brať príklad mnohí, aj tí, ktorí riadia oveľa väčšie štruktúry.


Poznanie, ktoré nikdy nezmizne
Hlavným posolstvom Svetových hier je demonštrácia toho, že aj znevýhodnení športovci, môžu plnohodnotne súťažiť. Primárne ide o inklúziu, no ak idete hlbšie pod povrch, tak skôr ši neskôr narazíte na to, že si uvedomíte ako veľmi vďačný môžete byť za svoje zdravie i zdravie svojich blízkych. Pre mňa osobne je však oveľa dôležitejšie poznanie, že ak by aj osud ukázal svoju odvrátenú tvár, nič sa tým nekončí. Veď olympijské zlato môžete vyhrať aj tak. Potrebujete iba pevnú vôľu, cieľ, túžbu a nezlomnosť- presne to ukázali stovky športovcov na hrách v Turíne.