Vaša kniha Život po živote bola preložená do vyše 30 jazykov. Ste autorom pojmu „zážitok na prahu smrti“ (ZPS), ktorý sa dnes vďaka Vám už bežne používa. Kedy a prečo ste sa začali zaoberať touto tematikou?
Mojou prvou záľubou už od siedmych rokov bola astronómia, ktorá je pre mňa ešte stále fascinujúcou. Dokonca mám doma aj zbierku ďalekohľadov. Ale v skutočnosti som nebol vychovávaný v náboženskej rodine. Môj otec bol chirurg a okrem toho aj vojenský dôstojník v tábore Berkeley, čo bola z môjho dnešného pohľadu veľmi trpká skúsenosť. Zažil všetky tie strašné veci na juhu… Takže nemal vôbec žiadny záujem o náboženstvo. A z pohľadu astronóma som si myslel, že keď človek zomrie, jeho telo zanikne spolu s jeho vedomím. Zároveň som sa zaujímal o filozofiu a keď som mal 18, nastúpil som na univerzitu vo Virgínii. Mojím pôvodným zámerom bolo získať titul z astronómie, ale po prečítaní prvých strán Platónovej Republiky som vedel, že sa stane mojím hlavným odborom. V historickom prehľade nájdete zhrnutie, že Republika je o spravodlivosti. Ale zároveň je aj o vzťahu k vnímaniu života po smrti. Na konci tejto knihy je príbeh o arménskom vojakovi menom Er, o ktorom si všetci myslia, že je mŕtvy. Keď však začnú pripravovať jeho telo na pohreb, zrazu sa preberie a porozpráva ostatným o tom, ako išiel na druhý svet. Je zjavné, že Platón bral túto tému veľmi vážne. Aj v iných dialógoch spomína, že otázka o živote po smrti je dôležitá. Bez ohľadu na to, k akému záveru nakoniec dospejeme, je dôležité sa nad touto otázkou aspoň zamyslieť. Bol som očarený jeho argumentmi a tak som sa začal hlbšie zaoberať touto tematikou.
Život po živote ste však napísali až v roku 1975…
Presne tak. Viete, úplne prvé myšlienky a názory, ktoré si v mladosti vytvoríme, nás väčšinou sprevádzajú počas nášho života a je ťažké sa ich vzdať alebo ich prekonať. Keď som začal čítať Platóna, bol som síce fascinovaný, ale táto myšlienka sa mi nezdala hodnoverná. Neexistuje totiž žiadny racionálny spôsob skúmania tohto javu. O tri roky neskôr, keď som bol v treťom ročníku, spoznal som doktora Ritchieho, ktorý pôsobil ako profesor psychiatrie na mojej univerzite. Porozprával nám o zážitku na prahu smrti, keď sa po resuscitácii vrátil naspäť do tohto sveta. Bol to veľmi milý človek a zanechal vo mne silný dojem. Keď som ukončil svoje štúdium a začal pracovať ako učiteľ filozofie, odrazu som počul podobné príbehy aj od mojich študentov. Po troch rokoch učenia som sa rozhodol študovať medicínu, čo mi dalo výbornú príležitosť rozprávať sa s veľkým počtom ľudí, ktorí umreli na operačnom stole a boli opäť oživení.
Stretli ste sa s nejakými kultúrnymi alebo náboženskými rozdielmi počas Vášho výskum ZPS?
ZPS majú jednotný vzorec. Vzhľadom na kultúrne pozadie ľudia vysvetľujú tieto zážitky pomocou rozličnej terminológie, ale všetci súhlasia s tým, že ide o cestu a že sa ťažko vkladá do slov. Keď som bol pred piatimi rokmi v Číne, ľudia sa tu zdráhali hovoriť o tejto téme, ale predsa len, po prednáške mi opísali také isté príhody ako ľudia z Indie či Japonska. Mám kolegov na každom kontinente okrem Antarktídy, ktorí sa zaoberajú ZPS. Bol som v Európe i Južnej Amerike. Na celom svete sa objavujú hlavne dve črty, ktoré sa dajú nazvať podstatou: prvou je, že bez ohľadu na to, ako dobre sa ľudia vedia vyjadrovať, celý ZPS je ťažké zaobaliť do slov. Je to niečo, čo sa nedá ľahko preložiť do štandardného jazyka. A ten druhý je, že cestovali von zo svojho tela do bieleho svetla, kde stretli svojich príbuzných, ktorí už zomreli. A potom vidia akúsi panorámu, prehľad svojho života, ktorý prežili. Ale nie z toho pohľadu, ako keď svoj život prežívali, ale iba ako pozorovatelia, empaticky spojení s tými, s ktorými sa v živote stretli. Keď vidíte, ako ste niekomu ublížili, cítite jeho smútok a bolesť. Ľudia sa po tomto zážitku vracajú s presvedčením, že existuje život po smrti a tiež, že jedinou vecou, ktorá je v živote skutočne dôležitá, je naučiť sa milovať.
Muži sú oveľa racionálnejšie bytosti ako ženy. Existujú rozdiely v tom, ako ženy a muži opisujú ZPS?
Muži aj ženy popisujú tento zážitok rovnako. Máte pravdu v tom, že muži pristupujú ku všetkému racionálnejšie. Moja manželka, skeptická televízna novinárka, s ktorou som ženatý už 17 rokov a ktorá je odo mňa omnoho múdrejšia, nechápe, prečo po toľkých rokoch jednoducho nemôžem povedať, že verím na život po smrti. Som veľmi závislý od svojej manželky. Viem veľa o logike, ale moja žena vie oveľa viac o praktickom živote.
Ako sa ľudia zmenili po ZPS?
Väčšinou už nemajú strach zo smrti. Ich zážitky ich presviedčajú o tom, že smrť je len prechod do iného štádia existencie. Väčšina ľudí v živote niečo hľadá – moc, slávu, peniaze, poznanie. Ale čokoľvek hľadali predtým, vracajú sa s poznaním, že najdôležitejšia vec na zemi je naučiť sa milovať. Pozerali sa totiž na svoj život očami ľudí, ktorí ich mali radi. Keď svoj život prežívali, boli akoby hercami, v tejto panoráme ho však vidia z pohľadu divákov a dokážu si uvedomiť, čo robili nesprávne.
Napriek tomu, že sami ste ZPS nikdy nezažili, zmenil výskum ZPS Váš život?
Snažím sa v sebe pestovať lásku, byť k ľuďom taký milý, ako viem. Pri stretnutí s ľuďmi sa snažím aplikovať svoje vedomosti a často si predstavujem, ako sa budú na túto situáciu pozerať spätne, keď budú empaticky zhodnocovať svoj život. Tým, že to robím, sa môj život zlepšuje. Ale musím priznať, že ešte som ďaleko odtiaľ, kam by som sa chcel dostať. Občas poviem nepríjemné veci, keď som nahnevaný a potom to oľutujem. Ale myslím, že sa zlepšujem a že od svojej 30-tky som sa veľmi zmenil. Ale stále je čo zlepšovať.
Na konci augusta na Slovensku vyšla Vaša kniha Záblesky večnosti, dokonca ešte skôr ako v Amerike. S čím sa zaoberáte v tejto knihe?
Zaoberám sa v nej zdieľaným zážitkom na prahu smrti. Keď som sa totiž rozprával s ľuďmi o ich zážitkoch, zistil som, že nielen umierajúci, ale niekedy aj ich blízki, ktorí sa s nimi nachádzajú v danom momente, cítia, že opúšťajú svoje telo a odprevádzajú zomierajúceho do svetla. Mnohí z okolostojacich tvrdia, že videli priehľadnú kópiu tohto človeka, ako sa vznášala nad jeho telom a potom odišla preč. Niekedy to opisujú ako sivú alebo zlatistú guľu, ktorá sa vznesie a odchádza. A existujú aj prípady, kedy prítomný empaticky prežijú prierez životom umierajúceho.
Stalo sa to aj Vám? Máte podobnú vlastnú skúsenosť?
Áno, pravdaže. Ľudí väčšinou motivuje zvedavosť a ja som sa týmito javmi zaoberal dlhé roky. Keď v roku 1994 zomrela moja mama, zažil som to na vlastnej koži. Zaujímavé je, že sa to stalo naraz nielen mne, ale aj mojej manželke, sestre a môjmu švagrovi – všetci spolu sme mali tento fenomenálny zážitok. Slová v takýchto situáciách proste zlyhávajú… Počul som, ako sa moja mama so mnou rozpráva, ale ten hlas nevychádzal z jej tela. Bola v kóme dva dni a keď zomierala, dvakrát povedala „milujem vás“. A hoci viem, že to môže znieť bláznivo, počul som jej hlas veľmi jasne a rovnako aj moji blízki v miestnosti. Ten hlas však nevychádzal z jej úst, ale (hľadá správne slová ) ale z jej mysle. A od toho momentu, keďže som motivovaný zvedavosťou, ďalej som po tom pátral. Viete, keď ste na niečo zvedaví, najlepší spôsob, ako sa o tom niečo viac dozvedieť, je o tom napísať. Ale počas nasledujúcich rokov som si uvedomil, že toto poznanie podkopáva neurofyziologické základy. Keď niekto zomiera, v mozgu nastane deficit kyslíka, ktorý vyvoláva halucinácie – tak si mnohí neveriaci vysvetľujú ZPS. Ale teraz sa vynárajú prípady ľudí, ktorí zažili tie isté zážitky ako okolostojaci. Títo ľudia však neboli ani zranení, ani chorí, nemali nedostatok kyslíku v mozgu a napriek tomu majú tú istú skúsenosť. Takto sa eliminuje rozpor s neurofyziologickým vysvetlením. Som si istí, že prídu ľudia, ktorí budú hovoriť, že ľudia pri lôžku pacienta sú len hysterickí, alebo príliš emocionálni. Toto ale nie je logický postup, je to nepodložená argumentácia. Napriek tomu nikoho o ničom nepresviedčam.
Je na svete niečo, z čoho máte strach?
Mám strach z mnohých vecí. Jednou z nich je aj šoférovanie. Nejazdil som už vyše 20 rokov. Som príliš uvedomelý. Nemám rád bolesť a nemám rád ani spory a konflikty. Pracoval som ako forenzný psychiater s kriminálnikmi pod najvyššou bezpečnosťou, s tými, ktorí boli pomätení, s masovými vrahmi. Bola to zaujímavá práca, ale necítil som sa veľmi dobre. Som skôr plachý človek, cítim sa tu pohodlne, keď sa s vami rozprávam, ale napríklad na nejakej oslave som skôr ten, kto postáva v kúte a snaží sa zostať nepovšimnutý. Takže mám aj sociálnu fóbiu. A potom je tu ešte moja rodina – mám dvoch synov a jedného vnuka a mám dve adoptované deti vo veku 9 a 12 rokov a neustále sa o ne bojím. Ale keď sa bavíme o smrti, z nej strach nemám. Je to práve život, ktorý ma desí, nie smrť.
Čo si o Vašej práci myslí Vaša rodina? Zdieľajú Vaše názory?
Môj otec bol veľmi prísny. Keď som mal 10, zostrojil som si vlastnú raketu- samozrejme potajomky v pivnici, lebo som vedel, že mojim rodičom sa to vôbec nebude páčiť. A aj keď ma to zraňovalo, v tom čase nebolo ťažké pochopiť, že chirurgovi sa nebude páčiť, keď jeho 8-ročný syn začne rozprávať o lietaní do vesmíru. Vravel, že nikto sa nedostane ani na Mesiac (Armstrongovi sa to podarilo až v roku 1968, keď mal R. Moody 24). Keď však vyšla moja kniha Život po živote, môj otec bol na mňa veľmi hrdý. Bolo to pre mňa obrovským prínosom, lebo som sa naučil, že autority nemajú vždy pravdu. Mali by sme počúvať, čo hovoria a rozmýšľať o tom, ale zároveň si vytvárať naše vlastné názory.
Majú Vaša manželka a deti strach zo smrti?
S manželkou sa nerozprávame o ZPS či o živote po smrti – je to moja profesia. Rozprávame sa o tom, ako zaplatiť účty za telefón, čo bude na večeru, o deťoch. Neviem, či sa boja smrti, ale viem, že si užívajú život a to ma teší.
Večer budete mať prednášku na tému Existuje za hranicou života ďalší svet? Akú odpoveď máte pripravenú pre divákov?
Dlhé roky som mal ťažkosti prijať koncept života po živote. A veci, ktoré zažijeme ako deti sa k nám vracajú po celý čas, ako starneme. Tak to bolo aj s mojím pôvodným zmýšľaním – keď odíde telo, stratí sa aj vedomie. V poslednom roku však už neviem dať vyhýbavú odpoveď na otázku, či existuje život po živote. Prišiel som k záveru, že po smrti existuje život. Ktokoľvek, kto vystúpi pred verejnosťou s doktorantským titulom z medicíny, ako ja, má na pleciach veľkú zodpovednosť. Mnoho ľudí sa skôr či neskôr dostane do momentu, keď stratia niekoho blízkeho a z podobných tvrdení, ako sú tie moje, sa ľuďom uľaví a zmenší sa ich žiaľ. Predstavme si, že o niekoľko rokov niekto príde a nájde chybu v mojom procese argumentácie. Potom títo ľudia budú sklamaní a nahnevaní a opäť upadnú do zármutku. Preto vás chcem uistiť, že by som tieto veci nehovoril, keby som necítil vysokú dôveru voči tomu, čo hovorím. Verím, že stojíme na začiatku racionálneho odôvodnenia ZPS a čoskoro budeme počuť potvrdenia života po živote. Ak niekto príde s lepším tvrdením, som ochotný ho počúvať.
Spomínali ste, že ste nevyrastali v pobožnej rodine. Predsa len, veríte v existenciu Boha?
Na túto otázku by som jednoznačne odpovedal nie. Ale zamyslime sa nad touto otázkou – dôraz v nej je kladený na slove existovať. Boh je ale podľa mňa väčší ako existencia ako taká. Slovo existovať má význam, keď hovoríme o veciach v našom svete. Ale Boh je väčší ako tento koncept. Hovorievam, že mám vzťah s Bohom. Ak by sa vás niekto spýtal „Veríte, že Vaša mama existuje?“, bola by to veľmi bizarná otázka. Dôležité je, že s ňou máte vzťah, otázka, či existuje ani nevyvstane.
Existuje spravodlivosť po smrti?
Táto otázka sa nachádza aj v Platónovej Republike. Ak však máte na mysli klasické rozdelenie na nebo a peklo, ľudia o ňom hovoria len veľmi zriedkavo. Skôr spomínajú, že neexistujú slová, ktoré by skutočne popísali toto druhé štádium existencie. Môj výskum poukazuje na veľmi malé percento ľudí, ktorí mali negatívne skúsenosti so ZPS. Pozitívne skúsenosti majú podobný vzorec a tie negatívne sú zasa veľmi odlišné. A najmenej je práve tých prípadov, v ktorých sa hovorí o predstave pekla. Z toho nemôžeme robiť závery. Ale predstavy o pekle možno len nie sú zaznamenané. Pre ľudí môže byť trápne a nepríjemné o tom hovoriť. „Doktor, keď som ja zomrel, išiel som do pekla.“ Nemôžem si byť preto istý.
Aké sú Vaše plány do budúcnosti?
Momentálne vyučujem kurzy pre obchodných manažérov. Celý život som sa zaoberal logikou a tomu sa venujem aj teraz – vytvoril som nový logický systém – nie preto, aby nahradil Aristotelov model, ale aby pokryl priestor neúplnosti Aristotelovej logiky. Jeho logika je založená na binárnych protikladoch: niečo je pravdivé alebo nepravdivé. Ja som vytvoril logiku založenú na troch hodnotách, v ktorom budú zahrnuté aj nezrozumiteľné veci, ktoré nedávajú zmysel. Ako napríklad aký tvar má vesmír a aký je vlastne veľký. Všetky prípady, keď myseľ natrafí na stenu. Ale aj za touto stenou musí predsa niečo existovať. Vytvoril som logiku nezrozumiteľnosti. A mal som s tým úspech hlavne v obchodných seminároch – rozširuje sa tak schopnosť analytického myslenia a ukazuje nové spôsoby riešenia problémov a jednania s ľuďmi. Využíva tak pozitívny prístup miesto manipulačného.
Aké dojmy máte z návštevy Slovenska?
V Bratislave som už raz bol, ešte za čias Československa. Z roku 1991 mám krásne spomienky. A musím povedať, že ľudia sú rovnako milí ako vtedy. Ale rýchlosť, akou tu žijete sa neuveriteľne zvýšila. Som z vidieka, bývam v malom mestečku, preto ma táto rýchlosť šokovala. V budúcnosti by som na Slovensku rád uskutočnil aj ďalšie semináre a prednášky a keďže mi moja manželka a deti vždy veľmi chýbajú, keď som na cestách, dúfam, že ich budem môcť zobrať so sebou.
Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová
