Pre rehole po novembri 1989 nastalo nové obdobie. Od roku 1950 totiž rehoľníci museli žiť v tajnosti, keď komunistický režim rehole zlikvidoval. O živote v totalite hovorí jezuitský kňaz Ladislav Csontos a vincentín Jozef Garaj.
Prečo je rehoľný život pre Cirkev a spoločnosť dôležitý?
Garaj: Cirkev prechádza vývojom. Sú v nej časy úspešné, aj neúspešné. Duch Svätý vždy v Cirkvi, keď bola kríza, vzbudil muža alebo ženu, ktorých život bol odpoveďou na tú krízu. Spomeňme svätého Františka z Assisi, Benedikta či sv. Vincenta. Dnes už tak často rehole nevznikajú, dnes skôr vznikajú hnutia, ktoré sú tiež pomocou na oživenie Cirkvi.
Csontos: Rehoľný život je spôsobom zasvätenia sa Bohu bezo zvyšku. Takáto bezvýhradná oddanosť Bohu vyjadrená sľubmi podľa troch evanjeliových rád poslušnosti, chudoby a čistoty je veľmi dôležitým znamením Cirkvi. Cirkev je znamením pre tento svet. Vo vnútri Cirkvi sú to tí, čo sa zasväcujú Bohu podľa evanjeliových rád. Tým vyjadrujú bezvýhradné oddanie sa Bohu. Takáto bezvýhradnosť bola vždy od počiatku Cirkvi znamením. Najskôr to boli zasvätené vdovy, potom pustovníci až po apoštolské rehole, ktoré Boh vzbudzoval ako odpoveď na určité problémy v Cirkvi, aby tieto spoločenstvá prinášali úzke spojenie s Kristom. To nepriateľom cirkvi vadilo. Nevadili im tí, ktorí boli ochotní robiť kompromisy. Spôsob rehoľného života bol znamením vernosti Ježišovi Kristovi pre kňazov a veriacich.
Prečo komunistom vadili rehole? Nedá sa povedať, že kláštory boli akýmisi centrami proti štátu, alebo režimu?
Garaj: Kláštory boli proti ateizácii, nie proti štátu. Väčšina Slovenska boli veriaci a štát sme my, to by sme išli sami proti sebe.
Csontos: Ak niekto definoval štát ako politickú stranu, táto strana sa stotožnila cez jej vedúcu úlohu so štátom. Partaj, ktorá sa etablovala ako jediná mala právo rozhodovať a odstrániť všetky demokratické a cirkevné inštitúcie, ktoré by podporovali pluralitu a rozvoj ľudskej osobnosti. Toto totalitné režimy strpieť nemôžu. Nemôžu strpieť ideového konkurenta. Totalitný režim si totiž robil nárok na celého človeka, aj na jeho zmýšľanie. Vyžadovali od učiteľov, aby sa zriekli viery. Tento totalitný tlak chcel vyhnať náboženstvo zo života spoločnosti. V tejto zvrátenej ideológii možno vidieť dôvod nezmyselných prenasledovaní.
Garaj: Režim si nárokoval celého človeka. Nielen ako pracovnú silu. Pochopili, že jednohlasné hlasovanie neznamená jednomyseľné. Začal si nárokovať aj na myseľ ľudí.
Napriek tomu sa rehole nepodarilo zlikvidovať a zostali tu aj po roku 1950. Kde a akých rehoľníkov sa vám podarilo stretnúť ako prvých? Ako ste sa dozvedeli o tom, že máte kontakt s tajnými kňazmi a rehoľníkmi?
Garaj: Ja som prvých rehoľníkov stretol v Nitre počas vysokoškolských štúdií. Ako s prvou som sa stretol nie s tajným kňazom a rehoľníkom, ale s tajnou rehoľnou sestrou vincentkou, u ktorej sme mávali stretká. Tá ma oslovila, že by som mohol byť aj pre kňazský život. Do vtedy som na to nemyslel. Potom ma zoznámila s vincentínmi. Postupne počas štúdia na vysokej škole mi povedali, že je aj iná cesta ku kňazstvu ako cez bohosloveckú fakultu. Cez ilegalitu. Narazil som však doma na odpor, keď rodičia pochopili, že budem mimo zákona. Dostali vtedy o mňa strach. Mama si nevedela predstaviť, že by chodila za mnou do väzenia ak ma zavrú. Bol som však presvedčený, že je to pre mňa správna cesta.
Csontos: Ja som dlhé roky sníval, že budem dobrým a slávnym matematikom. Pred maturitou v roku 1969 ma napadlo, že viac ako matematika je venovať sa ľuďom. Profesor dejepisu ma nahováral, aby som išiel na medicínu, pretože mám dobrý vzťah k ľuďom. To bolo prvé nakopnutie. Na mládežníckych omšiach sme mávali modlitby za nové duchovné povolania. Začalo mi to vŕtať v hlave, či takéto povolanie nie je pre mňa. Išiel som za pánom farárom, že by som šiel do seminára. Ten však povedal, aby som počkal, aby som vyštudoval. Na vysokej škole v Bratislave som mal hneď kontakt na vysokoškolské spoločenstvá. Pán kaplán ma poslal za jezuitom Alojzom Šaturom. Zoznámil som sa s Vladimírom Juklom a Silvestrom Krčmérym, ktorí ma vtiahli do štruktúry vysokoškolských spoločenstiev. Išiel som na prvé duchovné cvičenia. Cez spoločenstvá vysokoškolákov som sa zoznámil s biskupom Korcom, dominikánmi, verbistami, saleziánmi. Najviac som mal spojenie so spoločenstvom Fatima. Nakoniec som si povedal že idem k jezuitom, pretože tí precvičia aj rozum a snažia sa aj o solídny duchovný život. V roku 1974 na začiatku piateho ročníka som začal noviciát.
Aká bola formácia za totality?
Garaj: Ja som začal formáciu v roku 1973 po ukončení vysokej školy, keď som išiel pracovať do Bratislavy. Poradili mi, aby som sa nevrátil domov k Veľkému Krtíšu, na vidiek, pretože tam sa skôr niektoré veci prezradia. My sme bývali v podnájmoch po dvoch, pretože spoločenstvo je potrebné. Ak je človek sám, myslí si, že je svätý. Ak žijem s druhým, je tam formácia z bývania, nemôžem si robiť, čo chcem. Býval som s jedným novicom a on odchádzal skôr ráno do práce, ak sme chceli mať spoločnú modlitbu, musel som vstávať o 4:15. Občas k nám prichádzal náš špirituál, ktorý u nás týždeň býval a po večeroch mal pre nás prednášky.
Csontos: Formácia bola rozličná v toku času. Boli dve etapy 50-te a 60-te roky a potom do roku 1990. V prvom období bolo dôležité, že rehole mali v roku 1950 pomerne veľa mladých nevysvätených bohoslovcov. Bolo treba, aby udržali kontinuitu svojej formácie. Väčšinou tam bol model formácie individuálny. Po tom, ako došli do civilu, bol tlak, keď boli spolu, že ich ľahšie identifikovali a potom ich zatvárali. Do roku 1968 pokračovala formácia opatrne až do amnestie. Vtedy dostala formácia nový nádych. Postupne vznikli rôzne modely formácie. Niektoré viac na individuálnom kontakte, alebo ako mali františkáni, ktorí mali až malé kláštory. Týchto komunít bolo veľa. U jezuitov ešte môj noviciát bol individuálny, ale po mojich prvých sľuboch v roku 1976 sa začali vytvárať malé komunity novicov. Bývali sme po jednom až dvoch, zväčša nie u rodičov. Boli víkendové stretnutia komunít od päť do osem členov. Mali sme komunity noviciátsku, formačnú, tých čo študovali filozofiu a teológiu. Mladí kňazi mali ďalšiu komunitu. Každú komunitu mal na starosti jeden kňaz. Mali sme aj študijné komunity, kde sme konzultovali oblasti teológie. Postupne to nadobudlo usporiadanú podobu s riadnou kandidatúrou, noviciátom, štúdiom so skúškami. Jedno obdobie som bol aj ja asistent pre štúdium filozofiu a jedno som zas robil novicmajstra.
Bol niekedy niekde prototyp pre takúto formáciu, alebo máme na to patent?
Garaj: Rehole neboli pripravené na túto situáciu. Na takýto spôsob života. To sa až neskôr ukazovalo, čo bolo možné. Naši vincentíni, keď boli zrušené kláštory, si prenajali jeden byt v Nitrre pod Kalváriou. Bývalo tam šesť študentov spolu s predstaveným. Nevnímali, že by mohli byť ostro sledovaní. Naproti však býval eštebák, ktorý ich udal. Z toho bol aj prvý súdny proces. Predstavený dostal doživotie. Videlo sa, že tento spôsob nie je možný, učili sme sa za pochodu.
Csontos: Fungovali skúsenosti počiatkov rehoľných inštitútov. U jezuitov to boli to skúsenosti zakladateľov. Čítali sme si a inšpirovali počiatkami, keď svätý Ignác s prvými spoločníkmi nemal jasné, či chcel založiť rehoľu. Nazýval to spoločenstvo „Priatelia v Pánovi“. Až okolnosti ho dotlačili, aby sa stal kňazom, pretože narážal na problém, že nie je kňaz. Toto bola určitá výhoda jezuitov, pretože vnímali začiatok Ignáca ako určitú improvizáciu. Aj misie jezuitov boli vždy improvizáciou, preto boli pomerne dobre pripravení na tento spôsob improvizácie. Biskup Korec už v roku 1951 si pripravoval texty osemdňových duchovných cvičení. Jozef Porubčan, ktorý bol samostatne hospodáriaci roľník u rodičov, si tiež pripravoval vlastné texty. Chápali, že je kľúčové robiť si exercície, maximálne po dvoch. Boli teda, aj neboli pripravení. Rehole neboli pripravené, že sa štruktúry rozbijú. Ale boli pripravené tým, že boli spojení s Kristom a verili, že keď ich Boh povoláva, dá im spoznať spôsob aj v tejto situácii ako uskutočniť povolanie k zasvätenému životu. Neoddali sa nečinnému čakaniu na lepšie časy, keď budú mať kláštory ako to bolo do roku 1950.
Bola rehoľná formácia pred rokom 1989 rovnako kvalitná, ako v čase slobody?
Csontos: Fakticky sme nemali inú možnosť ako sa vrátiť ku koreňom, lebo sme nemali oporu barličiek, ktoré poskytuje uzavretý dom a štruktúra. Tohto zbavený sa korene lepšie objavili. To zodpovedá exhortácii o zasvätenom živote. Pomohol aj druhý moment a to je osobné vloženie sa do formácie. Nemôžem sa postaviť do pozície, že ja formátor vyformujem človeka. On musí na sebe chcieť pracovať. Vtedy bolo jasné, že sa to deje z prameňov a musíme na sebe pracovať. Nikto ma nebude kontrolovať, či meditujem, či pristupujem k sviatostiam. Ak sa prestanem modliť tak mi to všetko zvetrá. To platí aj dnes. Osobná ľudská dimenzia je dôležitá. Nedá sa príliš vsadiť na inštitúciu. Dnes je mladý človek oveľa viac samostatnejší. Treba počítať, že potrebuje dosť veľkú samostatnosť, aby mohol dozrieť. Formácia má aj ľudskú zložku a to je dozrievanie, ktoré je možné v rozličných podobách.
Garaj: Osobné vloženie sa muselo byť bytostne hlbšie, pretože tu bolo trvalé riziko, že môžu človeka odhaliť, zavrieť. Bolo napätie z toho, že sme boli postavený mimo zákon. Ak by nebolo toto úplné odovzdanie sa povolaniu, nedalo by sa obstáť. Človek by nevedel uniesť tú atmosféru ľudskej neistoty.
Csonstos: Jeden spolubrat žil vo veľkom takom strachu. Snívalo sa, mu, že nás zatvorili. Bol nešťastný, že ja som to bral s humorom. Bola to jedna z možností, že nás zavrú, no a čo. Ale naši predchodcovia v 50-tych rokoch sa nevzdali svojho povolania – kňazstva ani zasväteného života.
Garaj: My sme nevnímali riziko až tak. Vnímali sme to tak mládežnícky. Ale vzťahy boli hlbšie. Boli sme zodpovední jeden za druhého. Museli sme dodržiavať „bezpečnostné prepisy“, konšpiráciu, utajenie. Vedeli sme, že riskujeme, ale Boh tam bol prítomný. On nás povolal a chránil.
Ak by nebola totalita, stali by ste sa stali rehoľníkmi?
Csontos: Nikdy som sa nad tým netrápil. Ak sa dalo vyjsť na verejnosť, ak sa ukázala možnosť spovedať, s určitým rizikom za dva roky väzenia, možno s podmienečným trestom, išiel som. Skúsenosť venovať sa ľuďom mi stála za to. Chodil som na prvé piatky spovedávať. Strach som mal prvýkrát. Potom opadol a prišla kňazská radosť, že som svedkom toho, ako sa Boh dotýka ľudí a očisťuje ich.
Po rehoľnej formácii ste na ceste ku kňazstvu museli prejsť štúdium . Robili ste normálne skúšky?
Csontos: Dogmatickú teológiu prekladali jezuiti. Filozofiu zas saleziáni. To boli tisíce strán samizdatov, ktoré sa vymieňali dokonca aj s českými rehoľníkmi. Komunikácia vďaka väzeniu bola veľmi živá. Robili sa kurzy. Mali sme skúšky z filozofie, teológie. Študijná stránka bola u jezuitov braná dosť vážne. Niektoré problémy mali spolubratia, ktorým bolo vzdialené klasické vzdelanie, keď bolo treba siahnuť po latinčine, hebrejčine, alebo gréčtine.
Vy ste boli vysvätení na kňazov v zahraničí.
Garaj: My sme mali zázemie v Poľsku v Krakove. Tam sme začali chodiť v roku 1971. Ja som tam bol prvýkrát v roku 1975, kde som sa stretol prvýkrát s kardinálom Wojtylom. Bol to môj prvý kardinál, ktorého som videl na živo. Jeho pomocný biskup bol náš spolubrat, lazarista. On ma aj svätil v roku 1980 v Krakove. Primičnú sv. omšu som mal na druhý deň v Čenstochovej ráno o 6 hod. ako neznámy koncelebrant. Nikto nevedel kto som a odkiaľ som.
Csontos: V tom čase prebiehali rokovania Svätej Stolice s Československom. Kardinál Casaroli žiadal od otca biskupa Korca, aby sa zdržiaval biskupských aktivít, lebo to komplikuje rokovania o obsadení biskupských stolcov na Slovensku. Bol to len taktický ťah štátu na obmedzenie cirkevného života v Československu. Preto nás svätili tiež v zahraničí. Náš provinciál sa stretával s asistentom generálneho predstaveného pre východnú Európu potajomky vo vlaku. Ten cestoval z Viedne do Varšavy a v Břeclavi k nemu pristúpili českí a slovenskí provinciáli, ktorí v Českom Těšíne vystúpili. Vo vlaku prerokovali všetky nevyhnutné veci. Keďže vedeli v Ríme o chybnej politike kardinála Casaroliho, zariadili nám kňazskú vysviacku v Poľsku, kde nás arcibiskup zobral do svojej súkromnej kaplnky, v ktorej sa konala kňazská vysviacka. Primície sme neslávili. V reholi sa udržiavala taká zásada, že niektorí budú v rezerve, teda počkajú po vysviacku ďalších, až po tom boli pustení do pastorácie. Po vysviacke našou úlohou bolo pokračovať v štúdiu. Keď sa neskôr ukázalo, že rokovania medzi Vatikánom a Československom nikam nevedú, Vatikán opäť povolil kňazské vysviacky biskupovi Korcovi.
Aké ovocie prežitých 40 rokov v totalite vnímate?
Garaj: Boli sme veľmi blízko pri sebe všetky rehole. Pre nás rehoľníkov bol veľkou oporou biskup Korec, pretože diecézni biskupi nemohli mať s nami nič spoločné. On nás zobral pod svoje krídla. Totalita pre Cirkev na Slovensku bola akoby ochranou. Pretože v krajinách, kde bola sloboda, sa nevie vždy využiť správne. Nás Boh ustrážil. Teraz je na nás, ako sa ku všetkému postavíme, či si necháme vyprchať, to čo sme získali počas totality.
Csontos: Nemenil by som. Treba žiť naplno, keď žijeme. Žili sme prekrásnu dobu. Je to vec vnútornej a vonkajšej slobody. Vnútorne som bol slobodný aj vtedy. Udelil som si vnútornú slobodu. Sloboda je úžasný dar, aby človek mohol rozvinúť seba samého. Každá sloboda je ponukou a záväzkom rozvinúť svoju osobnosť. To sa môže urobiť len v láske darovaním sa. Zasvätený život je úplné darovanie sa Ježišovi Kristovi. To bolo možné aj pred rokom 1950, aj po roku 1950. Druhé poučenie z totality je, že treba ísť k prameňom, k evanjeliu, k počiatkom rehoľného života. To vždy dáva nový elán. Cirkev sa musí vždy obnovovať z prameňov.
