Život na rôznych úrovniach
Na prvý pohľad vyzeral tento dom ako ostatné radovky v ulici. Keď som však pred ním stála, cítila som, že je niečo inak. Oproti susedným domom pôsobil akosi mladistvejšie, akoby sa práve chystal rozbehnúť do sveta. Niet divu, väčšina jeho „súrodencov“ sa podrobila rekonštrukcii už dávno, väčšinou v 90. rokoch. Preto dostali do vienka plastové okná s ozdobnými mriežkami a ďalšími „povinnými“ dekoratívnymi prvkami. „Bývalá majiteľka zdedila dom po rodičoch, ktorí ho stavali – rovnako ako susedia – svojpomocne. A v tomto stave sme dom aj kúpili,“ rozpráva pani domu, ktorá si priebeh predaja nemôže vynachváliť. „Žiadne ťahanice, len príjemná dohoda s majiteľkou a jej maklérom. Všetko prebehlo úplne v pohode.“
Šťastná ruka pri výbere
Po novom bývaní sa manželský pár z Prahy začal obzerať vo chvíli, keď im už ich pôvodný byt začal byť tesný. Rozlohou okolo sto štvorcových metrov síce nepatril medzi najmenšie, život päťčlennej rodine však komplikovali typické úskalia podkrovia. Voľba nakoniec padla na radovú vilku v rovnakej mestskej časti, pretože opustiť známe končiny sa rodine nechcelo. „Mala som dve základné požiadavky: aby každé dieťa malo svoj písací stôl a aby bolo v dome možné vybudovať bezbariérové bývanie pre moju mamičku, ktorá sa k nám možno časom presťahuje,“ hovorí pani Jana, ktorú pri prvej návšteve ihneď oslovil presvetlený interiér. Okná do záhrady sú orientované na západ, tie do ulice zasa na východ.
„Dom bol celkom zachovalý, rovnako aj záhrada – bolo vidieť, že predchádzajúca majiteľka sa oň dobre starala, takže sme najskôr uvažovali o tom, že by sme prerábali len to najnutnejšie. Ale nakoniec sme usúdili, že interiér je predsa len morálne zastaraný a dom okrem toho potreboval nové rozvody. A keďže som poznala architekta Jána Stempela osobne a jeho štýl sa mi páčil, voľba bola jasná,“ rozpráva súčasná majiteľka.
Celý článok si môžete prečítať tu.
