Múzeum v Kežmarku, pod ktoré patrí aj Kežmarský hrad, vlani navštívilo 32-tisíc návštevníkov. Práve v minulom roku si inštitúcia pripomenula aj 90. výročie svojho otvorenia. Plánovaný pestrý kultúrny program pri tejto príležitosti však prekazila pandémia.
Múzeu sa tak podarilo vydať len brožúru a zorganizovať prezentáciu v online priestore. K výročiu a postupnému rastu múzea, ktoré má v súčasnosti približne 30-tisíc evidovaných zbierkových predmetov, sme sa vrátili v rozhovore s jeho riaditeľkou Erikou Cintulovou.
Zrod múzea v Kežmarku
Múzeum v Kežmarku si v minulom roku pripomenulo 90. výročie svojho založenia, kedy sa zrodila myšlienka jeho založenia a kto stál za jeho vznikom?
Máme záznamy o tom, že jedným z prvých iniciátorov, ktorý sa zaslúžil o vznik múzea, bol kežmarský rodák, doktor Oskár Szelényi (1872 – 1930), okrem iných. Jemu je venovaná aj pamätná tabuľa umiestnená pod vstupnou bránou. Zomrel však rok pred otvorením múzea. No hoci sprístupnenie prvej expozície sa uskutočnilo v máji 1931, snahy o založenie múza tu boli oveľa skôr, siahajú až do druhej polovice 19. storočia. Všetko je späté s našim stredovekým hradom, ktorý je v rámci Slovenska, ale aj celej Európy unikátom. Jeho poslednými majiteľmi bola rodina Thökolyovcov, predovšetkým Štefan II. a Imrich. Boli však známi aj ako odporcovia cisárovho absolutizmu. To sa, samozrejme, odrazilo aj v tom, že keď po potlačení povstania proti cisárovi prišli na hrad cisárske vojská, celé krásne a luxusné zariadenie bolo zhabané. Previezli ho do Viedne, Maďarska a ďalších kútov cisárskej ríše.
Odvtedy už bol hrad prázdny a neobývaný?
Ostal takmer prázdny. Potom prišli ešte požiare, ktoré veľa z toho, čo ostalo, zničili. Okrem toho prešiel Kežmarkom počas vojny aj front. Ostal tu teda krásny, ale prázdny hrad.
Po tom všetkom sa teda v druhej polovici 19. storočia začalo hovoriť o jeho využití ako múzea?
Áno, iniciatívu kežmarských mešťanov vtedy podporil aj Uhorský karpatský spolok. Opätovne tieto návrhy ožili po prvej svetovej vojne. V novinách Karpathen Post vychádzali výzvy adresované Kežmačanom a ľuďom z blízkeho obdobia, aby, ak majú niečo pekné, hodnotné a vzácne, to priniesli, pretože sa bude zakladať múzeum. To už bol rok 1926. V rámci mestskej rady bola tiež vytvorená komisia, ktorá túto myšlienku podporovala a snažila sa ju ďalej šíriť. Takýmto spôsobom sa vyzbierali krásne zbierky, ktoré máme podchytené v rôznych kronikách. Boli tu umelecko-historické zbierky, národopisné, zbierky z činnosti cechov, archeologické, numizmatické aj prírodovedné. V decembri 1930 vedenie mesta Kežmarok oficiálne schválilo založenie múzea.
Už teda nič nestálo v ceste otvoreniu múzea s prvými expozíciami?
Žiaľ, aj keď sa tu zbierky začali postupne zhromažďovať, do toho vpadli ešte rôzne snahy, aby múzeum bolo v Poprade a nie v Kežmarku. Tiež sa stavebne upravovali priestory hradnej veže, kde mali byť vystavené exponáty. Ale áno, nakoniec sa to podarilo a 31. mája 1931 bolo múzeum sprístupnené verejnosti. Jeho súčasťou bolo dokonca aj poľovnícke múzeum.
Akú podobu malo prvotné múzeum?
K prvým zbierkam, ktoré som spomínala, postupne pribúdali predmety z činnosti Kežmarského streleckého spolku, z literárnej a umeleckej histórie a ďalšie. V úvode bolo múzeum sprístupnené najprv v jednej miestnosti, no postupne sa priestory zapĺňali a tak sa rozrástlo do troch. Do toho však vpadla druhá svetová vojna, v priestoroch hradu sídlilo nemecké komando, veľa zbierok bolo zničených a rozkradnutých. Čo je ale zaujímavé, posledný zápis v knihe návštev je zo 7. októbra 1943, teda múzeum dovtedy fungovalo. Na krátku dobu sa potom muselo zatvoriť. Po potlačení povstania sa časť hradu zmenila na väzenie pre partizánov a civilistov. S tým sú spojené aj dramatické a smutné momenty. V auguste 1944 bolo pri hradnej kaplnke zastrelených dvadsať partizánov a civilistov, smutnú udalosť pripomína aj Socha piety.
Povojnový reštart napriek problémom
Kedy sa podarilo opätovne obnoviť činnosť múzea?
Po vojne bolo múzeum sprístupnené od augusta 1947. Stalo sa tak aj napriek mnohým spomínaným problémom, teda rozkradnutým a zničeným zbierkam, aj hradu. O štyri roky neskôr, podľa záznamu z roku 1951, však bolo sprístupnených už deväť miestností hradu s rozlohou 321 metrov štvorcových. Vyskladať sa podarilo veľmi pekný a vzácny zbierkový fond. Počet zbierok začal narastať a potrebné bolo doriešiť využitie ďalších priestorov hradu, ktoré boli v dezolátnom stave.
To sa zrejme podarilo, teraz máte exponáty takmer v každej jeho miestnosti…
Áno, hrad prešiel úpravami, ktoré umožnili zriadenie ďalších expozícií. Definitívne sa to podarilo vďaka generálnej oprave, ktorá trvala od roku 1962 až do roku 1985. Mali sme teda opravený hrad, postupne sa nám budoval zbierkový fond, no aj personálne obsadenie múzea bolo veľmi dôležité. Čo je zaujímavé, v začiatkoch v múzeu pracovala jedna osoba, a to ako dozorkyňa, upratovačka a sprievodkyňa v jednom. Okrem toho tu bol ešte riaditeľ. V súčasnosti máme osemnásť zamestnancov, sú to odborní zamestnanci, ktorí zbierkový fond ďalej budujú, zveľaďujú a rozširujú. Okrem toho, že má múzeum v správe Kežmarský hrad, ktorého vlastníkom je Prešovský samosprávny kraj, rovnako má v správe ešte ďalšie tri objekty. Sú to dva meštianske domy v centre mesta a bašta mestského opevnenia. V priestoroch hradu sa nachádza aj expozícia historických vozidiel.
Bolo múzeum atraktívne pre verejnosť už od svojich začiatkov?
V jeho prvých mesiacoch ho navštívilo okolo 1 600 ľudí. Potom začala návštevnosť postupne stúpať a prudko sa zvýšila predovšetkým v 50. a 60. rokoch minulého storočia, keď už sem prichádzalo aj 14-tisíc ľudí ročne. Niekde figuruje aj číslo 20-tisíc návštevníkov. Postupne sme sa dostali na úroveň 36-tisíc až 40-tisíc návštevníkov. V roku 2019 padol rekord, keď sem prišlo 42-tisíc návštevníkov. Zaujímavé je, že vlani sme mali, aj napriek pandémii a s ňou súvisiacimi opatreniami, približne 32-tisíc návštevníkov. Možno sa tak dostávame na čísla z 50. rokov minulého storočia.
Najmä domáci návštevníci
Asi sa na tú úroveň vracia aj národnostné zloženie návštevníkov, je to tak?
Samozrejme, v minulosti tvorila gro návštevníkov slovenská klientela. Čím viac sme sa otvárali svetu, tým častejšie sa k nám dostávali aj zahraniční návštevníci, najviac z Poľska či Maďarska, z Čiech. V roku 2019 sme zaregistrovali turistov aj z Francúzska, Talianska, Nemecka a tiež Španielska. V minulom roku to boli opäť najmä Slováci.
Máte od nich aj spätnú väzbu, ako hodnotia hrad, múzeum, či samotné prehliadky?
Áno. U nás je možná len skupinová prehliadka, pretože sami sme zistili, že návštevníci skôr ocenia hovorený výklad, ako by mali audio sprievodcu alebo texty. Lektorky sú s nimi počas prehliadky v kontakte a aj touto cestou získavame reakcie. Ako prvé kvitujú návštevníci podobu hradu po vizuálnej stránke. V roku 2019 sme tu totiž ukončili druhú etapu veľkej rekonštrukcie jeho exteriéru. Chvália nás za to, že sa vieme starať o kultúrne pamiatky, a prekvapení bývajú aj z expozícií a množstvom zaujímavých exponátov. Tie mapujú vývoj Kežmarku a okolia od najstarších čias až po 20. roky 20. storočia, ale môžeme sa pýšiť aj unikátnymi zbierkovými predmetmi a expozíciami, medzi nimi je aj jedna venovaná doktorovi Vojtechovi Alexandrovi, prvému rőntgenológovi na Slovensku. Tiež zvyknú oceniť expozíciu Cechy a remeslá, ide o expozície, ktoré len tak niekde nevidíte. Zvykne zaujať aj hladomorňa, z ktorej je krásny výhľad na Kežmarok a okolie.