Ako ste sa stali vojakom slovenskej armády?
V roku 1939 som nastúpil na vojenskú základnú službu. V tom čase sa začala vojna. Po krátkom výcviku ma ako vojaka slovenskej armády nasadili na východný front proti ZSSR. V ukrajinskom Žitomire ma zaradili do zaisťovacej slovenskej divízie. Naše plány boli také, že keď prídeme do Ruska, tak sa vzdáme a prejdeme k československej jednotke, ktorá vznikla na východnom fronte. Plány a realita však boli iné. Keď sme išli na vojnu, nemali sme poňatia o tom, čo je vojna. V máji 1942 ma ako veliteľa sedemčlenného guľometného roju poslali do bieloruskej obce Mulerovka. Našou úlohou bolo strážiť železničnú trať z Brestu do Gomeľa, ktorou prechádzali vlaky s nemeckou muníciou a nedovoliť, aby ich partizáni zamínovali. To bol moment, kedy sme chceli prejsť k partizánom. No na začiatku nám veľmi nedôverovali, väčšinu tých, čo utiekli z armády a chceli sa pridať k povstalcom, zastrelili. Oni nepoznali Slovákov, brali nás ako fašistov. No postupne aj zo strany obyčajných ľudí, s ktorými sme prichádzali do kontaktu, partizáni dostávali správy, že Slováci majú záujem spolupracovať, či prechádzať k partizánskym skupinám.
Ako ste sa dostali k partizánom?
Prvý kontakt s partizánmi sme nadviazali v oblasti Pripjaťského Polesia na juhu Bieloruska. Zistil som od učiteľky jednej miestnej školy, kde sa pohybujú. Dvaja členovia môjho oddielu, Šalapa a Kučera, potom ako podomoví obchodníci s nimi nadviazali spojenie. Dohodli sme sa na stretnutí, ale to bolo plné nedôvery. Žiadne pozdravy, podanie rúk – bola vojna a na oboch stranách boli nedostatky. Povedali, že ak necháme na pokoji ich míny, nechajú na pokoji oni nás. My sme teda prestali brániť partizánom v akciách. Dozvedelo sa to ale nemecké velenie, od ktorého sme dostali výstrahu, že ak sa to bude opakovať pošlú nás tam, odkiaľ sa nevrátime. V roku 1943 začalo čoraz viac Slovákov prebiehať k partizánom, to bol jeden z dôvodov, prečo aj náš pluk prevelili do oblasti Minska, kde sme mali posilniť obranu mesta. Raz večer, pri návrate z miestnej zábavy som stretol partizánsku hliadku Krasovskij – Vaňka. S touto skupinou som nadviazal spojenie a cez spojku im podával informácie. Prišli mi však na to, a musel som utiecť. Pôsobil som v skupine Krasovskij, neskôr v 2. partizánskom oddiele Komunart, ktorý patril k partizánskej brigáde Ďaďa Kolia.
Ako ste sa dostali z Bieloruska na Slovensko a potom do SNP?
V apríli 1944 sme bojovali pri obci Berezina, kde si Nemci budovali obranu. Tam nás v druhej polovici mája 1944 obkľúčili a zajali. Cez obkľúčenie sme sa snažili prebiť, pri tomto boji padlo asi sto partizánov. Mňa a ďalších troch spolubojovníkov Nemci odovzdali slovenskej armáde. Po prevoze do Bratislavy nás všetkých odsúdili na trest smrti povrazom, čakali sme na popravu v Nitre. Bolo nás deväť, štyria partizáni a piati z československého afrického práporu, ktorých predtým tiež zajali Nemci. Z nitrianskej väznice nás však pustili a ja som sa pridal k 2. slovenskej národnej partizánskej brigáde M. R. Štefánika, ktorá sa aktívne zúčastnila Slovenského národného povstania. S touto brigádou sme potom prešli na Moravu, kde nás zastihol aj koniec vojny.
Ako ste sa dostali z nitrianskej väznice?
K celám prišiel dôstojník, otvoril ich a povedal, že v Banskej Bystrici vypuklo Slovenské národné povstanie a odišiel. Mňa potom napadlo, že pôjdeme z ciel von. Keď sme vyšli pred väznicu, brána bola otvorená. V tom momente sme sa rozbehli a stratili v poli. Nebola by nás zastavila ani dávka zo samopalu.
V nitrianskom väzení ste sa stretli aj s Viliamom Širokým (predseda česko-slovenskej vlády 1953-1963 poz. red.) a došlo podľa vašich slov medzi vami k jednej výmene názorov. Čo sa stalo?
Keď nám dôstojník otvoril dvere na celách a ja som zavelil, že ideme preč, Široký bol proti. Nám vojakom v odchode zabrániť nemohol, no boli tam aj civilisti, komunistickí funkcionári a tí museli na jeho nariadenie ostať v celách. Bolo ich približne 30. Týchto civilistov neskôr popravili, prežili iba dvaja. Ja som Širokému povedal, že cely sú otvorené a my ideme preč! No on nato, že nič nie je otvorené a oni nikam nepôjdu. Prebehla výmena názorov a ja som mu povedal, že my to aspoň vyskúšame. Mňa preto neskôr vyšetrovala ŠtB a musel som vypovedať, čo sa vlastne vtedy stalo.
O život ste sa strachovali každú minútu. Zajali vás, odsúdili na trest smrti. Ako ste tieto situácie zvládali?
Keď som prišiel k partizánom a zložil partizánsku prísahu, dal sa na túto cestu, tak chtiac nechtiac som si musel uvedomiť, že už nemám iné východisko. Prísaha znela tak, že budem bojovať čestne a nedám sa zajať. Ten, kto padol do zajatia sa považoval za zradcu. Nechcel som sa stať zradcom, ale splniť to, čo som prisahal. V zložitej situácii sa človek musel veľa krát spoliehať iba sám na seba. Mojím želaním bolo nedostať sa do zajatia, nepadnúť ranený a nedostať sa ranený k partizánom, to bolo želaním každého vojaka. Mojím šťastím bolo, že som sa nedostal do rúk SS, dnes by som tu už nebol. Zajala nás nemecká armáda, ktorej povinnosťou bolo, slovenských zajatcov odovzdať slovenskej armáde. Slováci nás následne odsúdili na trest smrti, a tento moment, to čakanie v cele bolo to najhoršie, čo som v živote zažil. Žiješ a čakáš kedy príde smrť. Chceli sme, aby rozsudok vykonali čo najskôr. V celách sme sedeli sami, nevolali nás menom, ale iba odsúdenec. Žiaden Rjabik, žiaden Michal. Preto, ak to mam porovnať, tak na fronte, kde mi išlo o život som bol aspoň medzi kamarátmi, medzi ľuďmi, ktorých som mal rád, no v cele som bol sám, odkázaný iba sám na seba.
Aká bola nálada medzi vojakmi? Boli ste mladí. Vy ste boli vojak, no mnohí vojakmi neboli. Ako takéto situácie zvládali oni?
Tak ako v Bielorusku, aj na Slovensku a na Morave nepamätám si, žeby niekto utiekol. Každý bojoval a každý sa chcel dožiť konca vojny. Našou filozofiou bolo bojovať čo najlepšie a urýchliť koniec vojny. V posledné dni bojov pri jednom z posledných útokov, ktoré sme uskutočnili na Morave, nebolo človeka, ktorý by ostal na základni. Vedeli sme, že to bude posledný boj a spustili sme veľkú paľbu. Vytvorili sme ohromnú atmosféru. Nemci, ktorí sa pod paľbu dostali utekali, niektorí i v pyžamách.
Ako ste sa stravovali v zime, čo ste jedli?
V Bielorusku sme jedli jeden krát denne. Ak sme išli na nejakú akciu, tak sme jedli deň pred ňou a potom už nič, až keď sme sa z akcie vrátili. Od ľudí sme dostávali zemiaky. Ja sám som napríklad jedol jadrá zo šišiek.
Dostávali ste rozkazy, ktoré boli proti vášmu presvedčeniu? Ako ste sa zachovali v takýchto situáciách?
Áno, boli takéto situácie. Človek vtedy hľadal možnosť, ako tieto rozkazy obísť a také možnosti boli. Našli sa však i takí, ktorým to nerobilo problém plniť tieto nariadenia. Išlo väčšinou o ľudí, ktorým Nemci vystrieľali rodiny. Nám sa v Bielorusku stalo napríklad to, že sme išli na jednu akciu, bolo to niekedy v novembri a boli silné mrazy , veliteľom roty bol poručík Surtajev. Zajali sme asi piatich vlasovcov, ktorých sme mali na rozkaz zastreliť. Ja som bol proti. Zajatci nakoniec zamrzli, keďže pri prepade sa nestihli obliecť a odviedli sme ich iba v plášťoch.
Keď ste odchádzali na vojnu, doma ste nechávali rodinu. Určite ste mali obavy, že sa im niečo môže stať?
Nie len ja, ale každý jeden sa bál. No keď som sa už dostal na front a neskôr k partizánom, veril som, že rodičia aj sestry prežijú. Keď sovietska armáda postupovala na západ, očakával som, že aj Nemci budú ostražitejší a sústredia sa viac na ústup. Samozrejme, že tu bol strach o rodinu a rodina sa bála o mňa. Moja povaha bola taká, že človek nemá utekať. Bolo veľa možností odísť, utiecť, ale nemal som svedomie nechať kamarátov z oddielu.
Na fronte ste v dôsledku vojny stratili veľa kamarátov, videli ste ako zomierajú mladí nevinní ľudia. Ako ste tento moment vnímali a prežívali?
Mne bolo ľúto každého jedného života, znášal som to veľmi ťažko. Človek to veľmi ťažko znáša, keď vidí padnúť mladého človeka. Zomrelo mi tam veľa kamarátov. Na fronte som napríklad stratil kamaráta, volal sa František Čičmanec. Mína mu odtrhla nohu a na následky silného krvácania zomrel. Ja som bol v inej akcii, iba mi oznámili, že zomrel. Po návrate na stanovište, ďalší kamaráti, ktorí mu kopali hrob povedali, že mi František nechal odkaz. Chcel, aby som navštívil jeho manželku a povedal jej, akým spôsobom padol. V skupine sme si potom sľúbili, že ak náhodou niekto z nás padne, tak ten čo prežije, potom odovzdá odkaz rodine. Tento moment sa mi navždy vryl do pamäti. Keď sa skončila vojna, tak ako dopisovateľ Pravdy som sa rozhodol, že o týchto ľuďoch napíšem a aspoň čiastočne im splatím dlh, budú žiť v pamäti kníh.
Trvalo vám dlho, kým ste sa vyrovnali s hrôzami vojny? Môže sa vôbec človek s niečím takým vyrovnať?
Dostával som sa z toho ťažko, dlho mi to trvalo. Ťažili ma nočné mory. Boli dva také momenty. Prvý, keď som sa vrátil domov a videl tie hrôzy a škody čo napáchala vojna a navyše som nenašiel doma mamu a potom zážitky z vojny. Každý kto prežil vojnu má dobré i zlé spomienky.
Čo by ste odkázali generácii, ktorá vojnu nezažila?
Je to ťažká otázka, lebo nikto nevie aká vojna bude, tak ako sme ani my nevedeli. Verím, že už sa niečo podobné nezopakuje. Ak áno, tak to bude niečo strašné. Mladej generácii by som chcel iba odkázať, aby si dobre preštudovali všetko o 2. svetovej vojne a aby si slobodu, ktorú ich rodičia, príbuzní vybojovali vo vojne, v ktorej padlo 50 miliónov ľudí veľmi dobre strážili. Žiadnej generácii neželám, aby sa vojny dožila. Život je krásny, len ho treba správne využiť.
Zhováral sa Jozef Poláček
