Minister vnútra Ivan Šimko v rozhovore pre agentúru SITA priblížil v akom stave našiel rezort po Romanovi Mikulcovi, vyjadril sa aj k problému nelegálnej migrácie, dezinformáciám, k zmene územno-správneho členenia Slovenka, ale aj k nákupu vrtuľníka Agusta.
Môžete zhodnotiť stav, v akom ste našli rezort vnútra po nástupe do funkcie? Narazili ste na nejaké akútne otázky, ktoré bolo potrebné nevyhnutne riešiť?
Ministerstvo vnútra je štandardný rezort, ktorý je tak povediac chrbticou výkonu štátnej moci.
Je to rezort, ktorý je veľmi košatý, zahŕňa policajtov, hasičov, horskú službu, archívnictvo, verejnú správu, proste veľmi veľa úsekov administratívy aj mocenského výkonu štátu. Už som mal tú česť slúžiť na čele tohto rezortu pred takmer dvoma desaťročiami, takže môžem trochu porovnávať stav, aký je dnes a aký bol vtedy.
Môžem konštatovať, že ide o dobre zabehnutý stroj a ľudia, ktorí v rezorte pracujú, vedia, ako ten stroj funguje. To má svoje pozitíva aj negatíva.
Za dlhé roky a desaťročia sa prakticky ‚ani cent‘ neinvestoval tak, že by sa prispôsobovali modernému obdobiu.
Môžete to priblížiť?
Pozitíva sú, že rezort funguje, jeho pracovníci sú skúsení odborníci, ktorí už zažili rôznych ministrov. Negatívom takéhoto usporiadania je, že procesy sú administratívne náročné a často trvajú pomerne dlho. V tomto zmysle nie je veľký rozdiel medzi tým, ako rezort fungoval pred dvoma desaťročiami a ako funguje v súčasnosti.
Podľa mňa je zarážajúce, že sa neinvestovalo do niektorých dôležitých technických zariadení, ktoré sa týkajú výkonu záchranných služieb, polície, či tlačenia dokladov.
Za dlhé roky a desaťročia sa prakticky „ani cent“ neinvestoval tak, že by sa prispôsobovali modernému obdobiu. Ak sa do nich vkladali peniaze, tak jednoducho len na prevádzku, prípadne na „plátanie“ nejakých problémov v súvislosti s prevádzkou.
Nebol to ten „upgrade“, teda aktualizácia a modernizácia. Mojou ambíciou je v rámci svojho rezortu pripraviť pre vládu, ktorá vzíde z volieb, akýsi návod nutného „upgrade-u“, aby tí, čo prídu po nás, nemuseli namáhavo zisťovať, čo majú riešiť a v akom časovom slede.
Takže zásadné problémy, ktoré by možno komplikovali chod štátu ste nezaznamenali?
Nevidím zásadné problémy v zabezpečovaní chodu štátu v rámci úsekov, ktoré sú v kompetencii ministerstva vnútra. Všetko je ale v rukách konkrétnych ľudí a ľudia robia aj chyby.
Významnou inštitúciou v rámci rezortu je Policajný zbor SR. Vy ste krátko po nástupe do funkcie uviedli, že ste sa rozprávali s policajným prezidentom Štefanom Hamranom a že ste si porozumeli. Platí teda, že nie je zámer do volieb meniť vedenie polície?
Aj keby som mal podobný zámer, najskôr by som ho oznámil ľuďom, ktorých by sa týkal. Vo svojom profesionálnom živote som musel odvolať mnoho ľudí. a boli vždy prví, ktorí sa to dozvedeli, oni. Ale v súčasnosti sa na čosi podobné nechystám. Podľa mňa, policajný prezident Hamran je zanietený policajt, naozaj sa usiluje bojovať s kriminalitou, zabezpečovať verejný poriadok. To je to, čo má policajný prezident robiť. V tejto súvislosti má moju dôveru.
V tejto súvislosti by som opýtal na Úrad inšpekčnej služby, tam je momentálne v čele Peter Juhás, ale je len dočasne poverený.
Poverený je, pretože postup v rámci vymenovania šéfa inšpekcie vyžaduje súčinnosť s príslušným výborom Národnej rady SR (branno-bezpečnostný výbor), ktorý je paralyzovaný a nezasadá. Ale aj ako dočasne poverený môže vykonávať svoje oprávnenia. Teda nevidím to ako problém.
Policajný prezident momentálne čelí kritike niektorých politických strán ohľadom situácie s nelegálnou migráciou. Avšak ako protiargument zaznieva, že napríklad Maďarsko v tejto oblasti nie je príliš ochotné spolupracovať. Dá sa to takto hodnotiť?
V niečom sa to dá takto hodnotiť, v niečom nie. S Maďarskom máme dobré vzťahy v rámci spoločných aktivít, ktoré sa uskutočňujú na maďarskom území.
Naši policajti sú na vonkajšej schengenskej hranici a pomáhajú ju strážiť. To je kľúčové pre riešenie problému nelegálnej migrácie. Pretože schengenský priestor je otvorený, ako iste viete. Okrem toho naši policajti slúžia aj v zmiešaných hliadkach na území Maďarska.
V súvislosti s takzvanými readmisnými dohodami ale máme medzi sebou nezhody. Maďarsko jednoducho neberie späť utečencov, ktorých by na základe readmisných dohôd malo. Je to tak povediac jednostranné správanie sa zo strany Maďarska a nemáme možnosť ich donútiť, aby sa správali inak. Môžeme o tom len rokovať.
Mám plánovanú návštevu Maďarska, kedy by som sa chcel ísť pozrieť aj na vonkajšiu schengenskú hranicu.
Sme ale tranzitnou krajinou. Utečenci prejdú cez Slovensko a odídu. Navyše, za celé tie roky od roku 2015 sme nezaznamenali ani jeden trestný čin, ktorý by na našom území spáchali utečenci. Sú tam nejaké drobné priestupky, ale trestný čin nie.
Pokiaľ ide o prítomnosť migrantov na území SR, predstavuje to hrozbu?
Samotný prechod migrantov cez slovenské územie máme pod kontrolou v tom zmysle, že jednak ich policajti zachytávajú a zaregistrujú do schengenského a nášho systému a odoberú im odtlačky prstov.
Ale neexistuje právny dôvod, pre ktorý by ich mohli dlhšie zadržiavať. Policajti ich stotožnia a potom ich pošlú späť. V prípade, že sú to príslušníci krajín, kde sa vedie vojna, predovšetkým Sýria alebo Afganistan, tak tam ich nie je možné vracať.
Sme ale tranzitnou krajinou. Utečenci prejdú cez Slovensko a odídu. Navyše, za celé tie roky od roku 2015 sme nezaznamenali ani jeden trestný čin, ktorý by na našom území spáchali utečenci. Sú tam nejaké drobné priestupky, ale trestný čin nie.
Neporovnateľne viac je utečencov z Ukrajiny. Cez Slovensko prešlo asi 1,5 milióna ľudí z Ukrajiny. Ostalo ich tu asi 80 až 90-tisíc. A ostatných utečencov, ktorí povedzme idú balkánskou trasou, je tisíc až 2-tisíc. Sú tu krátko a idú ďalej.
Aké by podľa Vás mohlo byť systémové riešenie tejto problematiky?
Systémové a zároveň aj ľudské riešenie je len vtedy, ak postupujeme spoločne v rámci Európskej únie. Ten problém v súčasnosti pociťujeme ako väčší ako pred rokom alebo dvomi preto, lebo gro sýrskych utečencov sa nachádza na území Turecka a Libanonu.
V Turecku sú asi štyri milióny Sýrčanov a rozšírila sa správa medzi nimi, že ich Turecko hodlá repatriovať späť do Sýrie. Oni sa boja a preto veľké množstvo Sýrčanov sa púšťa ďalej do Európy. A také obrovské množstvo ľudí nezastavia ani ploty so žiletkami.
Je to teda problém, ktorý by mala riešiť Európska únia. Ja to nastoľujem a budem to aj ďalej nastoľovať, že Európska únia by mala investovať peniaze predovšetkým do utečeneckých táborov v Turecku. Tak aby tam boli ľudské podmienky, aby sa nemuseli ľudia báť, aby tam deti mohli chodiť do školy. Myslím si, že takáto investícia by nebola uplácaním Turecka, ale pomohla by aj Turkom, ale hlavne ľuďom, ktorí sú na úteku. Ale pomohla by aj nám, myslím tým Európu.
Nelegálna migrácia je teda naozaj problém, ktorý chápem ako jeden z prioritných, ale nemôžeme ho riešiť tak, že zavrieme hranice. Uzavrieť by sme ich mohli, len keby sme všetkých policajtov stiahli a nemali by sme ich inde. A my ich potrebujeme aj inde.
Ruské vrtuľníky, ktoré máme, sú už takmer za hranicou svojej životnosti. Jeden z nich ešte chvíľu bude slúžiť, druhému sa v lete skončí životnosť.
V tejto súvislosti by som sa ešte opýtal na hranicu s Ukrajinou. Rezort vnútra už koncom minulého roka hodnotil situáciu ako stabilnú stým, že sa viac odídencov z Ukrajiny vracia naspäť ako prichádza na Slovensko.
Mení sa to v čase a podľa situácie na Ukrajine a napokon aj u nás. Niekedy je viacej tých, ktorí sa vracajú a niekedy tých, čo prichádzajú. V týchto dňoch (28.júna) vláda schválila takzvaný Kontingenčný plán, vďaka ktorému budeme väčšmi pripravení na prípadný väčší nápor, ako je v súčasnosti. Momentálne je však situácia na východnej hranici stabilizovaná.
Chcem sa dotknúť aj témy vrtuľníkov spadajúcich pod rezort vnútra. Bývalý minister Roman Mikulec argumentoval, že ruské stroje Mi-171, ktoré sú základom flotily bude treba prestať používať aj pre nedostatok náhradných dielov, aj pre celkovú politickú situáciu. Kúpil potom nový vrtuľník Agusta, rozhodnutím súdu sa však zatiaľ nesmie používať. Momentálne sa teda využívajú ešte ruské stroje a jeden kanadsko-americký Bell. Spôsobuje to nejaké problémy pri fungovaní policajných alebo hasičských zložiek?
Ruské vrtuľníky, ktoré máme, sú už takmer za hranicou svojej životnosti. Jeden z nich ešte chvíľu bude slúžiť, druhému sa v lete skončí životnosť.
A predpisy pre lietanie sú prísne. Vo chvíli, keď dosiahnu hranicu svojej životnosti, tak ich musíte vymeniť, alebo sa zmieriť s tým, že ich treba prestať používať. Preto bolo nutné začať obstarávanie nových vrtuľníkov. Máme tu teda jeden kanadsko-americký bell. Druhý v minulosti havaroval, pretože došlo k jeho preťaženiu.
A my potrebujeme vrtuľník, ktorý bude spôsobilý hasiť lesné požiare. Teda, ktorý unesie hasičov alebo hasiaci vak. Na to nie je vyhovujúci ten jeden bell, keďže to nedovoľujú jeho úžitkové vlastnosti. Preto bolo potrebné obstarávať vrtuľník, ktorý zvládne podobné preťaženie.
Taký nakoniec bol kúpený, kde je teda problém?
Iný uchádzač v rámci verejného obstarávania využil možnosť, a dal návrh na súd, aby sa preskúmal proces celého verejného obstarávania. Sudca rozhodol o predbežnom opatrení, aby sa zatiaľ vrtuľník nevyužíval. V právnom štáte je podobný postup bežný.
My sa zase usilujeme dosiahnuť právnymi prostriedkami, aby sa zrušilo predbežné opatrenie, lebo by sme potrebovali vrtuľník používať. Ale je to jednoducho vec, kde musíme byť trpezliví. Pretože, ako som už spomenul, právny štát proste má podobné nástroje.
Ak by bola v súčasnosti potreba bojovať napríklad proti lesným požiarom, môžete využiť stroje ministerstva obrany? Myslím že boli nasadené aj pri požiari v Národnom parku České Švajčiarsko.
Áno, v takom prípade budeme musieť spolupracovať s rezortom obrany, ktorý má vhodné vrtuľníky.
Máme napríklad vážny problém, že na Slovensku je skoro 3-tisíc obcí a mnohé z nich natoľko malé, až nie sú schopné zafinancovať si ani vlastnú prevádzku.
Rezort ešte pod vedením bývalého ministra vypracoval návrh, ktorý bol aj medializovaný, na zmenu územno-správneho členenia Slovenska. Vy ste sa vyjadrovali, že to je až úloha pre vládu, ktorá vzíde z volieb. Je ale reforma v tejto oblasti podľa vás potrebná?
To sú dve rôzne veci. Po prvé, ministerstvo vnútra má vo svojej gescii aj verejnú správu a preto má odborníkov, ktorí sa zaoberajú aj problematikou, akým spôsobom sa verejná správa môže mohla ďalej rozvíjať. To znamená nielen územno-správne členenie, ale aj regionálna politika, spôsob financovania a kadečo iné.
V tomto smere si myslím, že by bolo dobré obnoviť to, čo ešte pred 20-timi rokmi existovalo, teda Radu vlády pre verejnú správu. Tam bol priestor pre stály dialóg medzi rezortom, ktorý to má v gescii, a organizáciami, ktoré si vytvorila samospráva. V tom čase to bol ZMOS a Únia miest, v súčasnosti ešte aj SK8. Som presvedčený, že je užitočné neustále diskutovať o záležitostiach, ktoré sa týkajú sa územnej samosprávy a verejnej správy. Nazdávam sa, že toto v súčasnosti chýba.
Po druhé, unikol pracovný materiál, ktorý sa stal predmetom istého politického zápasu. Zdôrazňujem, že išlo len o pracovný dokument. Keby sme mali podobnú radu vlády, kde by bol priestor diskutovať o týchto záležitostiach, tak by nedochádzalo k zbytočným nedorozumeniam, ktoré vyvolal nejaký pracovný materiál.
A pokiaľ ide o reformu samosprávy ako takú?
Aj z programového vyhlásenia vlády vyplýva, že súčasná úradnícka vláda na čele s premiérom Ľudovítom Ódorom chápe ako jednu z priorít hlbšie zamyslieť sa nad tým, ako funguje verejná správa. Tu zďaleka nejde len o územnosprávne členenie, ale aj o iné vzťahy.
Máme napríklad vážny problém, že na Slovensku je skoro 3-tisíc obcí a mnohé z nich je natoľko malé, až nie sú schopné zafinancovať si ani vlastnú prevádzku. Poliaci urobili ešte začiatkom 90-tych rokov reformu, na základe ktorej obce ostali, ale najmenším samosprávnym celkom je takzvaná gmina s istým počtom obyvateľov, ktorý je schopný ju uživiť.
Takýmito záležitosťami sa síce odborníci na Slovensku zaoberajú, ale zatiaľ sa nespracovali do ucelenejšej koncepčnej podoby. Čosi podobné má táto vláda má ambíciu riešiť a my sa na tom budeme podieľať ako vecne príslušné ministerstvo. Aby sa tieto úvahy stali koncepčným základom.
Dlhodobým riešením našej zraniteľnosti voči úmyselne šíreným lživým informáciám je začať výchovou detí.
V Programovom vyhlásení vlády sa kladie dôraz na dodržiavanie zákonov, Trestného poriadku a na primerané prostriedky, ktorá má využívať Policajný zbor. Nastali podľa Vás v minulosti v tejto oblasti nejaké pochybenia?
Toto je vážna vec, ktorú musí mať minister vnútra vždy na mysli a musí zdôrazňovať aj pre „lovcov“, ktorí bojujú s kriminalitou a sú na správnej strane zákona, ale môžu prepadnúť pokušeniu mať, ako sa hovorí, „kolt príliš nízko“.
Keďže ide o mimoriadne citlivú otázku, ktorá zasahuje do základných práv ľudí, treba vždy zdôrazňovať, aby sa dodržiavali zákony, teda najmä Trestný poriadok. A aby sa donucovacie prostriedky, ktoré má polícia k dispozícii, používali podľa zásady primeranosti. To znamená tam, kde stačí predvolanie, tak stačí predvolanie a netreba „vykopnúť dvere“.
Tým nechcem povedať, že by som momentálne videl porušovanie týchto zásad, ale je potrebné ich pripomínať, aby k tomu nedošlo. Pokušenie porušovať ich, tu pravdaže môže byť a skúsenosti z minulosti nám hovoria, že sa tak aj stalo.
V programovom vyhlásení sa hovorí aj o zraniteľnosti Slovenska voči dezinformáciám. U nás takým hlavným ťahúňom v boji voči dezinformáciám bola v poslednej dobe polícia, napríklad na sociálnych sieťach. Avšak PVV konštatuje napríklad problém nedostatočného kritického myslenia alebo nedostatočný dôraz na občianku výchovu. Mal by sa touto problematikou zaoberať napríklad aj rezort školstva?
Nepochybne áno. Mal by sa tým zaoberať aj rezort školstva, ale aj rezort kultúry. Dlhodobým riešením našej zraniteľnosti voči úmyselne šíreným lživým informáciám je začať výchovou detí.
Ako je možné, že sú ľudia, ktorí sú schopní veriť aj veciam, ktoré je možné veľmi jednoducho preukázať? Napríklad že Zem je plochá? Sú ľudia, ktorí tomu veria a povedia: „To je môj názor“. Toto je dajme tomu neškodné. Ale takíto ľudia sú náchylní veriť aj iným veciam.
Zažili sme počas pandémie, že odmietali opatrenia, ktoré chránili ich životy, a podliehali kadejakým manipulatívnym názorom, o ktorých sa dozvedeli najmä zo sociálnych sietí. Stali sa prípady, že pili rôzne dezinfekčné prostriedky a poškodili samých seba. Alebo sa nenechali očkovať, kvôli čomu sa nakazili covidom. Medzi nimi boli žiaľ aj smrteľné prípady.
Mali sme jednu z najvyšších úmrtností na počet obyvateľov. Toto už je vec, proti ktorej treba bojovať v záujme ochrany obyvateľstva.
A potom sú tu úmyselné dezinformácie, ktoré sa šíria na to, aby rozkladali spoločnosť, aby rozkladali štát, zasahovali do volieb. Nielen len na Slovensku, aj iné demokratické štáty sú cieľom podobných útokov. Napokon, dnes už je verejne známe, že takéto informácie viedli aj k brexitu, alebo ovplyvňovali voľby v Spojených štátoch amerických.
Keďže dnes prebieha na východ od našich hraníc regulárna vojna, tak sme viac „na rane“, ako iné západné krajiny. Nemôžeme pred tým zavierať oči. Keďže ministerstvo vnútra je jedným z kľúčových rezortov, ktoré zabezpečuje stabilitu ústavného poriadku a štátu, tak samozrejme pre nás je to prioritná úloha.
Ale pokiaľ ide o výchovu ku kritickému mysleniu, to pravdaže nemôže byť úlohou ministerstva vnútra. To je úlohou ministerstva školstva. Po prípade aj ministerstva kultúry. Podľa aj v rámci rodinnej politiky by mal štát podporovať, aby sa výchova v rodinách diala spôsobom, ktorý navádza ľudia usilovať sa žiť pravdivý život.
Jeden z tých dezinformačných naratívov, konkrétne o možnom manipulovaní parlamentných volieb, šíria aj niektorí poslanci parlamentu. Mali by podľa Vás za to niesť aj nejakú zodpovednosť?
Musíme rozlišovať medzi účelovo šírenými dezinformáciami, ktorých cieľom je rozklad štátu. To sú zväčša informácie, ktoré prichádzajú zo zahraničia. V dnešnom období najmä z Ruska. Pokiaľ ide o takýto zámer cudzej moci, tam samozrejme ministerstvo vnútra nemôže nerobiť nič.
Na druhej strane, pokiaľ ide o volebnú kampaň a volebný zápas, tam jednoducho ministerstvo vnútra musí dbať na to, aby aj kampaň aj politický zápas prebiehal slobodne. Občania sa musia celkom slobodne rozhodnúť, či dajú hlas takému, alebo onakému subjektu. Do toho nemôže represívnym spôsobom zasahovať žiaden represívny orgán štátu.