Na ktorý z výsledkov uplynulej sezóny budete najradšej spomínať a prečo?
Najlepším výsledkom v roku 2011 bolo 3. miesto na Pohári národov v Bulharsku (t.j. ME trojčlenných družstiev v motokrose, pozn.). Prečo? Je to najhodnotnejší výsledok v histórii slovenského motokrosu. Je to niečo, čo nikto od našej trojice vôbec načakal – a čo doteraz od roku 1993 ešte nikto zo Slovákov ani nedokázal.
Kde treba hľadať korene takého výnimočného úspechu, ktorý ste v Bulharsku dosiahli? Čo bolo rozhodujúce pre váš prienik do prvej trojky na ME trojčlenných družstiev v konkurencii Holanďanov, Talianov, Nemcov, Francúzov či Bulharov?
Podstatné na našom úspechu bolo to, že do Bulharska sme nešli s nejakými veľkými ambíciami. Nešli sme tam s túžbou okamžite vyhrať. Ani byť do prvej päťky, či trojky… Všetci sme do Bulharska išli s tým, že sa zúčastníme tejto prestížnej medzinárodnej súťaže – a pokúsime sa urobiť čo najlepší výsledok. Chceli sme hlavne dojazdiť tieto preteky a prísť do cieľa… Sobota nám nevyšla, lebo chalanom sa pokazili motorky. Vtedy to bolo dosť zlé… V nedeľu sa však všetko na dobré obrátilo. My sme bez problémov veľmi rozbahnenú trať v Sevlieve zvládli a rýchlejší od nás boli iba Holanďania, ktorí vyhrali, a druhí Slovinci. Ostatných sme predstihli. Bol to veľmi veľký úspech. To je jedno, či sú našimi súpermi na trati Taliani, Američania, alebo Nemci. Všetci sú predsa ľudia z mäsa a kostí – a všetci sa dajú predstihnúť. Každý je v našom športe poraziteľný… To je na ňom to krásne. Nikto nemá dopredu rezervované miesto, na ktorom sa musí na tých-ktorých pretekoch umiestniť (smiech).
Akú najkrajšiu gratuláciu alebo odmenu ste dostali za tento nádherný a veľmi cenný výsledok?
Určite najkrajšou gratuláciou a odmenou súčasne bol darček od sponzorov. Za tretie miesto v Bulharsku sme dostali dovolenku v Izraeli. Za ňu sa chceme poďakovať nášmu priateľovi, podporovateľovi a majiteľovi cestovnej kancelárie Vladovi Maštrlovi. Toto bol určite ten top dar, ktorý sme za tento veľký medzinárodný úspech dostali. Veľmi sme si ho užili. Bolo nám spolu dobre.
Začiatkom vlaňajšieho októbra ste boli v Bulharsku súčasťou kolektívu, ktorý v konkurencii 12 tímov dosiahol výnimočný historický úspech. Takže ako ste spokojný s minuloročnou sezónou? Splnili ste si počas nej všetko, čo ste si na prahu roka 2011 želali?
S rokom 2011 som spokojný tak striedavo. O slovenský titul ma pripravili poruchy techniky. Bol som tam priebežne prvý, no na dvoch pretekoch sa mi pokazila motorka – a tá strata sa už nedala dohnať. Zradila ma technika. Ale bohužiaľ, to sa v tomto športe stáva… Stačilo raz dôjsť do cieľa a výsledok by bol lepší ako konečné 4. miesto. Na tretie miesto v konečnom poradí mi stačilo dokončiť jedny z tých nevydarených pretekov… Bola to smola. Ale teraz mám väčšiu motiváciu do ďalšej sezóny. Počas nej budem jazdiť tak, aby tých majstrovských titulov na moje konto pribúdalo.
Prečo ste si zo športovej ponuky vybrali práve motokros, ktorý je pre juniorov, ale aj dospelých mimoriadne náročný nie iba na fyzickú kondíciu, ale aj na psychickú odolnosť?
Môj dedo, keď bol mladší, jazdil motokros. On mi financoval aj prvé preteky, keď som začínal jazdiť ako junior. Motokros jazdím od roku 1996. Majstrom Slovenska som bol minimálne štyrikrát. Viackrát som skončil na stupni víťazov a veľmi skoro som sa dostal do výberu najlepších slovenských motokrosárov. To asi rozhodlo, prečo som pri tomto športe zostal (smiech).
Na ktoré preteky alebo podujatie zameriate svoju pozornosť v roku 2012 – a čo by ste v novej sezóne chceli v motokrose dokázať?
Do sezóny 2012 vstupujem s odhodlaním urobiť lepšie výsledky ako minulý rok. Chcem si dať záležať predovšetkým na kondícii i jazdeckej technike. Budem sa viac starať o motorku. Určite sa pokúsime zabezpečiť lepší technický servis. Aby som podľa možností dokončil všetky kolá seriálu majstrovstiev ČR. Lebo to je z hľadiska zbierania bodov do hodnotenia seriálu to najpodstatnejšie. A potom chcem sa naďalej presadzovať aj ako slovenský reprezentant. Aby som sa opäť dostal do tímu, ktorý bude obhajovať minuloročný bronz z Bulharska.
Takže sa chystáte na ME družstiev v motokrose obhajovať minuloročný senzačný bronz?
Samozrejme, chceme sa pokúsiť na európskom šampionáte družstiev opäť zabojovať o miesto v prvej trojke! Chceme obhájiť spomínaný bronz – a ak by sa nám na týchto pretekoch darilo, radi by sme skončili aj niekde vyššie… Cieľom je úspešná obhajoba bronzu, nadplán bude dostať sa niekde vyššie. Budeme o rok starší, skúsenejší, môže sa nám to podariť. Človek nikdy nevie (smiech).
Hoci už niekoľko rokov jazdíte za medzinárodné združenie LR Cosmetic-ADOS KTM Team so sídlom v Čechách, na preteky sa chystáte tak ako váš klubový kolega a krajan Martin Kohút na Slovensku. Kde máte vytvorené najlepšie podmienky na trénovanie?
Dobrú trať som mal doma na roli (smiech). Tam som začínal jazdiť. Samozrejme, dobré podmienky mám v Čechách, kde súťažím. Trénujem však doma v Močenku a blízkom okolí. Dosť často som tiež v Šenkviciach. Tam sa mi dobre trénuje, hoci na Šenkvice mám aj jednu veľmi nepríjemnú spomienku… Vlastnú trať mám urobenú v Pate pri Seredi a často som aj v Dunajskej Lužnej. Tam trávim veľa času, lebo príprava na preteky je časovo veľmi náročná. Súčasný motokros si vyžaduje celého človeka prakticky od februára takmer do novembra. Sezóna je mimoriadne dlhá a namáhavá. Nedá sa počas nej nič oklamať (smiech). Motorka ťa hneď preverí, či si v zime v posilňovni alebo vo fitnes centre dobre trénoval.
Ktoré preteky z tých vašich motokrosových začiatkov vám natrvalo utkveli v pamäti? A prečo práve tie?
Vydarené preteky som išiel v Karlíne na Morave. Tam som pri svojom debute medzi malými motokrosármi skončil tretí od konca. To si pamätám veľmi dobre (smiech). Vtedy sa ešte na Slovensku nedalo jazdiť v takom mladom veku, tak sme s dedom chodili za hranice – predovšetkým do Maďarska a Česka. Najmä v Maďarsku boli predpisy pre malých pretekárov veľmi benevoletné. V Maďarsku s motokrosom začínalo veľa chlapcov zo Slovenska.
Na ktoré súťaže a podujatia obraciate svoju pozornosť teraz, keď o niekoľko týždňov sa začne nová motokrosová sezóna?
Samozrejme, predovšetkým na preteky zo seriálu majstrovstiev Českej republiky, lebo tam máme sídlo klubu a odtiaľ máme aj nášho hlavného sponzora.
Pri motokrose nie je núdza o ťažké i ľahšie pády, kotrmelce, kolízie, či iné karamboly. Máte vo svojom mladom veku za sebou pád, či kolíziu, na ktorú nezabudnete do konca života?
Áno. Žiaľ, už mám za sebou takú tvrdú skúšku odolnosti organizmu i psychiky. Na ten deň si pamätám veľmi dobre. Bolo to 10. apríla 2008. Podľa toho dňa mám aj štartovné číslo 104. Stalo sa mi to v Šenkviciach. Na tréningu po jednom skoku som mal veľmi ťažký a škaredý pád, pri ktorom som si zlomil obe ruky! Na jednej som mal dokonca otvorenú zlomeninu! A druhú som mal zlomenú na piatich miestach! Tri mesiace som sa po tom zranení dával dokopy. Bolo to veľmi ťažké obdobie, ktoré by som si už v živote nechcel zopakovať.
Ako je potom možné, že po takom zlom zážitku ste si po vyliečení opäť sadli na motorku a opäť pokúšate osud? Nebáli ste sa po takom vážnom zranení rúk opäť jazdiť v teréne?
Áno, bál som sa. Určitý čas som mal dosť silný psychicky blok. Bál som sa jazdiť a najmä skákať, ale postupne som to systematickým tréningom vyriešil. Postupne som získaval istotu a opäť som si na motorke začal veriť. Takže už je všetko v poriadku (smiech). Už som opäť vo svojej koži a na každé ďalšie preteky doma či v zahraničí sa veľmi teším. Motokros je predsa šport, ktorý som od malička chcel robiť. Tak ho robím. Dávam si už síce väčší pozor, ale pri motokrose nikdy neviete, čo sa môže stať. Ja však dúfam, že svoj diel smoly som si už vybral v tom smoliarskom roku 2008.
Zhováral sa Štefan Žilka
